Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Zygmunt Bauman: Retrotópia

Egon Gál o poslednej, posmrtne vydanej knihe Zygmunta Baumana píše: Bauman sa zamýšľa nad nostalgiou za minulosťou aká nebola, ktorá sa v ostatných rokoch šíri západným svetom ako epidémia.. S obavami sledujeme, ako sa moc presúva z rúk politických elít štátu do globálneho, nikým nekontrolovaného priestoru. Dôvera v pokrok sa rozplýva a obavy z budúcnosti rastú. Ľudia sa upínajú k starým dobrým časom, ktoré vytvorila „kolektívna pamäť“ ako obranu pred obavami z budúcnosti.

Baumanov návrh, ako zosúladiť globalizáciu financií, priemyslu, obchodu, komunikácie, poznatkov a podmienok prežitia s lokálnymi politikami je, globalizovať vedomie spolupatričnosti a zbaviť sa potreby nepriateľa. (Egon Gál)

Ukážka:

Takto (pre prípad, že ste pozabudli) sa Walter Benjamin vyjadril vo svojej eseji „Tézy o filozofii dejín“, ktorú napísal začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia, o posolstve, ktoré nesie Angelus Novus (premenovaný na „Anjela dejín“) – nakreslený Paulom Kleem v roku 1920:

Tvárou sa obracia k minulosti. Tam, kde my vidíme reťaz udalostí, vidí on jednu jedinú katastrofu, ktorá neprestajne vŕši trosky na trosky a vrhá mu ich k nohám. Asi by rád zotrval, prebudil mŕtvych a rozbité poskladal. Ale z raja duje víchrica, ktorá sa oprela anjelovi do krídel takou silou, že ich už nemôže zložiť. Táto víchrica ho nezadržateľne ženie do budúcnosti, ktorej sa obracia chrbtom, a hora trosiek pred ním rastie po nebo. To, čo voláme pokrok, je táto víchrica.

Keby sa mal človek zblízka pozrieť na Kleeho kresbu takmer o storočie neskôr ako Benjamin zaznamenal svoj nezmerne hlboký a skutočne jedinečný postreh, zachytil by anjela dejín znova v plnom rozlete. Čo by však prizerajúceho najviac zasiahlo, je anjelov meniaci sa smer – anjel dejín pristihnutý uprostred obratu do protismeru: jeho tvár odvracajúca sa od minulosti k budúcnosti, jeho krídla zatláčané naspäť víchricou fúkajúcou tentoraz z domnelého, očakávaného a vopred obávaného pekla budúcnosti smerom k raju minulosti (ako si ho asi predstavujeme potom, čo sa stratil a skončil v troskách) – hoci krídla sú teraz stláčané tak, ako boli stláčané vtedy, s takou ohromnou silou, „že ich už nemôže zložiť“.

Mohli by sme dospieť k záveru, že minulosť a budúcnosť sú na kresbe zachytené v priebehu toho, ako si vymieňajú svoje vlastné cnosti a neresti, ktoré uviedol – ako naznačil Benjamin – pred sto rokmi Klee. Teraz je to práve budúcnosť, ktorej čas na pranierovanie – potom, ako ju najprv hanobili za jej nedôveryhodnosť a nemožnosť riadiť – zdanlivo nastal, ktorá má zápis na strane pohľadávok. A teraz je rad na minulosti, aby mala zápis na strane kreditu – kreditu zaslúženého (či už naozaj alebo údajne) miestom ešte stále slobodnej voľby a vkladaním ešte stále nezdiskreditovanej nádeje.

Nostalgia – ako tvrdí Svetlana Boymová, profesorka slovanskej a porovnávacej literatúry na Harvardovej univerzite2 – „je pocitom straty a premiestnenia [displacement], je však tiež milostným románikom s vlastnou fantáziou“ (s. XIII). Zatiaľ čo v 17. storočí sa nostalgia považovala za v nezvyčajnej miere liečiteľnú chorobu, ktorá sa napríklad podľa švajčiarskych lekárov dala vyliečiť ópiom, pijavicami a výletom do hôr, „pred 21. storočím toto prechodné ochorenie prešlo do nevyliečiteľnej novodobej choroby. Dvadsiate storočie začalo futuristickou utópiou a skončilo nostalgiou“ (s. XIV). Boymová končí diagnostikovaním súčasnej „globálnej epidémie nostalgie, emocionálnej túžby po spoločenstve s kolektívnou pamäťou, túžby po kontinuite v roztrieštenom svete“ – a navrhuje, aby sme túto epidémiu vnímali ako „obranný mechanizmus v dobe zrýchlených rytmov života“ (tamže). Tento „obranný mechanizmus“ spočíva v podstate v „prísľube prestavať ideálny domov, ktorý sa nachádza v jadre mnohých vplyvných ideológií dneška, zvádzajúcich nás, aby sme sa vzdali kritického myslenia pre citovú väzbu“. A varuje:

Nebezpečenstvo nostalgie je v tom, že má sklon k zamieňaniu si skutočného domova s Imaginárnym“ (s. XVI). Nakoniec ponúka návod, kde hľadať a s najväčšou pravdepodobnosťou aj nachádzať takéto nebezpečenstvá: v „regeneračnej“ rozmanitosti nostalgie – jednej príznačnej vlastnosti „národných a nacionalistických obrôd po celom svete, ktoré sa zapájajú do mýtotvorby dejín prostredníctvom návratu k národným symbolom a mýtom a príležitostne vymieňaním si konšpiračných teórií. (s. 41)

Dovoľte mi poznamenať, že nostalgia je len jedným členom pomerne širokej rodiny citových vzťahov k „inde“. Tento druh citovej náklonnosti (a teda, sprostredkovane, aj všetky pokušenia a nástrahy, ktoré si Boymová všíma na súčasnej „globálnej epidémii nostalgie“) bol endemickou a neoddeliteľnou zložkou údelu človeka [human condition] prinajmenšom od okamihu – ťažko ho presne určiť – odhalenia možnosti ľudskej voľby; alebo – presnejšie – je takým od zistenia, že ľudské správanie je a nemôže nebyť vecou voľby a že (vďaka takmer prirodzenému vynálezu projekcie) svet v tomto okamihu je len jedným z neohraničiteľného počtu možných svetov – minulých, terajších aj budúcich. „Globálna epidémia nostalgie“ prebrala štafetu od (postupne, ale napriek tomu nezadržateľne sa globalizujúcej) „epidémie šialenstva pokroku“ v štafetovom behu dejín.

Táto naháňačka však bez prerušenia pokračuje ďalej. Mohla by zmeniť smer, ba aj pretekársku dráhu – ale neskončí. Kafka sa pokúsil slovne zachytiť ten vnútorný, nepotlačiteľný a neukojiteľný imperatív, ktorý nám prikazuje – a pravdepodobne nám bude prikazovať až do súdneho dňa:

Začul som zvuk trúbky a spýtal som sa svojho sluhu, čo to znamená. Nič nevedel a nič nepočul. Pri bráne ma zastavil a opýtal sa: „Kam ide pán?“ „Neviem,“ odvetil som, „len preč odtiaľto, len preč odtiaľto. Preč odtiaľto, nič iné, je to jediná cesta, ako môžem dôjsť k svojmu cieľu.“ „Teda poznáte svoj cieľ?“, opýtal sa. „Áno,“ odvetil som, „Práve som ti povedal. Preč odtiaľto – to je môj cieľ.

Päť storočí potom, ako dal Thomas More meno „Utópia“ tisícročnému snu ľudstva o návrate do Raja alebo o nastolení raja na Zemi, sa teraz blíži k zavŕšeniu svojho cyklu ďalšia hegelovská triáda vytvorená dvojitou negáciou. Potom, ako boli vyhliadky na ľudské šťastie – pripútané od Mora k topos (pevnému miestu, polis, mestu, zvrchovanému štátu – každé pod vládou múdreho a láskavého vladára) – uvoľnené, odpútané od akéhokoľvek konkrétneho topos a individualizované, sprivatizované a personalizované („subsidiarizované“ k ľudským jedincom podľa vzoru slimačích ulít), je teraz rad na nich, aby boli negované tým, čo sa statočne a takmer úspešne pokúsili negovať. Z dvojitej negácie utópie v Morovom štýle – jej odmietnutia nasledovaného obnovením – sa v súčasnosti vynárajú „retrotópie“: vízie umiestnené do stratenej/odcudzenej/opustenej, ale nie mŕtvej minulosti, namiesto toho, aby boli pripútané k ešte nezrodenej, a tak neexistujúcej budúcnosti, ako bol ich dvakrát odstránený predok:

Podľa írskeho básnika Oscara Wilda by sme mali po dosiahnutí Krajiny hojnosti znova uprieť svoj pohľad na najvzdialenejší obzor a opäť napnúť plachty. „Pokrok je uskutočnením utópií,“ napísal. Ale vzdialený obzor je prázdnotou. Krajina hojnosti sa stráca v hmle. Práve vtedy, keď by sme mali byť tými, čo na seba berú dejinnú úlohu prideliť tejto bohatej, bezpečnej a zdravej existencii význam, by sme namiesto toho utópiu pochovali. Niet nového sna, ktorý ju má nahradiť, pretože si nevieme predstaviť lepší svet ako je ten, ktorý máme. Väčšina rodičov v bohatých krajinách je naozaj presvedčená, že ich deti budú na tom v skutočnosti horšie – od 53 percent rodičov v Austrálii po 90 percent vo Francúzsku. Rodičia v bohatých štátoch očakávajú, že ich deti budú na tom horšie než oni (percentuálne vyjadrené).

Toľko Rutger Bregman vo svojej najnovšej knihe z roku 2016, Utopia for Realists (s podtitulom The Case for a Universal Basic Income, Open Borders, and a 15hour Workweek).

Privatizácia/individualizácia idey „pokroku“ a úsilia o zlepšenie života boli predané súčasnými mocipánmi a prijaté väčšinou ich poddaných ako oslobodenie: vymanenie sa z prísnych požiadaviek podriadenosti a disciplíny – za cenu sociálnej starostlivosti a ochrany zo strany štátu. Pre veľký a narastajúci počet občanov sa takéto oslobodenie pomaly ale isto ukázalo ako dvojznačné požehnanie – ba dokonca požehnanie pančované značnou a stále narastajúcou prímesou kliatby.


Zygmunt Bauman

Retrotópia

Artforum 2017

preklad: Dezider Kamhal

Zobraziť diskusiu (0)

Retrotópia

Retrotópia

Bauman Zygmunt

Popredný britský sociológ poľského pôvodu Zygmunt Bauman sa vo svojej poslednej knihe detailne venuje tendenciám, ktoré sú všetky prejavom nostalgických túžob po idealizovanej či imaginárnej minulosti. Budúcnosť sa v nich už nevníma ako krajina nádejí na lepší život, ale, aj vďaka „tekutosti“ prítomnej doby, ako plná hrozieb a nebezpečenstiev.

Kúpiť za 7,92 €

Podobný obsah

Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi

Knižné ochutnávky

Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi

Kniha je kľúčovou prácou stredného obdobia Rolanda Barthesa (1915–1980), francúzskeho literárneho kritika a teoretika, filozofa a sémiotika. Pozostáva zo štylizovaných biografických fragmentov, v ktorých sa úvahy o vlastnej subjektivite a telesnosti prelínajú s teoretickým myslením. Knihu z vydavateľstva Fra odporúča Aňa Ostrihoňová.

Fantazie je víc než poslušnost

Knižné ochutnávky

Fantazie je víc než poslušnost

Dorothee Sölle (1929 - 2003) patří mezi nejvýznamnější teology XX. století. Ve svém, často radikálním, promýšlení křesťanství byla pokračovatelkou především Kierkegaarda, Bonhoeffera nebo Bultmanna. V posledních letech svého života pak oceňovala mystické přístupy, které považovala za nezbytnou protiváhu přehnanému modernímu důrazu na racionalismus a na vědu. A tak v roce 1997 vydává knihu “Mystika a odpor”. V dokončení plánované knihy o mystice smrti jí zabránila vlastní smrt.

O postmoderne kriticky, ale s láskou.

Recenzie

O postmoderne kriticky, ale s láskou.

Niežeby Jamesonova interpretácia postmodernizmu priamo zostarla, ale sa stala svojho druhu folklórom, teda interpretáciou natoľko rozpustenou v iných interpretáciách, až vlastne vôbec nie je jasné, čo je koho, kto čo vymyslel, kto za čo môže, kto koho cituje a z akých pozícií a tak ďalej.