Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Zrod toho, kým sme, ak nájdeme pokračovanie?

Metaforická transformácia praveku na modernú spoločnosť, kde sa prelieva biológia s filozofiou, a zase naopak. Zrod sa však nevyhýba ani sociológii, etike a štruktúre myslenia, keďže v knihe sa človek dopracuje k úvodnému sebauvedomeniu v stvorení, čo so sebou prináša plusy aj mínusy na všetky možné spôsoby, teda nasleduje uvedomenie v sexe (z čoho vzniká vždy problém), uvedomenie v láske (z čoho vzniká vždy ekvivalent čistej slobody ducha), uvedomenie si smrti (hoci, dá sa smrť skutočne uvedomiť?) a tak ďalej. A čuduj sa svete, úvodné sebauvedomenie sa nazýva „TotalSick“.

Zrod uvedomenia si smrti

Táto genetická modifikácia dostala záchvat ničoty (keby len hlad a zima).

Bola to iba hraničná úzkosť, ktorá prichádza vždy kvôli niečomu nielen v našej či ich modernej a zrejme každej pravekej spoločnosti: pravda/nepravda a láska/nenávisť a pochopenie/zastretie zmyslov nie sú vždy ohraničené a nemenné body. Zvyčajne súvisia s tým, čo ešte človek nepochopil, neprehliadol.

Svetlo a tma, tma a svetlo sú pochopené, prehliadnuté v plnom význame?

Táto genetická modifikácia „milovala pudmi“ iba cez seba: seba.

A tým nemala kam dospieť, ak? Nemala kam dospieť bez toho, aby vedela, kým má byť všetkými cestičkami stvorenia, ktoré plynú zmyslom pre cestu samotnú a aj pre zmysel, ktorý na cestách ešte nepoznáme. Pudové vedomie bolo jednoduché. Žiť a prežiť (v tomto prípade skôr prežívať) a zomrieť. Táto modifikácia bola mužom z hľadiska biológie.

Po celý deň niečo zbierať, po celý deň sa len snažiť nebyť hladný. Ak by to niekoho napĺňalo, tak prosím, ale toto bol iba jedinec, ktorý „dospel pudmi“ k tomu, aby sa snažil prežiť bez odkazu pre čokoľvek, čo má skutočný význam – význam pre koho a pre čo? Môžeme povedať všetky mená, ktoré sa narodili, a môžeme povedať iba jedno?!

Čo má však skutočný význam, keď jestvuje iba to, čo spoznal, verzus keď jestvuje aj to, čo nespoznal... Akýkoľvek zrod môže jestvovať iba v jednom, rovnako ako vo všetkom... Teda sú miesta, kde sa jedno stáva všetkým – a naopak. Lenže on to, zdá sa, nebol.

Nemal zrkadlo, okrem vodnej hladiny, nemal koho milovať, ak? Len sa rozmnožoval, tak ako mohol pudovým vedomím objaviť skryté cesty lásky, skryté obhajoby, skryté ponorenie sa do pravdy, ktorá nie je viditeľná, ak?

Vlastne si žil, ako chcel, v okamihu, ktorý striedal ďalší okamih, ak mu to podmienky prírody dovolili. Podmienky prírody sú nemenné a sú zároveň premenlivé.

Ale mal dospieť k niečomu inému, k niečomu, čo ho malo navždy priviazať k tajomstvu života na takú chvíľu, akú si zaslúžil svojím životom.

Pravda, ak povýšime chod stvorenia v jedincovi, teda na chod všetkého – je v ňom len to, čo je v ňom, lenže pravda/zákony/právo stvorenia, lásky, pozitívnych a negatívnych skutkov stúpajú a klesajú v každom jedincovi podľa stupňa chodu toho všetkého práve v tom jedincovi – naozaj iba v tom jedincovi? Veď sú miesta, kde sa jedno stáva všetkým. Tak:

A ešte aj v tento deň, keď slnko zase svietilo a on si to neuvedomoval, prijímal to ako fakt, sa mu zdalo, že niečo „musí“.

Žiadne nové úvahy, len nepokoj. Pozoroval okolie, videl stromy a cítil vánok, ako sa zabáva so svetom, ktorému nerozumie, lebo mu to nič nedáva.

Tráva bola zelená a lístie šuchotalo. Krajina bola rovinatá. Čo to bol za nepokoj? Prečo sa nemohol cítiť neustále uspokojene? Čo ho to tlačilo vpred?

Miloval okamihy, keď bol najedený. Ale zároveň sa ich bál. Už vo chvíli, keď dojedal posledné kúsky jedla, cítil, že to veľa neznamená. Vedel, že zaspí, ak bude chcieť – s úsmevom na tvári, ale chce to? Nové a nové dobré pocity, už ich nepotrebuje. Po celý život sa snaží o to isté, ale už mu to nedáva zmysel. Je to zvláštne, nikdy sa nepýtal na zmysel svojho života, tak ako to, že mu to nedáva zmysel? V tomto jedincovi bolo všetko o cítení tohto sveta, ale uvedomenie? Nie, to nebola zábava, a ani nemala byť. Je to o smrti a zániku. Už vedel, že môže pominúť, tak ako pominuli jeho deti. Mal niekoľko detí, a niektoré z nich zomreli.

Všetko v ňom sa zhmotňovalo cez zážitky a cez to, čo prežil. Nejestvovalo v ňom nič, čo by nezažil. Nedokázal si predstaviť a ani rozvíjať niečo, čo by nezažil. Preto nebol slobodný jedinec. Nezaoberal sa slobodou, nebolo to v ňom.

Jedol a snažil sa, aby sa v ňom nerozprestierali negatívne emócie. Zbieral a zabíjal, spal a oplodňoval. Poznal a spoznával. Ale? Niečo mu chýbalo, niečo, o čom nevedel, ale ničilo ho to. Neustále cítil to, čo sa znásobovalo. Smútok? Spev? Ochkanie napoly uvedomelých žien a mužov.

Všetko bolo o samote, všetko vychádzalo z neho. Ale napriek tomu všetko, čo cítil, bola hudba sveta a odkaz okolia. Stále chcel niečo viac, niekam ísť, ale keď išiel, nebol spokojný, keď stál, nebol spokojný. Bola to krajina, ktorá ho volala, bol to hlas pudu, ktorý ho volal.

A všetko podstatné, čo z nás spravilo ľudstvo, „sa odohralo tejto noci“ (ako sa odohráva v každú noc…):

Chodník vyšliapaný ľudskými krokmi zmáčal dážď. Ďalší dážď. Nebol prvým ani posledným v živote tohto jedinca. A jedinec to dobre vedel, aj keď tento fakt vonkoncom nerozoberal a ani sa nad ním nezamýšľal.

Vôkol boli samé stromy, ktoré v podvedomí jedinca mali za úlohu chrániť jeho uzavretosť. Pred jedincom kráčali samice, ktoré oplodnil. Uspokojovalo ho to, keď ich videl pred sebou. Teraz ich len zabezpečiť, nájsť pre ne to správne rodisko a silu muža, ktorý im dá to, čo čerstvé matky potrebujú.

Žiadna reč, ale prvé viaczmyselné pohľady.

Ak by niekto pochyboval, bola to iba skupina starých ľudí z hľadiska vývoja. Skupina, ktorá nikam nepatrila, lebo nevedela o iných skupinách a iné skupiny zase nevedeli o nej, teda pokiaľ sa nestretli v súboji o územie.

Koľko mužov, koľko samcov? To vždy rozhodlo o území. Žiadne rozmýšľanie, len hrubá sila.

Ale taktika boja sa vyvíjala. O dve generácie po mužovi, ktorý oplodnil všetko, čo sa dalo, možno aj niekto z nás je jeho predkom, sa už zabíjalo oštepmi a spoznala sa sila ohňa v rukách „rozumu“.

No vráťme sa späť. Samec a samice, ktorý a ktoré založili spoločnosť, kráčali stále po ceste, kde blato bolo prvým, proti čomu práve bojovali. Niekto zo skupiny občas vydal zvuk nespokojnosti.

Ich prvé myšlienky už nejestvujú, ich emócie majú viesť telá a „duše“ k zachovaniu potomstva. Tam začínali s myslením a tam s ním aj končili.

Ženy, zväčša chudé (aj duchom), ale tehotné (v rôznych štádiách tehotenstva), sa snažili zachovať aj v tento deň. Ich tváre boli ako jedna. Prečo by si mal pamätať, s ktorou spal ako s prvou? To nebola jeho úloha, pamätať si to. Len si pamätal, s ktorou splodil prvé dieťa. To vedel, ktoré je jeho prvé dieťa. Ale nebol na to hrdý. Bola to jeho úloha, na to sem prišiel, aj keď si to stále ešte nehovoril vo vnútri. Jeho vedomie len začínalo cestu za sebaobjavením, tak ako ich telá a pud a prežitie putovali po ceste z bahna – dnes ktovie kam?

A nevedeli to ani ony... Muž sa predral dopredu, lebo sa mu to prestalo páčiť. Chcel nájsť suché a pokojné miesto, kde by sa mohli starať sami o seba.

Spánok pod stromom v daždi, už sa naučili, že to nie je tá najlepšia možnosť, ako prežiť deň (či noc).

Ak sa niekto potreboval vyprázdniť, nikoho to veľmi nezaujímalo. Aspoň to bolo znakom toho, že niekedy jedol a smrť nehrozí v najbližšom čase.

Muž začínal byť čoraz nespokojnejší so situáciou. Predstavoval si, ako sedí v tichu a má čas na seba. Má čas si hladiť vlasy, hladiť si telo. Zavrieť oči a spať bez strachu. To bol jeho sen.

Niekto vzadu odpadol. Ako „správcu“ skupiny ho to muselo zaujímať, ale chcel to, alebo videl za tým iba výhody?

Odpadla žena, ktorá nikdy neotehotnela. Jej viečka boli prevrátené. Ľudia ju obkolesili zo všetkých strán. Na ich tvárach nebolo vidieť žiadne emócie. Táto žena nemala v skupine už žiadneho predka a jej milenec, vodca, s ňou nikdy nikoho nesplodil. Tak ako niekomu na nej mohlo záležať?

Nikomu na nej nezáležalo. Vodca odišiel ako prvý... V okamihu, v ktorom odišiel, už na ňu zabudol, chcel sa sústrediť iba na to, ako nájsť vhodný úkryt. Toto územie nepoznal, takže musel byť ostražitý.

Ženy nasledovali svojho vodcu a zvodcu v jednom. V tomto mal istotu, ale niekedy ho tá úloha otravovala.

Kráčali dlho, až si nakoniec samec kľakol, ostatní ho nasledovali. Bol unavený, bola mu zima a myslel na seba. Teraz mal pocit, že urobil chybu, keď tam nechal tú ženu ležať, aby zomrela. Teraz by sa mu hodila. Sám je unavený a už sa mu nechce kráčať. Teraz by ju rád poslal na preskúmanie terénu. No bude musieť poslať nejakú inú, ktorá je schopná oplodnenia. Ale v podstate mu to bolo jedno.

Kývol na najbližšiu, lebo s ňou mal iba jedno dieťa, ale aj to umrelo. Bola to urastená žena na pomery tej doby. Čierne vlasy a veľa vší. Ženu to potešilo, v jej očiach a v jej mysli išlo o poctu – a tak to chápali aj ostatné. Samcova pravda však bola iná...

Všetky závideli a všetky zároveň dúfali, že tá žena niečo nájde. Ale ich dúfanie bolo plné neistoty a spochybňovania.

Dážď a blato, vietor a chlad ničili to vzácne „vedomie okamihu“ človeka. A nikto zo skupiny, ktorá sa vytvorila len kvôli prežitiu celkom „samozrejme“, nemohol urobiť viac. Len žili a čakali, niektoré sa pozerali, čo robí vodca, akoby v tom hľadali vyslobodenie.

Stále žiadne otázky, len vnútorné pochybovanie, ktoré vyvolával chlad. Pochybovanie o prežití a zachovaní rodu.

Malé deti začínali plakať a ženy, ktoré mohli kojiť, kojili. Tie, ktoré mali deti, ale nekojili, tie ticho zožieralo svedomie a neschopnosť nasýtiť potomka.

Všetci boli zajatcami toho, čo museli, aby prežili. A všetci boli slobodní, keď splnili to, aby sa mohli stať aspoň na chvíľu slobodnými. Nikto však o tom nerozmýšľal.

Vyslankyňa a prieskumníčka sa nevracala. Muž a vodca sa postavil, triasol sa od zimy. Neprestával „myslieť na seba“. Tým, ako „myslel na seba“, zároveň myslel aj na skupinu, ktorej bol hlavou, tú skupinu si vo svojom jestvovaní zhmotnil do seba. Len tak v nej mohol prežiť a len tak tá skupina mohla prežiť v ňom.

Ukázal všetkým, nech ho nasledujú. Kráčali a hladné deti plakali, ženy trápili bolesti a hlad. Vodca to musel ignorovať, ak chcel, aby prežili, zaoberal sa len tým, kde sa zložia v ich trápení zachovania, ktoré dostane odpoveď až o niekoľko tisícročí (?).

Nevedel vôbec nič a nevedel o tom, že nevie vôbec nič.

A nakoniec predsa našli ženu, ktorú vyslal vodca ako špiónku za novým svetom. Ležala tvárou k zemi, bola mŕtva, jej telo bolo posiate ranami, ktoré stále krvácali. Zabili ju „iní“ ľudia.

Teraz vodca vedel, že územie už niekomu patrí.

Nikoho neľutoval, na mŕtvej žene mu nezáležalo. Ale vedel, že splnila úlohu a jeho skupina je o plnení úloh.

Na znak „ľútosti“ zareval: Hrrrrrr!

Nepriatelia mohli byť nablízku, ale v očiach skupiny musí mať rešpekt. Keď zareval, neuvedomoval si pudom (čo je prekvapivé), že na seba môže upozorniť nepriateľov. Asi zase raz zlyhal inštinkt vodcu – alebo že by práve vyhral?! V modernej spoločnosti.

Zarevali všetci ostatní. Prečo? Kto z nich miloval tú ženu? Komu na nej záležalo? Prežili spolu toľko rokov, väzby boli pevné, ale stále nie celkom uvedomené.

Prechody medzi pocitmi a vedomím sú neustálou hrozbou!

A všetci zatajili dych, keď sa spoza stromov na nich vyrútili muži – samci s oštepmi (teda neboli to dve generácie, táto druhá skupina bola popredu). Boli to sekundové pohľady a vodca, ženy, deti začali utekať. Vodca myslel na seba, nikto iný, len on –prežiť!

Muži zabili niekoľko žien a niekoľko detí. Rýchla smrť a pomalá smrť. Nikto sa nesnažil o prosby a plač, bol to boj, holý boj o prežitie.

Vodca utekal dlho, bol zbabelý, ale taký dôležitý pre vývoj:

Neobzeral sa, len utekal.

A na konci svojho úteku našiel to, čo hľadal – pokoj. Krajina, ktorú videl a ktorú cítil, nič nové, nič, čo by ešte nevidel, ale bol sám, mohol sa cítiť sám a netrpieť za ostatných. Po toľkých rokoch samota a nečinnosť, po toľkých rokoch snaženia sa o „niečo“... to niečo pominulo.

Jaskyňa, ktorú videl, jaskyňa, ktorú chcel. Stačilo urobiť zopár úsmevov. Bežal cez húštiny, mal šťastie, že nenatrafil na nejakú dravú zver.

Och, aké šťastie ho postretlo, och, aká to jaskyňa. Vošiel do nej a tma. Nič nevidel, ale to bolo to, v čo jeho podvedomie ticho dúfalo; nájsť pokoj.

Aj jaskyňa však už niekomu patrila. Nie je to tak dávno, čo tento samec opustil v kŕčoch sa zvíjajúcu neplodnú samicu. Ťažko určiť, koľká to bola epilepsia a jej záchvat. Samica však prežila svoj záchvat, aby našla v strachu a v pudovej beznádeji jaskyňu. A v nej sa striasla:

Osamelá mladá samica, ponížená a otrávená niečím, čo nepochopila. Prečo ostala sama? Moderná spoločnosť „musí mlčať“.

Nepochopila – a to je nenávisťou, ktorá nepotrebuje otázky. Nerozumela!

Zabiť a stať sa slobodnou? Zabiť a prežiť!

Zlomila mu väz v tme. Vzťah, ktorý našiel vyjadrenie.

Zabila tak rýchlo a s takou vervou, že tvár cudzinca a nepriateľa zničila skôr, ako do nej mohla nahliadnuť. Hystéria. Telo dokaličila. Ona ho nespoznala! Len zabila a uvoľnila sa. Ešte žiadne výčitky.

Zomrel tak rýchlo, že si nestihol „uvedomiť“ (skôr nestihol precítiť… – vzhľadom na jeho stupeň „poznania“) svoj zánik. Jednoducho zvnútra zhasol a zrazu nebol, nič nebolo.

Samica zvíťazila, takže prežila.

Muži z druhej skupiny prestali zabíjať a začali loviť. Potrebovali trochu nových žien a deti, zväčša ženského rodu. Chlapcov zabíjali.

Chlapci sú genetickým materiálom, s ktorým pracuje iba vlastná skupina.

Ľudia, ktorých chytili, nemali viac kam utekať. Sami by sotva prežili.

V tlupe, ktorá osídlila breh rieky, sa všetci radovali. Potrebovali nové samice. Každá novosť je vítaná. Je to zážitok.

Oči a mimika tváre, to boli dialógy.

A ženy už vedeli, ako urobiť samcom po vôli. Zajatkyne nemali právo na žiadny cit, boli iba nosičkami nového materiálu.

Tlupa posilnila svoju úlohu v prežití.

Iná skupina zanikla.

Samica, posledná „slobodná“ samica z mŕtvej skupiny, sa ukryla v tmavej jaskyni. „Potravu má zabezpečenú. Zje vlastného vodcu.“ Vzťah, ktorý našiel vyjadrenie…

Trávila s mŕtvym veľa času, ako ho požierala, tak si všímala ľudské telo. Keď jedla, keď si vychutnávala fyzický „orgazmus“ z nasýtenia, niekedy zvraštila tvár. Nerozumela!

Telo a existencia. Nie, tak ďaleko nedospela, ale niečo to bolo, akési „čo?“ – „čo?“ zvnútra.

Nevedela, jej prirodzenosť chcela iba žiť. To mäso ju napĺňalo, lebo viac nebola hladná, ale niekedy už hladila zvyšky toho človeka. Tak túžila po niekom.

Aj tá túžba bol iba jej pud prežiť? Alebo to bolo iba „vnútro“, ktoré sa snažilo vyhovieť sile zachovať sa, a tak prirodzené pudy diktovali ešte neprebudenému vedomiu, ktoré bolo večným podvedomím?

Dojedala posledné zvyšky svojho vodcu, vďaka ktorému toľkokrát prežila. Pocitom vedela, že musí niečo vymyslieť, lebo chce naozaj prežiť.

Len človek, ktorý je dlho osamote, iba v ňom sa „niečo“ začína rozvíjať. Príliš dlho sama, príliš dlho vystavená bolesti.

Povedala:

– Ts... – v tých dvoch hláskach nebolo zatiaľ nič viac, len to, čo je napríklad vo vtáčom speve. „Povedala to“, dostala to zo seba len kvôli tomu, že sa cítila sama, veľmi sama.

Tým „ts“ zatiaľ nemyslela nič, zvyčajne nemyslela, ak v nej niečo „myslelo“, tak to bolo prežitie. Žena z modernej spoločnosti.

Každou novou kosťou v ústach, každým šťavnatým kúskom mäsa človeka sa cítila silnejšou, pretože sa nasycovala. A to jej stačilo k uspokojeniu.

Vodca sa postupne začínal rozkladať… Našiel vyjadrenie v modernej spoločnosti.

Nedokázala byť sama v jaskyni, rovnako ako nedokázala vyjsť z jaskyne. Tu už išlo iba o to, ktorý strach bol v nej silnejší, či strach zo samoty, alebo strach zo zabitia. A keďže mala mäso a zatiaľ netrpela hladom… Strach z neistoty vo veľkom reálne mimo jaskyne vyhrával.

No strach zo samoty v nej začínal čoraz viac vyvádzať, útočil na jej city a cítenia, začínali jej chýbať zápachy a vône iných ľudí, ich spôsoby, ich malé a veľké boje, chýbali jej mláďatá, chýbala jej hra s inými ľuďmi.

Niekedy sa každý rád hral v tlupe sám so sebou, lenže na takú hru by potrebovala istotu, pudovo-podvedomú istotu, že nie je sama. A tú nemala, práve naopak, každým dňom sa prepadávala v samote „zvieraťa“.

Príroda v nej „musela“ začať konať, jej vôľa po prežití musela začať boj o prežitie:

Potrebovala niečo viac, potrebovala sa niečoho zachytiť v samote. Jej prežitie, jej prvotné vnútro, ktoré pracovalo výhradne pre zachovanie génov a pre možnosť plodiť potomkov (hoci bola neplodná), sa dostalo v samote človeka na rázcestie.

Roky ponižovania v tlupe, roky vystavovania sa bolesti „obrnili“ jej inštinkty prežitia akousi zvláštnou silou, akousi schopnosťou prežiť aj vtedy, keď by sa „necvičený“ človek – zviera v každej „modernej“ spoločnosti – pominul na trápenie a umučenie vnútra.

Túžila po hre, v krátkych a nepokojných snoch sa hrávala s deťmi a vtedy sa smiala, smiala sa jedine v snoch.

Pravda, jej mechanizmy prežitia v nej okamžite postrehli, že „hra“ je šanca a nádej. Ibaže ona sa nemala s kým hrať, čo bol neprekonateľný problém aj pre vôľu prežitia v nej. Ochranné mechanizmy si však – pokiaľ človek žije, pokiaľ má čo-to na jedenie, pokiaľ si prešiel „divokým“ utrpením a prežil – nájdu takmer vždy cestu. Nejestvuje problém, ktorý by prežitie v človeku nedokázalo vyriešiť, ak ide o prežitie jeho génov, ak už vzniklo toľko „zázrakov“... ako mozog, krv, ruky, pohlavné bunky?

A pri jednom takom sne, keď pred sebou videla malé deti, ako ju ťahajú, aby ich hladila… sa zrazu prebudila. A hladila samu seba a cítila samu seba, akoby hladila to dieťa, akoby hladila tvár, ktorú mala pred očami z toho sna.

A v tom okamihu sa to stalo:

Bolo to úplne iné „uvedomenie“, než ako keď sa hladila len tak, náhodou. Vtedy vedela iba fyzicky, že sa hladí – asi ako keď sa škrabká pes.

Toto bolo „uvedomenie“, že jestvuje, keď sa hladí, že o sebe vie! Ona predsa nebola dieťa, žiadne dieťa nebolo pred ňou. Hladila sa sama a vedela o tom, práve sa o tom dozvedela.

Bola to len hra, aby sa viac necítila fyzicky sama, a muselo prísť niečo nové, aby sa venovala niečomu inému ako bolesti zo samoty?!

Akosi neuvedomelo sa z nej predralo na svetlo sveta:

– Ts.

A potom to zopakovala znova a znova a znova.

Až to v nej znelo pocitovo ako „TotalSick“. Ja dostalo svoje meno, to skutočné ja, ktoré obsiahne prežitie i zánik v jednom, a nechce odpoveď.

Ale už nešlo o „ts“, ktoré by sa dalo porovnať s neuvedomelým vtáčím spevom. To „ts“ bez výzvy, bez príkazu obsiahlo ten „pocit“ sebahladenia.

Oslovila samu seba na hru tým „ts“?! Na hru s jej vnútrom v mene sebazáchovy a prežitia? Nuž áno, oslovila samu seba, ale či na hru… A možno to bola naozaj „iba“ hra stvorenia… len pre človeka (?):

Objavil sa v nej nový pocit prežitia. Objavilo sa v nej čosi neuveriteľné, čo ju vyviedlo zo samoty, čo ju „položilo na zadok“:

Tým „ts“ zrazu precítila „existenciu a plynutie bytia“ v základe jej bytia a existencie – jednoduché „ts“… v samote, izolácii, jednoduché „ts ako TotalSick v preciťovaní seba samej“… cítila „ts“ a citom z nej vychádzalo:

Bol v tom zvláštny prechod medzi prežívaním zvierat a sebauvedomením bytosti, prvým uvedomením sa človeka ako samostatného „ts“… „TotalSick“.

Prešla z hladenia dieťaťa v sne k hladeniu svojho tela, pričom ten prechod mal v jej vnútri nádej prírody, že táto žena sa potom už nebude cítiť tak zle – ako opustené zviera…

Mohla za to skutočne iba samota a odcudzenosť!?

Bolo v tom „ts“ niečo také „hlboké“, ako keď si my povieme „ja“? No, hádam nie až tak „doslovne“, ale stačil náznak, náznak sebauvedomenia vo vnútri pravekého-moderného človeka. A nová revolúcia stvorenia bola na svete:

To „ts“, bola to skutočne záchrana stvorenia „v malej a nepodstatnej žene“, záchrana v tom, že akoby sa v priestore jej vnútra nachádzali dve bytosti – dieťa zo sna a ona, ale pritom „vedela“ tým istým „ts“ ihneď, snáď ešte v tej sekunde pocitu zo sna, že je tam sama?! A to bol ten prechod od zvieracieho žitia pudov k uvedomeniu človeka? Mohlo to byť až také zložité v jednej, v dvoch sekundách?

Je naše uvedomenie sa v stvorení „až také zložité“, aké bolo to jej prvé? Alebo to nebolo a nie je vôbec zložité?

Vzniklo prvé zrkadlo duše, a príroda-stvorenie chcelo od ženy len to, aby prežila, aby sa s tým hrala! Bolo to zrkadlo jej vnútra a ona sa v ňom uvidela! Jej mozog postrehol veľmi rýchlo, že sa stalo niečo nezvyčajné, napriek jej strachu a bolesti zo samoty:

V tom oslovení samej seba „ts“ našla ešte väčší strach a zároveň najkrajšie a „najhlbšie“ vzrušenie, ktoré jej v jaskyni skutočne zachránilo život.

Vtedy zabudla na strach zo samoty a cítila sa vzrušene, lebo našla v sebe novosť. A novosť, akákoľvek novosť, akákoľvek revolúcia, „v ktorej sa nájdeme“, nás predsa na chvíľu vyslobodí z nášho trápenia.

V tento deň to opakovala tak dlho – „ts“ (TotalSick is joke because this book has the true if you love jokes like this, jokes with your essence, of course, she had to speak in English language when English language is winner of all languages (now), you know! – „Ale čo čínština?“ „Ale čo ruština?“).

Neprijala to ako hru, prijala to ako seba samu. To, čo v nej chcelo – možno skutočne iba pudy sebazáchovy prírody a stvorenia –, aby sa len hrala a tým si pomáhala prežiť bez nejakého zmyslu, ak prežitiu nedávame ten najvyšší zmysel... – hm, takže práve to v nej stvorilo zároveň aj „niečo viac“ (z nášho terajšieho pohľadu) – „niečo zatiaľ najväčšie, čo sa kedy stvorilo v živom organizme – ešte raz, v záujme koho a čoho? – a v tom je ten žart...!

„TotalSick“ ako definícia uvedomenia v prvom človeku musí spomaliť, aby sme prežili, ak nechce žiadnu odpoveď?! A ak chce, už nie je „TotalSick“, ale zbraň, ktorú si zadefinujeme?

A bola to len náhoda? Alebo by sa to tak či tak stalo skôr či neskôr?

Jej tvár sa pri vyslovovaní toho „ts“ vyvíjala. Bola to tvár človeka, ktorý spoznal presne vyčíslenú cenu za to, že jestvuje dávno predtým, než existovali akékoľvek pokusy vyčísliť cenu za život.

Koľko stojí váš život? Ak si ho v skutočnosti nevyčíslite vy sami...

Menil sa jej odraz svetla od očí (skutočne dostával iný uhol). Menilo sa zaostrovanie. Našla v sebe spätnú väzbu.

A trochu odľahčenia:

„Bolo to naozaj iba zo samoty, alebo to bolo aj z ľudského mäsa?“

Bol to zázrak alebo nevyhnutnosť?

Našla svoju zbraň, našla niečo, čo ju zmenilo, a pritom to nebolelo. Našla sa ako dôležitý medzník.

Teraz, keď si hladila prsník, vedela, že „ts“ robí radosť. (Takže bola to nakoniec predsa len tak „trolilinku“ aj najgeniálnejšia hra stvorenia?! Stvorenie nemôže prehrať?)

Mala zbraň, vďaka ktorej by mohla prežiť a získať výhodu oproti iným?

Po dlhom čase sa odvážila vyjsť z jaskyne, prvýkrát od zabitia sa vzdialila od jaskyne, v ktorej tiekla voda, ďalej ako na sedemnásť krokov jej tela. (Ona, samozrejme, nevedela počítať, ale vždy predtým urobila len sedemnásť krokov a vrátila sa naspäť... V tom čísle nie je žiadny odkaz, lebo ho nehľadáme, nikam by nás to neposunulo.)

Strach sa zmenil na uctievanie seba samej a na uctievanie toho „ts“. To bol objav!

Strach uvoľnil miesto uctievaniu!

Ako schádzala do údolia stromov, kde potok mohutnel a menil sa na malú riečku, cítila, že prichádza „nepriateľ“. Cítila ako zviera s „ts“.

(Ale cítila sa natoľko sama, že mala väčší strach zo samoty a neustáleho opakovania toho „ts“, že radšej…)

Vedela a tušila, že jej zbraň ešte nemá žiadny iný človek: „ts“. Ale nebola to náhodou zbraň sebazničenia?

Lovci ju uvideli a ona uvidela lovcov. Lovci na ňu namierili svoje zbrane a ona k nim vystrela svoje dlane.

– Ts! – vykríkla a rozbehla sa k nim. Stále kričala „ts“ a opakovala to, pričom jednou rukou ukazovala sama na seba. „Ts.“

„Ts!“

Lovci zneisteli. Nikdy nepočuli nikoho, kto by zo seba vydal „taký sofistikovaný zvuk“. To ich odzbrojilo. Vyľakala ich úprimnosť tej ženy. Ona ukazovala na seba na znak, že vie o sebe.

Bol to šok! Niečo, čo ich šokovalo. Po celý čas to mali v sebe, ale nenapadlo im „To“ samým!

Vyľakali sa! Začali utekať, tá žena ich porazila tým, čím sa môže poraziť každé vojsko: uvedomením si seba.

Žena bola nahá a špinavá. Najedená a vystrašená sama sebou a tým, čo sa pred chvíľou dozvedela. Neprekvapoval ju strach lovcov, cítila spolu s nimi.

Lovci sa počas úteku neustále obzerali, kde sa nachádza tá príšera, ktorá v nich prebudila tú jasavú bolesť.

Žena víťazila! Bola to ona, kto priniesol uvedomenie a prvé slovo: „ts“.

Ublížili sme sami sebe! – To si „myslela cítením“ väčšina lovcov.

Tlupa očakávala lovcov ako víťazov, ale uvidela rozháraných mužov plných nepokoja. V ich očiach už nebol iba zvierací lesk. Teraz videli svoje ženy a svoje deti, svoju zbabelosť postaviť sa základným otázkam. Roztriasli sa im nohy. Ich duše plakali ako práve narodené bábätká. Ale čím ich mali zasýtiť?

Zrazu jeden z nich dostal zmysluplný nápad, ísť po ženu „ts“. Nájsť ju, aby všetci videli toho ducha, živého ducha. Ženy a deti stále nevedeli, čo sa to odohráva pred ich očami.

Nedostatok informácií.

Ženy a deti zostali stáť v neistote, obave o svoje životy.

Muži sa vydali na prvý duševný lov v ich živote. Hľadali ženu, ktorá si uvedomila seba ako prvá zo všetkých živých – aj mŕtvych ľudí.

Našli ju blúdiť lesom, stále a stále ukazovala sama na seba. Keď sa na ňu pozerali, nepriťahovala ich telom, necítili erekciu, cítili triašku a bolesť v dušiach. Obkolesili ju, ale ona si neuvedomovala ich prítomnosť, uvedomovala si iba samu seba, a to do takej miery, že sa z toho zbláznila. Bolo to priveľmi silné a ona to nezniesla, napriek tomu bola prvá a ovplyvnila všetkých tých mužov – samcov okolo.

Dotkli sa jej a začali s ňou manipulovať, vedome chceli, aby prišla do ich tlupy a aby ju všetci uvideli. A tak to urobili, niektorí smelší ju chytili za ruky, za bok a viedli si ju tam, kam chceli všetci (alebo aspoň drvivá väčšina).

Ešte raz: žena si nič z toho, čo sa práve dialo okolo nej, neuvedomovala.

Asi o pätnásť minút stáli uprostred tlupy a mĺkvo, so všetkými členmi aj so všetkými zajatými a zneužitými, sa unesene pozerali na ženu, ktorá zas a znova ukazovala sama na seba s (už)chrčaním: „ts“.

Začala sa prvá revolúcia vedomia a prvé hromadné uvedomenie! Všetci sa pozerali jeden po druhom a prechádzala nimi vlna strachu za vlnou neznámeho, ale o to príjemnejšieho uspokojenia.

Na tvárach sa niektorým okolostojacim objavil úsmev, no niektorí sa bez zmyslu rozplakali, niektorí dokonca až hystericky.

Žena si stále udierala do pŕs a stále vyslovovala svoje prvé meno v dejinách: „TS!“

To, čo sa vynorilo ako prvé v ľuďoch po „uvedomení sa“, ktoré prišlo zvonku so ženou „ts“, bola vôľa po vlastnom „ts“.


Úryvok z pripravovanej knihy Zrod poskytol autor Milan Kališ.

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: