Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Verónica Gerber Bicecci: Akoby bolo písanie spôsobom nepovedať zbohom

Ako uvažujú mexické autorky o literatúre a písaní? Zaujímavý pohľad do sveta mexickej literatúry prináša naša mexická spojka, prekladateľka a spisovateľka Lucia Duero prostredníctvom krátkeho rozhovoru s vizuálnou umelkyňou Verónicou Gerber Bicecci.

Verónica Gerber Bicecci samu seba charakterizuje ako vizuálnu umelkyňu, ktorá píše. Vyštudovala výtvarné umenie a dejiny umenia na Mexickej Národnej Autonómnej Univerzite a neskôr jej umelecká tvorba vyústila do písania.

Jej prvý román Prázdny celok získal v roku 2013 cenu Aura Estrada, ktorá je udeľovaná autorkám do 35 rokov na celom americkom kontinente a následne jej umožnil publikáciu románu v prestížnom mexickom vydavateľstve Almadía.

Vo februári 2018 sa román objavil v anglickom preklade (Empty Set, Coffee Press House, preklad Christina MacSweeney). Prázdny celok opisuje a kreslí rozchod s partnerom, ktorý vedie hlavnú hrdinku na cestu k rodinným koreňom, zauzlenie v rodinných problémoch, ilustruje „otvory, ktoré ústia do ďalších otvorov“.

Keď slová nestačia, koktajú alebo sa rozkladajú, prepustia miesto kresbám a abstrakciám.

„Akoby bolo písanie spôsobom nepovedať zbohom“, píše Verónica Gerber Bicecci vo svojej druhej knihe Mudanza (Sťahovanie), kde prostredníctvom osobných a literárnych esejí rozpráva príbeh piatich spisovateľov, z ktorých sa stali vizuálni umelci: Vito Acconci, Sophie Calle, Ulises Carrión, Öyvind Fahlström a Marcel Broodthaers „praktikujú literatúru, ktorá je uskutočňovaná na iných podkladoch: sochárstvo, performance, inštalácia.“




Štyri otázky pre Verónicu Gerber Bicecci:


I’m afraid that, if I listened to silence, I would probably become a writer again.

Vito Acconci, z esejí Mudanza (Sťahovanie)


LD: Aké miesto má ticho v kontexte Prázdneho celku? Ako sa ticho manifestuje v tvojej kresbe?


VGB: V Prázdnom celku – a v inom projekte, ktorý sa volá Hovoriaci – je ticho prvkom vnútorného dialógu a konverzácie (vo vnútri a mimo nej). Oba projekty používajú časť logiky Vennovho diagramu na vyjadrenie vzťahu medzi postavami a situáciami. V tejto štruktúre sa ticho vo všeobecnosti manifestuje v čiernej farbe a to povedané v bielej farbe: čierna je nedostatkom farby a biela súčtom všetkých farieb.


LD: V eseji o Ulisesovi Carrionovi píšeš: „... prázdno a ticho sú nedosiahnuteľnou dokonalosťou...“ Švajčiarsky spisovateľ Peter Stamm nedávno v rozhovore pre denník La Razón povedal: „Áno, ja budem písať, až pokým v určitom momente nedosiahnem úplné ticho a ticho bude mojim posledným dielom.“ ... „Mlčanie autora môže byť len koniec dlhého vývoja, ktorý by nebol možný bez čítania alebo písania.“ Zdá sa, že dosiahnuté ticho je nevyhnutne súčasťou svojho protikladu. Keď sme sa pred niekoľkými týždňami stretli, darovala si mi Ticho, knihu, na ktorej si spolupracovala so spisovateľom Luisom Villorom. Prečo táto cesta k tichu?


GB: Myslím, že v mojom prípade nejde o cestu k tichu. Je to skôr spôsob, ako odkryť negatívne priestory jazyka: ticho, áno, ale aj to skryté, neviditeľné, prázdno, to nevyslovené, preklad. Myslím, že hľadanie negatívnych priestorov súvisí s nájdením cesty k hraniciam jazyka, mimo neho, a pokúsiť sa písať odtiaľ.


When things are whole, we feel confident that our words could express them.

Sophie Calle, z esejí Mudanza (Sťahovanie)


LD: Sophie Calle chce byť „príbehom, ktorý rozpráva“. Ako sa teda vôbec dá niečo vyjadriť? Ako prísť k úplnosti?

VGB: Myslím, že čo je v hre v eseji o Sophie Calle a Paulovi Austerovi je možnosť konverzovať s ostatnými. Keď medzi dvomi alebo viacerými osobami slová nestačia alebo sa nevyslovia, ustupujú miesto iným detailom: gestám, telesným rozhodnutiam, správam medzi riadkami. Aj to sú spôsoby vyjadrenia sa. Spôsoby vyjadrenia z hraníc verbálneho prejavu.


LD: Ukazuješ, ako Finnegas Wake Jamesa Joycea alebo Altazor Vicenta Huidobra používajú nezrozumiteľný a neexistujúci jazyk, no len čiastočne. K tejto tendencii prichádza aj Öyvind Fahlström, ktorý tvoril v jazyku lesa. Pýtaš sa: „Prečo niekto nenapísal poéziu vo vymyslenom jazyku, bez odkazu na iný jazyk? Prečo neexistujú knihy napísané v jazykoch, ktoré nikto nepozná?“

Fahlström, Brazílčan švédskeho pôvodu, odišiel jedny letné prázdniny navštíviť starých rodičov vo Švédsku. Vypukla vojna a so svojimi rodičmi sa znovu stretol až o deväť rokov, zatiaľ čo štúdiá dokončil v Štokholme a stal sa (aj) Švédom. Zostal azda Fahlström v nejakom bode medzi brazílskou portugalčinou, s ktorou do novej krajiny prišiel a ktorú stratil, a švédčinou, ktorú nadobudol počas jeho nečakane predĺženého pobytu v tejto krajine? Azda jeho osobný jazyk zostal niekde na pomedzí?

VGB: Veľmi sa mi páči tvoja myšlienka, že Fahlström zostal na hranici medzi jazykmi. Myslím, že máš pravdu. A túto hranicu chápem ako ďalší negatívny priestor jazyka. Myslím že v tom Fahlströmovom diele, na ktoré odkazuješ, on figuroval predovšetkým ako prekladateľ (vizuálny a zvukový). Prekladateľ, lebo vedel ako interpretovať a znovu vytvoriť jazyk lesa.


Lucia Duero

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Fedor Gál 70

Správy

Fedor Gál 70

Fedor Gál je pro mě jedním z lidí, kteří symbolizují moderní svobodné Slovensko. Navíc - jsem obdivovatel jeho přímé řeči.

Dva dojímavé príbehy

Správy

Dva dojímavé príbehy

Niekedy otvorím knihu a cítim, že teraz je ten správny čas, kedy si ju musím prečítať. Nedávno som prečítal 2 knihy, ktoré majú niečo spoločné. Hlavným hrdinom týchto kníh je muž, ktorému zomrela manželka a on sa nevie s jej stratou vyrovnať. A keďže život bez milovanej ženy pre týchto mužov nemá zmysel, hľadajú spôsob, ako ho ukončiť.

Zbrane Kornela Földváriho

Správy

Zbrane Kornela Földváriho

„No nie je ten život zlomyseľné prasa, ktoré sa vyžíva v detinských schválnostiach a dobre sa zabáva na našich reakciách?“ Napísal raz Kornel Földvári svoje milovanej sestre Irene Lifkovej. Roky jej spolu so svojou ženou Naďou písal každý týždeň jeden dva listy, písal ich na stroji a posielal poštou do Trenčína.