Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

V tme a bez elektriny

Ako by to vyzeralo, keby sa všetko ponorilo do tmy a vypadla elektrina? Tento inšpiratívny motív spracoval vo svojej prvotine český programátor Vojtěch Matocha. Prašina je mysteriózne miesto v Prahe, odstrihnuté od všetkých signálov a prúdov. Prašina navyše skrýva dôležité tajomstvo, o odhalenie ktorého usilujú tak deti, ako aj dospelí. V nasledujúcom texte prinášame ukážku z úvodu slovenského prekladu od Marty Blaškovej Maňákovej.

Nešťastie na šibeničnom vrchu

Doprava, doľava, doľava a do kopca. Doprava, doľava, doľava a potom do kopca. Alebo doprava a potom do kopca? Sakra. Jirko Klimeš otvoril oči a ešte raz sa pozrel na mobil. Modrá bodka na mape stále ukazovala druhú ulicu severne od námestia Mieru. Dobre, takže doprava, doľava, doľava a potom hore do kopca. Jasnačka. Ale aj tak to bude zázrak, ak nezablúdi. GPS je super vec, ale iba tu na Vinohradoch. Keď vylezie hore na Prašinu, musí vedieť cestu naspamäť, inak sa stratí. A z Prašiny sa nikomu o pomoc nedovolá.

Bol koniec októbra, slnko ešte príjemne hrialo, ale už celkom slabo, akoby unavene. Jirko šiel za dedom na Prašinu po prvý raz sám. Nahlas by to zrejme nikdy nepriznal, ale trochu sa bál. S mamou chodili za dedom celkom často, možno dvakrát za mesiac, ale to bolo niečo iné. Mama cestu poznala, na Prašine vyrástla. Odsťahovala sa odtiaľ až po svadbe. Keď išiel Jirko s ňou, vodila ho tým bludiskom kľukatých uličiek, námestíčok a priechodov s rovnakou istotou, akoby mala prejsť z jedného konca Václaváku na druhý.

O štvrti, čo sa volá Prašina, kolovali kadejaké reči, a nie všetky boli pravdivé. Jedno ale bolo isté: na Prašine nefungovala elektrina. Lampy tu nesvietili, električky nejazdili, rádio nehralo a hodinky na baterku sa zastavili, keď sa s nimi človek na Prašinu vydal. Prečo? To nikto nevedel. Keď bol Jirko menší, pozval pražský primátor vedcov a univerzitných profesorov z celého sveta, aby tej záhade prišli na kĺb. Dôstojní páni merali, skúmali a dumali, písali články do odborných časopisov a usporadúvali v Prahe konferencie. Na nič ale neprišli. Prašina bola štvrť ako každá iná a elektrina by v nej fungovať mala, lenže proste nefungovala. Teda niežeby nefungovala vôbec, to zas nie. Ľudia na Prašine žiť mohli, niektorí tu dokonca bývali. Keď bola búrka, blýskalo sa nad Prašinou vždy najviac. Ako keby búrkové mraky, naopak, priťahovala. Baterka ale na hranici Prašiny vždy zhasla. Krok naspäť, a rozsvietila sa. Krok do Prašiny, zablikala a zhasla.

Ešte v druhej polovici devätnásteho storočia patrila Prašina medzi najvýstavnejšie pražské štvrte, okolo dvoch návrší medzi dnešným Václavským a Karlovým námestím sa stavali honosné meštianske domy, vysádzali sa parky a dláždili cesty. Na konci devätnásteho storočia sa ale všetko zmenilo. Čas na Prašine sa raz a navždy zastavil. Zatiaľ čo sa po celom meste rozsvecovali prvé elektrické lampy, do pohybu sa dali prvé električky a ulice skrížili prvé drôty elektrického vedenia, Prašina deň čo deň strácala svoju niekdajšiu slávu. Kto mohol, odsťahoval sa inam a do opustených domov sa začali sťahovať tí, ktorí sa stránili sveta alebo nemali na výber: žobráci, zločinci a čudáci. Paláce pustli, dvory a záhrady zarastali burinou, obchody jeden po druhom krachovali. Prašina zostala temná a tichá, nebezpečná, nasiaknutá príbehmi a tajomstvami.

Jirko pozbieral odvahu, vypol mobil a vydal sa hore ulicou, ťažkú tašku plnú pohárov a fliaš radšej chytil obidvoma rukami. Asfalt vystriedali mačacie hlavy, budovy naokolo zosiveli a sčerneli, z ulíc sa vytratili autá, hluk sa vzdialil za hradbu domov. Najneskôr o hodinu bude naspäť. Nebude sa s nikým baviť, nikde sa nezastaví, proste príde k dedovi, pozdraví ho, položí tašku na stôl a pôjde nazad. Dedo zrejme ani nevie, že ho niekto príde navštíviť. Ale doma určite bude, už dávno nikam nechodí, veď s barlami ledva prejde z jednej izby do druhej. Jirkovi rodičia mu hore na Prašinu z času na čas nosia jedlo a ďalšie veci, ktoré potrebuje. Než odleteli do Ríma, musel im Jirko sľúbiť, že za dedom vo štvrtok popoludní zájde a zistí, či mu niečo nechýba.

Barvířsku ulicu našiel prekvapivo poľahky a po ceste nestretol živú dušu.

Dedo býval v byte na prízemí vysokého, päťposchodového domu. Muselo sa prejsť prejazdom a potom cez zanedbaný dvor s hrdzavou pumpou až k domovým dverám. Nikdy sa nezamykali, v celom dome vraj okrem deda býval už len jeden človek a na schodoch nebolo čo ukradnúť. Jirko sa prešmykol dnu do tmavej chodby, prešiel okolo otlčených poštových schránok a zabúchal na dvere dedovho bytu.

Začul blížiace sa kroky a odrazu ho prepadol nepríjemný pocit. Niečo nie je v poriadku. Vzápätí pochopil: nepočuje klopanie bariel. V byte je niekto cudzí. Rýchlo preč. Nestihol však spraviť ani krok. Dvere sa rozleteli, silná ruka zovrela Jirkovi rameno a vtiahla ho dovnútra. Jirko od ľaku pustil tašku a tá s rinčaním dopadla na dlažbu.

„Čo tu chceš?“ zavrčal ten chlap. Vysoký, s podlhovastou chudou tvárou, vek niečo cez tridsať, na brade strnisko, cez plecia červeno-čierna flanelová košeľa, na nohách deravé rifle a v ústach namiesto cigarety vyhorená zápalka. Chodidlá bosé. Bosé? Zlodej, ktorý prišiel bosý?

„Do-dobrý deň,“ vysúkal zo seba Jirko. „Ja idem... za dedom, on tu býva.“

Chlap v kockovanej košeli si ho podozrievavo zmeral pohľadom a potom zavolal cez plece: „Prišiel za vami nejaký chalan, poznáte ho?“ Ozvali sa ďalšie kroky, tentoraz pomalé, šuchtavé, po každom došliapnutí nasledovalo tiché klapnutie barly. Jirkovi spadol kameň zo srdca. Dedo.

„Áno, to je Evin chlapec, pusť ho,“ začul známy hlas a zovretie na ramene povolilo. „Čo tu robíš, Jirko? Myslel som, že ste išli preč.“ Dedo sa došuchtal do predsiene a neznámy chlap ustúpil nabok.

„Išli bezo mňa, ja musím ísť zajtra do školy. Priniesol som... tašku, tašku s jedlom,“ povedal opatrne Jirko. Dedo sa neusmial, nič nepovedal, len si s tým chlapom vymenil rýchly pohľad a zatiahol záves medzi predsieňou a obývačkou. Než mu záves zaclonil výhľad, Jirko zahliadol, že stôl v izbe je pokrytý nejakými neznámymi predmetmi a medzi nimi stojí zapálená petrolejka. Papiere, nejaké šnúrky alebo drôty, škatuľky alebo čo to bolo... Prečo nemá vidieť, čo leží na stole? Čo sa tu, dopekla, deje?

„Dobre,“ povedal dedo po chvíli ticha a zatváril sa rozpačito. „Ďakujem, Jirko. Nevedel som, že prídeš, nečakal som ťa. Som veľmi rád, že ste na mňa mysleli. Ale teraz mám nejaké... vybavovačky, prepáč. Nemôžem sa ti venovať. Takže... čo keby si šiel teraz domov a vrátil sa zase až niekedy s mamou?“

Jirko užasnuto prikývol a dedo pokračoval: „Po Prašine by si nemal chodiť sám, divím sa, že ťa mama pustila. Tuto Patrik je práve tiež na odchode, odprevadí ťa na Pavlák, odtiaľ už trafíš.“ Jirko pozrel na neznámeho chlapa a potom na deda. Konečne sa na dedových perách objavil aspoň náznak úsmevu: „Neboj, Patrik ti neublíži. Sadni si sem a počkaj, len si poberie zopár vecí a hneď pôjde. Tu máš trochu sirupu.“

Jirko zostal sám. Nič nechápal. Pohár s bazovým sirupom ho chladil v dlani, ale nemal chuť sa napiť. Všetko v byte mu odrazu pripadalo cudzie. Dedo niečo tají? Veď, veď... dedo predsa vôbec nikam nechodí, nikto ho nenavštevuje, nikoho nepozná. Odkedy umrela babička, celé dni len číta knihy, kŕmi andulky alebo hrá na klavír. Je pravda, že Jirko si s dedom nikdy veľmi nerozumel. Dedo sa málo smial, večne hľadel do kníh, a keď sa s ním bavil, používal slová, ktoré Jirko nepoznal. Navyše býval na Prašine a každý vedel, že na Prašine bývajú len divní ľudia.

Patrik sa vynoril z dverí do obývačky, cez rameno batoh, na nohách sandále. Jirka ešte zazrel, ako mu dedo podáva veľké papierové vrecko, zrejme plné niečoho ťažkého. Keď ho Patrik zaviazal a strčil do batoha, kovovo to zacinkalo.

„Ideme,“ pozrel na Jirka, otvoril dvere a vyšiel von na chodbu. Jirko ho nasledoval, na prahu sa ešte rýchlo otočil k dedovi. Ten ale len bez slova prikývol, zamrmlal, že majú s mamou o týždeň prísť, a zabuchol dvere.

Ulicami Prašiny kráčali rýchlo a mlčky, Jirko Patrikovi takmer nestačil. Dvakrát zabočili a minuli starý otlčený kostol. Potom sa domy zmenšili, pribudli staré hlinené domy, uličky sa skrútili a na nárožiach sa objavili obité kamenné obrubníky. Jirko sa neisto rozhliadol: „Ideme správne? Tadiaľto sa predsa k metru nedostaneme. Mali sme ísť dolu kopcom...“

„Vezmeme to cez Šibeničný vrch a potom dole na Karlove námestie,“ odpovedal Patrik a ani na sekundu nespomalil.

Jirko neisto prehltol. Šibeničný vrch bola najstaršia a najspustnutejšia časť starej Prašiny, kľukaté uličky, domčeky z nepálených tehál a medzi nimi dvory. Hore na kopci vraj kedysi postavili väzenie a na neďalekom malom námestí vztýčili šibenicu. Kamarát zo školy Jirkovi hovoril, že vraj na jednom dvore stále stojí, aj keď väzenie už dávno zbúrali. Jirko tomu ale veľmi neveril.

„Prečo ideme tadiaľto? Cez Šibeničný vrch je to predsa dlhšia cesta,“ namietol Jirko.

„Nemusíš všetko chápať, proste ideme tadeto,“ odpovedal Patrik bez ďalšieho vysvetlenia a Jirko už sa radšej na nič nepýtal.

Prechádzali práve úzkym priechodom medzi dvomi rovnobežnými ulicami, keď vtom sa Patrik náhle zarazil a cúvol o niekoľko krokov späť. Zdola niekto prichádzal, nejaký muž v tmavej bunde, rýchlo sa blížil. Zatiaľ ich nemohol vidieť, zostali schovaní v mieste, kde sa priechod ohýbal. Patrik nepovedal ani slovo, schmatol Jirka za rameno a pritisol ho k múru.

„Buď ticho. Máme problém,“ zašepkal a v tvári mu nervózne zašklbalo. Rozhliadol sa hore a potom nadol do uličky. Všimol si ich neznámy, alebo nie? Patrik vydýchol, ešte raz sa rozhliadol. Nakoniec mu padol pohľad na staré špinavé dvere vedúce do jedného z domov. Skúsil stlačiť kľučku, ale bolo zamknuté. A tak ustúpil krok dozadu a celou silou sa do nich oprel. Povolili. Patrik vpadol dovnútra, pevne zovrel Jirkove zápästie a ťahal ho za sebou do tmy.

„Čo... čo sa deje?!“ šepkal Jirko. Srdce mu divo bilo. Čo s ním tu chce robiť? Nemal by radšej kričať o pomoc? Vnútri v dome bolo šero, po zemi sa váľali dosky plné hrdzavých klincov a všade vo vzduchu víril prach, takže sa tu skoro nedalo dýchať. Patrik sa nezastavoval, ťahal Jirka stále ďalej a ďalej, z jednej miestnosti do druhej.

„Pomoc!“ zakričal Jirko. Patrik sa otočil, v tvári úplne bledý, pravú ruku pritlačil Jirkovi na ústa, zatiaľ čo mu ľavou neustále kŕčovito zvieral zápästie.

„Ticho,“ precedil cez zuby, „ja ti neublížim, sľubujem. Ale oni by mohli, ver mi. Takže buď, prosím, ticho.“ Akí oni?

„Videl si ho?“ doľahol k nim rozbitým oknom hrubý hlas a Jirko ucítil, ako sa mu Patrikova dlaň pritisla na ústa ešte silnejšie.

„Nie, tadiaľto nešiel,“ ozval sa druhý hlas, o niečo vyšší, akoby zachrípnutý.

„Musí tu niekde byť, narazil som naňho o dve ulice vyššie a potom som ho videl vchádzať sem do priechodu, mieril rovno k tebe,“ namietol prvý.

„Niekto tu kričal, ale nevidel som nikoho.“

„Mal so sebou dákeho chlapca. Aha, pozri sa na toto. Určite sa schovávajú vnútri.“ Zaprášenými chodbami domu k Jirkovým ušiam doľahlo vrzgnutie otváraných dverí.

„Buď ticho a poď,“ zašepkal Patrik.

Narazili na schodisko. Patrik sa bez zaváhania vydal nahor, Jirko sa potkýnal za ním. Prečo by mu mali ublížiť? Nepozná ich a oni nepoznajú jeho. A vôbec, čo je zač tento Patrik? Pozná deda. Na rozdiel od Jirka, očividne. Zdola sa ozval lomoz a potom hlasné nadávky.

V hornej miestnosti panovalo prítmie, oknom dovnútra prenikal úzky pruh svetla. Jirko videl mohutné kreslo, policu s knihami, kozub a nad ním dva portréty v okrúhlych rámoch: mladá žena a fúzatý muž v dôstojníckej uniforme. Neviedli odtiaľ žiadne dvere a schody tu končili. Patrik dvakrát prešiel sem a tam. Tváril sa ustarostene. Tu ich nájdu, utiecť nie je kam. Jirko ho sledoval so zatajeným dychom.

„Kto sú tí ľudia?“ zašepkal nakoniec a vrhol vystrašený pohľad ku schodom. Patrik sa prikrčil, tvár len niekoľko centimetrov od Jirkovej.

„Tvoj dedko a ja na niečom pracujeme a oni nám v tom chcú zabrániť,“ povedal potichu.

„A čo robíte?“ spýtal sa Jirko.

„Nič zlé. Ani nezákonné,“ dodal Patrik a potom rýchlo pokračoval: „Mňa poznajú a už ma nejakú dobu sledujú. O tvojom starkom ale nevedia. Ak ťa chytia a dozvedia sa, čo si zač, dostaneš starkého do veľkých problémov. Veľmi veľkých problémov. Ak chytia mňa, zoberú mi tento batoh a všetko, čo je v ňom. To by bolo pre tvojho starkého ešte horšie. Takže im musíme utiecť. Obidvaja.“

Patrik sa tváril smrteľne vážne a Jirko po krátkom zaváhaní prikývol.

Zaškrípanie dverí v dolnej izbe. O chvíľu vyjdú hore. Patrik podišiel k oknu. Vyšli síce len na prvé poschodie, ale na tejto strane domu boli dobrých šesť metrov nad zemou, budova stála vo svahu. Dole sa rozprestierala zarastená záhrada, zo žihľavy a kríkov ako ostrovček v mori vyčnievala plechová strecha kôlne. Vľavo od okna viedla úzka rímsa.

„Utečieme tadiaľto,“ vyhlásil Patrik. „Ale keby nás mali chytiť, radšej si tu pár vecí schovám.“ Potom si zložil batoh z pliec, vytiahol z neho to papierové vrecko s niečím kovovým, čo dostal od deda, a schoval ho za rad kníh na polici, takže ho nebolo vidieť.

„Bež, pôjdem hneď za tebou,“ dal si Patrik batoh naspäť na plecia a pomohol Jirkovi do okna. „No tak, bež už!“

Jirko zostal stáť. Nemal rád výšky. Ak spadne, niečo si zlomí. Prinajlepšom.

„Bež,“ postrčil ho Patrik a pod Jirkom sa zakolísal svet. Urobil tri neisté krôčiky, chrbát pritisnutý k domu, pod nohami prázdno. Čo tu vôbec robí? S očami upretými pred seba a zatajeným dychom sa posúval ďalej po rímse až k miestu, kde záhrada končila doskovou ohradou a stena sa stáčala v pravom uhle nad tmavou ulicou. Za sebou začul nejaký krik, ale nevenoval mu pozornosť. Nazrel za roh, dole nikto nebol. A potom uvidel kovový rebrík, viedol dole zo strechy a končil možno dva metre nad dlažbou. Natiahol po ňom ruku a zovrel hrdzavú priečku v dlani. Čo najrýchlejšie šplhal nadol. Rebrík vŕzgal a v miestach, kde bol upevnený, sa drobila omietka. Nakoniec skočil. Dopadol na nohy, ale pád neustál a zvalil sa na zem.

O chvíľu sa na rebríku objavil Patrik. Batoh nemal. Asi ho nechal v izbe. Alebo mu ho vzali. Jirko sa neisto postavil na nohy, ľavé koleno ho bolelo. Nemal by utekať preč, kým môže? Vtom sa mu nad hlavou ozval tlmený výkrik. Patrik padal. Rebrík neuniesol hmotnosť dospelého tela a úchyty sa vytrhli zo škár medzi kameňmi. Rebrík začal padať smerom od domu. Patrik ešte siahol po rímse, ale tá už bola priďaleko. O sekundu neskôr sa zrútil chrbtom na dlažbu ulice. Niečo prasklo a Patrik zostal nepohnute ležať.

Jirko vydesene civel na bezvládne telo. Preboha! Kľakol si na zem. Patrik ešte dýchal, ale len prerývane a chrčivo, oči mal zatvorené. Jirko nahmatal vo vrecku mobil. Displej bol čierny. Stlačil tlačidlo, ale nič sa nestalo. Čo to...? Prašina. Samozrejme. Dočerta, čo teraz? Volať o pomoc? Niekto tu v okolí určite žije, ale kto? Starenka, feťák, šialenec...? Jirko vsunul dlaň pod Patrikov zátylok a zaklonil mu hlavu. Patrik sa sípavo nadýchol a otvoril oči. Nasal vzduch ešte raz a druhý raz, v očiach mal však neprirodzený lesk. Pravú ruku so zovretou päsťou posunul smerom k Jirkovi, snažil sa niečo povedať, ale nezvládol to. Potom zachrčal, hrudník sa mu dvakrát sťažka nadvihol, ale po tretí raz sa Patrik nadýchnuť už nedokázal. Desať sekúnd ticha, pätnásť sekúnd... To nemôže byť pravda, to nemôže byť pravda, preháňalo sa Jirkovi hlavou. Nie, to nemôže byť... Patrikova zaťatá päsť povolila a Jirko uvidel malý kľúč s červenou hlavičkou. Vzal ho do ruky.

Po ulici sa niekto blížil. Jirko počul dupanie a hrubé hlasy. Srdce sa mu rozbúchalo. Pozrel sa na Patrikovo telo a vzápätí sa rozhodol. Zachrániť ho už nemôže. Rozbehol sa preč, ale za prvým rohom zostal stáť. Nemal by radšej zmiznúť, kým sa dá? Zvedavosť však bola silnejšia než strach. Otočil sa a opatrne sa vyklonil. Videl, ako sa k Patrikovi po ulici blížia dvaja muži. Prvý bol zavalitý, oblečený do čiernej koženej bundy a riflí. Druhý pôsobil dojmom trénovaného zápasníka; vysoký a svalnatý, na nohách tmavé nohavice a na tele športovú mikinu s kapucňou. Obaja mali krátke čierne vlasy. Niečo hovorili, ale Jirka im porozumel, až keď prišli bližšie.

„Ten to má spočítané,“ vyhlásil ten v čiernej koženej bunde, keď sa sklonil k Patrikovmu telu. V jeho hlase nebola ani štipka ľútosti. Vyslovil tie slová rovnako nezúčastnene, akoby komentoval počasie alebo cenu rožkov. Patrik je mŕtvy! Mŕtvy... Jirkovi sa roztriasli kolená. Toto všetko je ako zlý sen, strašný, zlý sen... Chvíľu bolo ticho a potom ten človek v koženej bunde dodal: „Nič pri sebe nemá. Vôbec nič.“

„No, šéf nebude mať radosť,“ odpovedal druhý namrzene a každú slabiku neprimerane pretiahol. „Toto sa nemalo stať.“

„Niekde tu musí byť ten chlapec,“ odpovedal chlap v koženej bunde. Vzpriamil sa a začal sa rozhliadať. Jirko už na nič nečakal a bežal preč. Dole k námestiu, po schodoch doľava a stále rovno. V uliciach Prašiny sa zvečerilo, Jirko si za niektorými oknami všimol slabú mihotavú žiaru. Bežal ako o život. Naslepo dolu ulicami. Cez plece skontroloval, či ho niekto neprenasleduje. Bol sám. Vďakabohu. Raz ho zastavila slepá ulička, u hromady hrdzavých smetných košov sa musel otočiť a vrátiť až k poslednej odbočke. Mieril dole zo Šibeničného vrchu a hluk mesta silnel.

Už to nemôže byť ďaleko. Možno dva bloky. Konečne ľudia. Normálni ľudia z normálneho sveta. Pani so psom, nejaký muž s aktovkou. Prvé zaparkované autá. Jirko stlačil tlačidlo na mobile a displej sa rozsvietil. Konečne. Opustil Prašinu. Dobehol až na Karlovo námestie a zvalil sa na lavičku uprostred parčíka. Nikto si ho nevšímal.

Jirko sedel na lavičke ešte skoro štvrť hodinu, kým sa mu ako-tak upokojil dych. Medzitým sa na Karlovom námestí rozsvietilo pouličné osvetlenie. Ľudia chodili sem a tam okolo vysvietených výkladov obchodov, autá sa valili Ječnou ulicou a do Jirkových uší zo všetkých strán doliehal šum mesta. Zo všetkých strán okrem jednej. Keď sa ň obzrel, uvidel dlhú ulicu vedúcu nahor do tmy. V noci zostávala Prašina čiernym ostrovom uprostred žiariaceho oceánu. Na okamih sa mu zazdalo, že tam niekoho vidí. Skutočne. Medzi tichými domy tam prechádzala zhrbená postava a dlhou tyčou rozsvecovala bledé plynové lampy.

Bol čas ísť domov.


Vojtěch Matocha (1989): Programátor a spisovateľ, študoval matematické metódy informačnej bezpečnosti, živí sa vývojom softvéru pre mobilné telefóny. Písaniu sa venuje od gymnázia, úspešne sa zúčastnil niekoľkých literárnych súťaží, píše recenzie pre portál iliteratura.cz.. Rád cestuje a chodí po horách. Prašina je jeho literárna prvotina.





Karel Osoha (1991): Patrí k popredným komiksovým tvorcom mladej generácie. Upozornil na seba webovým komiksom Plíč, v ktorom obmieňa a paroduje špecifické pravidlá a trópy ázijských akčných komiksov. Za album Češi 1948: Jak se KŠČ chopila moci získal cenu Muriel pre najlepšieho kresliča.

Ilustrácie: Karel Osoha

Preklad: Marta Blašková Maňáková

Zobraziť diskusiu (0)

Prašina

Prašina

Vojtěch Matocha

Prašina je tajuplné miesto: temný ostrov uprostred žiariacej Prahy. Nikto nevie prečo, ale v Prašine nefunguje elektrina: nesvietia tu lampy, nejazdia električky a mobily márne hľadajú signál.

Kúpiť za 12,00 €

Podobný obsah

Pokud by už bylo třeba překládat z češtiny do slovenštiny, tak....

Správy

Pokud by už bylo třeba překládat z češtiny do slovenštiny, tak....

Ministerstvo kultury ČR výrazně rozšiřuje podporu pro zahraniční nakladatele vydávající českou literaturu. Doposud ministerstvo hradilo zhruba čtvrtinu celkových nákladů na realizaci knihy, v novém dotačním programu je možné nárokovat až sedmdesát procent.

Vojtěch Matocha: Není jenom jeden správný způsob života

Správy

Vojtěch Matocha: Není jenom jeden správný způsob života

Partia mladých ľudí sa ocitne v tajomnej časti Prahy, kde nefungujú telefóny, nejde elektrina, nejazdia električky. Kniha Prašina sa v Česku stala fenoménom, chystá sa film aj pokračovanie a na poli dobrodružnej literatúry sa objavila výrazná postava – Vojtěch Matocha, mladý programátor a skaut. Do deja komponuje vlastné fóbie, aby ich v dramatickom deji mohol prostredníctvom umne napísaných postáv prekonávať. V slovenskom preklade Marty Maňákovej Blaškovej vyšla Prašina vo vydavateľstve Artforum.

Rozhovor s Vojtěchem Matochou, autorem Prašiny

Správy

Rozhovor s Vojtěchem Matochou, autorem Prašiny

Nominaci na českou cenu Litera za dětskou literaturu sice Prašina neproměnila, nic to však nemění na tom, že jde aktuálně o jednu z nejpopulárnějších knih v téhle kategorii. Nedávno vydalo Artforum slovensky, protože taková kniha se prostě nepodaří každý rok. Rozhovor s autorem nám jako na zavolanou připravili v týdeníku Respekt, ze kterého s radostí část přebíráme. Foto autora Johana Kvítková.