Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Únos. Čierna diera demokracie.

Kniha novinárky Ľuby Lesnej je investigatívnym publicistickým dokumentom, ktorý vďaka jej precíznej práci a rozhovorom so svedkami osvetľuje únos Michala Kováča ml., opisuje atmosféru v spoločnosti v deväťdesiatych rokoch, vysvetľuje pozadie konfrontácie medzi vtedajším predsedom vlády Vladimírom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom, či zneužívanie polície a tajnej služby, vládou. Knihu vydáva Inštitút pre verejné otázky v čase znovuotvorenia kauzy zrušených amnestií.

Z rozprávania Michala Kováča ml.: Únos

„Ráno 31. augusta som šiel do Bratislavy. Predtým sme sa s Monikou pochytili pre nejakú banalitu. Keď som odchádzal, práve bola v kúpeľni a sprchovala sa, takže ani presne nevedela, kedy som odišiel.

Nasadol som do auta a vyrazil som. Približne štyristo metrov od tabuľky označujúcej koniec Svätého Jura som si všimol červený Seat, idúci vedľa mňa. V ňom sedel vedľa vodiča nejaký chlap, ktorý mi mával, aby som zastavil. Pozeral som naňho, či sa zbláznil, pravdaže som nezastal. Plánoval som ho obehnúť, ale zrazu sa vedľa mňa vynorilo ďalšie idúce auto a prinútili ma tým zastaviť, ak som nechcel nabúrať. Myslím, že paralelne ma blokoval zelený Seat a červený mu skrížil cestu. V tom momente prísediaci, ktorý na mňa mával, vystúpil z auta. Bol celý oblečený vo vojenských maskáčoch a mal žltú pásku na ľavej ruke s čiernym nápisom Polícia.

Kričal na mňa:

„Vystúpte! Polícia!“

Ostal som sedieť ako primrazený, nechápal som, o čo ide. Z ničoho nič sa predo mnou ocitol ďalší chlap. Ten otvoril dvere môjho auta a začal ma násilím ťahať von. Keď som padol na zem, schmatli ma obaja. Bránil som sa, reval som, kopal, volal o pomoc. Všimol som si, že sa zastavila premávka. Zbadal som ďalšie auto, stojace blízko nás. Bol to Huyndai, šofér bol oblečený v civile. Reval som o pomoc, dúfal som, že mi niekto pomôže. Nepomohol nik.

O pár minút neskôr som v mojej blízkosti zaregistroval troch-štyroch ľudí. Únoscovia ma násilím strkali do červeného Seatu. Stále som sa pokúšal brániť. Kopal som. Jedna noha mi ostala visieť z auta. Privreli mi ju do dverí. A potom ešte raz a ešte raz. Keď ma už noha príšerne bolela, dostali ma dnu. Strčili ma tak, aby mi zvonku nebolo vidieť hlavu. Nasadili mi putá na ruky, dosť silno mi ich zatiahli a na hlavu mi dali nejaké modré vrece.

Autá sa rozbehli. Cez vrece som nič nevidel, takže vôbec netuším, kadiaľ sme šli. Iba podľa otrasov auta som cítil, že sme na jednom úseku zabočili, a potom sme prechádzali cez koľajnice. Zrejme sme odbočili na Vajnory.

Bol som v totálnom šoku, ničomu som nerozumel. Zrýchlil sa mi dych, až sa mi zdalo, že pod tým vrecom nemôžem dýchať. Poprosil som ich, aby mi ho nadvihli a uvoľnili ústa. Splnili moju prosbu. Nadvihli vrece až k nosu, uľavilo sa mi. A navyše som čo-to aj videl. Napríklad som si všimol, že dvere auta, o ktoré som bol opretý, nie sú zaistené. Pokúsil som sa ich otvoriť a vyskočiť. Akýmsi zázrakom sa mi ich naozaj podarilo otvoriť, ale moji únoscovia ma strhli nazad. Pribuchli dvere, hrubo mi nadávali a začali ma mlátiť. Dávali mi elektrošoky na genitálie a vyhrážali sa, že ak nebudem spolupracovať, zabijú ma. A ak spolupracovať budem, do večera som doma a nemusím sa báť ani o ženu a deti, vraj všetko bude v poriadku, aj auto mi vrátia.

Stíchol som.

Neviem, ako dlho to trvalo, ťažko sa mi posudzuje čas, v takej situácii človek stráca pojem o čase. O istú chvíľu mi tí traja v aute oznámili, že musím vypiť fľašu Ballantines. Celú. Začali ju do mňa liať. Whisky mi stekala z úst po celej tvári, jednoducho sa nedá tak rýchlo prehĺtať ako voda. Jeden z nich mi navrhol:

„Dobre, chytím ti ruku, a keď už nebudeš vládať prehĺtať, stlač moju ruku a spravíme si prestávku, dám na chvíľu fľašu preč.“

Tak sme aj spravili niekoľko ráz po sebe. Stále som si opakoval, že musím ostať pri vedomí, aby som si všetko zapamätal, nútil som sa nestratiť vedomie. Auto kdesi zastalo. Ten, čo sedel pri vodičovi vo vojenských maskáčoch, vystúpil z auta a niekomu niečo referoval. Nevedel som, kde stojíme a s kým sa zhovára, pretože som mal vrece stále stiahnuté na očiach asi tak do polovice nosa. Nepočul som ani, čo hovorí. Keď si znovu sadol do auta, všimol som si, že mu na boku visela vysielačka.

Dopil som fľašu, ale oni vytiahli ďalšiu a nútil ma piť aj z nej. Bránil som sa, že už nevládzem. Whisky z druhej fľaše mala inú chuť, predpokladám, že v nej boli sedatíva. Vozili sme sa hodnú chvíľu, predpokladám, že takú dobrú hodinu. Prinútili ma dva-tri krát piť z druhej fľaše a potom som upadol do bezvedomia.

Prebral som sa po ôsmej hodine večer. Videl som, ako sa nado mnou skláňa sestrička. Viac si nepamätám.“

Môj svedok únosu

Zhodou okolností sa mi podarilo skontaktovať sa s mladým mužom, ktorý celý únos na ceste z Jura do Bratislavy videl. Svoje meno nezverejnil a ja som mu sľúbila, že ho tiež utajím. Rozhovor sme nakrúcali v miestnosti istej pivárne s veľkými mosadznými kotlami, plnými piva. Boli sme tam iba traja – môj kolega, on a ja. Hučala ventilácia, ktorá sa nedala vypnúť. Mal oblečené farebné trenírky a biele prepotené tričko. Hral práve futbal, keď sme ho požiadali o rozhovor. Tvrdil, že je úplnou hlúposťou sám bojovať proti štátnym orgánom. Netajil, že sa bojí. Na druhej strane však bolo vidieť, že sa potrebuje vyrozprávať zo zlého zážitku. Pripadalo mi, že sa sám pred sebou hanbil za svoj strach.

Na jar v roku 1996 súhlasil s výpoveďou pre potreby Občianskej nezávislej komisie, ktorá pomáhala vyjasniť únos a predsedal jej Ladislav Pittner. Rozhovor pre potreby komisie sme nakrúcali v jeho bratislavskom byte. Jeho niekoľkomesačný syn nechcel pochopiť, že ocko sa má venovať viac lesklému mikrofónu, ktorý som držala ja, preňho neznáma žena, než jemu. Vtedy sa mi môjho svedka podarilo presvedčiť, aby vycestoval do Viedne a pred rakúskymi vyšetrujúcimi orgánmi porozprával, čo na jurskej ceste videl. Termín, ktorý by vyhovoval aj rakúskym policajtom aj jemu, sa hľadal komplikovane, pretože sme ho z obavy pred odpočúvaním nemohli dohodnúť telefonicky. Rakúski policajti, ktorých navštívil Kováčov viedenský advokát dr. Kresbach, napísali na papier niekoľko možností. Dr. Havlát, bratislavský advokát, papier doručil mne a ja som s ním utekala za mojím svedkom. Ako na potvoru bol práve v dňoch, napísaných na papieriku, pracovne zaneprázdnený. A tak musel Havlát znovu vycestovať do Viedne a priniesť Kresbachovi iný papierik s inými dátumami. Napokon sa určil termín na 4. júna 1996.

Lenže môj svedok pred rakúskymi vyšetrovacími orgánmi napokon nevypovedal. Dvadsiateho deviateho apríla 1996 desať minút po desiatej hodine večer v aute na Karloveskej ceste v Bratislave zavraždili Róberta Remiáša, najlepšieho priateľa Oskara Fegyveresa, ktorý bol Fegyveresovou spojkou v čase, keď sa v obave o svoj život schovával v zahraničí. Po Remiášovom zavraždení môj svedok jednoznačne odmietol vypovedať, pretože sa bál, že dopadne ako Remiáš. Nebol sám, kto po tejto vražde odmietol vypovedať.

Viackrát som už mladého muža nestretla. Ani som netrvala na ďalšom stretnutí. Aj ja som sa oňho bála.



Únos

Ľuba Lesná

Inštitút pre verejné otázky 2017




Zobraziť diskusiu (0)

Únos. Čierna diera demokracie

Únos. Čierna diera demokracie

Ľuba Lesná

Ľuba Lesná pracuje s overenými faktami, s poznatkami získanými vďaka vlastnej investigatívnej novinárskej práci, s osobnými svedectvami viacerých aktérov vtedajších udalostí. Ako autorka pozoruhodného dokumentárneho diela je mimoriadne precízna, zasvätene odhaľuje pozadie mnohých známych i menej známych skutkov.

Kúpiť za 12,50 €

Podobný obsah

Ľuba Lesná: Tisícročná žena

Knižné ochutnávky

Ľuba Lesná: Tisícročná žena

Ľuba Lesná sa venuje prevažne investigatívnej novinárčine a obdobiu mečiarizmu. Vo svojej novej prozaickej knihe Tisícročná žena predstavuje príbehy štyroch žien, skutočných alebo historických postáv, ktoré majú spoločné to, že boli potrestané za to, čo nespáchali. Staroveká Klytaimnéstra, stredoveká Báthoryčka, Mahlerova neter Alma Rosé a Lýdia Piovarcsyová-Steinerová sa predstavujú ako osamelé bojovníčky v boji so štátnou mocou.