Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Údel prisťahovalca

Slovenské politické strany, ktorým klesajú volebné preferencie, opäť vyťahujú z rukáva migrantskú kartu a strašia voličov prílevom utečencov. Mnohí im určite naletia. Možno by ich bolo menej, keby sa dokázali vcítiť do krušných osudov ľudí, ktorí sa z chudobných alebo vojnou zničených vlastí vydávajú na strastiplnú cestu do cudzích krajín za lepším životom. Napríklad do príbehu talentovaného básnika Marcela Hernandeza Castilla. Prinášame ukážku z jeho pamätí „Children of the Land“, ktoré vychádzajú 28. januára 2020 vo vydavateľstve HarperCollins.

Marcelo Hernandez Castillo sa narodil v roku 1988 v meste Zacatecas v Mexiku. Keď mal päť rokov, jeho rodina sa pripravovala na ilegálny prechod hranice medzi Mexikom a USA. On pritom dočasne od stresu stratil zrak. Neskôr sa mu síce vrátil, ale privykol si k životu, v ktorom sa usiloval byť neviditeľným. S rodičmi a súrodencami sa usadili v mestečku Yuba City na severe Kalifornie, kde matka pracovala v sušiarni ovocia. Ako prisťahovalci bez dokumentov žili v neustálom strachu z vyhostenia. Marcelo sa usilovne zdokonaľoval v angličtine, aby sa ničím neodlišoval od spolužiakov.

Castillo rozpráva príbeh stretov svojich a svojej rodiny so systémom, ktorý ľudí hľadajúcich bezpečie a lepší život považuje za kriminálnikov a tak s nimi aj zachádza. Keď mal 15 rokov, jeho otca deportovali z USA späť do Mexika. Opisuje, ako strávil celé hodiny falšovaním karty poistenca, aby mohol pracovať a podporovať rodinu. Otec sa desať rokov márne usiloval o návrat k manželke a k deťom, nakoniec matka s rozdrásaným srdcom opustila svoje deti a vnúčatá a odcestovala za ním do Mexika. Až v roku 2017 povolili americké úrady Castillovým rodičom, aby sa vrátili do Yuba City a požiadali o udelenie azylu.

Dnes patrí Marcelo Hernandez Castillo k najnádejnejším básnikom svojej generácie. Za zbierku Cenzontle (vyd. BOA Editions Ltd., 2018) mu bola udelená cena 2019 New Writers Award od Great Lakes Colleges Association, americké National Public Radio ju označilo za jednu z najlepších kníh roku 2018.

Castillove pamäti Children of the Land (Deti zeme, vyd. HarperCollins, 2020) zaradil magazín Entertainment Weekly do päťdesiatky najočakávanejších kníh roku 2020, noviny New York Post ich vybrali medzi najlepšie knihy tohto týždňa.

Prinášame ukážku z úvodnej kapitoly knihy.

* * * * *

Boli chvíle, kedy som svojmu telu nemusel prikazovať, ako sa má pohybovať, chvíle, ktoré boli pre mňa úplne nové, no keď nastali, niečo v mojom vnútri aj tak presne vedelo, čo mám robiť. Akoby som bol trénoval na olympiádu. Akási hlboko skrytá vedomosť sa vynorila z úplného stredu mojej bytosti. Nebol to však inštinkt. Bola to spomienka. Ozvalo sa dedičstvo, o ktorom som dovtedy nemal potuchy. Život sa zdal jednotvárnym, bez prekvapení, no moje telo sa nikdy neprestalo chvieť strachom – drobný spätný prúd zadržiaval prílivovú vlnu minulosti. Keď som po prvýkrát zazrel pištoľ, prihovárala sa mi iba ona. A časť zo mňa si nebola na čistom, koho má počúvať, alebo či má vôbec počúvať alebo radšej utekať.

*

Bola nedeľa popoludní, keď som začul klopanie na dvere. Hral televízor, slnko nízko nad obzorom hrialo tým príjemným spôsobom chrakteristickým pre nedeľu a medzerou v záclone zaslepovalo polovicu obrazovky. Malí bratia i ja sme boli pohrúžení do myšlienok, nik v skutočnosti televíziu nepozeral. Amá bola vo svojej izbe a dopriavala oddych nohám, ktoré zajtra čakal ďalší únavný deň.

Znovu sa ozvalo klopanie, už hlasnejšie.

Otvoril som dvere a nejaký muž ich podržal otvorené. Na veste mal našité žiarivé zlaté písmená ICE.#1

„Hľadáme Marcela Hernandeza,“ povedal a než som stihol čokoľvek odvetiť, vošiel popri mne do bytu. Ďalší traja muži ho nasledovali. Udialo sa to tak rýchlo, že som zapochyboval, či sa mi to len nezdá. Všetci držali v rukách odistené pištole, lebo jeden nikdy nevie, že? Pištole mi pripadali väčšie, ako som si kedy predstavoval. Písal sa rok 2006, odohrávalo sa to v byte v severnej Kalifornii, ktorý si moja rodina prenajímala už osem rokov a mala si prenajímať ďalších desať. Bol som len štvrták na strednej škole, no možno bol už najvyšší čas sa so zbraňami zoznámiť; trochu som zaostával.

*

Vedel som, že ICE je všade dookola a razia je na obzore. Ale nesmel som nikomu prezradiť, na čo si stále dávam pozor, čo očakávam.

V hlave mi zneli Amine slová. „Nikdy nikomu o tom nehovor.“ Nemusela mi to pripomínať. Vedel som to sám.

Videl som ich všade. Videl som agentov ICE v stromoch, ich hlavy predo mnou vyskakovali zo zeme ako tulipány, cítil som, ako sa ich ruky dotýkajú mincí v mojom vrecku. No mýlil som sa, keď som si ich vždy predstavoval iba vonku – nikdy mi nenapadlo, že ich raz nájdem v našom dome. Z nejakého dôvodu som si myslel, že náš dom existuje akosi mimo dosahu hraníc, akoby bol sám osebe zvrchovanou krajinou. Bol jediným miestom, kde som sa nemusel pretvarovať, jediným miestom, kde som sa trochu prestal triasť.

Zelená bývala mojou obľúbenou farbou. Ich zelené maskáče pripomínali dačo živé – zeleň na jar, zelené listy kríkov, kosatcov, konvaliniek v záplave iných farieb. Zvažoval som vlastnú rýchlosť a váhu. Zvažoval som, ako rýchlo by som sa dostal k zadným dverám a s kým by sa potom rozprávali. Ale dom bol obkľúčený.

*

„Je Marcelo Hernandez doma?“ vyštekol znovu muž.

„Ja som Marcelo Hernandez,“ odpovedal som. Pozrel sa na papier, ktorý mal v rukách, akoby ho videl po prvýkrát, akoby chcel vyjsť von a skontrolovať adresu, aby sa presvedčil, či sú tam správne. To sa stávalo; dostali zlú adresu, ale aj tak zobrali každého, na koho natrafili v dome, ktorý prepadli. Bolo to lepšie ako vrátiť sa do kancelárie s prázdnymi rukami. Išlo im o počty.

„Hľadám tvojho otca,“ povedal a poobzeral sa po izbe. „Kto je ešte doma?“

Moji malí bratia sedeli na gauči a hľadeli na vzor na koberci. Bola to ich prvá príučka, že majú rozprávať, iba keď ich oslovia, odpovedať, iba keď treba. Rozprával som sa s nimi len ja. V mysli som sa zaoberal tým, či o desať alebo o dvadsať rokov bode na zatykači v ich rukách moja tvár, či mám po otcovi viac ako meno a krv.

Apá bol vyhostený z krajiny asi pred tromi rokmi, v roku 2003. V dome po ňom neostalo takmer nič, iba zopár starých nástrojov v garáži a priehlbeň na jeho strane postele, obrys jeho neprítomnosti, ktorý rokmi zvetrával pod vplyvom jeho mlčania. Okrem toho tu ostala len podobnosť mojich gest na jeho, podobný spôsob držania tela, podľa matky aj to, ako som prežúval jedlo. Dokonca aj jeho náhradnú zubnú kefku sme už dávno vyhodili. Nestalo sa to úmyselne, iba bezmyšlienkovite. Jeden deň tam ešte bola a na druhý už nie. Nesnažili sme sa prehrabovať vo svojich stratách. Aj keď sme boli mladí, dokázali sme ako vypínačom vypnúť tie časti našich bytostí, ktoré boleli. O desať rokov si už takmer na nič z toho nespomeniem.

Tulipány vypučali. Všetko lístie zo stromov opadalo.

*

Amá v svojej izbe určite počula ruch, ale bol som si istý, že je stále tam, že by nikdy neodišla.

„Moja matka je vo svojej izbe, ale má slabé srdce a mohli by ste ju vyľakať. Môžem ísť za ňou, prosím, povedať jej, že ste tu, a priviesť ju sem?“

„Okej,“ povedal agent a kývol na ostatných.

Vstúpil som do tmavej zadnej izby, cez hustý pach analgetického krému, ktorým si Amá na noc natierala kĺby. Spýtala sa, kto je v obývačke. Povedal som jej, nech sa nebojí, že všetko bude v poriadku. Povedal som, bude to okej, a chytil som ju za ruku.

„Chcú sa s tebou rozprávať. Bude to v poriadku. Okej. Hľadajú Apu. Všetko bude v poriadku.“

Nevyslovil som slovo ICE, ale ona vedela, o čom hovorím. Vyviedol som ju z izby, no ruku som jej nepustil, ani keď sme vošli do obývačky. Vedel som, že obaja máme v sebe zakorenený pud utekať, hoci sme sa o tom spolu nikdy nerozprávali. Nebol to inštinkt bi sa alebo utekaj, čo má každý, bol chrakteristický pre prisťahovalcov, lebo hoci nám všetko v našom vnútri prikazovalo utekať, neutekali sme. Cítil som, že sa jej svaly napínali podobne ako moje, aj keď už na staré kolená nedokázala bežať ako ja. A predsa, držal som ju a nebol som si istý, či ju držím, aby nespadla alebo aby neušla. Cítil som, ako jej telo zo seba doluje spomienky na predchádzajúce razie. Čo keby som sa dal mimovoľne na útek? Čo keby som Amá opustil inštinktívne alebo na základe akejsi generačnej pamäti? Nebol som si načistom, čoho som alebo nie som schopný.

*

Papier v ich rukách obsahoval Apovu fotku. Bola nedávna. Premýšľal som, odkiaľ ju majú. Podobala sa na tú, čo odfotili, keď ho deportovali. Jeden z agentov prechádzal izbami, nakúkal do všetkých skríň, prekutával zásuvky. Prehrabávali sa Aminými vecami a kontrolovali v kúpelni, koľko tam je zubných kefiek. Hľadali po ňom stopy, možno s kúskom šťastia aj teplo postele, kde Apá spal vedľa Amá, nie iba odtlačok. Ale nenašli nič, okrem života, ktorý sme si museli zariadiť bez neho.

Podľa ich záznamov nikdy neodcestoval alebo možno predpokladali, že sa vrátil. Myslel som si najprv, že došlo k administratívnej chybe. Ktosi kdesi v tesnej kancelárii možno stlačil nesprávnu klávesu a kvôli tomu desiatka agentov ICE obkľúčila náš dom a traja z nich mierili odistenými pištoľami do zeme pred našimi nohami. Bol som si istý, že o mne vedeli všetko, o mojich láskach, mojich obavách, mojej túžbe túlať sa. Bol som si istý, že ma už veľmi dlho sledovali.

*

(...)

Keď odišla ich posledná dodávka, dali sme sa opäť do pohybu, akoby bol predtým niekto stlačil tlačidlo Pause. Ak by si boli zmysleli, mohli nás odviesť všetkých. Ale to, že nás tu nechali, bola ich pomsta – Ešte sa vám ozveme, oznam, pred ktorým sme sa nemali kam ukryť, o tom, že nás stále sledujú. Nechali nás na slobode, aby nám dali vedieť, že si po nás môžu kedykoľvek prísť. Už nikdy nezažmúrime pokojne oči, už nikdy sa napätie v našich telách neuvoľní. Je koniec nedeľným odpoludniam. Hlas v našich hlavách, opakujúci, že nás sledujú, už nikdy nezmĺkne, aj keby sme sa ho snažili vymlátiť z hlavy kladivom. Dal by som čokoľvek za to, aby zmĺkol. Nikdy už nebudem schopný doma si oddýchnuť, zhodiť z nôh topánky a uvoľniť sa. Domov zrazu pribudol na zoznam nebezpečenstiev. Nemal som sa kam podieť.

* * * * *

#1ICE – Immigration and Customs Enforcement, imigračná a colná kontrola.

Štefan Olejník

(Preklad časti voľne dostupnej ukážky z knihy Children of the Land na Apple Books: ŠO.
Ilustračné fotografie: Amazon, Wikipedia.)

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: