Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Tragikomická smršť Davida Grossmana

Prekladatelia majú v rukách celý život knihy v jazyku, do ktorého ju uvádzajú. Môžu textu pomôcť, no na druhej strane ho môžu aj potopiť. Prekladať text plný vtipov, ktorý je v podstate súvislým prúdom veľmi rafinovaného humoru, musí byť veľká výzva. Takou bol aj román Vojde kôň do baru od Davida Grossmana. Jeho anglickú verziu vytvorila Jessica Cohen a spolu s Grossmanom za ňu získala prestížnu Man Booker Prize Internetional. O úskaliach a radostiach prekladu sme sa rozprávali s prekladateľkou Silviou Singer, ktorá Grossmanov román preložila do slovenčiny už v roku 2016.

S Davidom Grossmanom ste sa stretli počas prekladateľského „workshopu“. Je bežné, aby autor dával podobné lekcie k svojim románom? Bolo toto stretnutie prínosné?

Áno, veľmi prínosné! V tomto je Grossman výnimočný. Natoľko mu záleží na dobrom pochopení jeho textu, že usporadúva stretnutia prekladateľov svojich kníh do rôznych jazykov. Niekto by možno mohol pochybovať, načo je to dobré, keď každý z nás rieši iné problémy vo svojej reči. Ale fungovalo to veľmi dobre. Počas asi týždňa David Grossman predčítal a komentoval celú knihu, práca bola naozaj intenzívna. Počuť a vnímať text z úst samotného autora je pre prekladateľa strašne veľká pomoc, nehovoriac o komentároch a o tom, že nahrávku z celého workshopu sme potom dostali k dispozícii. Zároveň môže človek v skupine ľudí ponorených do konkrétneho textu rozobrať sporné pasáže, ujasniť si presné významy slov, atď. V mnohých jazykoch (to platí aj pre slovenčinu) neexistujú slovníky priamo do/z hebrejčiny a je preto nutné prekladať cez iné jazyky, najviac cez angličtinu. Aj spolupráca s prekladateľkou do angličtiny Jessicou Cohen bola preto zásadná.

Jessica Cohen v rozhovore s Toddom Portnowitzom za najväčšie výzvy románu označila izraelský kontext, jeho špecifické reálie a nachádzanie inojazyčných ekvivalentov vtipov, ktoré chŕli hlavný hrdina Dovale. Boli to aj pre vás najzložitejšie úlohy?

Izraelský kontext je vždy výzva, ale výzvou je asi akýkoľvek cudzokrajný kontext. Ak nie je pochopiteľný, prenosný do slovenčiny, treba vymyslieť, ako čo najviac zachovať pôvodný zámer autora a priblížiť ho slovenskému čitateľovi. Treba však nájsť správnu mieru, aby ho prekladateľ nepodcenil. Pri Vojde kôň do baru takých miest nebolo veľa. Mne sa to naozaj prekladalo veľmi dobre. Čiastočne vďaka workshopu, kde som pochopila veľa nejasných pasáží. Čo sa týka humoru, mala som šťastie, že veľa vtipov fungovalo v slovenčine rovnako dobre ako v hebrejčine - no nie nutne v angličtine. Humor prekladám veľmi rada, aj preto mi táto kniha „sadla“. S problémami pri prekladaní humoru som sa predtým najviac potýkala pri poviedkach Etgara Kereta. (Silvia Singer je autorkou prekladu všetkých zbierok E. Kereta, ktoré vyšli vo vydavateľstve Artforum: Zrazu klope ktosi na dvere, 2012; Sedem dobrých rokov, 2014 a Osem percent ničoho, 2017 – pozn. AV.) Grossman síce nie je klasický humorista, ale jeho zmysel pre humor v tejto knihe prostredníctvom hlavného hrdinu vyniká skvele a je mi blízky. Vždy sa snažím hovorové pasáže prekladať civilne, aby fungovali v slovenčine tak, ako keby ich niekto naozaj rozprával.

Grossman vraj rád experimentuje s formou či žánrom. Pri Vojde kôň do baru vytvoril akúsi novodobú tragédiu, verejné harakiri jedného herca. Hrala táto takmer výsostne monologická forma významnú rolu aj pri preklade?

Už pri čítaní samotnej knihy som si uvedomovala, že forma, ktorú Grossman zvolil pre vyrozprávanie Dovaleho príbehu, je zámerne nastavená tak, aby čitateľ musel dávať pozor, kto práve rozpráva. Najviac samozrejme rozpráva hlavná postava, no hoci postáv je viacero, text nie je rozčlenený do dialógov v priamej reči. Mne to pripadá ako geniálne zvolený štýl pre podanie príbehu stand-up komika, lebo takto tento žáner pôsobí aj na pódiu. Je to smršť. Grossman je známy tým, že štruktúru svojich príbehov a štýl rozprávania má vždy veľmi premyslený. Je to precízny človek, nič nie je v texte náhodne usporiadané. Musím povedať, že mňa tento štýl neskutočne vtiahol. Knihu považujem za veľmi napínavú a pevne dúfam, že sa mi ju takto podarilo aj preložiť. Ako prekladateľ text čítate niekoľkokrát dookola, ale tu sa mi nestalo, že by ma prestal baviť. Naopak, nachádzala som stále nové a nové úrovne, významy.

Poznáte anglický preklad, hľadali ste v ňom pomoc pri riešení niektorých textových problémov? Ako hodnotíte svoj slovenský preklad vo vzťahu k tomu anglickému?

Veľkú zásluhu na tom, že som túto knihu mohla prekladať a zúčastniť sa workshopu s autorom, má vydavateľstvo Artforum. Veľmi skoro odhadli, že je to výborná kniha a v slovenčine vyšla dokonca skôr než v angličtine. Anglický preklad som konzultovala ešte v rukopise, než vyšiel oficiálne a som rada, že mi ho Jessica Cohen poskytla, a že som ju mohla spoznať aj osobne. Ťažko mi je hodnotiť vlastný preklad, môžem len dúfať, že sa dobre číta. Vždy sa snažím predať slovenskému čitateľovi rovnaký zážitok, aký mám sama z originálu. V porovnaní s angličtinou bolo potešujúce, že veľa vecí funguje niekedy lepšie po slovensky, ale sú aj prípady, že tomu je naopak. Vtedy som si musela poradiť s prekladateľským orieškom po svojom.

Okrem prekladateľských orieškov vás zaujal Vojde kôň do baru aj niečím iným? V čom môže byť osobný príbeh stroskotaného komika, ktorého prenasledujú rodinné traumy z minulosti komunikatívny pre slovenského čitateľa?

Román Vojde kôň do baru považujem za nadčasový príbeh, ktorý je veľmi dobre napísaný, ako to len David Grossman vie. Najprv vás navnadí vtipmi, žoviálnou atmosférou stand-up komédie, lenže to je iba povrch. Potom vás vedie do stále väčších hĺbok príbehu, spletitých vzťahov, neustále prekvapuje zvratmi, ktoré sa neprejavujú iba v deji, ale aj v chovaní Dovaleho pred divákmi na javisku. Napríklad keď si hneď po začiatočnom vtipnom výstupe naraz odhalí svoje odpudivé brucho. Myslím, že Grossmanovi sa podarilo cez žáner stand-upu (ktorý mimochodom sám vôbec neobľubuje), preniesť čitateľa do divadla a vyrozprávať životnú traumu dospelého muža, ktorý bol kedysi citlivým dieťaťom a zároveň sa dotknúť takých vážnych tém, ako sú dôsledky holokaustu v rodine. A to nielen v izraelskom kontexte.

Ďakujeme za rozhovor. Foto Mišenka Plantážnik/Medziknihami.sk

Zobraziť diskusiu (0)

Vojde kôň do baru

Vojde kôň do baru

David Grossman

Večerné predstavenie standup komika Dovale G. v malom izraelskom meste v ešte menšom suterénnom bare. Publikum si najprv užíva okúzľujúceho, nevypočítateľného i odpor vzbudzujúceho, no skúseného komika. Postupne sa však jeho patetická šou plná vtipov a smiechu mení na osobnú spoveď, otvorenú ranu, hlboko skrytú v jeho vnútri po celé roky. Komik je na javisku rozpoltený medzi tým, čo dlhuje publiku a čo sebe. Všetko to sa odohráva pred jeho bývalým priateľom z detstva, ktorý sa celý čas snaží pochopiť, prečo bol pozvaný na túto šou.

Kúpiť za 10,20 €

Podobný obsah

Satori v Trenčíne. Rozhovor s Lukášom Cabalom

Recenzie

Satori v Trenčíne. Rozhovor s Lukášom Cabalom

Satori v Trenčíne je magická kniha. Ponúka príbeh, ktorý naoko pôsobí autenticky, mestsky. Obsahuje človeka v jeho prirodzenom rytme. Podstatnou zložkou je však náhoda s ponukou príležitosti. V tomto prípade z toho vznikol príbeh o obyčajnom slovenskom meste v neobyčajnej dobe. V rozhovore s Lukášom Cabalom sa pýtam na detaily príbehu.

O Červeném trpaslíku s Robem Grantem

Správy

O Červeném trpaslíku s Robem Grantem

Rob Grant byl vypečenou polovičkou scenáristické a spisovatelské dvojice, která vytvořila Červeného trpaslíka, a dále spoluautorem úspěšných románů ze stejného prostředí. V psaní už bez Douga Naylora pokračuje dál. V poslední době se s Andrewem Marshallem na rozhlasové stanici BBC Radio 4 věnují komediálnímu sci-fi seriálu The Quanderhorn Xperimentations o geniálním, nicméně potřeštěném vynálezci. Rozhovor s autorem vedl Martin Šust z nakladatelství Argo.

Na konci června vyjde biografie Jana Nováka o "českém" životě a díle Milana Kundery

Správy

Na konci června vyjde biografie Jana Nováka o "českém" životě a díle Milana Kundery

Skoro 900 stran knihy, která vychází pochopitelně bez jakékoliv spolupráce se světoznámým spisovatelem, už před vydáním vlní hladinu české literární debaty. Kulturní redaktor Respektu Jan Vivar udělal novinářsky nejlogičtější krok: zeptal se na knihu Jana Nováka, který je momentálně v Berlíně a podle svých slov tam ještě do srpna bude. Přinášíme ukázku z rozhovoru.