Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Teória ostrého strihu alebo prečo je lepšie ponoriť sa do príbehu

Väčšina dospelých rieši mobilné telefóny v rukách detí. Vedú diskusie na pokračovanie o sústredených pohľadoch detí na obrazovky, na ktorých sa rýchlo menia obrázky. Niektorí by ich radšej videli s knihou v ruke. Iní sa tešia, že existuje ďalší nástroj, ktorým sa dá rýchlo potrestať. Mnohí si však myslia, že informačné technológie sú na začiatku svojho rozkvetu a čím skôr dieťa začne, tým sú jeho šance vyššie. Kedy je teda ten správny čas vložiť do rúk dieťaťa takéto prístroje? A vložiť im tam knihu alebo mobil? V akom poradí? Aj takéto otázky sa vynorili počas rozhovoru s Ľudmilou Hrdinákovou, ktorý vznikol z potreby skúmať plusy a mínusy oboch strán mince.

Hlavnou vedeckou a pedagogickou doménou PhDr. Ľudmily Hrdinákovej, PhD., z Katedry knižničnej a informačnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského je čitateľstvo a vývin čitateľskej gramotnosti u dieťaťa. Sleduje však aj otázky mediálneho správania. Pretože dnešná generácia detí žije v nesmierne mediálne saturovanom prostredí.

Deti bez slov

Knihu jednoznačne vytláčajú obrazovky. Média sú atraktívne a prinášajú mnohoraké zážitky, majú však aj svoje negatíva. Roztržitosť mysle, mentálnu a aj fyzickú pasivitu, závislosti. Rozširujú sa, nie sú priestorovo a časovo ohraničené. Dieťa už nemusí čakať v obývačke na večerníček o sied­mej. Médiá si nosí so sebou. Alebo mu ich rodič ponúkne. Deti fascinovane sliepňajúce na obra­zovky možno vidieť takmer všade: v dopravných prostriedkoch, aby ratolestiam nebolo dlho počas cesty, v kočíkoch medzi regálmi, aby rodič mohol v pokoji nakúpiť, v cukrárňach či v parkoch, aby bola chvíľočka na komunikáciu dospelých, v ča­kárňach, aby malí zvedavci nerušili živou vravou ostatných. Výhodou i nevýhodou moderných tech­nológií je, že sú všade a stále. A obrazovka je tou najlepšou, priam magickou au pair.

A tak sa stalo, že súčasné deti sa na rozprávku najmä pozerajú. Prestali pracovať so slovom na takej úrovni, a tak intenzívne, ako literárne generácie.

Audiovizuálne médiá privilegujú obraz. Všetko, čo sa dá povedať obrazom, vypovedajú obrazom a všade, kde sa dá, redukujú slovo. A navyše i mozog pri spracovaní audiovizuálneho obsahu privileguje obraz. Slovné podnety sú vnímané „ako­by“ z úzadia. Súčasné deti majú omnoho menšiu slovnú zásobu. Lenže slovo je nástrojom myslenia a aj preciťovania. Dieťa by sa malo naučiť svoje city pomenúvať slovami. A niekto mu ich musí vysvet­liť. Toto všetko odpadlo s nástupom médií. Mladý divák sleduje obrázky a v nich hlavne akčný a rýchle sa meniaci dej, niekedy ani to nie – len rýchlo meniace sa úžasné obrazy. Nikto mu nevy­svetľuje pocity postáv. V audiovizuálnej rozprávke nie je prítomný žiadny rozprávač, ktorý vysvetlí, prečo postava plače, prečo sa smeje, prečo niekoho udrie, prečo niekomu podá ruku a prečo ide s vervou za niekoho zomrieť.

Výsledkom je, že deti nemajú cit pre slovo.A dokonca sa pri literatúre nudia. Nielenže stráca­jú trpezlivosť pri opisoch, výkladoch a rozpráva­niach a topia sa vo vodopádoch slov, často si pre­čítané nevedia predstaviť. Bujná obrazotvornosť detských hlávok nedostala príležitosti na rozvoj vizualizácie počutej rozprávky, naopak, sploštila sa pod návalom pasívne prijímaných mediálnych obrazov.


V audiovizuálnej rozprávke nie je prítomný žiadny rozprávač, ktorý vysvetlí, prečo postava plače, prečo sa smeje, prečo niekoho udrie, prečo niekomu podá ruku a prečo ide s vervou za niekoho zomrieť.



Prežívať príbeh dokola

Na strane druhej ponúka deťom čítanie rozsiahle a časovo náročnejšie lekcie o tom, ako premýšľať, ako pomenovať pocity, ako vnímať svet. Poskytuje rozprávkový magický priestor, v ktorom sa vytvára ich hodnotový systém, rozvíja sa empatia. Je to trenažér zvládania každodenných situácií: učí, ako zvládať súrodeneckú rivalitu, alebo ako dokazovať vzájomnú súdržnosť súrodencov, učí rozpoznávať, keď sa deje neprávosť, ako mať v úcte starobu, priateľstvo, ako sa nebáť ozvať, ako sa postaviť proti silnému obrovi, zákernej ježibabe či bludným lákadlám... Človek potrebuje životnú silu a tú môže čerpať z rozprávok a príbehov, ktoré rozprávajú a vysvetľujú ústami toho najmilšieho – rodiča.

Samotné čítanie je náročné na vnímanie a dieťa s ním vzhľadom na dostupnosť a všadeprítomnosť médií, ktoré posúvajú jeho schopnosti, môže mať problém. A preto sú tu rôzne pomocné stratégie. Ako napríklad dramatická výchova, ktorá dáva priestor postupnému prechodu k vnímaniu príbehov. Cez prežívanie v postavách.


Deti potrebujú na príbehu participovať

Vďaka dvom špecifikám detí je účasť na rozprávke nielen potrebou, ale aj možnosťou – ide o synkretické vnímanie a žánrový synkretizmus. Vďaka synkretickému vnímaniu, ktoré je umocnené výraz­nou emocionalitou a spontaneitou, sa dieťa dokáže veľmi rýchlo presúvať zo skutočnej reality do tej rozprávkovej. Ponorí sa do príbehu tak, že mu na očkách vidno, že je niekde ďaleko – preďaleko...

V hlávke mu ožívajú obrázky a ono sa s hrdinom skutočne bojí, hnevá, teší a zabáva...

Žánrový synkretizmus rozširuje možnosti účasti malých čitateľov na rozprávkovom príbehu. Nechcú ho len počuť alebo čítať. Ony ho potrebujú žiť, maľovať, tancovať, spievať... Je to jedinečnosť det­ského vnímania literárnej rozprávky, ich potreba spoluúčasti na príbehu. Určite si každý všimol, ako deti počas čítania rady kladú otázky, odrie­kavajú naspamäť známe texty, chcú dopovedať, ako to celé dopadne... A s ohľadom na synkretické vnímanie majú silnú potrebu sa k príbehom vracať. Je to taká opakovaná rekonštrukcia a opätovné prežívanie. Aj keď si dieťa kreslí princeznú s dra­kom, aj to je opakované prežívanie. Dieťa je do toho ponorené a znova si to predstavuje. Často si to samo prehráva. Aj to je škola života – neúnavné opakovanie princí­pov života cez literárne rozprávky...

Nad rámec našej existencie

Človek číta kvôli sebe, hľadá tam seba. Číta preto, aby presiahol svoju existenciu. V diele Viléma Flussera Komunikológia sa dočítame, že človek čítanie, písanie aj iné druhy komunikácie prispôsobuje svojmu neustálemu (vedomému či podvedomé­mu) strachu zo smrti – osamelej a finitnej. Možno prirodzenou terapeutickou cestou k prekonaniu takéhoto strachu je práve žiť v ďalších a ďalších príbehoch. Ako zhodnotil literárnu rozprávku Tol­kien vo svojej eseji O rozprávkach „...umožňuje mu [človeku] i presah za vlastnú existenciu a vlastný horizont...“

Neurovedy prostredníctvom funkčných zobrazovacích metód MRI už jednoznačne dokázali,že pri čítaní sa zapájajú presne tie isté časti mozgu, ako pri prežívaní. Potreba prežiť niečo ďalšie, nad rámec našej existencie, je prirodzené, podvedomé.

Súčasné dieťa však príbehy „nad rámec" hľadá naj­mä vo filmoch, v počítačových hrách, a to je škoda. Mohlo by radšej siahnuť po umeleckých tvaroch. Lebo okrem toho, že presahuje svoju existenciu, učí sa aj umeniu. A umenie robí človeka lepším.


Teória ostrého strihu

Podľa Ľudmily Hrdinákovej vziať deťom mobi­ly, tablety, počítače nie je reálne. Mnoho rokov sa zaujíma o medializované detstvo, a preto vie, že už teraz majú rodičia plno dostupných argu­mentov a aj napriek tomu nechávajú svoje úplne malé deti s mobilmi v rukách. Mnohé odborné organizácie (ako American Academy of Pediat­rics, HealthyChildren.org, Alliance for Childhood, Australian Council on Children and the Media) odporúčajú rodičom bezelektronickú domácnosť minimálne do tretieho roku života dieťatka. Takéto opatrenie však urobí len veľmi málo rodín. Takže, ak máme doma malého mediálneho nenásytníka, v čom je skutočný problém? Dieťa s mobilným telefónom sa len integrovalo do súčasnej mediálnej spoločnosti... (Alebo... neintegrovali sme ho vlast­ne my, dospelí?) Najprv by rodičia museli odložiť telefón, kontrolovať, kedy a čo sledujú v televízii. Len tak neprepínať programy, nenechávať zapnutú televíziu ako prostriedok parasociálnej komuniká­cie v prázdnom byte len pre strach z ticha. Urobí­me to však pre deti? Odstrihneme sa?

...Deti len imitujú svet dospelých.

Ešte pred siedmimi až deviatimi rokmi deti v škôlke imitovali písmo dospelých. Mali svoje tzv. pred­písmo. Vyznali sa v ňom a aj po mesiaci ho vedeli „čítať“. Dnes deti nemajú predpísmo. Majú v škôlke klávesnicu, pri ktorej sa striedajú a nacvičujú si prstíky na písanie na počítači. Mnohé deti majú už v škôlke mobilný telefón. Aby mohli hrať hry. Deti sa len integrovali do sveta dospelých. Ako teda s teóriou strihu u detí? Tá by mala najprv platiť pre dospelých. Aj oni by mali vedieť regulovať svoj čas s médiami.


Mediálna sebakontrola

A na záver späť k médiám, možno ony sú kľúčom k zmene. Možno by mohli práve médiá v rámci mediálnej výchovy učiť deti a ich rodičov sebakontrole. A nielen to, možno by mohli posilniť ich čitateľský „hlad“ a „chuť“.V zahraničí existujú vydarené mediálne formáty a platformy na rozvoj detského čitateľstva a mnohé oslovujú priamo dospelých. Určite stojí za to spo­menúť aspoň zopár príkladov. Za zmienku stoja televízne relácie ako Sezam street alebo Reading Rainbow, projekt, ktorý spája rozličné platformy Reading Rockets, Rising Stars, neprehliadnuteľné sú i digitálne knižnice pre deti, medzi ktorými žiari International Children's Digital Library: ICDL. Medzi významné patria i inštitúcie, ktoré sa venujú čisto gramotnosti – napríklad National Literacy Trust z Veľkej Británie, ktorá realizuje nielen výskumy, ale i malé a väčšie aktivity, kampane, súťažné i propagačné projekty. Takže, ak sa podarí získať nejaký čas na krásnu chvíľku s knihou a vašou ratolesťou, tak medzi kvalitné a inšpiratívne formáty z domácej produkcie určite patrí Čítajme si spolu alebo Úlet s knihou.


Martina Jánošíková

(autorka vedie dramatické a literárne workshopy a venuje sa detským knihám. Text vyšiel v tlačených novinách Čo čítať? ktoré vydáva kníhkupectvo Artforum)

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Nebojme sa čudných kníh - ale naučme sa s nimi narábať

Správy

Nebojme sa čudných kníh - ale naučme sa s nimi narábať

Ľudské lebky napichnuté na konároch vyschnutého stromu, vyčkávajúce havrany a čierna mačka so zježeným chvostom, vystrašené zvieratá s vycerenými zubami v ľudských pózach a pokrivený tučný človek, ktorý sa díva na horiacu chalupu. Tak vyzerala obálka knihy s názvom Najkrajšie slovenské rozprávky určenej najmenším deťom, ktorá vyšla s ilustráciami Jaroslava Vodrážku niekedy v päťdesiatych rokoch. Krutý naturalizmus jej textov aj ilustrácií nebol vtedy ojedinelý, bol skôr pravidlom. Kým dnes ježibabu Janko s Marienkou jednoducho šupnú do pece a zavrú za ňou dvierka, vtedy sa tá už veru iba vzdúvala a fučala ako mechy, jazyk vypľazila, bielka na očiach jej vyskočili ako upečené vajcia, sila znej vybehla a telo upieklo sa na škvarku.

Nové knižky na cesty aj na nočný stolík

Správy

Nové knižky na cesty aj na nočný stolík

Kníhkupci z Artfora spolu s Martinou Jánošíkovou zo združenia EduDrama, ktorá pripravuje aj knižné workshopy s názvom ´Posvieťte si s nami na sny´ prichystali jarný výber zaujímavých a podnetných kníh a audiokníh. Tie sa hodia do auta na dlhé cesty, na nočný stolík, do batoha alebo aj do školy. Vybrali a rozdelili knihy podľa vekových kategórií aj s popisom prečo a pre koho je tá ktorá kniha vhodná. A niečo si nájdu aj rodičia zmätení výchovou.

Nej české knihy pro děti a mládež za rok 2017

Správy

Nej české knihy pro děti a mládež za rok 2017

V pondělí 16. dubna v podvečer byly v Centru současného umění DOX již po šestadvacáté slavnostně předány výroční ceny Zlatá stuha (organizuje česká sekce IBBY) nejlepším tvůrcům literatury pro děti a mládež. Ve čtyřech oblastech bylo uděleno celkem dvanáct ocenění.