Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Slovenskú realitu je dobré zažiť aj v Bystrici – v dobrom, aj v zlom.

S banskobstrickým aktivistom Slavom Sochorom sme sa porozprávali o znovuoživenom projekte rezidenčného domu pre spisovateľov v stredovekej Bašte, aj o tom, prečo by mohla byť Banská Bystrica zaujímavejšia než Bratislava. Slavo Sochor je študentom scenáristiky a dramaturgie na FTF VŠMU v Bratislave, spoluzakladateľom staronového banskobystrického Artfora a letného kultúrneho projektu Kino v bazéne. Má rád Banskú Bystricu.

Čo je to teda tá Literárna Bašta? Aká je jej genéza? Ja som o nej prvýkrát počula pred niekoľkými rokmi od Kataríny Kucbelovej.

Projekt Literárna bašta vznikol pod názvom Bašta pri Lazovnej bráne už v roku 2013, keď Katarína Kucbelová so Zuzanou Majlingovou hľadali v Banskej Bystrici vhodný priestor pre rezidenčný dom pre spisovateľov a spisovateľky a v centre mesta sa im v spolupráci s Mestským úradom podarilo nájsť priestor neobývanej, chátrajúcej historickej bašty zo šestnásteho storočia. Ony ten projekt naštartovali a od roku 2013 na projekte pracovali až do konca roku 2014. Podarilo sa im získať finančné prostriedky na vypracovanie projektovej dokumentácie s tým, že by tam mal vzniknúť rezidenčný literárny dom. Asi po polroku ako sme v Bystrici založili Artforum, za nami prišla Zuzka Majlingová, či by sme nechceli ten projekt prebrať celý ako je. Občianske združenie Laputa, ktoré má baštu v nájme, podpísalo s mestom na tridsať rokov zmluvu s nájmom na jedno euro, v ktorej sa zaviazalo, že z historickej budovy urobí literárne centrum - rezidenčný dom a literárnu kaviareň.

foto: Maroš Grego

Akú má mesto úlohu v tomto projekte?

Mesto je prenajímateľom bašty, ktorá je súčasťou širšieho komplexu budov. Do neho spadá bašta a meštiansky dom, na ktorý bola asi v devätnástom storočí napojená. V ňom od konca deväťdesiatych rokov až do roku 2009 sídlil Park kultúry a oddychu, v bašte mali tvorivé dielne. Ešte v divokých deväťdesiatych rokoch tam sídlila aj prvá bystrická pípšou. Od roku 2009 tá budova chátra a nič tam nie je.

Mesto do toho vstúpilo samo aktívne alebo ste ho oslovili vy?

Mesto Banská Bystrica do toho vstupuje viac-menej ako prenajímateľ. Ako vlastník priestoru musí spolupracovať na väčších investičných projektoch a grantových výzvach. Fakt, že za primátora Gogolu mesto prenajalo baštu za týchto podmienok, vnímame veľmi ústretovo a dúfame, že spolupráca neostane v mŕtvom bode ani pri súčasnom vedení mesta.

I keď vy už nie ste úplní začiatočníci, už máte rozbehnuté aj iné spolupráce.

Áno, v podstate každý pracujeme na nejakých svojich projektoch, aj vo verejnom priestore a sme úzko spätí s mestom. Bašta nás zaujala aj preto, že je to konkrétne miesto, kde sa už dá niečo realizovať a samozrejme aj idea rezidenčného domu a kaviarne je zaujímavá. Preto sme súhlasili, že sa do projektu pustíme. Museli sme trochu zmeniť zmluvné dohody s mestom – posunuli sa termíny a zaviazali sme sa, že do roku 2020 tam preinvestujeme 200 000 eur.

Do tej doby ich zároveň musíte získať.

Áno a po tom roku 2020 sa spojazdní rezidenčný dom aj kaviareň. Do tej finančnej čiastky spadá napríklad aj dobrovoľnícka práca. Každý rok treba robiť odpočet, hlásime, čo sa tam už udialo.

foto: Maroš Grego

Čo sa tam posledne udialo?

Od roku 2013, keďže ide o historickú pamiatku, ten postup musel byť veľmi opatrný. Zuzka Majlingová aj s Katkou Kucbelovou pripravili dobrý základ. K bašte je nutné vypracovať kompletnú projektovú dokumentáciu spolu s architektonickým návrhom. Toto je už z veľkej časti za nami. V tomto roku nás čaká posledná fáza, na ktorú nám bude treba zohnať financie a potom sa budeme môcť s kompletnou dokumentáciou uchádzať aj o väčšie finančné prostriedky. To by nás malo čakať v budúcom roku.

Fyzicky je teraz bašta v akom stave? Je zastabilizovaná, alebo sa tam už robia nejaké práce?

Momentálne je to stabilizované tak, že sa tam ešte nič nedeje, pretože nemáme stavebné povolenie. Zatiaľ sa tam uskutočnilo niekoľko pamiatkových výskumov a brigád, do ktorých sa zapojila bystrická kultúrna komunita a vypratala odpad a starý nábytok. V zásade je pripravená na rekonštrukciu. V tomto roku pripravujeme aktivity, ktorými chceme baštu sprístupniť verejnosti, a to aj počas prípravnej fázy a samotnej rekonštrukcie. Koncom apríla bude prvá brigáda, chceme trochu upratať, pretože 10. mája bude bašta súčasťou Noci literatúry.

Trochu mi to priblíž, čo je to bašta? Ako to vyzerá vo vnútri a ako by to malo vyzerať, keď sa vám podarí dosiahnuť ideálny stav?

Bašta bola súčasťou mestského opevnenia. V Bystrici sú z neho už len pozostatky a niekoľko týchto bášt. Je to dvojposchodová budova, ktorá má osemuholníkový tvar. Na prvom podlaží by mala byť v budúcnosti živá literárna kaviareň, kde by sme chceli sústreďovať literárne podujatia, ktoré sme doposiaľ realizovali na iných miestach. Tiež chceme, aby medzi vznikla aktívna spolupráca medzi baštou a Arforom. Na druhom podlaží je rovnaký kruhový priestor, je trochu priestrannejší, lebo je ešte prepojený s vedľajšou miestnosťou, tam by mal vzniknúť rezidenčný byt pre spisovateľov. Zároveň sú tam ešte nejaké menšie priestory pre technické zabezpečenie a personál. Máme tam aj malý dvor, z ktorého by mohla vzniknúť terasa.

foto: Maroš Grego

Máte už aj vymyslený nejaký systém, ktorí autori tam budú kedy chodiť? Budú to slovenskí autori, či zahraniční? Pred desiatimi rokmi som bola rezidentkou v literárnom dome v Grazi a ten funguje veľmi dobre. V jednom z troch bytov v malom domčeku pod hradom je jeden autor na celoročnom pobyte. V ďalšom poskytujú útočisko zahraničným autorom, ktorí vo svojej domovskej krajine nemôžu písať, pretože sú tam perzekvovaní alebo z existenčných dôvodov a tretí byt je určený na krátkodobé pobyty.

Pre nás je to zásadná a zároveň zložitá otázka, pretože v súčasnosti na Slovensku niet stabilného literárneho domu, ak nerátame pozostatky Budmeríc, o ktorých zas až tak veľa neviem. Zrejme vytvoríme svojbytný systém. V súčasnosti pracujeme na spojení s aktívnymi jednotkami na poli slovenskej literatúry, ale aj s tými, ktoré spolupracujú so zahraničím, s Vyšehradom a podobne. Momentálne chceme otestovať reálny záujem autorov o Banskú Bystricu. Či tam autori budú chcieť chodiť, či sa tam budú cítiť príjemne. Radi by sme v náhradných priestoroch realizovali rezidencie už aj v nasledujúcich rokoch.

foto: Maroš Grego

Prečo si myslíte, že práve toto treba robiť? Prečo je toto dôležité? Je mi jasné, prečo by mala slovenská inštitúcia poskytnúť priestor, čas na to, aby slovenskí autori mohli niečo robiť, ale čo keby prišli nejakí zahraniční autori? V Grazi mi spočiatku nebolo celkom jasné, prečo štajerská vláda investuje do zahraničných autorov a nič od nich za to nechce. Vysvetľovali mi, že keď si takto zosieťujú najrôznejších ľudí z celého sveta, tá energia aj financie sa vrátia. Pochopila som to oveľa neskôr – odvtedy sa do Grazu každý rok vraciam aj s rodinou. Vraciame sa tam lebo je to nádherné, kultúrne mesto. Aj takéto reťazenie môže nastať. Máš pocit, že aj Literárna bašta má potenciál vytiahnuť z rezidenčného domu aj niečo viac, ako „len to“, že by vznikali nové texty?

Určite. Vnímame to tak, že keď do Bystrice prídu spisovatelia, či už domáci, alebo zahraniční, okrem toho, že vznikne nová poviedka alebo román, môžeme prostredníctvom Literárnej bašty a ďalších našich projektov kultivovať mestský priestor Banskej Bystrice, ktorá je v posledných rokoch poznačená niečím, čo zvyšok Slovenska, azda aj neprávom, vníma ako baštu fašizmu. Chceme ukázať, že to tak nie je, že Bystrica je veľmi pestrá a ten-ktorý spisovateľ, spisovateľka, aj keď o tom nenapíšu, ponesú tú správu niekam do sveta. Na druhú stranu vnímame ako podstatné to, že treba vytvárať a sieťovať rôzne literárne inštitúcie, nielen na Slovensku, ale aj po Európe. Podľa nás je na to bašta pri Lazovnej bráne úplne ideálny priestor. Myslím si, že pre zahraničného, ale aj slovenského spisovateľa je zaujímavejšie prísť do regiónu, ktorý aj skrz Kotlebu vysiela signál, že tam sa v tej krajine deje niečo podstatné, že to pre neho bude zaujímavejšie, než prísť niekam do Bratislavy, kde sa toho síce deje veľmi veľa a je to kultúrne aktívne mesto, ale ten život tu sa žije trochu inak. Tam je, možno aj v dobrom, odtrhnutý od reality. Takú slovenskú realitu je možno dobré zažiť aj v Bystrici – v dobrom, aj v zlom.

Nestretávate sa v Banskej Bystrici s tým, že táto vaša veľmi aktívna komunita, je akoby uzavretá sama do seba? Aj keď zorganizujete nejakú prednášku alebo urobíte divadlo, debatu so spisovateľom, tak tam stále chodia tí istí ľudia, ktorí sú z rovnakého myšlienkového okruhu?

Nehanbím sa povedať, že do takéhoto pocitu niekedy upadávam, že v Bystrici niet až toľko ľudí okrem toho nášho okruhu. Keď sa však reálne pozriem naokolo, vidím všetkých tých aktívnych ľudí, ktorí v Bystrici sú, rôzne iniciatívy a vznikajúce nové inštitúcie, miesta a podobne. Ešte pred dvoma rokmi som mal pocit, že ich všetkých poznám, že sú všetci moji kamaráti, ale dnes si netrúfnem povedať, že v Bystrici poznám všetkých ľudí, ktorí tu robia kultúru. Banská Bystrica zažíva enormný nárast rôznych mládežníckych, aktivistických a kultúrnych iniciatív. Nás vždy poteší, keď príde niekto z iného mesta do Bystrice a povie, že bol veľmi príjemne prekvapený z toho, ako mesto žije a že mediálny obraz, podsúvaný cez politiku, je akoby mylný. Že v Bystrici nie je žiaden Kotleba, ale veľmi veľa aktivít a kultúry.

A nemôže to spolu súvisieť, že situácia v komunálnej politike postrčila kultúrnu obec, aby ešte viac niečo robila, aby bola hlasnejšia, otvorenejšia, hľadala spôsoby ako zasiahnuť aj ďalších ľudí?

Osobne si kultúru v Bystrici pamätám len nejakých desať rokov a nemyslím si, že by komunálna politika na úrovni kraja od roku 2013 mala na toto vplyv. Možno okrajovo áno, je to súčasťou toho mechanizmu, ale myslím si, že Bystrica skôr zažíva za posledných päť rokov kultúrne znovuzrodenie. Ona bola v podstate v úplných troskách. Áno, poukazovali na to aj rôzni komunálni politici „..že v Bystrici zdochol pes a nič sa tam nedeje.“ Moji starší kamaráti si Bystricu pamätajú ako prázdne mesto, kde sa nedalo nikam ísť. Dnes je to v Bystrici úplne inak a ja si tam neviem vybrať presne tak isto, ako si neviem vybrať tu v Bratislave.

Čo konkrétne sa tam deje? Čo všetko tam funguje?

Pre mňa je zaujímavé, že kultúra v Bystrici, aj v centre mesta, vychádza z dvorov. Len tak sa prechádzam a natrafím na miesto, o ktorom som vôbec nevedel. V malej bráne vznikol malý obchodík zameraný na predaj lokálnych dizajnových záležitostí. Epicentrom kultúrnej obrody v Bystrici bude asi kultúrne centrum Záhrada, kde sa všetci títo ľudia aktívne stretávajú. To pokladám asi za najdôležitejšie miesto v Bystrici. Keď hovorím o dvoroch, mám na mysli aj sídliskové dvory. Bystrica nežije len v centre a to je veľmi cenné. Aj my realizujeme projekt Kino v bazéne v nádvorí školy, ktorý je vzdialený asi 15 minút od centra mesta a keď chcú prísť ľudia do kina, na koncert, na besedu, musia si to odšľapať, ale sú ochotní prísť. Je fajn, že komunitné projekty navštevujú ľudia z celého mesta. Nie sú to uzavreté miesta.

Čo by ste najviac potrebovali, aby sa zmenilo, aby ste mohli robiť ešte viac a ešte lepšie, aby to bolo ľahšie? Máte pocit slobody a pocit, že potenciál, aký majú ľudia v Banskej Bystrici, je využitý? Alebo tomu bráni nedostatok financií alebo nejaké úradnícke obštrukcie?

Osobne si myslím, že ľudia v Bystrici sa cítia byť veľmi slobodní v tom, čo robia. Ak by sa dalo na tejto situácii niečo zlepšiť, tak je to určite úradnícka realita a byrokracia, ktorá to komplikuje ľuďom vo viacerých mestách, nie len v Bystrici. Samospráva mesta by mohla a mala byť oveľa aktívnejšia a priateľskejšia.

Kde vás ľudia môžu podporiť?

V súčasnosti sme ako občianske združenie Laputa, ktoré realizuje projekt Literárna bašta, v spolupráci s kníhkupectvom Artforom a Kinom v bazéne, vyhlásili kampaň na dvoch percent z daní. Do leta vyhlásime otvorenú finančnú zbierku, do ktorej môže prispieť ktokoľvek. Literárna bašta nebude iba ten priestor na Lazovnej ulici, ale bude to aj mnoho podujatí, ktoré sa budú zatiaľ realizovať aj v iných priestoroch. Spomínal som už, že okrem rezidencií chystáme čítačky, besedy a koncerty, ktoré sa budú odohrávať v Artfore, v bazéne a na ďalších miestach. Opäť pripravujeme, tento raz už vo viac festivalovej podobe, maratón Sedem dní, sedem nocí, kedy bude mať kníhkupectvo Artforum otvorené sedem dní dvadsaťštyri hodín denne s tým, že na to chceme napojíme viac podujatí po týchto našich obľúbených miestach. Chceme, aby mesto literárne a kultúrne ožilo počas celého toho týždňa.


So Slavom Sochorom sa zhovárala Monika Kompaníková

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Edičný plán Literárnej bašty — I. polrok 2020

Knižné ochutnávky

Edičný plán Literárnej bašty — I. polrok 2020

Sviatky odpočinku ubehli ako voda. Po rušnej jeseni pre vás máme pripravené ďalšie tituly z rozbehnutých edícií, ako aj zopár nových projektov. Lenivým a opatrným pohybom sa pozrime na to, čo chystáme v prvej časti roka 2020 a s ktorými knihami si budete môcť opäť v pokoji vydýchnuť a premýšľať počas letných dovoleniek. Ak vám to, samozrejme, bude dopriate.

Poviedka mesiaca február 2020: Ziemowit Szczerek - Sivý dym

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca február 2020: Ziemowit Szczerek - Sivý dym

Maďarsko vedie vojnu proti Rumunsku, Moskva a Petrohrad sú minulosťou, Dunaj sa rozlial do celej Panónskej panvy. Kde to, dopekla, sme? Nad strednou a východnou Európou sa rozprestiera tajomný Sivý dym. Neplatia v ňom fyzikálne zákony, nefunguje v ňom nič z normálneho sveta. Rastúca hmlovina priťahuje pozornosť vedcov, ale aj rôznych dobrodruhov. Jedným z nich je Marcin Szreniawa, vojnový reportér a agent tajnej organizácie, ktorý sa pohybuje po regióne Dymu a viac ako odpovede na pálčivé otázky ho zaujíma permanentné vzrušenie. A ešte drogy. Román poľského reportéra a spisovateľa Ziemowita Szczereka, to je buď geopolitické sci-fi, futuristická tragigroteska, alebo prognóza vývoja na pár (posledných) rokov v strede Európy.

​Ani teraz, ani vtedy, ani potom.

Recenzie

​Ani teraz, ani vtedy, ani potom.

Román Rozšírenie bojového poľa je priamym výsmechom tézy - žiť pre prítomné okamihy. Houellebecq nemusel do detailu opisovať atmosféru okolia. Všetko sa automaticky vtiahne do hmlistej sivej. Paríž sa stane neznesiteľným miestom pre život a opisovaná generácia je terčom vulgárnych a skeptických úvah o tom, aké smiešne je živiť akékoľvek ambície a idealizovanú vôľu po budúcnosti. Kniha je neveriackym mávnutím ruky nad rôznymi snahami a náboženstvom v nej je žitím obmedzená samota.Túto ale netreba ľutovať.