Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Šeptuchy z Podlasia, krajiny čarov a močiarov

"Nikdy by som neverila, že svet, ktorý som v Podlasí objavila, naozaj existuje. O to viac sa teším, že som ho mohla spoznať. Moja veľká vďaka patrí fotografovi Robovi Tappertovi, ktorý ma na dlhých podlasských cestách sprevádzal, aj vďaka nemu som sa mohla naplno venovať zberu materiálu v tých končinách. Ďakujem mu nielen za fotky, ale aj za priateľstvo a trpezlivosť. Ďalej ďakujem obyvateľom podlasských kolonií, ktorí sa so mnou podelili o svoje príbehy aj domáce maliny a boli ku mne nesmierne dobrí a láskaví. Hoci nepoznám mená všetkých, ktorých som v Podlasí stretla, budem si ich navždy pamätať, pretože bez ich rozprávania by táto kniha vznikala len veľmi ťažko." Alena Sabuchová z predslovu k jej novej knihe Šeptuchy.

Dorota hovorila, že sa v hmle nemám obzerať za seba, lebo ich uvidím. Vždy, keď prechádzala okolo močiarov, na chvíľu zadržala dych. Párkrát som ju zazrela, ako zatvára oči, prechádzala tadiaľ ako na voze okolo Kaufl andu v Hajnowke. Netvárila sa však, že niečo hľadá v taške, ani nesmrkala, aby jej vreckovka zakryla pol tváre.

Bolo to ako prechádzať cez most a mať strach z výšok a z riek. Tak zavriete oči a počítate do desať. Ale Dorota sa nebála. Myslím. Teda, možno chvíľu, potom si na to zvykla. Nikdy som sa jej na to nepýtala, hovorila o tom sama a málo. Iba keď chcela.

„Niekedy kričia.“ Vracali sme sa zo školy, vonku bolo sparno a kráčali sme z Hajnowky peši. Dorota mala vtedy nové sandále, čo ju odreli na palcoch, prechádzali sme okolo bažín ako každý deň. Z peňazí na autobus sme si kúpili čučoriedkovú zmrzlinu v prášku.

„Ale iba keď je ticho, kričia. Nie vždy.“

„A čo kričia ?“

„Ako ktorí. Nerozumieť im. Oni nekričia ako my. Tak po svojom.“

Mala dlhé mihalnice, najdlhšie na svete, a najlesklejšie vlasy, čo sa jej menili na slnku. „A niekedy sú ticho. Iba chcú niečo povedať a čakajú, že im budem rozumieť.“

„A čo by sa stalo, keby nám to povedali ?“ spýtala som sa raz.

„Neviem. Lebo nám to nikdy nepovedia."

Občas som jej nerozumela. Naozaj som túžila jej porozumieť, prikázať jej, nech mi vysvetlí, o čom hovorí. Chcela som ňou zatriasť, schytiť ju za jej lesklý vrkoč a povedať, nech si nevymýšľa, nech sa prestane tváriť, že vie viac ako my všetci, ale nikdy som to neurobila. Nemohla som. Napriek tomu, že som bola jej jediná kamarátka, alebo si to dodnes aspoň myslím, nedostala som sa celkom blízko k tomu, čo si nosila so sebou, v sebe. Nedalo sa. Bolo to Dorotinou súčasťou rovnako ako bolesť a všetky jej tajomstvá, ktoré sa jej s jemným syčaním dostávali pod kožu a zapletali do vlasov. Občas nejaké zostali v odtokovej rúre vo vani so žltými kachličkami, ale vždy si našli cestu, ako sa vrátiť.

Neviem, koľko by mi toho Dorota bola schopná povedať. Po istom čase som o tom viac nechcela vedieť, keď som si začala uvedomovať, že je to celkom ťarcha na jej ramenách. Raz, keď sme sa vracali z odpustu z Orly na bicykloch, začala pri močiari medzi Rutkou a Grabowcom pedálovať tak rýchlo, že jej spadla retiazka a Dorota preletela dopredu. Oškrela si ruku aj líce, zablatila kolená, ale v očiach mala zvláštny výraz, akoby sa jej nič z toho nestalo, akoby ju trápilo niečo celkom iné a nesmela o tom nikomu povedať. Krívajúc tlačila bicykel a ponáhľala sa preč.

„Máme doma takú dezinfekčnú zelenú vodičku, nechceš si to umyť ?“ spýtala som sa.

„Nie, večer to zmyjem mydlom.“ „A nebolí ťa tá noha ? Nemáš to vytknuté ?“ Dorota pokrútila hlavou. „Lebo niekedy ťa to hneď nemusí bolieť a opuchne ti to až na druhý deň,“ rozprávala som. „Daj si na to octan, ale keby ťa to zajtra bolelo, tak nechoď do školy. Poviem, že si šla na röntgen.“

Až vtedy som si všimla, že Dorota potichu plače. „Chceš vreckovku ?“ spýtala som sa. Dorota pokrútila hlavou a bez slova sme išli domov.


Na sviatok Ivana Kupalu sa v Podlasí stretávalo veľa ľudí. Domáci, ich rodinní príslušníci, tí, ktorým morový vŕšok neponúkal toľko možností, alebo iba potrebovali odísť. Časom sme im začali rozumieť, ale začali sme sa aj vracať, akoby nás Podlasie volalo späť so všetkými jeho čudnosťami, zubrami, vlkmi a nadrozmernými hríbmi. Farebné stužky priviazané na krížoch pri ceste nás stiahli za vlasy a privliekli späť. Mohli sme to cítiť kdesi v korienkoch ako deti, ktoré zložia čiapku zo spotenej hlavy, keď prvýkrát napadne sneh.

Cerkev v Świętach mala zlaté kupoly týčiace sa k nebu, možno zlato zaručovalo lepší signál, je azda vodivejšie na ceste k Bohu, skôr vás počuje, zreteľnejšie rozumie, čo má splniť. Agata by o tom vedela viac.

V Bóle mali modrú cerkev s obyčajnými kupolami, možno preto im vyhorela pohrebná kaplnka. Všetci vedeli, prečo vyhorela. Hovorili, že kvôli Dorote. A tí, čo to nehovorili, si to mysleli. Dorotin otec bol vtedy u báťušku strašne dlho. Keď sa vrátil domov, Dorota sedela v kúpeľni pod umývadlom, popálenú ruku mala ešte obviazanú, a čakala, čo sa bude diať.

Jaroslaw si bez slova umyl ruky a tvár a išiel spať. Chcela mu to povedať už vtedy, ale bála sa. Že by sa ľudia začali báť jej.



Zobraziť diskusiu (0)

Šeptuchy

Šeptuchy

Alena Sabuchová

Podlasie – rustikálny lesnatý región medzi Poľskom a Bieloruskom, je tak trochu zabudnutá zem. O to väčšie má čaro a neopakovateľnú atmosféru zahalenú do hmiel vystupujúcich nad močiarmi.

Kúpiť za 11,90 €

Podobný obsah

Prekladateľka Kristína Svrčková o štyroch ročných obdobiach

Správy

Prekladateľka Kristína Svrčková o štyroch ročných obdobiach

Knihy od Ali Smith sú nasiaknuté spoločenskou atmosférou vo Veľkej Británii. Škótska autorka v nich rieši Brexit, vyhrotené vzťahy aj osud krajiny v spleti radikálnej zmeny atmosféry. S prekladateľkou jej románov sme sa rozprávali nielen o nej.

Testament

Recenzie

Testament

Peter Krištúfek tragicky zahynul 23.4.2018. V bežný jarný deň, počas cesty autobusom. Krátko na to sa na knižné pulty dostala jeho vizuálne i obsahovo nápaditá kniha v charakteristicky absurdnom ladení - Lady Xanax, pán Snehulienka a ja (Marenčin PT, 2018). Skúste si ju dnes kúpiť, neuspejete. Titul je vypredaný. Šesťprstý Tomáš svojej chôdzi s anomálnou pridanou hodnotou podriaďoval skúsenosti s ľuďmi, ktorých stretával a v istom momente sa rozhodol, že predstieranie a zastieranie skutočnej identity mu môže seriózne pomôcť.

Zima v apríli? Prečo nie.

Recenzie

Zima v apríli? Prečo nie.

Ešte pred pár mesiacmi by nik nepovedal, že atmosféru nového roka môžeme prežiť aj na jar. Všetko stíchne, obchody sú zatvorené. Pocit, že kde niečo končí, ine začína, v nás vyvoláva otázky týkajúce sa vlastnej existencie. Sme spokojní so životom aký vedieme, so vzťahmi, ktoré máme? Sme spokojní so sebou samými a v neposlednom rade, so svetom, ktorého sme súčasťou? Podobné otázky zrejme v dnešných časoch Korony podvedome riešime viacerí. Čakáme, kedy “to” skončí a plánujeme, čo urobíme inak, keď budeme mať možnosť. Nové začiatky sú však zatiaľ v nedohľadne...