Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Rozhovor s Etgarom Keretom a Silviou Singer

V rámci štvrtkových online besied bratislavského kníhkupectva Artforum sme si mohli vypočuť rozhovor scenáristu a kníhkupca Dušana Šustera so známym izraelským spisovateľom Etgarom Keretom a jeho prekladateľkou Silviou Singer. Etgar Keret hovoril o svojom prežívaní korona obdobia, o svojich poviedkach aj novej knihe pre deti, ktorá sa volá Čakanie na Zázrak. Rozhovor bol v angličtine, a preto sme sa rozhodli časť rozhovoru preložiť. Odkaz na celý záznam nájdete na konci článku.

DŠ: Vitaj Etgar.

EK: Som rád, že som s vami aspoň virtuálne, takto z Tel Avivu, keďže nemôžeme cestovať. Sú to zvláštne časy. Napadlo mi, že na začiatok prečítam krátku poviedku v hebrejčine a Silvia by prečítala jej preklad. Napísal som ju, lebo dúfam, že v normálnych časoch bez korony si budem môcť sadnúť na lavičku na rušnej ulici a pozorovať ľudí. Ja som totiž dosť úzkostný človek, stále som v strese, takže ma upokojuje keď vidím iných vystresovaných ľudí. Rád sedávam na lavičke - je to ako sedieť pred telkou - a pozorujem ľudí ako bežia na autobus alebo ako sa s niekým hádajú cez telefón. Pomáha mi, keď vidím, že v tom nie som sám.

Jeden môj dobrý kamarát mi povedal, že píšem texty o všetkých ľuďoch, ktorí sú pre mňa v živote dôležití. A vraj prečo teda nenapíšem poviedku aj o tej lavičke, na ktorej ma vždy vidí sedávať. Takže som napísal túto veľmi kratučkú poviedku o lavičke a napadlo mi, že v tomto čase korony, keď je vo väčšine miest zákaz vychádzania a ľudia sa neponáhľajú ulicami ako predtým, bude mať možno istú nostalgickú hodnotu. Volá sa Sedím, teda som.

(Etgar Keret číta hebrejský originál)

SS: Dobrý večer, volám sa Silvia Singer a prekladala som niekoľko kníh Etgara Kereta. Prečítam vám túto krátku poviedku – skoro báseň:

Sedím, teda som

Keď behám z miesta na miesto a snažím sa všetko stihnúť, žijem vo vnútri času, ale necítim, že je na mojej strane. No keď si sadnem na lavičku a uvoľním mu vedľa seba miesto, čas prestane byť tyranom a stane sa priateľom. A tak si spolu sedíme a škodoradostne hľadíme na ľudí svištiacich okolo nás ako strely, čo sa chystajú minúť svoj cieľ. Ponúknem času cigaretu a on odmietne. Veľmi si dá záležať na svojom zdraví, čas. Chce žiť naveky.

DŠ: Etgar, ako ti znie slovenčina?

EK: Veľmi pekne. Jedna z vecí, ktoré mi najviac chýbajú v čase koronavírusu, je cestovanie do krajín, ktorých jazyk neovládam. Ako vystresovanému človeku mi robí veľmi dobre prísť do krajiny ako je napríklad Slovensko, lebo keď ľudia okolo mňa hovoria a ja nerozumiem jazyk, cítim ich prítomnosť, ich emócie, ale necítim žiadnu zodpovednosť. Viem, že oni vedia, že im nerozumiem...

Keď som v Izraeli, všetkému rozumiem a som z toho podráždený. Takže sa neviem dočkať, kedy koronavírus odíde a ja budem môcť prísť na Slovensko alebo do Číny, alebo kamkoľvek, kde budem môcť tráviť čas s ľuďmi, ktorým nebudem rozumieť ani slovo.

DŠ: Silvia, ako si sa dostala k prekladom Etgarových diel?

SS: Mala som šťastie. Etgar bol prvý autor, ktorého som prekladala, bola to zbierka Zrazu klope ktosi na dvere. S touto ponukou ma oslovilo Artforum. Mala som naozaj šťastie. Samozrejme, že som poznala Etgara z čias keď som študovala hebrejčinu a keď som bola v Izraeli, je tam veľmi populárny. Bolo to to najlepšie, čo sa mi ako začínajúcej prekladateľke mohlo stať. Jeho poviedky sú jednoducho skvelé a sú aj vtipné... No nie sú písané ľahkým jazykom, Etgar používa veľa slangových výrazov, hovorový jazyk a situácie z každodenného života.

ET: Skôr ja by som mal povedať, že mám šťastie, že mám Silviu. Moje knihy boli preložené do 46 jazykov, mal som tú česť pracovať so šesťdesiatimi či sedemdesiatimi prekladateľmi a Silvia je naozaj výnimočná. Nie len preto, že je jedna z najmilších ľudí, ale je aj veľmi dôsledná a pýta sa veľmi dobré otázky.

SS: To je od teba veľmi milé, ale určite to hovoríš všetkým prekladateľom.

ET: Nie, nie! Pozri si ostatné moje zoom video rozhovory a uvidíš, že si prvá.

SS: Tak ďakujem.

DŠ: Etgar, ako prežívate koronu v Izraeli?

EK: V Izraeli je to pomerne dosť bezpečné. Keďže je vlastne vo vojne so všetkými susediacimi krajinami... Takí sme my priateľskí, že sme s ostatnými vo vojne... Takže keď vírus prišiel, bolo veľmi ľahké zatvoriť hranice – veď už boli vlastne zatvorené. Stačilo teda zavrieť letiská a my sme to spravili pomerne skoro. Nemáme veľké počty nakazených ani mŕtvych. Samozrejme, máme tu zákaz vychádzania, sú isté obmedzenia – obchodné centrá sú zatvorené a nemôžeme chodiť do divadla, ale v princípe sa život pomaly vracia do normálu. Sú miesta, ktoré to výrazne zasiahlo ekonomicky, je vysoká nezamestnanosť, ale koronavírus, tak ako všetky výzvy, nás naučil aj niečo o systéme. Je to záťažový test systému. A keď vidím, ako sa s ekonomickými a zdravotným výzvami vyrovnáva naša vláda, môžem povedať, že sú v tom dosť zlí. Možno sme potrebovali takéto obdobie korony, aby sme si všimli, že v podstate nič nefunguje. Ale teda vo všeobecnosti sa nemôžeme sťažovať, lebo v porovnaní s Európou a jej mnohými mŕtvymi, Izrael z toho vyšiel dobre. (...) Vždy, keď sa ľudia boja, sú rýchlejšie ochotní vzdať sa časti svojich práv. Myslím si, že viacero krajín sa stane totalitnejšími, nacionalistickejšími. Politici využijú tento kolektívny strach na naplnenie svojich záujmov.

SS: Súhlasím, my sa tiež presne tohto bojíme. Možno si to Etgar nevieš úplne predstaviť... Keď nám ako post-komunistickej krajine zavreli hranice, bol to veľmi zvláštny pocit. Bojíme sa, že to niekto využije a už ich neotvorí. Obdivovala som Izraelcov, keď na konci apríla protestovali proti vláde. Nikdy som nevidela Izraelcov tak disciplinovaných, stáli na presných miestach v odstupoch, ale aj tak to bola obrovská demonštrácia. Takto by mali ľudia protestovať – aj počas korony – musíme chrániť demokraciu. Bol si tam?

EK: Nebol, ale poslal som Shiru (manželku). Ja mám totiž astmu a Shira povedala, že by som sa nemal vystaviť stretnutiu s veľa ľuďmi. Ale ona išla a reprezentovala tam aj mňa.

DŠ: Etgar, vráťme sa trochu k tvojim knihám. Jeden z našich divákov sa pýta, ktorú zo svojich poviedok máš najradšej.

EK: Poviedky, ktoré mám ja najradšej nemusia byť zároveň tie najlepšie... ale je jedna poviedka, ktorá sa viaže na niečo, čo mi je veľmi drahé. Je o dievčati, ktoré sa v noci mení na veľkého tučného chlpatého chlapa, ktorý rád pozerá futbal. Túto poviedku mám veľmi rád, lebo som ju napísal o mojej manželke.

Potom mám ešte rád poviedku s názvom Potrubie, lebo to je jedna z prvých, čo som napísal.

Poviedku Potrubie si môžete vypočuť tu:


SS: Etgar, nepovieš nám, ako si začal písať? Nie každý to možno vie... Je to smutný a zároveň vtipný príbeh, ako aj všetky tvoje texty.

EK: Začal som písať počas mojej povinnej vojenskej služby. Bol som tri roky v Izraelskej armáde. Bol som veľmi zlý vojak, vždy som sa dostal do nejakých problémov. Po nejakom čase, keď ma už vyhodili z pár jednotiek, ma pridelili na službu do počítačovej miestnosti. Služby boli veľmi dlhé, bol som sám aj 36 hodín, niekedy dokonca 48. V tomto období, keď som slúžil ako vojak, som si uvedomil, že vždy keď sa rozprávam so svojimi veliteľmi, dostanem sa do problémov. Tak som sa rozhodol, že nebudem priveľa hovoriť a začal som skrývať svoje pocity a názory. Takže písanie bol pre mňa taký trik, vďaka ktorému som sa mohol vyjadriť a pripomenúť si, kto vlastne som, no zároveň sa nevystaviť nebezpečenstvu. Lebo keď napíšete príbeh, môžete si vybrať, komu ho dáte prečítať. Velitelia moje príbehy nečítali, ale moji kamaráti na základni áno.

Keď som dokončil túto poviedku Potrubie, bolo to v tej počítačovej miestnosti, na niečo som tam čakal možno už 14 hodín... prišiel za mnou vyššie postavený vojak a uvoľnil ma zo služby a ja mu hovorím: pozri, napísal som poviedku, má iba jednu stranu, nechceš si ju prečítať? A on povedal, nie, fuck off.

Vyšiel som teda na ulicu, s touto jednostranovou poviedkou v ruke a veľmi som chcel nájsť niekoho, kto si ju prečíta. Pretože poviedka nie je poviedkou, kým si ju niekto neprečíta. Šiel som k bytu môjho brata, zazvonil som. On sa ozval rozospatým hlasom, služby sa nám menili veľmi skoro ráno, takže bolo ešte len asi 6 hodín. Povedal som mu: musíš mi otvoriť, napísal som poviedku a chcem, aby si si ju prečítal, budeš môj prvý čitateľ.

Brat mi povedal, že ma nemôže pustiť hore, lebo som zobudil aj jeho priateľku, a tá sa veľmi hnevá, že som prišiel tak skoro a bez ohlásenia. Ale že vezme dole psa a prečíta si moju poviedku, kým ho vyvenčí. Zišli dole a pes bol nadšený, lebo nebol zvyknutý na takéto skoré vychádzky. Začal hrabať do zeme a pripravovať sa na vykonanie svojich psích potrieb, ale brat si to nevšimol, čítal poviedku a ťahal psa po chodníku. Bol som v strese, nevedel som, čo mám robiť, už odmalička mám veľmi rád zvieratá. Pes trpel, ale na druhej strane som konečne našiel niekoho, kto si prečíta moju poviedku, takže som brata nechcel vyrušovať. Našťastie, moje poviedky nie sú veľmi dlhé, takže po pár blokoch brat zastal a pes sa mohol vykakať ako to mal v úmysle už predtým. Brat povedal, že je to veľmi dobrá poviedka, objal ma a videl som, že má slzy v očiach. Spýtal sa ma, či mám ešte jednu kópiu, povedal som že áno a on na to: skvelé! Zohol sa, zdvihol to psie h**** mojou poviedkou a vyhodil ju do koša.

A niekde v tom momente, ako to spravil, som si povedal, že toto chcem robiť po zvyšok svojho života. Chcem písať poviedky. Bolo na tom niečo magické. Poviedka bola celá od h****, ale môj brat o nej stále rozprával a bol z nej nadšený. Príbehy nie sú na papieri, sú v ľudským mysliach a srdciach. Páči sa mi predstava, že píšem príbehy, ktoré možno niekoho aj naštvú a pretočí pár strán, ale ten príbeh v ňom zostane. Nikto mu ho už nevezme. Pre mňa – ako vtedy vojaka – to bolo veľmi silné.


Záznam celého rozhovoru s názvom 6 odsekov silnejších než 600 strán nájdete na podcastovom kanáli bratislavského Artfora, Stanica Kozia 20:




Zobraziť diskusiu (0)

Osem percent ničoho

Osem percent ničoho

Etgar Keret

Výberová zbierka poviedok, ktorú autor zostavil špeciálne pre vydavateľstvo Artforum obsahuje aj jednu z prvých autorových poviedok Potrubie. Päťdesiatjeden rôznorodých príbehov, ktoré sa kľudne mohli stať komukoľvek z našich známych. Alebo nemohli?

Kúpiť za 12,00 €

Zrazu klope ktosi na dvere

Zrazu klope ktosi na dvere

Etgar Keret

Etgar Keret patrí k najobľúbenejším autorom v Izraeli a k jedným z najviac prekladaných izraelských spisovateľov v zahraničí. Je majstrom krátkej poviedky, ale píše aj filmové scenáre, poéziu, divadelné hry a komiksy.

Kúpiť za 12,00 €

Podobný obsah

Poviedka mesiaca máj 2020: Olivy alebo blues na konci sveta

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca máj 2020: Olivy alebo blues na konci sveta

Obľúbený izraelský poviedkar Etgar Keret už v minulosti zostavil knihu poviedok špeciálne pre vydavateľstvo Artforum (zbierka Osem percent ničoho). Teraz nám poskytol na zverejnenie svoju novú, knižne nepublikovanú poviedku. Inšpiráciu k nej priniesla korona karanténa. Prinášame vám ju exkluzívne na Medzi knihami v preklade Silvie Singer.

Rozhovor s Etgarom Keretom na Rádiu FM.

Správy

Rozhovor s Etgarom Keretom na Rádiu FM.

Nahrávka rozhovoru.

Rozhovor s Etgarem Keretem: Jsem synem imigrantů

Rozhovor

Rozhovor s Etgarem Keretem: Jsem synem imigrantů

Izraelský autor Etgar Keret (1967) je bytost, kterou si Artforum oblíbilo a vydalo jí zatím dvě knihy. Tenhle postmoderní Hebrej se prý cítí v současném Izraeli trochu jako imigrant. Asi i proto kolem sebe dokáže i ve vážných věcech vidět humor. Tolik absurdit je kolem nás. Někdy pomůže už opravdu jen ironie. Rozhovor z Literarní.cz