Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Prekrásny novacénny svet podľa Jamesa Lovelocka

James Lovelock, autor teórie Gaia, sa 26. júla 2019 dožíva sto rokov. Štvrtého júla vyšla jeho nová kniha „Novacene: The Coming Age of Hyperintelligence“. Budúcnosť inteligentných bytostí na Zemi a vo vesmíre v nej nezobrazuje v čiernych farbách.

Sir James Lovelock (*26.7.1919) je britský nezávislý vedec, chemik, biofyzik, vynálezca a ekológ. Počas práce pre NASA navrhol viacero vedeckých prístrojov, ktoré sa využívali vo výskumných programoch americkej vesmírnej agentúry. V rovnakom čase formuloval hypotézu Gaia, ktorá mala mimoriadny ohlas; rozpracoval ju v 70. rokoch 20. storočia, no venoval jej celý rad publikácií aj v neskoršom období. Táto teória považuje planétu Zem a život na nej za jeden samoregulujúci sa superorganizmus. Gaia síce nesie viaceré znaky živého organizmu, jedná sa však – aspoň v Lovelockovom chápaní – iba o analógiu. Nevyžaduje si vedomie, ktoré by nastavovalo parametre pozemského prostredia, nejde tu o organizmus s vôľou a myslením, ale o súbor samoregulujúcich sa procesov.

Viaceré Lovelockove diela vyšli v češtine, napr. Gaia – Živoucí planeta (1994), Gaia – Nový pohled na život na Zemi (2001), Gaia vrací úder – Proč se Země brání a jak ještě můžeme zachránit lidstvo (2009), Mizející tvář Gaii – Poslední varování (2012).

Najnovšie dielo čoskoro storočného autora, Novacene: The Coming Age of Hyperintelligence (Novacén: Nadchádzajúci vek hyperinteligencie), charakterizuje vydavateľstvo Penguin / Allen Lane takto:

„James Lovelock, tvorca hypotézy Gaia a najväčší environmentálny mysliteľ našej doby, sformuloval ohromujúcu novú teóriu o budúcnosti života na Zemi. Tvrdí, že antropocén – vek, v ktorom ľudia vyvinuli technológie na planetárnej škále – sa po 300 rokoch končí. A začal sa už nový vek – novacén.

Z existujúcich systémov umelej inteligencie vzniknú nové bytosti. Dokážu myslieť desaťtisíckrát rýchlejšie ako my a budú nás vnímať tak, ako teraz my vnímame rastliny – ako zúfalo pomaly reagujúce a mysliace tvory. Nedôjde však ku krutému, násilnému prevzatiu planéty strojmi, ako to zobrazujú spisovatelia alebo filmári žánru sci-fi. Tieto hyper-inteligentné bytosti budú rovnako ako my závislé od zdravia planéty. Budú potrebovať planetárny ochladzovací systém Gaie, aby ich ochránil pred rastúcim teplom zo Slnka, rovnako ako ho potrebujeme my. A Gaia závisí od organického života. V tomto projekte budeme preto partnermi.

Je mimoriadne dôležité, tvrdí Lovelock, aby inteligencia na Zemi prežila a prosperovala. Nemyslí si, že existujú inteligentní mimozemšťania, takže sme jedinými bytosťami schopnými porozumieť vesmíru. Autor špekuluje, že novacén môže byť dokonca začiatkom procesu, počas ktorého inteligencia zaplaví celý vesmír. Vo veku 100 rokov vytvoril James Lovelock najvýznamnejšie a najpôsobivejšie dielo svojho života.“

Z prvej kapitoly knihy pod názvom The Knowing Cosmos prinášame ukážku (v preklade Štefana Olejníka).

* * * * *

1

Sme sami

Náš kozmos má 13,8 miliardy rokov. Naša planéta sa vytvorila pred 4,5 miliardou rokov a život na nej vznikol pred 3,7 miliardou rokov. Náš druh, Homo sapiens, má púhych tristotisíc rokov. Koperník, Kepler, Galileo a Newton sa medzi nami objavili iba v posledných 500 rokoch. Ak zabudneme na túto krátku chvíľu, kozmos o sebe nič nevedel. Iba keď ľudstvo rozvinulo prostriedky a idey na pozorovanie a analýzu ohromujúceho predstavenia na jasnej nočnej oblohe, kozmos sa začal prebúdzať zo svojho dlhéhu spánku nevedomosti.

Došlo k podobnému prebudeniu aj niekde inde? Nevyčerpateľný prúd literatúry a filmov o mimozemšťanoch nám sugeruje, že sa tak stalo. Je ťažké uveriť, že sme sami v kozme, ktorý obsahuje možno až dva bilióny galaxií, pričom každá obsahuje 100 miliárd hviezd. Mnohí si myslia, že je pravdepodobné, že vysoko inteligentné bytosti existujú aspoň na jednej z biliárd planét, ktoré obiehajú okolo týchto hviezd. Oni budú rozumieť nášmu kozmu podobne ako my – alebo možno ich mimozemské zmysly vnímajú kozmos úplne inak.

Myslím si, že je to veľmi nepravdepodobné. Obrovské počty kozmických objektov sú zavádzajúce. Slepo tápajúcemu procesu evolúcie prirodzeným výberom zabralo 3,7 miliardy rokov – takmer tretinu veku kozmu – aby sa v ňom vyvinuli z prvotných primitívnych foriem života rozumné bytosti. Navyše, ak by vývoj slnečnej sústavy trval o miliardu rokov dlhšie, nemal by tu o ňom kto rozprávať. Nemali by sme dosť času získať technické prostriedky, aby sme čelili rastúcej horúčave z nášho Slnka. Ak sa na to pozrieme z tohto uhla, je zrejmé, že akokoľvek je náš kozmos starý, nie je dosť starý na to, aby sa v ňom závratne nepravdepodobný reťazec nevyhnutný pre vznik inteligentného života realizoval viac než raz. Naša existencia je šialene jednorazová.

Naša planéta ja však už stará. Je zvláštne, že dĺžke života Zeme je ľahšie porozumieť ako našej vlastnej dĺžke života. Stále ešte nevieme, prečo sa ľudia zriedka dožívajú viac ako 110 rokov a prečo myši len sotva viac ako rok. Nesúvisí to s velkosťou – niektoré drobné vtáky sa dožívajú veku porovnateľného s naším. Dĺžku života planéty ľahko odhadneme z vlastností hviezdy, ktorá ju ohrieva.

Naša hviezda, Slnko, patrí v jazyku astronómov do tzv. hlavnej postupnosti hviezd. Dala nám život a udržiava ho. Jej teplo a pravidelnosť nás ukotvuje v prostredí myriády neistôt nášho života. Ako priliehavo napísal veľký George Orwell v roku 1946 v Zamyslení o žabe obyčajnej: „V továrňach sa hromadia atómové bomby, polícia brázdi mestá, lži sa šíria z ampliónov, no Zem sa stále rovnako otáča okolo Slnka.“

Táto útecha je však iba dočasná. Starnúce hviezdy hlavnej postupnosti postupne žiaria jasnejšie. Narastajúci prúd tepla zo Slnka ohrozuje život na našej planéte. Doteraz nás chránil planetárny systém, ktorý som nazval Gaia a ktorý ochladzuje zemský povrch.

Teplota na Zemi by sa mohla stať pre život príliš vysokou z viacerých príčin. Ak by neexistovala vegetácia, ktorá absorbuje oxid uhličitý (CO2), nebolo by ju možné znížiť na súčasnú úroveň. Došlo by k nekontrolovateľnému skleníkovému efektu. Dôkazy pre to okolo seba vidíme neustále. Ak porovnáme počas horúceho dňa teplotu bridlicovej strechy s blízkym tmavým ihličnanom, zistíme, že strecha má o 40 stupňov viac ako strom. Strom sa ochladzuje odparovaním vody. Podobne, morská hladina je chladná, lebo život ju udržuje na teplote 15 stupňov Celzia; nad touto teplotou už podmorský život nie je možný. Slnečné lúče sa pohlcujú a voda sa ohrieva.

Gaia musí naďalej plniť svoju úlohu ochladzovača planéty, ktorá je už stará a krehká. S vekom sa stávame krehkými – o tom by som vám mohol rozprávať z vlastnej skúsenosti. Platí to rovnako pre Gaiu. Mohli by ju zničiť také otrasy systému, aké by v minulých obdobiach ľahko striasla z pliec.

Som si nanajvýš istý, že iba Zem vypiplala tvora, ktorý dokáže spoznávať kozmos. Som si však rovnako istý, že existencia tohto tvora je ohrozená. Sme výnimočné, privilegované bytosti, a preto by sme si mali užívať každý okamih svojho vedomia. Mali by sme si ho užívať tým viac, lebo naša nadvláda jediných bytostí, ktoré pochopili kozmos, sa rýchlo blíži ku koncu.


2

Na pokraji vymretia

Nechcem tvrdiť, že všetci vymrieme v priebehu niekoľkých rokov – hoci aj to je možné. Vymretie ľudstvu hrozilo vždy. Sme veľmi zraniteľné mysliace bytosti, ktoré lipnú na Zemi, našom jedinom domove.

Zrážky s asteroidmi by dokázali zničiť biosféru, od ktorej sme závislí; jedna taká zrážka pravdepodobne ukončila pre 65 miliónmi rokov nadvládu dinosaurov. Povrch Mesiaca a našej sesterskej planéty, Marsu, sú posiate krátermi, ktoré takmer isto pochádzajú zo zrážok so skalami. Bezpochyby podobné utrpela aj Zem, no na našej planéte, ktorú pokrýva tenká, tekutá pokožka vody, vidno krátery iba na súši a aj tie zmýva neustály dážď. Ak však povrch skúmame dôkladne, ako to robia geológovia, objavíme dôkazy o početných zrážkach. Niektoré po sebe zanechali krátery s priemerom aj vyše tristo kilometrov.

Rovnako ničivý by mohol byť výbuch sopky, podobný tomu, ktorý pred 252 miliónmi rokov ukončil geologické obdobie permu a zahájil obdobie triasu. Predpokladá sa, že došlo k masívnemu výronu magmy, ktorý vytvoril tzv. Sibírske trapy. Túto udalosť nazývajú aj Veľkým permským vymieraním – vyhynulo 90 percent morských druhov živočíchov a 70 percent pozemských organizmov. Ekosystémy sa z nej spamätávali 30 miliónov rokov.

Bolo to síce dávno, ale nie je to dôvod na uspokojenie. Pred púhymi 74 tisícmi rokov sa ľudská populácia drasticky redukovala, pravdepodobne na zopár tisícok ľudí. Zapríčinila to vulkanická zima, ktorá sa rozšírila po zemeguli po obrovskej explózii, ktorá vytvorila jazero Toba v Indonézii. A iba nedávno, v roku 1815, výbuch sopky Mount Tambora, zase v Indonézii, zatemnil oblohu a znížil teplotu na celej planéte. Táto temnota vraj inšpirovala román Frankenstein od Mary Shelley a mrazivú báseň Darkness (Temnota) od lorda Byrona. (…) Básnik zachytil kozmickú krehkosť našej existencie. Aj keby nás podobná udalosť nemusela úplne vymazať z povrchu Zeme, mohla by privodiť koniec našich civilizácií a vrhnúť nás späť do doby kamennej. Porozumieť kozmu by asi prestalo byť našou dôležitou prioritou.

Časť týchto hrozieb je možné zmierniť. Vďaka našej vynaliezavosti už máme rakety a jadrové zbrane, ktoré by sme mohli využiť na odklonenie asteroidu ohrozujúceho Zem. Mali by sme byť hrdí – možno iba dočasne, – že sme sa doteraz úspešne vyhli tomu, aby sme sa tými istými zbraňami zničili navzájom. Ak bude existovať medzinárodná vôľa skonštruovať raketu so zariadením na odklonenie asteroidu, potom sa po prvýkrát na planéte našej slnečnej sústavy, na Zemi, vytvorí možnosť spozorovať približovanie veľkej skaly blúdiacej vesmírom a budú zároveň k dispozícii prostriedky a sila odkloniť ju z jej nebezpečnej, smrtiacej dráhy a zachrániť sa. To bude, na kozmickej škále, mimoriadne významný úspech.

Iné plány na záchranu nie sú rovnako sľubné. Jedna bláznivá myšlienka záchrany ľudstva sa pravidelne objavuje v médiách a v nápadoch podnikavcov. Je to nápad, že by sa útočiskom ľudstva mohol stať Mars, keď bude životu na Zemi hroziť zánik. Vychádza z predpokladu, že povrch Marsu sa príliš nelíši od povrchu Sahary alebo od austrálskych púští. Bolo by iba potrebné prevŕtať sa k vrstve horniny, v ktorej je zachytená voda, podobne ako v mestách Phoenix alebo Las Vegas v USA. Potom by sme mohli žiť pohodlný marťanský život preplnený kasínami, golfovými areálmi a bazénmi.

Žiaľ, expedície na Mars bez ľudskej posádky nás naučili, že púšť Marsu je totálne nepriateľská ku všetkým mysliteľným formám života na Zemi. Atmosféra je asi stokrát tenšia ako na vrchole Everestu a nechráni pred kozmickým žiarením alebo ultrafialovým žiarením zo Slnka. Riedky vzduch na Marse pozostáva z 99 percent oxidu uhličitého a je vonkoncom nedýchateľný. Na planéte sú stopy vody, ale je slaná ako vody Mŕtveho mora a nedá sa piť. Priekopník a možný budúci kozmický cestovateľ Elon Musk povedal, že by rád umrel na Marse, no nie pri zrážke s kameňom. Marťanské podmienky naznačujú, že smrť pri zrážke by bola tou lepšou možnosťou.

Možno by Mars mohol ponúknúť pustovnícke útulky pre ultra-bohatých ľudí, ktorí by boli ochotní obetovať polovicu majetku na dobrovoľnú cestu na planétu. Zvyšok peňazí by sa použil na vybudovanie a udržiavanie malej kapsuly pre život, z ktorej by bol návrat nemožný. Asi by bolo menej kruté umožniť im, aby si postavili svoje väzenské cely niekde na ľadovom póle Antarktrídy. Tam je aspoň vzduch dýchateľný.

Špekulovať o takýchto nápadoch a pritom ignorovať reálnu situáciu na Zemi mi pripadá zvrátené. Nádej, že sa na Marse podarí najsť nejakú miniatúrnu oázu, neospravedlňuje obrovské výdavky s tým spojené, tým skôr, že výskum, ktorý by stál iba zlomok tohto planetárneho výskumu, by mohol priniesť mimoriadne dôležité informácie o našej Zemi. Nemali by sme zabúdať, že toto je planéta, na ktorej žijeme, a poznatky o Zemi, hoci menej vzrušujúce ako správy z Marsu, môžu byť tým jediným, čo nám zabezpečí prežitie.

(Voľne dostupnú ukážku z knihy Novacene na Amazone preložil Štefan Olejník.
Poznámka k prekladu: James Lovelock zväčša používa výraz "cosmos" (kozmos), a nie "universe" (vesmír). Kozmos označuje to, čo vieme alebo poznáme; vesmír znamená niečo väčšie, o čom možno ešte nič nevieme.)

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: