Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca Október 2019: Ken Liu - Prachová záhrada

Americký programátor, prekladateľ a spisovateľ sci - fi a fantasy žánru Ken Liu (1976), známy knihou Ctnosti králů, napísal poviedku Prachová záhrada. My Vám ju prinášame exkluzívne pre medziknihami.

Na palube Sariry sa nachádza šesťsto kolonistov s rôznymi špecializáciami. Exogeológia, astrobiológia, umelá inteligencia, skupinová dynamika, mikro- a makroinžinierstvo a aeropónia. Každá z nich je potrebná pre rozkvet kolónie na novom svete.

Vlastne takmer každá.

Mňa počítač zobudil ako prvú.

Hibernačná komora je umiestnená na masívnych článkovaných nohách vo výške niekoľkých desiatok metrov nad zemou. Pripomína klenuté sklenené oko v strede obrovského pavúka. Alebo perlu pripevnenú na vrchu filigránskeho diadému.

Dajú sa moje myšlienky opísať ako vzletné a pochabé?

Zadívam sa cez sklo na temnú oblohu. Kryštáliky ľadu narážajúce na kupolu pripomínajú záblesky v bublinkovej komore. Pri náraze sa zväčšia, potom sa roztopia, a nakoniec zmiznú.

„Dusík,“ povie počítač, ktorého šošovky pozorne sledujú môj pohľad. „Počas pristátia sa časť ľadu vyparila. Teraz sa mení na sneh.“

Pomaly vstrebávam túto informáciu a súčasne sa snažím uvoľniť si končatiny zmeravené počas hibernácie. „Nie je tu nijaká planéta, ktorá by sa nachádzala v Goldilockovej zóne?“ Nikdy neviete, či v obývateľnej zóne nájdete vhodnú planétu.

„Na jednej takej sme pristáli,“ odpovie pokojne počítač. To je naozaj užitočná informácia. Ani trochu mi neobjasnila našu situáciu.

Ukážem na dusíkový sneh. Šošovky počítača sa pohnú smerom hore a potom sa vrátia späť.

„Je zima.“

Pohľadom prechádzam po obrazovkách plných čísel a grafov. Tieto šablóny som si sama navrhla pred štartom. V prezentovaní informácií sa skrýva istý druh krásy, ktorú zriedka niekto ocení. Ako povedal Claude Shannon, informácia je entropia. Estetické potešenie sa rodí z harmónie poriadku a chaosu. Priveľa poriadku, a údaje by boli nudné. Priveľa chaosu, a nedávali by zmysel.

Zvyšok posádky na mňa s poľutovaním hľadel, ako celé hodiny trávim tvorbou šablón. Pre nich to bola zúfalá hra na užitočnú.

Dokonale usporiadané údaje ma upokoja. Táto planéta má dlhú a výstrednú obežnú dráhu a jeden rok na nej trvá takmer trinásť pozemských rokov. Počas dvanástich rokov sa nachádza mimo obývateľnej zóny a je príliš chladná na to, aby bola vhodná pre život. Potom príde krátke leto, čas slnka a tepla, tekutého oceánu a dýchateľného vzduchu.

Myslím, že plne chápem našu situáciu.

„Chcem dať planéte meno.“

„Ako prvý zobudený človek máš na to právo,“ povie počítač. Predstavím si virtuálne pokrčenie plecami.

„Cikáda,“ poviem.

„Hotovo,“ odpovie počítač. Nezaujímajú ho vízie kolonistov, ktorí musia na jeden rok života čakať dvanásť rokov pochovaní v úkryte. Nepovie ani slovo na symboliku reinkarnácie. Meno je len označenie. Obyčajné slovo. Všetko ostatné, čo sa s názvom spája v mojej hlave, je iba entropia. Číra pochabosť.

„Leto tu bude až o necelý pozemský rok,“ poviem. „Prečo si ma zobudil tak skoro?“

Počítač zobrazí na obrazovke ďalšie údaje a grafy. Vidím, že som našu situáciu pochopila zle.

Pristátie bolo oveľa tvrdšie, než sa očakávalo, a poškodený termonukleárny reaktor je nefunkčný. Loď teraz bežala na rezervné batérie nabíjané fotovoltickými článkami, hladkými sklenenými krídlami, ktoré akumulovali slabé svetlo vzdialeného slnka a premieňali ho na elektrinu.

„Panely boli navrhnuté len ako zálohy. Inžinieri nepočítali s účinkami prachu.“

Povrch Cikády je pokrytý vrstvou práškovitého regolitu. Počas približovania planéty k slnku sa prach elektricky nabíja a stúpa nahor. Pokrýva všetko vrátane hladkých fotovoltických článkov a bráni prenikaniu slnečného žiarenia, ktoré poháňa loď udržiavajúcu nás pri živote.

„Zobudil si ma kvôli čisteniu panelov,“ poviem.

„Tu nejde len o obyčajnú údržbu,“ povie počítač. „Pri výstupe do otvoreného vesmíru budeš vystavená intenzívnej radiácii a riziku zásahu meteoritom. Nehovoriac o tom, že nemám ani tušenia, čo spôsobí prach.“

„Naozaj povzbudivé slová,“ poviem. „Vieš o tom, že si skutočne skvelý motivačný rečník?“

Počítač mi ukáže ešte krajšie vyzerajúce údaje, ktoré vysvetľujú, prečo sa najlepšie hodím na túto prácu.

Ani sa neobťažujem pozrieť sa na výpočty. Veľmi dobre viem, prečo ma vybral. Som nahraditeľná.

*

Čistenie panelov trvá celé hodiny. A navyše je to poriadna nuda.

Ak Sarira pripomína obrovský kovový hmyz s dlhými nohami, potom panely predstavujú nadpozemsky pôsobiace krídla vystreľujúce z hibernačnej komory. Ešte krajším prirovnaním sú lupene lotosového kvetu usporiadané v sústredných kruhoch, ktoré pohlcujú slnečné svetlo dopadajúce zo všetkých strán.

Vzdialené slnko ešte nie je disk, ale iba bod svietiaci na zamatovej oblohe jasnejšie než ostatné hviezdy pripomínajúce legendárne perly, po ktorých je pomenovaná moja loď. Ligotavá kvintesencia, ktorá zostala v popole života sublimovaného do nirvány.

Ospravedlňujem sa za kvetnaté reči. Je nesmierne namáhavé celé hodiny sa štverať po masívnych paneloch, starostlivo odmetať prach a odhaľovať hladké sklo pod ním s vedomím, že to zajtra budete musieť urobiť znova. Človek má veľa času na rozmýšľanie.

Pohyb pri zmetaní prachu ovládam. Doma som sa takpovediac preslávila ako glamoristka. Poznáte tie trblietavé očné tiene a prášok na pery, ktoré s obľubou používajú modelky v magazínoch? Ide o môj vynález.

Prášok vytvára dúhový lesk meniaci sa v závislosti od osvetlenia a uhla dopadajúceho svetla. Hoci tento efekt pôsobí étericky a nadpozemsky, v skutočnosti je založený na hre svetla, vytesávaní chodníčkov informácií, príkladnej entropii.

Krídla motýľa Morpho rhetenor sa zdajú byť sfarbené domodra, no keby ste si ich prezreli zblízka, nenašli by ste na ich šupinkách ani stopu po modrom pigmente. Sú pokryté štruktúrami v rozmedzí stotín nanometrov, vlnovej dĺžky viditeľného svetla. Keď sa fotóny medzi vrstvami týchto nanoštruktúr odklonia, prejaví sa ich vlnová povaha a dôjde ku konštruktívnej a deštruktívnej optickej interferencii, až kým z bezfarebného, prázdneho priestoru nevystúpi trblietavá modrota.

Tento motýľ sa stal predlohou pre môj výtvor. Prášok, ktorý som vynašla, dokázala tlačiareň vytlačiť s presnosťou na nanometer. Bol bezfarebný, no keď som ho štetcom naniesla na pokožku modelky, jednotlivé vrstvy uväznili svetlo a výsledkom boli neopísateľne trblietavé farby. Ľudia ten efekt milovali.

„Máme na Sarire voľné pracovné miesto,“ prišiel za mnou jedného dňa viceprezident marketingu zo spoločnosti Ad Astra. Splnili sidomácu úlohu. Vydolovali moje stredoškolské eseje o ceste do vesmíru, vyzdvihli moje členstvo v klube raketovej techniky a nezabudli zdôrazniť skutočnosť, že som mala v úmysle špecializovať sa na letecké inžinierstvo.

Samozrejme, ani slovkom sa nezmienili o tom, že som vyletela z ročníka, ba ani o mojom rozhodnutí zmeniť odbor, pretože som nedokázala držať krok s ostatnými. Na smrti snov nie je nič pekné.

Lodný umelec je pochabá pozícia, akási pocta tradíciám veku plavieb a bádania.

„Komerčný prieskum a osídľovanie nových svetov si vyžaduje verejné investície,“ povedal. „S lodným umelcom na palube bude verejnosť našu misiu vnímať ako... glamoróznu.“

„Ako vrstvu prášku na perách,“ povedala som.

Nemal nijaké námietky voči môjmu prirovnaniu.

Slovo glamour pochádza zo slova gramatika. Gramatika v stredoveku predstavovala akékoľvek učenie, a to najmä okultné. Išlo o úchvatné, magické kúzlo, čary, ktorými mala žena opantať muža.

Tak som sa dostala na Sariru. Som prázdne kúzlo obsadené korporáciou, ozdobný kúsok propagandy, vďaka ktorému sa cesty do vesmíru, kde rozhoduje každý gram, javia skeptickej verejnostiromanticky.

Jasne si však spomínam na tie dávne letné noci v záhrade, keďpočas ktorých som hľadela do okulára teleskopu s vlastnoručne vyleštenými šošovkami. Čakala som na svetlo, ktoré cestovalo tisícky rokov, aby sa ohlo do malých bodiek pripomínajúcich špendlíkové hlavičky. Tie sa na mojej sietnici premenili na elektrické impulzy a zrýchlili mi tep.

Myslím, že môj pocit sa podobal tomu, čo cítil Filippo Brunelleschi, keď sa zadíval do dierky v zadnej časti svojho obrazu a v zrkadle uvidel odrážajúce sa lúče svetla, a tie mu odhalili pravidlá perspektívy.

Vynájdenie nového spôsobu videnia kedysi predstavovalo vrchol umenia i vedy.

Na rozdiel od týchto čias, keď sa umenie znížilo na hlúpy nástroj komercie a má takú nízku váhu ako prázdny sľub.

Je však dobré žiť svoj sen, nie? Dokonca aj vtedy, keď je človek len malým hráčom v jednorazovej role.

*

Počítač denne monitoruje môj zdravotný stav. Hoci je vzduchotesný uzáver dôkladne upevnený, jemný prach sa dostáva do lode a mojich pľúc, do jemných membrán, kde sa mieša kyslík s krvou. V hrudi a hrdle ma neustále škriabe.

„Ako veľmi som ohrozená?“ opýtam sa.

Počítač mi ukáže obrazovky plné údajov a grafov. Nie som z nich ani trochu múdra. Zdá sa, že s nezrozumiteľným jazykom lekárov mi nepomôžu ani moje šablóny.

Počítač zvyšuje dávky liekov, ktoré mám brať. „Opatrnosti nikdy nie je dosť,“ povie.

Okolo lode nie je nič okrem hlbokého snehu tvoreného hrubými vrstvami zmrznutého vodíka, kyslíka a oxidu uhličitého. Na to, aby som zahnala nudu, vynechávam pri čistení vzdialenejší koniec jedného z panelov. Namiesto toho tvorím z prachu v tomto priestore s rozlohou asi štvorcový meter miniatúrnu záhradu, neviditeľné Stonehenge, nanoskopické Machu Picchu.

Neverím, že elektrina vyrobená na takom malom kúsku by mohla hrať nejakú významnú úlohu. No potrebujem niečo také, niečo nefunkčné, aby som sa nezbláznila.

Prach sa nedá prirovnať k nijakému materiálu, s ktorým som doteraz pracovala. Jednotlivé častice nevznikajú v dôsledku počasia a erózie, ale pri náraze meteoritov, a sú ostré, kryštalické. Prenikajú do spojov skafandra, prerezávajú sa cez filtre a zanechávajú škrabance na skle.

Trávim celé hodiny ich sledovaním pod mikroskopom. Fraktálne tvary pripomínajú zväzky nožov, rezané diamanty, vzácne šperky neobvyklej krásy. Svetlo odrážajúce sa od ich povrchu vyzerá ako lesknúci sa sneh na vzdialenej hore. Pri pomyslení na to, ako rozrezávajú tkanivá v mojich pľúcach, sa mi roztrasie ruka.

Na sklonku dňa idem k svojej záhrade. Každý deň sa na výtvore z predchádzajúceho dňa usadí nová vrstva prachu. Pomocou mikromanipulátorov a zväčšovacích okuliarov doň vytesávam bludiská kľukatých kanálov, lesy hustých pyramíd, mesto plné rokokových veží a gotických stél v rozsahu individuálnych častíc svetla.

A potom vytiahnem okuliare na prilbe a sadnem si, aby som obdivovala svoje dielo. Pod slabým svetlom hviezd a rastúcou žiarou vzdialeného slnka sa môj výtvor trblieta dúhovými odtieňmi. Kúsoček mejkapu na monštre zo skla a kovu, troška zdanlivého poriadku vymodelovaného z náhodne padajúceho prachu.

*

Kašeľ sa zhoršuje. Prach mi drví pľúca a nie je nič, čo by sa dalo urobiť do leta, keď sa prebudí zvyšok kolonistov vrátane lekára. Ak to dovtedy nevydržím, počítač bude musieť zobudiť niekoho iného. Presnejšie: ďalšiu osobu figurujúcu na stupnici využiteľnosti pre misiu. Všetko, čo tu zanechám, bude prachová záhrada, porušená verzia reliktov, po ktorých je pomenovaná moja loď.

„Odvádzaš vynikajúcu prácu,“ hovorí počítač.

Mám taký dojem, že nepozná iný spôsob, ako človeka upokojiť.

„Vďaka,“ odpoviem. „Oceňujem, že si bol naprogramovaný tak, aby si každému hovoril takéto veci. Že to, čo robí, má význam. Dokonca aj vtedy, keď len zametá prach.“

„Nie, myslím to vážne. Platí to najmä pre vzdialený koniec panelu číslo 8.“

Na obrazovke sa zjaví ešte viac čísel a grafov zobrazujúcich výkon a využitie energie, fotovoltickú účinnosť a trendy v celkovej výrobe elektrickej energie.

Počítač má pravdu. Na výstupe panelu číslo 8, priamo na mieste, kde sa nachádza moja prachová záhrada, badať jasný výkyv.

„Ak sa ti podarí dosiahnuť takúto úroveň efektívnosti na všetkých paneloch, množstvo vyrobenej energie sa viac než zdvojnásobí.“

To nedáva zmysel. Veď prach zastiera svetlo.

Zavriem oči a predstavím si fotóny narážajúce do prachových častíc. Predstavím si chodníčky vinúce sa cez ostré povrchy, sieň nanoskopických zrkadiel, pasce, slepé uličky a špirálovité priepasti. Predstavím si Cikádu, ako rotuje pod hviezdami, a meniace sa uhly slnečných lúčov dopadajúcich na povrch solárnych panelov. Predstavím si menlivé, trblietavé farby.

Je to nový spôsob videnia.

*

Pri západe slnka dokončím svoj posledný sochársky výtvor. Masívny lotosový kvet sa leskne a žiari pod zimnou oblohou Cikády. Je to majestátny pohľad ohlasujúci začiatok nového kozmického cyklu.

Na konci jedného zo solárnych panelov sa nachádza kópia Mony Lisy, na konci druhého rekonštrukcia vyrezávaného veka hrobu K'inich Janaab 'Pakal. Keď s trochou trpezlivosti skúmate panely centimeter po centimetri, nájdete miniatúrne verzie Elginových mramorov v Aténach, Stenu deviatich drakov z parku Beihai v Pekingu a osvetlené rukopisy z archívov Aachenu, Byzantionu a Bagdadu.

A rovnako zbadáte aj originálne výtvory – portréty osamelosti pri opatrovaní zomierajúceho sna; úžas z toho, že ste jediným vedomím na planéte, ktorá sa ako zrniečko prachu rúti temnotou; kryštalickú krásu rotujúcej galaxie odrážajúcej sa v skle; trúfalú odvahu živiť predstavu, že na nás záleží.

Nanoštruktúry v umeleckých dielach z prachu fungujú ako fotónové kolektory. Rozptýlia sa a privádzajú viac fotónov do článkov, kde prebúdzajú elektróny rovnako, ako kedysi svetlo hviezd šteklilo sietnice mladého dievčaťa. Tento efekt je výrazný najmä vtedy, keď je slnko blízko horizontu a uhol sklonu voči solárnym panelom je najmenší.

Spolu s počítačom sme urobili mnoho simulácií. Príliš veľa náhodnosti alebo pravidelnosti spôsobí, že svetlo sa rozptýli. Trik spočíva v kvázi náhode, akejsi sotva obsiahnutej entropii.

Je na to potrebné umenie.

„Naakumulovali sme dostatočné množstvo energie,“ povie počítač. „Vráť sa do režimu hibernácie ešte skôr, než prídeš o pľúca.“

„A kto sa postará o prachové vzory?“ opýtam sa.

„O chvíľu tu bude jar a zamrznutá atmosféra sa roztopí. Dážď panely dočista umyje.“

Moje umelecké dielo neprežije, no nijaké umenie netrvá večne. Z dlhodobého hľadiska je každé umelecké dielo jednorazové. Rovnako ako život. My všetci sme ozdobné, prechodné, dočasné posolstvá poriadku padajúce do náručia vesmírnej entropie. Tak, ako ja v tejto chvíli padám do omamného náručia hibernácie. Sme cikády žijúce v krátkom období medzi zimami.

No nie je nádherné, že môžeme formovať svetlo, žiariť a trblietať sa, vysielať energiu a vidieť svet novým spôsobom hoci len na jedno leto?

***

[Poznámka autora: Pre viac informácií o kvázi náhodných povrchových nanoštruktúrach a fotovoltickej účinnosti pozri Smith, Alexander J. a kol.: Repurposing Blu-ray movie discs as quasi-random nanoimprinting templates for photon management. Nature Communications, č. 5, 2014.]


preklad: Jana Regulyová

Zobraziť diskusiu (0)

Ctnosti králů

Ctnosti králů

Ken Liu

Císař Mapidéré sjednotil ostrovní království v Daře pod jednu vlajku. Nyní ale Mapidéré leží na smrtelné posteli, jeho poddaní jsou vyčerpaní císařovými velikášskými stavebními projekty a jeho rádci usilují jen o vlastní zisky.

Kúpiť za 18,80 €

Podobný obsah

Poviedka mesiaca September 2019: Přemysl Rut - O třech přáních

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca September 2019: Přemysl Rut - O třech přáních

V roce 2000 vydal Přemysl Rut sbírku textů pod názvem V mámově postýlce. V knize se jako dny a noci střídají povídky a pohádky. Jejich účinek se násobí, když se nad knihou setkají nejméně dva členové rodiny, z nichž jeden předčítá, ostatní porovnávají prvky příběhů s vlastními zkušenostmi z rodinného života.

Poviedka mesiaca február 2019: Judith Hermannová - Solaris (z povídkové sbírky Lettipark)

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca február 2019: Judith Hermannová - Solaris (z povídkové sbírky Lettipark)

"Postavy v Lettiparku pochopily, že nikam nedojdou. Uzavřely sňatky, nechaly se rozvést, začaly se věnovat určitým profesím a pak je opustily, postavily domy, načež z nich odešly. Pochopily, že v životě bude vždy existovat nenaplněná touha. A že jde v podstatě o to, jak se k tomu postavit.“ Nemožnost naplnit nejvnitřnější touhy a potřeby vede postavy Judith Hermannovové k hlubokým pocitům vykořenění, osamělosti a melancholie.

Poviedka mesiaca december: Marek Vadas - muž so svätožiarou

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca december: Marek Vadas - muž so svätožiarou

Zlá štvrť. Zlá typografia, zlé kompozície, zlá maľba, zlé farby. Zlý vydavateľ a najhoršie obdobie na vydanie novej knihy. Nevadí. Prečítajte si poslednú tohtoročnú poviedku mesiaca od vynikajúceho Mareka Vadasa, opatrenú ilustráciami skvelej Daniely Olejníkovej. Vydal Koloman Kertész Bagala.