Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Lepšie nevedieť. To je veta, ktorá v týchto dňoch mnohým preletela hlavou. Podobne začína aj naša marcová poviedka mesiaca a po jej prečítaní budete zaručene chcieť vedieť ešte viac. Poviedka je súčasťou zbierky Some Possible Solutions americkej spisovateľky Helen Phillips, autorky štyroch kníh a držiteľky mnohých amerických literárnych cien. Pre medziknihami.sk ju v magazíne Electric Literature Recommended Reading našiel a preložil Štefan Olejník.

Sú ľudia, čo to chcú vedieť a takí, čo to vedieť nechcú. Keď som tvrdila, že sa radím do prvej skupiny, sprvu si Tem zo mňa uťahoval svojím typickým blahosklonným spôsobom – hrozienkami mi triafal do nosa, frčkou do bradavky. Keď si uvedomil, že to myslím vážne, znervóznel; keď pochopil, že to fakt myslím vážne, premenila sa jeho nervozita na hrôzu.

Načo ti to bude?” plačlivým hlasom sa uprostred noci dožadoval odpovede.

Nedokázala som mu odpovedať. Nemala som na to odpoveď.

„Pochop, to sa netýka iba teba,” povedal. „Týka sa to aj mňa. Možno sa ma to dokonca týka viac ako teba. Nechcem tu celé desaťročia iba vysedávať a čakať na najhorší deň svojho života.”

Dojalo ma to, potme som sa načiahla a stisla mu ruku. Zdráhavo stisk opätoval. Radšej by som bola ako Tem. Ako veľmi by som chcela byť ako on! Keby som to len dokázala: vedieť, že sa človek takú informáciu môže dozvedieť, a predsa sa zmieriť s nevedomosťou. Teraz však, keď už ľudia zvládli potrebnú technológiu, je táto informácia za drobný poplatok dostupná každému.

Tem stál v chodbičke pri dverách, keď som si zapínala modrý vlnený kabát, ktorý mi daroval, ak sa nemýlim, pred niekoľkými rokmi na štvrté výročie svadby.

„Nechcem vedieť, kam ideš,” konštatoval.

„Dobre,” odvetila som a vecne som skontrolovala, či mám v kabelke kľúče a očné kvapky. „Nepoviem ti to.”

„Zakazujem ti odísť z tohto bytu,” povedal.

„Ale drahý.” Vzdychla som. Cítila som sa nepríjemne. „To sa predsa nehodí k tvojej povahe.”

Celý roztrasený odstúpil, aby som mohla prejsť cez chodbičku. Zhrbil sa pri stene, s rukami prekríženými na hrudi, a hľadel na mňa. Oči mal vlhké a neuveriteľne tmavé. Môj zlatý Tem.

Keď som vyšla von, počula som, ako za mnou zamkol dvere.

„Takže?” spýtal sa Tem, keď som odomkla, a poodstúpil od dverí. Stál v chodbičke, oči mu ešte viac potemneli, ešte viac sa hrbil. Verila by som, že sa za tých 127 minút, čo som bola preč, ani nepohol.

„Tak,” odpovedala som dôrazne. Uznávam, že to mnou otriaslo, ale priečilo sa mi preniesť ten otras aj na neho.

„Ty si tam...?” Otázku som mu musela odčítať z pier, takmer ju nebolo počuť.

Stroho som prikývla. Za žiadnu cenu som mu nemienila rozprávať o úrade s bledožltými stenami, ktoré buď naozaj páchli močom, alebo ten zápach evokovali v mysli. Nikdy ma neprestane zarážať, že popri tom, ako sa naša krajina rúti do svetlej budúcnosti so stále oslnivejšími prístrojmi a technológiami, sa nám archaická infraštuktúra doslova rozkladá pod nohami – chodníky a koľajnice, školy a úrady. Tem sa nikdy, dnes ani v budúcnosti, nedozvie o mieste, kde som bola, o tej bzučiacej mašinke, ktorá vyzerala trochu ako lacný bankomat (naozaj ju nešlo vyrobiť kvalitnejšie?), o chladných kovových tlačidlách klávesnice, do ktorej som – po trištvrtehodine čakania v rade tých, čo sa onedlho mali dozvedieť svoj dátum – nabúchala rodné číslo. Vládla medzi nami tichá, ponurá spriaznenosť; nepochybne som nebola jediná, kto ju vnímal. Starostlivo, úmyselne a úporne som sa im však vyhýbala pozrieť do tváre, keď odstúpili od prístroja a vyšli z miestnosti. Zármutok, úľava – nechcela som ich vidieť. Musela som vykonať to, kvôli čomu som tam prišla. Ktovie ako vyzerala moja tvár, keď som sa zahľadela na papierik, ktorý mi cez škáročku vypľula mašinka, keď som ho poskladala a odstúpila od prístroja.

Tem ku mne natiahol ruku s roztvorenými prstami. Ruka sa mu chvela, no jeho gesto bolo prívetivé.

„Okej, tak mi to vyklop,” povedal. Vyslovil to odľahčene, takmer žoviálne, ale bolo mi jasné, že to bolo päť najťažších slov, ktoré v živote povedal. Zaprisahala som sa, že už nikdy nebudem Tema viniť z nedostatku odvahy. A blahorečila som si, že som rovno z úradu zašla ku kanálu, zastala tam nad jeho odporne zelenou hladinou, ešte raz sa pozrela na ten kúsok papiera, roztrhala ho na márne kúsky (hoci to hneď od začiatku bol len zdrap) a nakoniec ich rozhodila do vetra, ktorý páchol po továrni. Tem sa nesmel ocitnúť s tým zdrapom papiera pod jednou strechou.

„Nemám ho,” odpovedala som bodro.

„Nemáš?” vzdychol – od radosti, alebo od rozpakov. „Chceš povedať, že si si to rozmyslela?”

Chudák Tem.

„Mala som ho,” odpovedala som, aby v sebe nechoval zbytočné nádeje. „Mala som ho a potom som sa ho zbavila.”

Hľadel na mňa a vyčkával.

„Pravda, najprv som si ho pozrela.”

Videla som, že každú chvíľu vybuchne.

„Choď do riti,” zaklial. „Prepáč, ale choď do riti.”

„Hej,” povedala som prívetivo. „Chápem.”

„Ty ma chápeš!” zúril a zachytil sa toho slova. „Ty ma chápeš! Ty mňa chápeš!”

Metal sebou, bol hrozne rozčúlený, sápal sa po mne, plakal, takmer sa na mňa zvalil. Nasmerovala som nás do haly na starý gauč.

Keď sa konečne upokojil, bol zmenený. Možno iný ako kedykoľvek predtým.

„Povedz mi to,” prikázal mi tíško. Jeho hlas bolo sotva počuť.

„Si si tým istý?” spýtala som sa príliš hlasno, pritvrdo. Pripadala som si v tom okamihu nanajvýš protivne, so svojou nástojčivou túžbou vedieť. Zrazu som nadobudla dojem, že som urobila katastrofálnu chybu. Chybu, ktorá by mi mohla zničiť zvyšok života.

Tem prikývol a nehybne na mňa hľadel.

Hrozne som sa preľakla; len pred chvíľou som sa tej informácii odvážne postavila čelom, teraz som nenachádzala odvahu ten dátum vysloviť.

Tem prikývol, ovládal sa, aj keď sa cítil biedne. Musela som mu ho prezradiť.

Začala som: „17. apríla…”

Nestihla som dátum dopovedať, lebo sa Tem rozkričal. „Prestaň!” zvolal a zapchával si prstami uši, jeho pokoj sa rozplynul. „Nechaj to tak! Prestaň, okamžite prestaň!”

„OKEJ!” zakričala som dosť nahlas, aby ma počul aj cez prsty v ušiach. Cítila som sa osamelo – tak hrozne osamelo –, že si tú informáciu musím uchovať pre seba. 17. apríl 2043: dátum vytetovaný v mojej mysli. Ale inak to ani nemohlo byť. Sama som si to tak vybrala. Tem chcel byť toho ušetrený, a ja som mu to dopriala.

2.

Bol to život tak akurát. Nie dosť dlhý – môže byť život dosť dlhý? –, ale dlhý tak akurát; dosť dlhý na prácu, na výchovu detí, na to, aby sa človek dočkal vnúčaťa alebo dvoch. Hoci určite kratší, ako mohol byť; kratší ako priemer; príliš krátky, povedzme; ale nie tragicky krátky.

V mnohých ohľadoch sa môj život nelíšil od iných, napríklad od Temovho. Dokázala som žiť bezstarostne, hovieť si v malichernostiach, nemyslieť na budúcnosť, často zabúdať, že nie som nesmrteľná. Ale klamala by som, keby by som tvrdila, že som si 17. apríl 2043 nepripomínala každý jeden deň.

V prvých rokoch som vždy okolo polovice apríla upadala do trúchlivej nálady. Polihovala som pár dní v posteli, chúlila sa do prikrývok, moje srdce bolo otvorenou ranou. Tem mi nosil vločky a čaj. Po narodení detí som však už nemala čas na sebaľútosť a pripomínala som si ten deň menej okázalo a príjemnejšie. Kúpila som si drobný darček, tyčinku z tmavej čokolády alebo kytičku narcisov. Postupom času som si dovolila aj sofistikovanejšie slasti – nové šaty, pohárik popoludňajšieho sektu v nejakom tichom bare. V ten deň som sa vždy správala výstredne; nechala som barmanovi tridsaťpercentné sprepitné alebo som podala päťdolárovku každému tulákovi, čo mi nevdojak prekrížil cestu. Nevezmem si to predsa do hrobu, a tak podobne.

Tem sa usiloval zabudnúť na to, čo počul. Avšak vždy, keď sa priblížil 17. apríl, vnímala som, že si ho uvedomuje: jemný nepokoj, keď sa na mňa díval, nehu a zlosť zároveň. „Aha,” povedal a hľadel významne na narcisy, keď som prekročila prah bytu. „Už je to zas tu.

Objednala som pre nás stôl v luxusnej reštaurácii; naplánovala som víkendový výlet. Pôžitky, bez ktorých sme sa po celý rok zaobišli. Mojim júlovým narodeninám už medzičasom nik nevenoval pozornosť.

Tem vzdychol a pobalil si kufrík na cestu. Sedeli sme v hojdacích kreslách na verande hotelíka na vŕšku a v chlade začínajúcej jari popíjali kávu. Tem bol ku mne ohľaduplný; bol to jeho najneobľúbenejší deň v roku, ale dokázal predstierať opak. Prechádzali sme sa. Jedli sme zmrzlinu. Pochabé drobné náplasti na ranu.

Pozorovateľovi zvonka by sa môj život mohol javiť bežný – dokonca fádny, ale poviem vám, že mne pripadá plný, vrstevnatý a bohatý. Uvedomujem si, že sa podobá na priemer: cca 2,2 dieťaťa, práca v kancli, dlhotrvajúce manželstvo, priemerný počet dní šťastných i nešťastných. Obsahoval však veľa, takmer nekonečne veľa drobných zážitkov – umývanie hláv deťom, keď boli malé, prechádzka z parkoviska do práce v piatok ráno po ceste lemovanej kŕdľami vtákov, vôňa Temovho temena uprostred noci. Čo vám mám hovoriť. Nechcem prepadať sentimentu, ale neboli to maličkosti. Ako vraví otrepaná fráza dnešnej doby: Čím hlbšie sa do človeka zažerie smútok, tým viac radosti dokáže obsiahnuť.

Nemá zmysel pripomínať všetky vzostupy a pády, pôrody mŕtvych detí a autonehodu a odcudzenie a to, čo sa prihodilo môjmu bratovi. Aj tak si myslím, že predchádzajúca fráza je pravdivá.

17. apríl. Prežila som ten deň už tridsaťjedenkrát, keď som sa dozvedela o 17. apríli 2043. Nie je hrozné si uvedomiť, že sme dátum svojej smrti prežili už mnohokrát, prechádzali cezeň rok za rokom nevedomky, prevracajúc list v kalendári? Nezmierni sa tá hrôza aspoň trochu, nestratí tajomstvo, keď svoj dátum poznáme, keď už v sebe nenesie každý jeden deň mlynský kameň možnosti, že je pre človeka dňom posledným?

Túto otázku neviem zodpovedať.

Bude to 17. apríl 2043. To vedomie dodalo môjmu životu ľahkosť. To vedomie zaťažilo môj život bremenom. Ľutovala som, že to viem. Bola som vďačná, že to môžem vedieť.

Nikdy som nebola typ, čo miluje bungee jumping alebo skáče padákom, no v mnohých nepatrných detailoch som bola odvážnejšia ako iní ľudia. Odvážnejšia ako Tem, napríklad. Vedela som, kedy sa mám báť smrti, to áno, ale rovnako dobre som vedela odhadnúť, kedy sa jej báť netreba. Chodila som na nákupy v čase epidémie. Pracovala som ako dobrovoľníčka v nemocnici, šoférovala som počas snehovej búrky, vozila som sa s deťmi na rozheganej horskej dráhe, na ktorú by ich Tem nikdy nepustil.

31. december 2042 bol však pre mňa strašným dňom.

„Si v poriadku?” spýtal sa Tem, keď deti odišli domov. Na poslednú večeru roka sme pozvali všetkých, obe deti a ich manželov, synovu šesťmesačnú dcérku, naše prvé vnúča, ktoré žiarilo ako čerstvo vyrazená minca. Pri stole nám rozžiarená dcéra a jej zapýrený manžel oznámili, že v auguste čakajú bábätko. Popri bujarých výkrikoch a blahoželaniach si nikto nevšimol, že som nevykrikovala ani neoslavovala. S tým dieťaťom sa minieme o slabé štyri mesiace. Hrozne ma to zabolelo, hrozne – nedokázala som prehovoriť. Dívala som sa na ich objatia a oslavovanie akoby spoza sklenenej steny.

„Ach bože, Ellie,” povedal Tem a vnoril sa do gauča v potemnelej obývačke. „Ach bože.”

„Ale nie,” zaklamala som a prisadla si k nemu na gauč. „Tento rok ešte nie.”

Tem ma nežne objal, s takou úľavou, že som si pripadala ako netvor. Nemohla som sama seba zniesť. Vstala som, od strachu celá roztrasená, a odkrivkala som do kúpeľne.

„Ellie?” povedal. „Ty krívaš?”

„Stŕpla mi noha,” zaklamala som ešte raz a zabuchla za sebou dvere.

Stála som v kúpeľni nad umývadlom a hľadela tak dlho na svoju tvár v zrkadle, až mi začala pripadať cudzia. Toto sa stalo v nasledujúcich troch a pol mesiacoch mojím nechutným, no návykovým rituálom.

Nebyť stále častejšieho hrúženia sa do vlastného obrazu v zrkadle v kúpeľni, veľmi dobre sa mi darilo ukrývať strach. Pred Temom a občas aj pred sebou. Sadili sme cibuľky; na letné pikniky sme si kúpili chladničku. Neustále som sa pretvarovala; pretvarovať sa mi pripadalo celkom príjemné.

Keď sa však Tem 10. apríla spýtal, aký som na tento rok vymyslela výlet, závoj pretvárky zo mňa spadol. Za daných okolností som tento rok celkom prirodzene zabudla na sedemnásteho čokoľvek naplánovať. Strach sa šíril z hĺbky môjho vnútra a o chvíľu sa mi po celom tele rozliali súčasne horúčosť i chlad.

V panike som sa pozrela ponad stôl na Tema. Díval sa na mňa úprimne, chlapčensky: tak, ako na mňa hľadel takmer štyri desiatky rokov. Tem a ja – mali sme veľké šťastie v láske.

„Tem,” povedala som priškrteným hlasom.

„Si v poriadku?” spýtal sa.

A potom mu to došlo.

„Doboha, Ellie!” skríkol a buchol päsťou do stola.

Potichu som dala výpoveď v práci a odovzdala všetky lajstrá. Tem si vzal týždeň dovolenky a každú minútu sme trávili spolu. Pozvali sme blažene nevedomé deti na raňajky a obed (zvierala som bábätko, nútila ho ostať v mojom lone, aj keď sa snažilo vykrútiť a mrnčalo, srdce mi krvácalo, keď som ho nakoniec musela odovzdať matke). Rozmýšľala som, ako budú všetky veci, ktoré vidím okolo seba – požiarny hydrant, strom, stožiar s vlajkou – ďalej ľahostajne existovať. S Temom sme sa milovali častejšie ako po celý uplynulý rok. Nakrátko som občas zavisla v nesmrteľnosti orgazmu; párkrát, keď som ležala popoludní na slnkom zaliatom lôžku, som mala pocit nekonečnosti. Čo dodať k tomu, čo sme ešte robili? Držali sme sa pod prikrývkami za ruky. Uvarili sme si fettucine Alfredo a pri upratovaní kuchyne sme počúvali v rozhlase obľúbenú stanicu. Umývala som riady zeleným vechťom, teplým a vlhkým.

3.

Sedemnásteho apríla 2043 som sa ráno udivene zobudila na svetlo. Z dňa už odkrojilo šesť hodín a štyri minúty a bola som ešte nažive. Celá skamenená som sa bála pohnúť čo i len svalom a rozmýšľala som, ako si po mňa príde smrť. Vždy som dúfala, že sa milosrdne prikradne a vezme si ma počas plytkého ranného spánku. Obrátila som sa k Temovi, no ten vedľa mňa v posteli nebol.

„Tem!” skríkla som.

S vydesenou tvárou sa objavil vo dverách skôr, ako doznelo moje „em”.

„Tem,” vydýchla som zároveň žalostne i radostne. Pripadal mi úžasný, ako tam stál v starom bledomodrom pyžame a v rukách držal dve šálky kávy.

„Myslel som, že umieraš!” zvolal.

Myslel som, že umieraš. Znelo to ako fráza. On to však myslel tak doslovne, tak strašne doslovne, až som sa trpko rozosmiala.

Bude to infarkt, porážka alebo sa skotúľam po schodoch do pivnice? Najprv som plánovala ostať v posteli, s hlavou opretou o Tema, a dúfať, že nejako cez ten deň prekĺznem. O desiatej som však bola stále nažive a pocítila som podráždenie a vzdor. Načo tu mám polihovať a kňučať, keď si po mňa príde tak či tak?

„Poďme von,” povedala som.

Tem sa na mňa neisto pozrel.

„Necítim sa vôbec chorá.” Odhodila som nabok prikrývku, vstala som a natiahla si staré pohodlné džínsy.

Vonku číhalo nebezpečenstvo – mohol to byť odlomený konár zo stromu, zrútený žeriav, auto, ktoré prejde na červenú. Ale rovnako ma to mohlo zastihnúť doma – jed na potkany na nesprávnom mieste, kus mäsa, čo sa mi zadrhne v pažeráku, klzká vaňa.

„Okej, poďme,” povedala som, keď som vyšla z domu. Tem ma váhavo nasledoval.

Prechádzali sme sa, obzerali sa stále dookola, na všetko precitlivelí. V strehu. Cítila som sa ako novorodenec, čo sa ostražito zakráda svetom. Bol to pritom deň nevhodný na smrť; tie rozkvitnuté krókusy! Tem mi stále rozprával krásne, vznešené frázy, ktoré by boli namieste, ak by to naozaj boli posledné slová, čo mi v živote povie. Miesto toho som si však želala počuť obyčajné slová (ako to Temovo „Čože?”, ktoré mi povedal – trpezlivo alebo popudene, alebo z roztržitosti – v živote aspoň tisíckrát). Nakoniec som ho poprosila, aby radšej mlčal.

„Znervózňuješ ma,” povedala som mu.

Ja znervózňujem teba?” uškrnul sa Tem. So vznešenými rečami však prestal. Prechádzali sme sa a zastavili sa na kávu; potom sme sa opäť prechádzali a zašli na obed; sedeli sme v parku, pričom každá ďalšia chvíľa navyše nám pripadala úžasná; posadili sme sa do ďalšieho parku, dali sme si ďalšiu kávu, zas sme sa prechádzali a potom išli na večeru. Zrkadlá a výklady mi pripomínali, že sme len plešivejúci šuchtavý chlapík zavesený do babičky v obnosených džínsoch, cítila som sa však bystrá a mladá, citlivo som vnímala chuť kávy, farbu mladej trávy, šuškanie detí na ihrisku. Bola som bezstarostná a zároveň opak bezstarostnosti, akoby som dokázala vnímať aj seizmické pohyby pod lavičkou, na ktorej sme sedeli, keď sme pozorovali papierové šarkany. Bude to znieť čudne, ak poviem, že mi tento deň pripomenul prvý deň, čo som strávila s Temom, pred tridsiatimi ôsmimi rokmi?

Popoludnie vystriedal pokojný modrý večer, na oblohe žiaril jasný polmesiac. Sedeli sme na našej malej verande a dívali sa na autá, ako sa ženú po našej ulici. Chvíľami sa povetrie rozochvelo neviditeľnou hrozbou, ale poväčšine bolo obyčajné ako vždy. A akonáhle som si uvedomila, že je všetko normálne, opäť vzduch zašumel neviditeľnou hrozbou.

Pätnásť minút pred polnocou sme si už dnu čistili zuby a pritom sa triasli. Temovi spadla kefka do záchoda. Vytiahla som mu ju odtiaľ. Odpadnem jednoducho na zem alebo sa zjaví ozbrojený vlamač?

Čo ak došlo k chybe? Keď som si spomenula na tú úbohú mašinku, na tenký prúžok papiera, na chladné tlačítka klávesnice, popustila som uzdu fantázii. Celé roky som sa tomu vyhýbala. Zrazu mi pripadalo možné, že som sa preklepla v rodnom čísle, trebárs v jednej cifre. Alebo to bola nejaká systémová chyba, porucha hlboko vnútri tej mašinky. Alebo som prehodila dve cifry – 13. apríla 2047. Ak prežijem 17. apríl 2043, kam až sa posunú nové hranice môjho života?

Roztrasená som opláchla Temovu zubnú kefku vriacou vodou z kohútika; už to nebudem ja, kto bude márniť čas v uličke drogérie a hľadať za ňu náhradu, vyberať farby.

Stáli sme tam a hľadeli na seba v kúpeľňovom zrkadle. Tentoraz som sa nepohrúžila do svojho obrazu – ale do Temovho, dívala som sa na Tema.

Prečo ma nikdy nenapadlo, že to niečo zabije aj jeho?

Po celé roky som ani raz nepomyslela na takú možnosť. Mohol by to byť predsa meteorit, bomba, zemetrasenie, požiar.

Odpútala som zrak od Temovho odrazu a siahla som po skutočnom Temovi. Priľnula som k nemu ako ku skale a on sa ku mne privinul.

Napočítala som nervózne do desať. Tep na jeho krku.

„Ideme?” spýtala som sa.

„Čože?” odvetil ihneď Tem, s nádejou v hlase, akoby som sa chystala navrhnúť nejaké východisko.

„Čo ja viem,” povedala som. „Trebárs do postele? O tomto čase bývame už dávno v posteli.”

„Dávno v posteli!” zopakoval Tem, akoby som žartovala.

Je 11:54 večer, 17. apríla 2043. Obaja sme živí a zdraví. Ale nesmiem predbiehať. Ešte stále ostáva šesť minút.

Z angličtiny preložil Štefan Olejník. Poviedka bola pôvodne uverejnená v magazíne Electric Literature Recommended Reading v septembri 2013. Je súčasťou autorkinej zbierky Some Possible Solutions, ktorá vyšla vo vydavateľstve The Pushkin Press v auguste 2017.)

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Poviedka mesiaca december: Marek Vadas - muž so svätožiarou

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca december: Marek Vadas - muž so svätožiarou

Zlá štvrť. Zlá typografia, zlé kompozície, zlá maľba, zlé farby. Zlý vydavateľ a najhoršie obdobie na vydanie novej knihy. Nevadí. Prečítajte si poslednú tohtoročnú poviedku mesiaca od vynikajúceho Mareka Vadasa, opatrenú ilustráciami skvelej Daniely Olejníkovej. Vydal Koloman Kertész Bagala.

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Aj Švédi majú svoju poviedkovú súťaž - Sveriges Radios Novellpris. Vďaka nej našla prekladateľka Drahomíra Uhríková spisovateľa Jonasa Hassena Khemiriho (1978), syna tuniského otca a švédskej matky a jedného z najuznávanejších a najčítanejších autorov svojej generácie. Zaujímavosťou je fakt, že poviedka Nemenne nekonečný je písaná v priamej reči a vo švédštine sa nedá explicitne určiť pohlavie rozprávača. Čitateľ pôvodného textu teda nemusí rozprávača nutne vnímať ako muža a druhú postavu ako ženu, no prekladateľka sa rozhodla pre mužskú perspektívu vzhľadom na autora.

Poviedka mesiaca október: Maeve Brennan - Ludvík Vaculík

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca október: Maeve Brennan - Ludvík Vaculík

"Pre Ludvíka Vaculíka nemám slová povzbudenia. Prosím Boha, aby ho požehnal, aby mohol už čoskoro v bezpečí a slobodne písať," napísala v septembri roku 1968 americká reportérka írskeho pôvodu Maeve Brennan do rubriky O čom sa hovorí magazínu New Yorker. Pod pseudonymom Rozvláčna dáma publikovala od roku 1954 do roku 1981 krátke momentky z newyorských ulíc, komentovala všedný život a banálne okamihy veľkomesta, no v roku 1968 nebolo možné nevšimnúť si, čo sa deje stovky míľ ďaleko, v okupovanom Československu. Svoj text venovala českému spisovateľovi Ludvíkovi Vaculíkovi.