Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca marec 2019: Márius Kopcsay - Dedoluško

Márius Kopcsay má talent zachytiť vo svojich poviedkach okamihy všedného dňa, do ktorého sa miesi prirodzený element strachu prameniaci z rôznorodých existenciálnych a existenčných problémov. Výrazným charakterovým prvkom jeho diel je osobnostná deštruktívnosť, na ktorú postavy narážajú v snahe vyplniť svoje ideály. V tomto procese vzniká priestor pre absurdné situácie plné čierneho humoru a nápaditých groteskných prvkov. Nasledujúci text je úryvkom z románu Dedoluško.

„Klop-klop,“ ozvalo sa zasa a Kajoluško vstal z postele snažiac sa, aby veľmi nezavŕzgala a aby sa Renáta vedľa neho nezobudila. Išiel potme do obývačky. Otvoril barovú skrinku, vyžadovalo si to istú námahu, nábytok bol starý, poprehýbaný pod tiažou kníh a dokumentov, v tomto prípade maminých, nielen on, ale aj mamička doma skrýva slušnú zbierku písomností. Dvere od baru sa zasekávali, mama ho niekoľko mesiacov, možno i rokov ani neotvorila. Ale Karolova zvedavosť bola silnejšia, než pokrivené police. Napokon premohol ich vzdor a v zaprášenej nábytkovej skrinke nazývanej honosne „bar“ objavil staré čipsy, pár prázdnych obálok, prázdnych fliaš, nefunkčnú kalkulačku, funkčný lekársky teplomer a napokon i jednu plnú fľašu a v nej moldavské víno z lidlu za dve eurá. Vraj pre Zdenka, tak to kázala mamička, ale takýto podradný dar predsa nemôže dať ani jemu.

Chvíľu zápasil s nutkaním otvoriť ho a vypiť ho sám, piť dovtedy, kým by ho nepremohla únava a kým by nespacifikoval svoju hyperaktívnu myseľ snažiacu sa preberať po nociach všetky granule jeho instantného života.

Napokon si však povedal, že ak už má porušiť svoj záväzok abstinovať, tak radšej niečím honosnejším. Bar zasa zavrel, odkráčal do kuchyne. Napil sa vody a pozrel tak ako vždy na teplomer za oknom. Dvadsať dva stupňov. Ešte aj cez noc bolo teplo. Vrátil sa do spálne a ľahol si opatrne na posteľ, v ktorej Dedoluško preležal svoje dôchodcovské roky až do svojho posledného vydýchnutia. Čím bol Dedoluško starší, tým viac času v tejto posteli trávil počúvajúc rádio a sledujúc aspoň cez oblok, aké je vonku počasie. Kajoluško mu občas robieval spoločnosť. Stál pri okne, díval sa von na ulicu a počúval, čo Dedoluškovi chátrajúca pamäť na jazyk donesla.

„A keď boli voľby, tak sme tam nastrkali lístky komunistom a bolo,“ zaspomínal si raz bodro Dedoluško na svoje časy v aktívnej službe. Nosil uniformu, zbraň, v kolektíve bol obľúbený. „A potom si sedliaci v krčme hovorili... Ako tí komunisti mohli vyhrať? Ty si ich volil? A druhý hovorí, ja nie. A ďalší, že ani ja. No tak ako mohli mať deväťdesiat deväť percent? No, sranda to bola.“

Teplomer visiaci na kuchynskom obloku vtedy ukazoval možno desať stupňov. A možno tridsať. A možno mínus päť. Karol si už nepamätá na tento detail, aké bolo ročné obdobie, či mrzlo, pršalo alebo svietilo slnko. Možno by to vypátral vo svojich záznamoch, vo svojich obsiahlych zápiskoch, keď si ešte poctivo značil denné teploty, oblačnosť, dohľadnosť, pretože chcel byť meteorológom, astronómom, možno ornitológom, skrátka niekým, kto má do činenia niečo s oblohou, kto sa díva hore, do neba. Neskôr usúdil, že tieto kritériá spĺňa aj profesia básnika a začal do zošitov písať verše. A napokon sa stal novinárom.

„A počúvaj, Kajoluško,“ oslovil ho vtedy Dedoluško. „Ty teraz končíš základnú školu. Kam ťa potom jaksi pridelia? Kam ťa zaradia?“

Kajoluško sa trochu neúctivo rozosmial.

„Dnes nikoho nikam neprideľujú, sám si vyberiem,“ odvetil pubertálne cmukajúc a krútiac hlavou.

„Ale aj tak treba jaksi prihliadať na to, čo potrebuje spoločnosť. Akých ľudí je dnes treba.“

No ale akých ľudí je dnes treba? Preháňalo sa Karolovi hlavou asi tak tridsať päť rokov po tomto krátkom dôvernom rozhovore. Asi nejakých celkom iných. Iných, než som ja.

Do spálňovej tmy zablikalo sliepňajúce mobilné svetlo. Zástancovia brexitu sa náhle dostali do vedenia, večerný pokoj bol zrazu minulosťou, burza je v šoku, libra padá, euro padá, celý svet padá. Pozrel si stránku BBC, kde zverejňovali priebežné výsledky. Lancaster. Cornwall.

Leave, leave, leave!

„Leave“ je jednoslabičné slovo a „remain“ dvojslabičné. Stručnosť vždy víťazí.

„Nemôžem tomu uveriť,“ hovorila Renáta za svitania, keď bolo jasné, že je výsledok neodvratný. Ej, keby tam, v tej Británii, mali Dedoluška, nastrkal by do urien lístky, aké treba. Ale ktovie... ktovie, či sa okolo tých britských urien nejakí dedoluškovia (dedolooshkovia) nemotali, možno práve preto to tak dopadlo, ktovie, akí to boli dedoluškovia a aké mali inštrukcie.

„To je teda škrt cez rozpočet,“ vzdychala ďalej Renáta v rannej kuchyni, ktorá bola aj počas letných dní chladná. Teda bývala, pretože práve v tento osudný deň ju mali definitívne zatepliť plastové okná.

„Škrt cez rozpočet je to hlavne pre mňa,“ zahundral Karol nad rýchlo chladnúcou kávou, áno, aj s rýchlym chladnutím kávy bude oddnes koniec. „Rátalo sa s tým, že Briti ostanú, napíše sa o tom krátka správa a ja budem mať voľno. Ale takto... Neviem, či by som predsa len nemal ísť do roboty.“

„Zvládla by som to aj sama...“ povedala Renáta neisto.

„Ale nie... Budem pracovať z domu, aj keď... Nie je to ideálne...“ presviedčal Karol sám seba, že ani brexit nemôže nič zmeniť na jeho dohode so šéfom Peterkom, že v piatok ostane dohliadať na výmenu okien. V kútiku duše bol napokon aj rád, že nemusí byť v práci a počúvať geopolitické mudrovanie svojich kolegov,

Oknári boli dvaja, veselí, skoordinovaní, jeden s hlbokým hlasom, druhý s vysokým čelom, dívali sa podozrievavo na nevyspatého domáceho pána, ktorý trepal prstami do klávesnice počítača, zliepal písmená do slovíčok, musí nahadzovať články, múdrosti a postrehy všetkých, ktorí majú pocit, že sa Európa prebudila do nového rána, oknári to všetko sledovali stoicky, okná vždy bude treba, nech je aj únia, alebo osmanská alebo putinská ríša, nám je to jedno.

Karol túžil byť jedným z nich, diktoval by si, kedy má čas a iní by museli prosiť svojich šéfov, aby im dali voľno, alebo aby im povolili houmofis, pretože ON má prísť! A bolo by mu jedno, či by Británia opustila Úniu, alebo Čína celú zemeguľu, vzal by do ruky pílku, lepidlo, tmel, vŕtačku... Lenže Kajoluško sa narodil ako génius a spolu s tým na ňom spočíva aj ťarcha celého sveta, zodpovednosť za jeho vývoj.

Prezeral si, čo svetové a slovenské médiá píšu o brexite, no nemohol sa stotožniť s globálnym a instantne prítomným pocitom, že „nič už nebude tak ako bolo“, ktorým napokon strašil už v pondelok jeho šéf Peterka na porade.

Keď vyšiel von na rozhorúčenú ulicu, zdalo sa mu, že je všetko ako predtým. Poštári roznášali poštu, murári stavali akúsi nadstavbu na rodinnom dome oproti, remeselníci – aj tí v jeho byte – klopkali kladivkami, klop-klop sa konečne zhmotnilo, bolo reálne, prítomné v aktuálnej realite.

Zamieril do samoobsluhy, aby kúpil minerálky a fľašu whisky ako dôstojnejšiu odmenu pre Zdenka za jeho pomoc.

A potom s nákupom bežal zasa späť k vchodu do bytovky, na lavičke pod strieškou sedeli susedky Morávková a Koníčková, pri nohách dychčavo odpočívali ich chlpatí psíkovia, obézna Fifinka a neurotický Dino.

Rararara, ozvalo sa zvonku, ale autobusy Karosy už nechodia, miesto nich premávajú iné, s inými zvukmi, ktoré sa už nedajú pospájať do takých pekných slovoradí. Zvuk „rarara“ vydával hovnocuc. Aj tie treba v každom režime a v každom storočí, pokiaľ sa len ľudia neodnaučia srať.

A ešte klop-klop ozývalo sa zovšadiaľ, rozliehalo sa celou rozpálenou ulicou.

„To je u vás, ten klepot?“ pýtala sa pred domom pani Morávková.

„To vy dneska vymienate ty okná? U maminky?“ spýtala sa pani Koníčková.

„No... my, ospravedlňujem sa,“ odpovedal Kajoluško.

„A maminka nie je doma?“ vyzvedala pani Morávková.

„Je v kúpeľoch, príde až zajtra.“

„No pozrime sa, maminka je preč a zajtra dojde a bude mať nové okná,“ uznanlivo kývala hlavou pani Morávková a poškrabkala svoju staručkú fenku medzi ušami. „To je ale skapacina táto moja chudzerka. Ešte týžden si požije a potom sme objednaní k veterinárovi na injekciu. Už sa len trápi.“

„Ty si ale dobrý syn,“ prikývla pani Koníčková. „A kolko to stálo, ty okná?“

„Já sa len bojím,“ zdvihla hlavu od svojej posledný týždeň jestvujúcej Fifinky pani Morávková. „Aby teraz z tej únie neodišli všetci bohatí... A len my chudobní tam zostaneme.“

Oknárom šla práca od ruky, vyhodili staré rámy, inžinierka Renáta na nich nenápadne ale pozorne dozerala, možno to aj Dedoluško vidí, ako sa jeho byt mení k lepšiemu, a čože byt, celý svet, celý vesmír, je to zákon entropie, vlaky jazdia rýchlejšie, aj osobáky, premietnu cestujúcim pár krátkych filmov o narúžovaných ovečkách a valachovi so strumou na krku a už sú v cieli. Keby to tak videl Dedoluškov otec pofajčievajúci v domčeku pri železnici... Ale veď to aj vidí, aj on je už predsa na fejsbúku, je tam každý, bez ohľadu na to, či je nažive, alebo už nie.

Zazvonil zvonček.

„Ahojte, tak som tu,“ ukláňal sa v prítmí chodby strýko Zdenko, mamin bratranec, čím bol starší, tým viac sa podobal na Dedoluška, uvedomil si Karol, keď ho uvidel medzi dvermi.

„No... mama nie je doma,“ povedal Karol.

„Veď ja viem, ale kázala mi, aby som vám prišiel pomôcť...“ pokúšal sa strýko aspoň nazrieť do rekonštruovaného bytu cez Karolovu objemnú postavu, očividne bol zvedavý, čo sa vnútri deje.

„Netreba, veď máme remeselníkov, oni to všetko...“ namietal Karol, ale pochopil, že sa mamičkiným pokynom nedá vzoprieť, aj ona očividne pracuje na diaľku. Zdenko bol v zlomku sekundy v izbe, podával si s oknármi ruku, pomáhal im z okenných rámov strhávať staré drevené dosky, s chuťou ich lámal a ukladal na kopu. Bol vojak v penzii, chudý, šľachovitý, atletický, mama ho Karolovi často dávala za vzor, aha, ešte stále chodí hrať s kolegami volejbal. Napriek tomu azda priveľká medicimbalózna hlava dodávala jeho telu neduživý výraz, akoby pochádzala z inej súpravy, než telo, pánbožko to z ikeáckej sady nejako nedobre zmontoval, občas sa to stáva, podobne ako pri predavačovi kobercov, čosi k čomusi nepasuje, v Karolovom prípade dokonca nepasuje on sám k sebe. Celý jeho zbytočný život je neriešiteľným konfliktom medzi tými „sebami“, no ale koho to zaujíma, najmä ak vo svete zúri brexit a v Dedoluškovom byte výmena okien a plastové.

„Oni tam v Anglicku nechcú tých migrantov, čo im tam Brusel láduje, preto odskočili,“ rozliehal sa izbou Zdenkov zvučný nosový hlas, Karol sa márne snažil sústrediť na prácu, sedel s notebookom na kolenách na svojej, a či skôr na Dedoluškovej posteli.

„Podľa mňa je tá é-ú zbytočná. Čo tam robia tie tisícky úradníkov? Predpisujú, že jak majú byť krivé banány?“ povedal hrubohlasý oknár.

„Nech si v é-ú zostane Merkelová s týma svojima Pakistancama,“ povedal druhý oknár., vysokočelý.

„Asi myslíte Sýrčanov,“ opravil ho z izby Karol, ale nik ho nepočul, zazdalo sa mu, že hlasy v rozbombardovanej obývačke stíchli, cez pootvorené dvere videl, ako majú strýko a oknári hlavy pri sebe, čosi šepocú. Vstal a prišiel medzi nich, do epicentra politologickej polemiky.

„Inak, Britom nevadia Indovia ani Pakistanci, prekážame im my. Poliaci. Česi. Rumuni,“ vyhlásil Karol čo najpresvedčivejšie uprostred miestnosti toho času bez okien.

„Nech idú do riti, ani my ich nechceme,“ mykol plecom oknár s hlbokým hlasom.

„Ale majú zas pravdu...“ dodal dialekticky oknár s vysokým čelom.

„Ja som bol na služobke v Británii,“ povedal Zdenko potichu, takže bolo zrejmé, že začína líčiť príhodu, ktorá bude ďalej gradovať a dospeje k silnej pointe. Karol sa mimovoľne zamyslel, na aké „služobky“ už len môže chodiť Zdenko ako penzista a vrátil sa do spálne k svojej práci.

„Sprevádzal ma tam kolega a keď sme šli takto večer na pivko, išla okolo skupina nejakých Pakistancov alebo Indov, skrátka nejakých čmuďákov a on ukázal takto...“ chvíľu bolo ticho, Karol si domýšľal, čo asi Zdenko pod slovom „takto“ znázorňoval, presnejšie, čo v jeho podaní znázorňoval samotný nemenovaný Brit. „Ako keď drží samopal a hovorí, že ra-ta-ta-ta.“

Hoci Brit by možno povedal rej-tej-tej-tej. Isto si to Zdenko vymyslel, aby bol pred oknármi zaujímavý. V Británii nikdy nebol.

„Ja vám poviem tak,“ zamyslel sa oknár s hlbokým hlasom. „Už keď tých Angličanov toľko odhovárali, strašili, bolo to podozrivé. Just si urobili po svojom.“

„Veď aj u nás stále strašia s tým...“ Zdenko zasa stíšil hlas. „A vidíte, ľudia ho just volili. A čo sa stalo? Nič.“

„Ja som ho nevolil,“ zakontroval oknár s vysokým čelom.

„Ja áno... Aj keď mu majú za zlé ten... holokaust,“ zamyslel sa Zdenko a Karol sa pristihol, že zasa len nepracuje, lež počúva debatu v susednej miestnosti. „Bola predsa vojna, vo vojne vždy zomierajú ľudia. Naňho to vyťahujú, aby sa ľuďom sprotivil. A čo to dokazuje? Iba to, že sa ho boja. Všetci sa ho boja. A prečo? Lebo spraví poriadok.“

„Keby bol vo vláde, tak sme už dneska z Únie vonku, to vám hovorím,“ prisviedčal oknár s hlbokým hlasom.

„Veď už sme začali zbierať podpisy za ten... Slexit. A pekne von z toho cirkusu, aj z NATO, keď sú Rakušáci neutrálni, môžeme byť aj my,“ povedal Zdenko odhodlane, do rozprávania sa mu sprisahanecky vkradla prvá osoba. „Môj kamarát, istý Hrsc, je tiež u nich. Ten má doma také kanóny, chlapci, že keď to tu začne, keď to tu začne, tak budú papaláši takíto maličkí a nijaké NATO im nepomôže.“

Mrmlanie sa zasa spojilo do jednoliateho prúdu, ktorý Karola milosrdne obtekal a umožňoval mu sústrediť sa na zasa len prácu, bolo treba ešte zredigovať nejaké ohlasy na brexit, ohlasov nie je nikdy dosť, médiá majú radi ohlasy, reakcie, vyjadrenia, ankety, pretože sú presvedčené, že ich majú radi aj čitatelia. Mohol by rovno zapisovať, čo počuje z vedľajšej izby a zverejniť to.

„Brexit, slexit, klop-klop, buch-buch,“ znelo z obývačky.

Slnko prudko svietilo, robotnícka trieda lomozila, Karolovi všetky minulé aj prítomné chvíle splývali do neodbytnej reality, ako decko videl seriál o živote a diele Leonarda da Vinciho. Kajoluškovi bol umelec odmalička sympatický, pretože sa volal Leonardo a nie Karol ako on. Kajoluško totiž nebol so svojím menom spokojný, veľmi sa chcel volať Leonard alebo Dávid. Obe mená mali istú renesančnú spojitosť, to však malý Kajoluško ešte nevedel. Utkvela mu z televízneho príbehu len jedna veta, v ktorej starý unavený Leonardo na sklonku života vyhlásil:

„Hodiny jdou pozpátku, slunce večer vychází a zapadá ráno.“

A možno to presne takto nezaznelo, pretože keď seriál reprízovali minulý rok na čt art, Karol v ňom žiadnu podobnú repliku nezachytil.

Asi sa mu len niečo zdalo.

A aj teraz sa mu zazdalo, že sa mu ako novodobému Leonardovi – roztekanému a nespokojnému, vytrvalo vynachádzajúcemu čosi, čo sa v tom čase vynájsť nedalo – realita rozprestrela donekonečna ako vesmír. A čas, že sa začal vracať späť. Alebo len tak pozvoľna levitovať, odtekať hore, dolu, podľa toho, kam sa mu bude chcieť.

„Brexit, slexit, čexit, grexit, huxit, frxit,“ doznievali zaklínadlá z obývačky, odtiahli Karola od monitora, od večne rozrobenej a nedokončiteľnej práce, zhypnotizovaný a plný pokušenia postaviť rozhodnú hrádzu argumentov proti mohutnému toku tuposti, vošiel do obývačky, ktorá však bola na jeho prekvapenie prázdna. Z chodby sa ozývali hlasy, medzi nimi aj Renátin... Kde vlastne po celý čas bola? Rozhovor ukončilo buchnutie dverí. Čosi sa zmenilo a až po chvíli zistil, čo to bolo: oknári v samotnom finále nasadili nové okná. A cez ne odrazu vošiel do bytu celkom iný svet, akýsi nezvykle farebný, jasný, polarizovaný, svietivý, zmena bola nápadná na prvý pohľad, pričom by Karol nikdy nebol predpokladal, že môže byť pre naše vnímanie také podstatné nielen to, na čo sa dívame, ale aj to, cez čo sa dívame.

Prešiel do kuchyne, v ktorej sedel Zdenko pri kávičke a Renáta so štetcom v ruke. Celá stena nad sporákom bola čerstvo vymaľovaná. Aj do kuchyne prenikol cez nové okná nový svet, bola vyplnená radostným denným svetlom, sterilným, neosobným, ešte aj jeleň na obraze akoby zasa o čosi viac vystúpil z krovia, v ktorom bol uväznený, gýč sa hymnicky vracal do života v celej kráse. Karol nemal slov.

„Tak, deti, poďme, ideme to tu upratať,“ postavil sa Zdenko a pomädlil si xenofóbne dlane, ktorými by najradšej stláčal kohútiky pušiek, samopalov, alebo gombíky, ktorými sa privádza plyn do komôr.

„Ej ale je krásny ten jeleň,“ zadíval sa na obraz zmäkčený slnečnými lúčmi.

Ale niečo sa mu nezdá, Karolovi, akoby čas šiel pospiatku, akoby sa deň z popoludnia nachýlil k poludniu, svetla je priveľa a čosi chýba, lenže nevie čo.

„My to upraceme, Zdenko, keby bolo niečo treba, zavoláme ťa zajtra,“ presviedčal Karol svojho príbuzného.

„Naozaj, ďakujeme a ozveme sa,“ pripojila sa Renáta. „Ešte to tu musím domaľovať.“

„No, šikovnú ženu si si našiel,“ pokýval Zdenko uznanlivo medicimbalóznou hlavou. „Ale určite sa ozvite.“

„Zabudli sme mu dať tú whisky,“ zhíkla, keď sa dvere zabuchli aj za Zdenkom. Sadla si na stoličku a utrela si mokré čelo. „No mám dosť z tej horúčavy. Vonku musí byť ešte teplejšie, než včera. Koľko je vlastne stupňov?“

Karol sa pozrel automaticky, ako vždy, na teplomer za kuchynským oknom... Ale kde je? Kde je teplomer?! Kde je teplomer, ktorý dostal Dedoluško od babky k svojej päťdesiatke? A ktorý tak významne prispel ku Kajoluškovmu prírodovedeckému, ba aj literárnemu nadšeniu?

V novom svete za novými oknami pribudlo smetiarske auto, s hrmotom do svojich útrob sypalo obsah kontajnerov.

Rararara, brbotal jeho motor.

„Kde je teplomer? Hádam ho tí kreténi nevyhodili?“ skôr si odpovedal, než sa pýtal zdesený Karol behajúc po byte, zatiaľ čo Renáta začala umývať zaprášené a farbou oprskané linoleum, aby naň mohli položiť nový koberec.

„Čo sa stalo?“ zdvihla hlavu ku Karolovi, ktorým zmietali emócie a zachvacovali ho nekoordinované pohyby.

Trielil von, minul pani Morávkovú a pani Koníčkovú na lavičke.

„Ty si ale dobrý syn. Vymenil si maminke ty okná,“ začul za sebou, keď sa prehŕňal v kontajneri, ibaže sa vlastne nemal v čom prehŕňať, celý jeho obsah predsa skončil v smetiarskom aute. Volal okamžite oknárom.

„Ale čo? Jaký teplomer? A čo já vím? Šecko sme vyhodzili. No do smecákov sme to nastrkali, šak kam sme to mali dat,“ ozýval sa hrubý hlas.

Všetko už bude iné ako predtým. A nič nebude také, ako bolo. Predsa len je to pravda!

Dedoluško leží predisponovaný do večnosti, díva sa na plafón, jeho teplomer smeruje na skládku a s ním aj stupne Celzia a aj Reaumura, posledná dochovaná stupnica z roku 1730 na svete horí v spaľovni odpadu.

„Je tu tisícdvesto stupňov, pomóooooc,“ kričí možno teplomer, volá, zuhoľnatieva za živa v krematóriu nepotrebných vecí. Čo by na to povedal Dedoluško, keby žil? Na túto stratu rodinnej pamiatky, ktorá ho sprevádzala toľkú časť života a ktorá prežila v zdraví celých šesťdesiat rokov, aby ju napokon spoľahlivo zlikvidovali neľútostné a na deštrukciu vycvičené remeselnícke ruky?

Vedel sa Dedoluško na Kajoluška nahnevať, raz na lavičke na námestí mu dlaňou plesol po stehne a Kajoluško sa rozreval a Dedoluško sa bránil:

„Komár ti tam sedel, pričapil som ho, nech ťa nepoštípe,“ a preľakane sa díval okolo seba, či to ľudia nezbadali. A veru, čosi si aj šuškali tetky na ulici.

No jaký zlý chlapčisko je to, fagan jeden. A dzedko si s ním neví rady a keď ho bacol, tak sa chalan rozreval jak tur, ale šak ten dzedko robí na recepcii v hoteli a tam má známosci, komunista je to velký. A tak ďalej.

Ale to už je dávno. A dávno je tiež odkedy Dedoluško naposledy vydýchol vo svojej posteli, keď mu slabé srdiečko utíchlo do stratena a Kajoluškova mamička Dedoluška v tejto posteli obliekala a pán Koníček, manžel pani Koníčkovej, jej pomáhal nasúkať stuhnuté údy do sviatočného mundúru. Koľko vlastne bolo vtedy stupňov?

Márius Kopcsay (1968)

Narodil sa v Bratislave. Vyštudoval chémiu a fyziku na Univerzite Komenského v rovnakom meste. Okrem spisovateľskej kariéry je aj známy novinár a hudobník (folkrocková skupina Prešporok). Známe sú jeho diela Kritický deň (cena Ivana Kraska), Stratené roky, Domov, Zbytočný život, Mystifikátor, Medvedia skala, Veselé príhody z prázdnin.

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Poviedka mesiaca február 2019: Judith Hermannová - Solaris (z povídkové sbírky Lettipark)

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca február 2019: Judith Hermannová - Solaris (z povídkové sbírky Lettipark)

"Postavy v Lettiparku pochopily, že nikam nedojdou. Uzavřely sňatky, nechaly se rozvést, začaly se věnovat určitým profesím a pak je opustily, postavily domy, načež z nich odešly. Pochopily, že v životě bude vždy existovat nenaplněná touha. A že jde v podstatě o to, jak se k tomu postavit.“ Nemožnost naplnit nejvnitřnější touhy a potřeby vede postavy Judith Hermannovové k hlubokým pocitům vykořenění, osamělosti a melancholie.

Poviedka mesiaca december: Marek Vadas - muž so svätožiarou

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca december: Marek Vadas - muž so svätožiarou

Zlá štvrť. Zlá typografia, zlé kompozície, zlá maľba, zlé farby. Zlý vydavateľ a najhoršie obdobie na vydanie novej knihy. Nevadí. Prečítajte si poslednú tohtoročnú poviedku mesiaca od vynikajúceho Mareka Vadasa, opatrenú ilustráciami skvelej Daniely Olejníkovej. Vydal Koloman Kertész Bagala.

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Lepšie nevedieť. To je veta, ktorá v týchto dňoch mnohým preletela hlavou. Podobne začína aj naša marcová poviedka mesiaca a po jej prečítaní budete zaručene chcieť vedieť ešte viac. Poviedka je súčasťou zbierky Some Possible Solutions americkej spisovateľky Helen Phillips, autorky štyroch kníh a držiteľky mnohých amerických literárnych cien. Pre medziknihami.sk ju v magazíne Electric Literature Recommended Reading našiel a preložil Štefan Olejník.