Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca máj: Isabel Allende: Walimai

Ako sa správa dobre vychovaný človek? Ako sa zdobia ženy z kmeňa Ila? Dá sa odniesť prales? Dá sa zbaviť bremena iného človeka? A je smrť mocnejšia ako láska? Odpoveď hľadajte v májovej poviedke mesiaca, ktorá pochádza zo slovenského prekladu knihy Skazené dievča čílskej spisovateľky Isabele Allende, predstaviteľky juhoamerického magického realizmu.

Otec mi dal meno Walimai, čo v reči našich severných bratov značí vietor. Teraz ti to už môžem rozpovedať, lebo si ako moja vlastná dcéra a máš moje povolenie, aby si ma tak nazývala, pravdaže, len v rodinnom kruhu. Mená ľudí a živých bytostí treba používať veľmi obozretne, lebo pri ich vyslovení sa dotýkame ich srdca a prenikáme do ich životnej sily. Takýmto spôsobom sa zdravíme ako pokrvní príbuzní. Nechápem, ako sa cudzinci môžu oslovovať navzájom bez najmenších obáv, čo nie je len nedostatok úcty, ale môže to zapríčiniť aj vážne nebezpečenstvá. Spozoroval som, že takíto ľudia sa zhovárajú celkom ľahkovážne, pričom si neuvedomujú, že hovoriť značí aj byť. Gesto a slovo vyjadrujú ľudské myslenie. Nepatrí sa hovoriť podaromnici, tak som učil svojich synov, lenže ľudia nepočúvajú vždy moje rady. Kedysi mal každý úctu pred tým, čo bolo tabu a patrilo k tradíciám. Moji starí rodičia a starí rodičia mojich starých rodičov prevzali potrebné znalosti od svojich starých rodičov. Pre nich sa nič nezmenilo. Dobre vychovaný človek zachovával to, v čom ho vychovali, takže vedel, ako sa má kedy správať. Potom však prišli cudzinci, čo nebrali ohľady na múdrosť starcov, a vyháňali nás z vlastnej krajiny. Prenikali sme čoraz hlbšie do pralesa, ale oni nás vždy dostihnú, dakedy im to trvá roky, ale potom sa znovu ukážu a vtedy musíme zničiť naše siatiny, vyložiť si na chrbát deti, spútať domáce zvieratá a vydať sa na cestu. Tak to bolo vždy, čo sa pamätám: vždy sme museli všetko opustiť, bežať ako potkany a nie ako chrabrí bojovníci a bohovia, čo osídlili toto územie za dávnych čias. Niektorí mládenci sú zvedaví na bielych, a kým my putujeme do hlbín pralesa, aby sme žili ako naši predkovia, iní sa uberajú opačným smerom. Tých, čo odchádzajú, pokladáme za mŕtvych, lebo len máloktorí sa vrátia, a ak to aj daktorí urobia, prichádzajú takí zmenení, že ich už nepovažujeme za príbuzných.

Vravia, že pred mojím príchodom na svet sa nerodilo dosť žien v našej osade, a preto môj otec musel dlho putovať, aby si našiel ženu v inom kmeni. Kliesnil si cestu pralesom a nasledoval rady iných, čo pre rovnakú príčinu podnikli tú istú cestu a vrátili sa s cudzinkami. Po dlhšom čase, keď otec už strácal nádej, že si nájde životnú spoločníčku, zočil dievčinu pod vysokým vodopádom, čo padal z neba ako mohutná rieka. Nepodišiel k nej bližšie, aby ju neodplašil, prihovoril sa jej hlasom, aký používajú poľovníci, aby upokojili svoju korisť, a vysvetlil jej, že sa chce oženiť. Pokynula mu, aby sa priblížil, pozorne si ho prezrela a pútnikov vzhľad sa jej zrejme zapáčil, lebo uvážila, že jeho manželské úmysly sú asi vážne. Môj otec musel potom pre svokra pracovať dovtedy, kým si na ženu nezarobil. Keď sa obaja podrobili sobášnym obradom, vrátili sa do našej osady.

Rástol som s bratmi pod hustými korunami stromov a nikdy som nevidel slnko. Zavše sa zrútil ranený strom, vo vysokej klenbe pralesa vznikol otvor, a iba vtedy sme uvideli modré oko neba. Rodičia mi rozprávali príbehy, spievali piesne a naučili ma, čo všetko musí človek vedieť, aby prežil bez pomoci, len s lukom a šípmi. Tak som sa stal slobodným. My, Deti luny, nevieme žiť neslobodní. Keď nás zavrú medzi steny a mreže, obrátime sa do seba, oslepneme a ohluchneme a o pár dní sa nám duch uvoľní z hrudného koša a opustí nás. Zavše sa premeníme na úbohé zvieratá, ale takmer vždy dávame prednosť smrti. Preto naše domy nemajú múry, len šikmú strechu, aby zadržala vietor a aby sa po nej skĺzol dážď. Pod strechou vešiame visuté rohože tesne pri sebe, lebo radi počúvame spánok žien a detí a cítime dych opíc, psov a papagájov ara, čo spia pod tou istou strechou.

Prvé kroky som prežil v pralese a nemal som ani tušenia, že za útesmi a riekami jestvuje iný svet. Niekedy nás prišli navštíviť priatelia z druhých kmeňov a rozprávali nám najnovšie chýry o farmách Boa Vista a El Platanal, o tamojších cudzincoch a ich zvykoch, ale nazdávali sme sa, že tieto príbehy nás chceli len rozosmiať. Keď som sa stal mužom, nadišiel čas nájsť si ženu, ale rozhodol som sa vyčkať, lebo som sa radšej zdržiaval v spoločnosti slobodných, kde sme všetci boli veselí a zabávali sa. Ja som sa však nemohol hrať a zabávať ako ostatní, lebo mám veľkú rodinu: brata, bratancov, musím živiť veľa hladných krkov a na jedného poľovníka je to priveľa roboty.

Raz zavítala do našej osady skupina ľudí bledých tvárí. Poľovali na diaľku s pušným prachom, nemali zručnosť ani odvahu, nevedeli sa vyškriabať na strom alebo vo vode prepichnúť kopijou rybu, po pralese sa pohybovali nemotorne, prekážali im plecniaky, zbrane, ba aj vlastné nohy. Nechodili nahí ako my, mali na sebe prepotené a zapáchajúce šaty, boli špinaví a nepoznali pravidlá slušnosti, ale jednostaj nám rozprávali o svojich vedomostiach a bohoch. Porovnali sme ich s tým, čo sme počuli o bielych ľuďoch, a presvedčili sme sa, že všetky tie chýry boli pravdivé. Čoskoro sme sa dozvedeli, že to neboli misionári, vojaci ani zberači kaučuku, ale blázni, ktorí bažili po pôde, vzácnych drevinách a drahých kameňoch. Vysvetlili sme im, že prales si nemožno vyložiť na chrbát a odniesť ako mŕtveho vtáka, lenže oni nepočúvli naše rady. Usídlili sa blízko našej osady. Každý z nich bol ako uragán, ničil všetko, kde sa prehnal, zanechával za sebou spúšť, nedal pokoj zvieratám ani ľuďom. Spočiatku sme zachovávali pravidlá slušnosti a robili sme im po vôli, lebo boli naši hostia, ale oni neboli s ničím spokojní, vždy chceli viac a viac, až nás napokon omrzeli večné dohadovačky a so zvyčajnými obradmi sme im vypovedali vojnu. Nie sú to dobrí bojovníci, ľahko sa vystrašia a majú mäkké kosti. Nevydržali údery do hlavy. Potom sme osadu opustili a odtiahli na východ, kde sa rozprestiera nepreniknuteľný prales, a na dlhých úsekoch sme putovali korunami stromov, aby nás prišelci nedobehli. Dostalo sa nám do uší, že sú pomstiví, a za každého, čo z nich umrie, aj keď je to v čistom boji, sú schopní vyhubiť celý kmeň vrátane malých detí. Napokon sme natrafili na miesto, kde sme sa rozhodli postaviť novú osadu. Ale nebolo tam už tak dobre ako v predchádzajúcej, ženy museli putovať za pramenistou vodou celé hodiny, no predsa len sme tam ostali, lebo sme dúfali, že nás nikto tak ďaleko hľadať nebude.

Keď som sa raz musel priveľmi vzdialiť od osady, lebo som sledoval stopy pumy, priblížil som sa celkom blízko k vojenskému táboru. Bol som unavený a niekoľko dní som nič nejedol, nuž som mal zatemnenú myseľ. Keď som spozoroval prítomnosť cudzích vojakov, neobišiel som ich tábor, ale ľahol som si, aby som si oddýchol. Tak ma vojaci chytili. Ani nespomenuli, ako sme tých druhých porazili, v skutočnosti sa ma nič nespytovali, možno tých druhých nepoznali, alebo nevedeli, že som Walimai. Prinútili ma robiť so zberačmi kaučuku a mnohými príslušníkmi iných kmeňov, ktorých obliekli do nohavíc a aj ich prinútili robiť, nebrali nijaké ohľady, či sa im to páči, alebo nie. Kaučuk vyžaduje veľkú starostlivosť a na okolí nebolo dosť ľudí, preto nás pozháňali násilím. Bolo to obdobie neslobody a nechce sa mi o tom hovoriť. Ostal som tam len preto, aby som sa dačomu priučil, od začiatku som vedel, že sa vrátim k svojim. Bojovníka nemôže nikto zadržať proti jeho vôli.

Robili sme od svitu do mrku, jedni rezali do kôry, aby stromy po kvapkách vykrvácali, iní zase varili získanú miazgu, aby zhustla, a hnietli z nej veľké guče. Vzduch odporne zapáchal spáleným kaučukom a v spoločných nocľahárňach zapáchal ľudský pot. Nikdy som sa tam nemohol nadýchať čerstvého vzduchu. Dávali nám jesť kukuricu, banány a akúsi čudnú potravu z konzerv, lenže ja som ju jakživ nevzal do úst, lebo v plechovkách sa pre človeka nič dobré nemôže urodiť. Na konci tábora postavili veľkú chatrč, kde bývali ženy. Po dvoch týždňoch práce pri zbere kaučuku mi dozorca dal lístok a poslal ma za ženami. Podal mi aj v mištičke pálenku, ale ja som ju vylial, lebo som videl, ako tá tekutina zatemňuje ľuďom myseľ. Stal som si za ostatných do radu. Bol som posledný, a keď som vstupoval do chatrče, slnko už zapadlo a začínala sa noc s hlasným kŕkaním žiab a škrekotom papagájov.

Bola z kmeňa Ila, kde ženy majú nežné srdce a dievčence sú jemné a štíhle. Niektorí chlapi putujú aj celé mesiace, aby navštívili tento kmeň, prinášajú jeho príslušníkom dary a poľujú pre nich, lebo dúfajú, že sa im takto podarí získať niektorú z ich žien. Spoznal som ju, hoci vyzerala ako jašterica, lebo aj moja matka bola z kmeňa Ila. Ležala nahá na rohoži, bola pripútaná na reťazi pripevnenej k zemi, vyzerala ohúrená, akoby sa bola nadýchala peľu z agátového kvetu, zapáchala ako prašivý pes a telo mala vlhké, lebo ju pokropili všetci, čo sa na nej vyváľali predo mnou. Bola drobnej postavy ako malé dieťa a kosti na nej hrkali ako skalky na riečnom dne. Ženy z kmeňa Ila si holia chĺpky na tele, ba aj mihalnice si vytrhávajú, uši si zdobia perami a kvetmi, líca a nos si prepichávajú hladkými paličkami, po celom tele si maľujú kresby červenou farbou z orelánu, fialovou z palmového listu a čiernou z dreveného uhlia. Po farbách na jej tele však už nebolo ani stopy. Pobúchal som jej mocne po prsiach, aby som zistil, či sa jej medzi rebrami ozve duch, ale nebolo počuť nijakú ozvenu, dušu mala už zoslabenú a nemohla mi odpovedať. Kľakol som si k nej, dal som sa jej napiť hlt vody a prihovoril rečou svojej matky. Naveľa otvorila oči a zahľadela sa na mňa. Pochopil som.

Najprv som sa umyl, ale šetril som čistou vodou. Upil som si veľký hlt, potom som vodu vypúšťal v pramienkoch na ruky, dobre som si ich pošúchal, navlhčil a očistil si nimi tvár. To isté som urobil s ňou, aby som z nej pozmýval nečistotu, ktorou ju pokropili chlapi. Vyzliekol som si nohavice, čo mi kedysi dal dozorca. Na špagáte okolo pása mi viseli paličky na rozloženie ohňa, zopár šípových hrotov, viazanička tabaku, drevený nôž s potkaním zubom na špici a pevný kožený miešok, v ktorom som mal trochu jedu curare. Potrel som štipkou tohto prípravku hrot noža, zohol som sa nad ženou a otráveným nástrojom som jej zarezal do krku. Život je dar bohov. Lovec zabíja, aby uživil rodinu, mäso z uloveného zvieraťa najradšej neje a dáva prednosť mäsu, ktorým ho ponúkne iný lovec. Niektorý chlap zabije sem-tam iného v boji, ale jakživ neublíži žene ani dieťaťu. Hľadela na mňa veľkými očami žltými ako med a videlo sa mi, že sa pokúsila vďačne na mňa usmiať. Pre ňu som porušil prvé tabu Detí luny a budem musieť odčiniť túto hanbu mnohými skutkami, aby som si odpykal trest. Priblížil som ucho k jej ústam a ona zašepkala svoje meno. Zopakoval som si ho v duchu dvakrát, aby som si bol celkom istý, ale nahlas som ho nevyslovil, lebo mŕtvych neslobodno spomínať, aby sme nenarušili ich pokoj, a ona už bola v skutočnosti mŕtva, hoci jej ešte bilo srdce. O chvíľu som zbadal, ako jej tuhlo svalstvo na bruchu, prsiach a údoch, prestala dýchať, zmenila farbu, vzdychla si a jej telo umrelo bez zápasu, ako umierajú malé deti.

Vzápätí som zacítil, ako jej duch uniká nosom, potom vstúpil do mňa a zachytil sa mi na prsnej kosti. Zaľahla ma celou svojou váhou, vstal som len s veľkou námahou a pohyboval som sa ťarbavo, akoby som bol pod vodou. Zohol som jej telo do polohy posledného odpočinku s kolenami pri brade, spútal som ju špagátmi z rohože, zvyšky slamy som navŕšil na kopu a paličkami rozložil oheň. Keď som videl, že vatra bezpečne horí, vyšiel som zvoľna z chatrče, s veľkou námahou som preliezol cez plot, lebo ma ťahala nadol, a pobral som sa do pralesa. Keď som počul poplašné zvonce, bol som už pri prvých stromoch.

Celý prvý deň som putoval bez chvíle oddychu. Na druhý deň som si zhotovil luk a šípy a pomocou nich som lovil potravu pre ňu i pre mňa. Bojovník, ktorý nesie bremeno iného človeka, musí sa desať dní postiť, aby nebožtíkov duch zoslabol, odpútal sa od tela a odišiel do ríše duší. Ak by to bojovník neurobil, nebožtíkov duch by od potravy stučnel a rástol by v ňom, kým by ho nezadusil. Videl som viacerých, ako takto zomreli na chorú pečeň. Ale kým som splnil tieto náležitosti, musel som najprv odviesť ducha ženy z kmeňa Ila do najhustejšieho porastu, kde by ho už nikdy nenašli. Medzitým som jedol iba tú najnutnejšiu potravu, aby som ju druhý raz nezabil. Každý hlt jedla v mojich ústach mal chuť skazeného mäsa a každý dúšok vody bol horký, ale prinútil som sa ich prehltnúť, aby som nachoval obidvoch. Od splnu k splnu som prenikal hlbšie a hlbšie do pralesa a niesol som so sebou ženinu dušu, ktorá čoraz väčšmi oťažievala. Často sme sa pritom spolu zhovárali. Reč príslušníkov kmeňa Ila je slobodná a ozývala sa pod stromami ako dlhá ozvena. Dorozumievali sme sa spevom a robili sme to celým telom, očami, driekom, nohami. Opakoval som legendy, čo som sa naučil od matky a otca, rozpovedal som jej svoju minulosť a ona mi rozprávala o prvej časti svojej, keď bola veselé dievča, hrala sa s bratmi, čľapkala sa v blate a hojdala na najvyšších konároch. Zo zdvorilosti pomlčala o posledných rokoch, keď prežívala samé nešťastia a príkoria. Ulovil som bieleho vtáka, vyšklbol z neho najkrajšie perá a zhotovil som jej ozdoby na uši. V noci som jednostaj prikladal na malú vatru, aby jej nebolo chladno a aby ju jaguáre a hady nevyrušovali zo spánku. V rieke som ju starostlivo vykúpal a vyšúchal som jej telo popolom a rozdrvenými kvetmi, aby som ju oslobodil od zlých spomienok.

Napokon sme jedného dňa došli na vyhliadnuté miesto a nemali sme už dôvod ďalej putovať. Prales tam bol taký hustý, že miestami som si musel v bujnom poraste kliesniť cestu mačetou, ba aj zubami, a zhovárali sme sa potichu, aby sme nerušili ticho času. Vybral som miesto blízo jarčeka, postavil som z listov strechu a z troch dlhých pásov stromovej kôry som jej zhotovil visuté lôžko. Nožom som si oholil hlavu a dal som sa postiť.

Počas našej spoločnej cesty sme sa tak do seba zaľúbili, že sme netúžili rozlúčiť sa, lenže človek nie je pánom ani svojho vlastného života, a preto som si musel splniť povinnosť. Viacero dní som nevzal do úst nič, len zopár hltov vody. Ako ma opúšťali sily, ona sa oslobodzovala z môjho objatia a jej duch ma neťažil ako predtým, bol čoraz ľahší. O päť dní pochodila zopár krokov po okolí, kým ja som driemal, ale nebola ešte pripravená pokračovať sama v ceste a vrátila sa ku mne. Tieto prechádzky opakovala viackrát a čoraz väčšmi sa odo mňa vzďaľovala. Jej odchod mi spôsoboval takú hroznú bolesť ako popálenina a musel som pozbierať všetku odvahu, ktorej som sa priučil u otca, aby som nahlas nevyriekol jej meno a neprivolal ju k sebe navždy. O dvanásť dní sa mi prisnilo, že letela ponad koruny stromov ako tukan. Prebudil som sa s telom ľahkým ako pierko a chcelo sa mi plakať. Odišla odo mňa navždy. Vzal som zbrane a putoval dlhé hodiny, až som napokon došiel k riečnemu ramenu. Ponoril som sa po pás do vody, napichol som na zastrúhanú palicu rybu a zhltol ju celú aj so šupinami a chvostom. Vzápätí som ju vyvrátil s trochou krvi ako to má byť. Necítil som sa už smutný. Vtedy som pochopil, že smrť býva niekedy mocnejšia ako láska. Potom som sa vybral na lov, aby som sa nevrátil do svojej osady s prázdnymi rukami.



Isabel Allende

Walimai zo zbierky Skazené dievča

Slovart 2018

Zobraziť diskusiu (0)

Skazené dievča

Skazené dievča

Allendeová Isabel

Poviedková kniha čilskej spisovateľky Isabel Allende je pestrou paletou osudov európskych prisťahovalcov, zbohatlíkov, skorumpovaných úradníkov i indiánov. Zmesou rozprávania o brutálnom násilí, pokrivených medziľudských vzťahoch, ale aj o láske v rozmanitých podobách a premenách.

Kúpiť za 11,01 €

Podobný obsah

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Lepšie nevedieť. To je veta, ktorá v týchto dňoch mnohým preletela hlavou. Podobne začína aj naša marcová poviedka mesiaca a po jej prečítaní budete zaručene chcieť vedieť ešte viac. Poviedka je súčasťou zbierky Some Possible Solutions americkej spisovateľky Helen Phillips, autorky štyroch kníh a držiteľky mnohých amerických literárnych cien. Pre medziknihami.sk ju v magazíne Electric Literature Recommended Reading našiel a preložil Štefan Olejník.

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Aj Švédi majú svoju poviedkovú súťaž - Sveriges Radios Novellpris. Vďaka nej našla prekladateľka Drahomíra Uhríková spisovateľa Jonasa Hassena Khemiriho (1978), syna tuniského otca a švédskej matky a jedného z najuznávanejších a najčítanejších autorov svojej generácie. Zaujímavosťou je fakt, že poviedka Nemenne nekonečný je písaná v priamej reči a vo švédštine sa nedá explicitne určiť pohlavie rozprávača. Čitateľ pôvodného textu teda nemusí rozprávača nutne vnímať ako muža a druhú postavu ako ženu, no prekladateľka sa rozhodla pre mužskú perspektívu vzhľadom na autora.

Poviedka mesiaca apríl: Ivana Myšková - Závěs

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca apríl: Ivana Myšková - Závěs

Ivana Myšková (1981) patrí k tým českým spisovateľkám, ktorým ide v literatúre o umenie. Veľmi jej záleží na forme, už od prvotiny Nícení. Naštastie ju čitateľská náročnosť neopustila ani pri druhej, tentokrát poviedkovej knihe Bílá zvířata jsou velmi často hluchá. Akoby sa prostredníctvom Myškovej vrátila do českej literatúry 60. roky, kedy sa skúšalo, čo všetko literatúra dokáže - bezohľadne, pestro, bez strachu a s vysokou prímesou imaginácie. Mnohí sa domnievali, že pri nenominovaní Citlivého člověka Jáchyma Topola bude víťazom Litera 2018 za prózu práve kniha Myškovej. Nestalo sa, a preto, aby táto výnimočná kniha nezapadla, prinášame vám poviedku Závěs.