Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca jún: Václav Pankovčín - Prípoviedka o fazuľovej polievke

Debutový prozaický a štyrikrát prepracovaný text Václava Pankovčína, ktorého poslednú verziu sme vybrali za poviedku mesiaca jún, nie je vlastne poviedkou, ale prípoviedkou. Teda akousi bájkou, kratšou, humornejšou a poučnejšou poviedkou prozaika a žurnalistu, ktorý predčasne zomrel v roku 1999. Po takmer dvadsiatich rokoch vydal Koloman Kertész Bagala prvý zväzok súborného diela pod názvom Marakéš, kde nájdete aj Prípoviedku o fazuľovej poviedke.

V nedeľu dopoludnia sa v záhrade pána Peťa schádzajú chlapi. Hrajú mariáš a popíjajú domácu slivovicu. Pán Peťo vždy jedného z nich ostrihá, čo je veľká slávnosť, ale keď strihá pána Šalamahu, je to obzvlášť slávnostná chvíľa: vtedy pán Veľas varí fazuľovú polievku, na ktorú sa všetci od rána veľmi tešia.

Cez záhradu tiekol potôčik. Veľas nabral do kotlíka vodu a dal na oheň.

„Na fazuľovú polievku je najlepšia voda z toho jarku. Len vtedy má polievka tú správnu chuť.“

Pán Šalamaha obišiel okolo stola, ponalieval a predniesol prípitok:

„Na zdravie nášho osobného holiča pána Peťa!“

Potom podišiel ku kvitnúcim jabloniam, rukou pohladkal ružový kvet a zostalo mu v nej jablko. Pán Šalamaha ho s chuťou zjedol. Narástli mu polmetrové vlasy.

Potom padal kvet z jabloní na pánov, sediacich za stolom, a celkom ich prisypal a páni, sediaci za stolom, boli zrazu celí oblepení voňajúcim jabloňovým kvetom, ale hrali karty ďalej.

Potom pristál v záhrade modrý balón. Vystúpil z neho pán Peťo v bielom plášti, zacvakal nožnicami a začal strihať pána Šalamahu.

Keď Peťo strihal pána Šalamahu, zo zeme začala rásť fazuľa. Veľas tú fazuľu oberal a hádzal do vriacej vody.

„Páni, takú polievku ešte nikto z vás nejedol,“ povedal pán Veľas. „To nebude polievka, to bude sen, dobrota, rozplývajúca sa na jazyku. Bude taká mastná, že vám normálne skĺzne dolu hrdlom, čo skĺzne, zošmykne sa, povedal by som, že bude mastnejšia ako najmastnejší guláš. A pikantná. Usmievať sa na vás bude. Vravím, takú lahodnú dobrotu ste ešte nejedli...“

Pán Veľas bol odborník na polievky a guláše. Keď bol na ihrisku futbalový turnaj, ako šéfkuchára vždy pozvali pána Veľasa.

„Pán Šalamaha,“ povedal Peťo, tancujúci nad jeho hlavou, „ja tvrdím, že každá hlava je iná, a som nevýslovne rád, že môžem dať do poriadku práve vašu hlavu, lebo je pre mňa zosobnením všetkého krásneho, čo len v človeku môže byť. Je to hlava inteligentná, hlava skúsená, hlava, ktorú si každý váži. Je to hlava cestovateľa. Vyžarujú z nej ďaleké moria, dovoľujem si dokonca tvrdiť, že v nej cítim vôňu Polynézie. Pán Šalamaha, ani si neviete predstaviť, čo by som dal za život niekde na ostrove v Polynézii. Ráno sa človek zobudí, zje kilo banánov, zapáli si cigaru a v sprievode krásnych panien ľahne si na pláž. To je život... Ale, pán Šalamaha, kdeže sú tie časy, keď som ja mal to svoje malé, skromné holičstvo, po mojom dome rozvoniavali parfumy od výmyslu sveta. V záchode bola skrytá vôňa pitralonu. Nebolo to krásne? Bolo.

Pán Šalamaha, vaša hlava mi pripomína tichomorský ostrov, porastený nepreniknuteľnou džungľou... Koľko hláv som už ostrihal! Mal som tu človeka, ktorý si odjakživa trhal vlasy, a kde si vytrhol jeden, narástli mu tri. Isto si viete predstaviť, aké ich mal husté a dlhé. Dvoje nožníc som otupil, a chlapa neostrihal. Či som chcel, alebo nie, zobral som motorovú pílu a pekne-krásne tie vlasy po jednom porezal... Ale z vašej hlavy, pán Šalamaha, cítim rásť pomarančovník.“

Súkromný holič Peťo pána Šalamahu očistil a veľkými slovami chválil robotu. Potom zo zeme zozbieral vlasy, zabalil ich do papiera a napísal meno.

„Odkladám si vlasy zákazníkov. Mám tých balíčkov vyše tisíc. Divili by ste sa, v akých rôznych odtieňoch rastú ľuďom vlasy. Mám aj unikát: úplne modré. Také mávajú Polynézanky.“

Pán Šalamaha stál nad polievkou, otáčal hlavu a skúmal, či je dobre ostrihaný.

„Ste to vy ale umelec, pán Peťo. Takto pekne ostrihať človeka, to nedokážu ani v Paríži.“

Vzal lyžicu, rozčeril zrkadlovú hladinu polievky, vybral fazuľu, pofúkal a ochutnal.

„Ešte by sa mala variť, aby sa tá fazuľa rozplývala na jazyku. A hádam trochu vegety, pán Veľas.“

A znova sa obzeral v polievke. Krútil hlavou:

„Ste to vy ale kúzelník. Vyčariť vo fazuľovej polievke zrkadlo, to nedokáže ani ten najlepší kuchár v Paríži.“

Pán Šalamaha obišiel okolo stola a ponalieval.

„Myslím, že nezaškodí trochu prispôsobiť žalúdok pred tou dobrotou.“

„Priatelia moji milí,“ povedal pán Bažej, „keď cítim vôňu tej polievočky, prichádza mi na um ten majster zo sklární v Medzilaborciach. Moja dcéra si varila domácu klobásu, keď prišiel a pýta sa jej, čo to tam varí, že to rozvoniava po celom závode. A dcéra mu vraví: Domácu klobásu. A on, že či by nemohol ochutnať. Keď ochutnal, povedal: Tak takú dobrú klobásu som v živote nejedol. Po zmene prišiel za mnou a vraví: Pán Bažej, keď mi spravíte také klobásy, veľmi dobre vám zaplatím a ešte vám ostanem do smrti dlžníkom; tak sme sa zjednali, že mu tie klobásy urobím za dvesto korún. Keď som robotu dokončil, povedal mi: Pán Bažej, dúfam, že sa môžem na vás kedykoľvek obrátiť. Lepšieho odborníka, ako ste vy, nepoznám. Totiž ja vždy kúpim aspoň desať kíl čistého bôčika, pridám bravčové mäso a trocha diviny. Dobre okorením a hlavne nešetrím cesnakom a červenou paprikou. Potom to všetko dokonale premiešam a nechám odstáť dvadsaťštyri hodín. Len vtedy majú klobásy správnu chuť. Na druhý deň ich dám vyúdiť na dve-tri hodiny.“

„Priatelia, nemôžem si pomôcť, ale tá polievočka tak vábivo rozvoniava, že sa mi stmieva pred očami,“ povedal seňor Gómez.

„U nás v robote bol jeden, čo stále zomieral hladom,“ povedal pán Veľas. „Taký nenažranec. Najradšej by zjedol všetko na svete. Keď vstúpil do svačinárne, každý sa snažil čím skôr všetko zjesť, lebo on keď videl, že niekomu nechutí, alebo že niekto konzumuje pomaly, hneď mu to zjedol. Viktor ho trýznil: dal mu pod nos slaninu a: Fero, čo povieš, je dobre poprerastaná? Feri po nej siahol, ale Viktor ju hneď odložil a všetci hľadeli, ako Ferovi nadskakuje ohryzok, až nakoniec nevydržal a povedal: To by som musel okoštovať. A keď mu Viktor kúsok odrezal, ohryzok zrýchlil pohyby a Feri nevydržal: dal Viktorovi desať korún a tú slaninu kúpil.

Pán Šalamaha, nože poďte okoštovať tú polievku: je ako jarný vánok, ale predsa jej čosi chýba.“

Pán Šalamaha načrel lyžicou do vriacej polievky, pofúkal, ochutnal a vyhlásil:

„Chýba jej vôňa jari.“

Odtrhol jabloňový kvet a hodil ho do polievky.

„Je radosť pozrieť, ako si tá fazuľa v tej bublajúcej tekutine veselo tancuje,“ povedal pán Šalamaha. „Bratia, nebudete mi veriť, ale my sme mali na prevádzke jedného, ktorý pred deťmi zamykal chladničku.“

„Tak takýchto nenažrancov by som ja osobne dal obesiť,“ vyhlásil pán Bažej. „Pán Veľas, tá polievočka ešte nebude?“

„Ešte nie, pán Bažej, ale bude čo nevidieť.“

Pán Šalamaha ponalieval, potom porozprával príbeh, ako na vlastné oči videl chlapa zjesť štyri celé chleby a tri kilá kyslej kapusty.

„To je nič,“ povedal pán Peťo. „V Polynézii žije chlap, ktorý na posedenie zožerie teľa a vypije sud piva.“

„Ja som bol viackrát v kúpeľoch – v Karlových Varoch,“ zaspomínal si pán Šalamaha. „Do Karlových Varov chodievajú kadejakí páni: šejkovia, podnikavci, milionári, ale takúto voňavú polievku veru v týchto kúpeľoch nepodávajú. Ale čo som chcel povedať... Raz som býval na izbe s chlapom, kvôli ktorému museli vybúrať dvere, lebo cez ne nemohol prejsť. A tie dvere mali šírku meter a pol!“

„Ľutujem toho hrobára, keď taký človek zomrie,“ povedal seňor Gómez. „Môj strýko bol hrobárom v San José, keď zomrela istá doňa Luisita, ktorá vážila tristo kíl. Chudák strýko. Tri dni kopal hrob. V deň pohrebu objednal žeriav, uviazal laná o rakvu, a keď doňu Luisitu spúšťali, pošmykol sa a viac ako tristokilová doňa Luisita ho tam spolu so sebou naveky pochovala.“

„Chudák strýko. Ale vraj existuje krajina, kde obéznych a žráčov normálne väznia v hladomorni.“

„A ja som, priatelia moji, v takej hladomorni bol. Tí nenažranci tam normálne žerú potkany, a keď už nemôžu vydržať, zjedia najtučnejšieho.“

„Polievka je hotová,“ kričal od ohňa pán Veľas.

„To je nič,“ povedal Bažej, „ale keď som ja bol na fronte, prišli také časy, že sme si varili polievku z bĺch a vyprážali čižmy na havranej masti.“

„To je nič,“ povedal seňor Gómez, „ale ja som nemal ani čižmy, ani blchy. Žrali sme chrobáky, a keď nebolo chrobákov, varili sme si polievku z mundúrov. Jeden môj kamarát zjedol seňora Mendéza, a to nebol hocikto, ale najvyšší generál v San José.“

Pán Šalamaha pred jedlom ponalieval po poháriku.

Zafúkal vietor a z jabloní padal kvet na pánov, sediacich okolo stola.

„Ľudia, to je vôňa, to je vôňa,“ rozplýval sa poisťovací agent pán Lakata, vytiahol z potôčika nafukovací čln a prisadol si k spoločnosti.

„Sedel som pred svojím domom vo Vyšnom Fakľaku a vyhrieval sa na slniečku, keď mi vánok doniesol do nosa takú lahodnú vôňu, že sa mi až hlava zatočila. Vezmem čln a poďho za vôňou. Priatelia, ja mám veľmi jemný nos! Ale poviem vám pravdu, takú vôňu môj nos ešte nezažil. Išlo sa mi nádherne tých šesť kilometrov. Slniečko svietilo a predo mnou sa šírila tá najkrajšia vôňa. Občas som vyliezol na breh rieky a vetril: bola to vôňa ako pri milovaní s bohyňou vôní: až zrazu vôňa zosilnela, akoby do nej niekto zamiešal vôňu jabloňového kvetu. Prídem sem – a tu je tá božská vôňa zhmotnená v tej krásnej fazuľovej polievočke. Priatelia, uštipnite ma, azda je to len sen.“

„Nie je to sen, pán Lakata,“ povedal pán Šalamaha. „Len nech sa páči trochu okoštovať.“

Lakata si sadol k nádobe a začal jesť.

Jedol, jedol a jedol, krájal si chlieb, jedol, jedol, jedol: zjedol chlieb a všetku polievku, a keď dojedol, fučal a oddychoval a prítomní páni sa nemohli vynačudovať, kam to do neho všetko vošlo, a pán Veľas sa ho spýtal:

„Pán Lakata, dáte si ešte niečo?“

A pán Lakata povedal:

„Michal moj, a znaš, že mam dosc?“



Václav Pankovčín

Prípoviedka o fazuľovej polievke

zo zbierky Marakéš. Šicke me naše

K.K.Bagala 2018

Zobraziť diskusiu (0)

Marakéš. Šicke me naše

Marakéš. Šicke me naše

Pankovčín Václav

Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva. Pritom treba pripomenúť, že urieknutie či počarenie sa na mnohých miestach a nielen na východnom Slovensku považuje za úplne normálny jav, v ktorý verí veľa ľudí. (Václav Pankovčín) Prvý zväzok súborného diela predčasne zosnulého talentovaného autora Václava Pankovčína obsahuje poviedky zo začiatku 90. rokov, ktoré mu vyšli v prvých dvoch knihách Asi som neprišiel len tak a Marakéš. Sú doplnené o nové, doposiaľ nepublikované texty z pozostalosti. Knihu ilustroval Fero Guldan. Prípoviedka nie je poviedka. Je kratšia, niekedy poučnejšia a občas aj zábavnejšia ako poviedka. Prípoviedka je vlastne len jeden zo stovky príbehov, ktoré vám vyrozpráva žena z Marakéša na ulici; v tomto prípade baba Peťová. Keďže nemá čas, príbeh maximálne zostruční a na poslednú vetu nadviaže ďalší príbeh. Už dve hodiny sa ponáhľa do obchodu, na záhumienok okopávať zemiaky alebo repu, alebo ide s čerstvo vypratou bielizňou na rieku Udavu, kde ju chce vyplákať; ale ešte ďalšie dve hodiny vám bude rozprávať, čo je v Marakéši nové alebo čo sa tam kedysi stalo. A práve tento štýl rozprávania považujem za tú najdokonalejšiu literárnu kompozíciu, akú kedy človek vymyslel. A takú kompozíciu nevytvoril okrem žien z Marakéša hádam nikto na svete...

Kúpiť za 13,50 €

Podobný obsah

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Lepšie nevedieť. To je veta, ktorá v týchto dňoch mnohým preletela hlavou. Podobne začína aj naša marcová poviedka mesiaca a po jej prečítaní budete zaručene chcieť vedieť ešte viac. Poviedka je súčasťou zbierky Some Possible Solutions americkej spisovateľky Helen Phillips, autorky štyroch kníh a držiteľky mnohých amerických literárnych cien. Pre medziknihami.sk ju v magazíne Electric Literature Recommended Reading našiel a preložil Štefan Olejník.

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Aj Švédi majú svoju poviedkovú súťaž - Sveriges Radios Novellpris. Vďaka nej našla prekladateľka Drahomíra Uhríková spisovateľa Jonasa Hassena Khemiriho (1978), syna tuniského otca a švédskej matky a jedného z najuznávanejších a najčítanejších autorov svojej generácie. Zaujímavosťou je fakt, že poviedka Nemenne nekonečný je písaná v priamej reči a vo švédštine sa nedá explicitne určiť pohlavie rozprávača. Čitateľ pôvodného textu teda nemusí rozprávača nutne vnímať ako muža a druhú postavu ako ženu, no prekladateľka sa rozhodla pre mužskú perspektívu vzhľadom na autora.

Poviedka mesiaca august: Amy Hempel - Na cintoríne, kde je pochovaný Al Jolson

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca august: Amy Hempel - Na cintoríne, kde je pochovaný Al Jolson

Pred rokom sme vám v auguste ponúkli poviedku Jonasa H. Khemiriho. Ten neskôr v rozhovore prezradil, že ho fascinujú poviedky americkej autorky a žurnalistky Amy Hempel. Jej úplne prvá poviedka, akú kedy napísala s názvom Na cintoríne, kde je pochovaný Al Jolson sa stala jednou z najčastejšie publikovaných amerických poviedok v antológiách, no jej texty doteraz neboli dostupné ani pre slovenských ani pre českých čitateľov. Pre vás ju preložila prekladateľke Kristína Svrčková a vy si ju môžete prečítať ako augustovú poviedku mesiaca na medziknihami.sk.