Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca jún 2020: Ted Chiang - Kupec a Alchymistova brána

V polovici deväťdesiatych rokov propagoval fyzik Kip Thorne svoju knihu a ja som si vypočul jeho prednášku, v ktorej opisoval, ako by bolo teoreticky možné zhotoviť stroj času, ktorý by rešpektoval Einsteinovu teóriu relativity. Takto začína Ted Chiang poznámky ku poviedke, ktorá je súčasťou pripravovanej zbierky Výdych od vydavateľstva Premedia. V nasledujúcom príspevku Vám ponúkame úryvok z pripravovanej knihy.

Kupec a alchymistova brána

Ó, mocný kalif a vodca veriacich, s pokorou sa skláňam v tvojej vznešenej prítomnosti; väčšie požehnanie si nik medzi živými priať nemôže. Príbeh, ktorý sa chystám vyrozprávať, je skutočne prazvláštny, a keby sa celý vytetoval do kútika ľudského oka, tento div by neprekonal čudesá, o ktorých sa v ňom hovorí, pretože slúži ako výstraha tým, ktorí si dajú povedať, a ponaučenie tým, ktorí sa chcú učiť.

Volám sa Fuvád ibn Abás a narodil som sa tu v Bagdade, Meste pokoja. Môj otec obchodoval s obilím, ale ja som väčšinu života predával jemné látky, dovážal som hodváb z Damasku, ľan z Egypta a zlatom vyšívané šatky z Maroka. Darilo sa mi, no moje srdce bolo utrápené a ani nákup prepychových vecí, ani rozdávanie almužny ho nedokázalo utešiť. Teraz pred tebou stojím bez jediného dirhamu v mešci, ale zato mám v sebe pokoj.

Alah je začiatkom všetkého, no s dovolením tvojho veličenstva začnem svoj príbeh v deň, keď som sa prechádzal po štvrti kováčov. Potreboval som kúpiť dar mužovi, s ktorým som uzatváral obchod, a dopočul som sa o ňom, že by sa možno potešil striebornému podnosu. Po polhodinovom hľadaní som si všimol, že jeden z najväčších obchodov na trhovisku prevzal nový kupec. Bola to vychýrená lokalita, určite za ňu musel draho zaplatiť, tak som vstúpil do dverí, že zistím, čo predáva.

Nikdy predtým som nevidel taký podivuhodný tovar. Neďaleko od vchodu bol astroláb so siedmimi platničkami vykladanými striebrom, vodné hodiny, ktoré každú hodinu bili, a tiež slávik z mosadze, ktorý zaspieval pri každom závane vetra. Hlbšie v obchode boli ešte dômyselnejšie mechanizmy a ja som na ne pozeral rozjarene, ako dieťa pozoruje žongléra, keď sa z dvierok celkom vzadu vynoril starec.

„Vitaj v mojom skromnom obchodíku, pane,“ povedal. „Volám sa Bašárat. Čo si želáš?“

„Predávaš tu pozoruhodné veci. Stretávam sa s kupcami zo všetkých kútov sveta, a predsa som nikdy nič podobné nevidel. Ak sa smiem spýtať, odkiaľ získavaš tovar?“

„Som ti vďačný za láskavé slová,“ odvetil. „Všetko, čo tu vidíš, je z mojej dielne, vyrobil som to ja sám alebo tovariši pod mojím dozorom.“

To, že bol taký zbehlý v mnohých remeslách, na mňa urobilo dojem. Vypytoval som sa ho na rozličné prístroje v obchode a počúval som, keď sa učene rozhovoril o astrológii, matematike, geomancii a medicíne. Zhovárali sme sa vyše hodiny a moja fascinácia a úcta rástli a rozvíjali sa sťa kvetina, keď ju zohreje úsvit, až kým nespomenul svoje alchymistické pokusy.

„Alchýmia?“ zopakoval som. Prekvapilo ma to, pretože mi nepripadal ako človek, ktorý by sa venoval takej pochybnej činnosti. „Chceš povedať, že vieš premeniť obyčajný kov na zlato?“

„Viem to, pane, ale väčšina alchymistov má celkom iný cieľ.“

„A aký cieľ teda majú?“

„Ich cieľom je získať zlato lacnejším spôsobom, než je jeho ťažba pod zemou. Alchýmia síce opisuje metódu výroby zlata, ale ten proces je taký prácny, že dolovať v útrobách hory je v porovnaní s ním ľahké sťa oberať broskyne zo stromu.“

Usmial som sa. „Bystrá odpoveď. Nik by nemohol spochybniť tvoju učenosť, ale ja nemám prečo dôverovať alchýmii.“

Bašárat sa na mňa zamyslene zadíval. „Nedávno som vybudoval niečo, čo by ťa mohlo presvedčiť o opaku. Bol by si prvým človekom, ktorému by som to ukázal. Chceš sa na to pozrieť?“

„S najväčším potešením.“

„Prosím, ráč za mnou.“ Previedol ma cez dvierka v zadnej časti obchodu. Miestnosť za nimi bola dielňa plná mechanizmov, ktorých účel som nedokázal uhádnuť – kovové tyče obalené medenými vláknami, ktoré by siahali až po obzor, keby sa vystreli, zrkadlá na okrúhlom kuse žuly vznášajúcom sa v ortuti –, ale Bašárat okolo nich prešiel a nevenoval im ani jediný pohľad.

Namiesto toho ma odviedol k pevnému podstavcu vo výške hrudníka, na ktorom bol pripevnený tuhý kovový kruh. Otvor kruhu bol široký na dve vystreté paže a jeho okraj taký hrubý, že by ho aj ten najmocnejší silák odniesol len s veľkou námahou. Kov bol čierny ako noc, ale taký vyhladený, že keby mal inú farbu, mohol by slúžiť namiesto zrkadla. Bašárat mi prikázal zastať tak, že som na kruh pozeral zboku, kým on stál vedľa jeho otvoru.

„Nech sa páči, dívaj sa,“ vyzval ma.

Bašárat prestrčil ruku cez kruh z pravej strany, ale z ľavej strany sa nevystrčila. Namiesto toho to vyzeralo, ako keby mal ruku v lakti odseknutú, a mával kýpťom hore-dolu, potom celú pažu vytiahol bez jediného zranenia.

Neočakával som, že uvidím takého učeného muža predvádzať kúzelnícky trik, ale predviedol ho šikovne a zo zdvorilosti som mu zatlieskal.

„Moment, počkaj chvíľu,“ povedal a o krok cúvol.

Čakal som – a hľa! Z kruhu sa z ľavej strany vynorila ruka, ale bez tela, ku ktorému by patrila. Rukáv na nej presne zodpovedal Bašáratovmu kaftanu. Ruka zamávala hore-dolu a potom sa stiahla znovu do kruhu, až zmizla.

Prvý trik som považoval za šikovný, ale tento bol ešte oveľa náročnejší, pretože podstavec s kruhom boli príliš tenké, aby ukryli človeka. „Veľmi pôsobivé!“ zvolal som.

„Ďakujem, ale nie je to len ilúzia. Pravá strana kruhu o niekoľko sekúnd predstihuje ľavú. Keď niečo prejde kruhom, okamžite prekoná ten časový úsek.“

„Nerozumiem,“ priznal som sa.

„Dovoľ mi predviesť to ešte raz.“ Znovu vrazil ruku do kruhu a jeho rameno zmizlo. Usmial sa a pomykal rukou k sebe, akoby sa hral na preťahovanie lanom. Potom ruku opäť vytiahol a ukázal mi ju s otvorenou dlaňou. Na dlani ležal prsteň, ktorý som spoznal.

„To je môj prsteň!“ Pozrel som si na ruku a zbadal som, že ho mám stále na prste. „Vyčaroval si duplikát.“

„Nie, je to skutočne tvoj prsteň, pane. Počkaj.“

Z ľavej strany kruhu sa znovu vynorila ruka. Chcel som odhaliť mechanizmus triku, tak som sa k nej vrhol a chytil som ju. Nebola to falošná končatina, bola teplá a živá presne ako moja. Zaťahal som za ňu, ona zaťahala za tú moju. Potom mi šikovne ako ruka vreckového zlodeja stiahla prsteň z prsta a sama sa stratila v kruhu, úplne zmizla.

„Môj prsteň je preč!“ zvolal som.

„Nie, pane,“ zavrtel hlavou obchodník. „Tvoj prsteň je tu.“ A odovzdal mi šperk, ktorý držal. „Odpusť mi túto hru.“

Znovu som si ho navliekol na prst. „Mal si ten prsteň už predtým, ako som oň prišiel.“

V tej chvíli sa opäť načiahla ruka, tentoraz z pravej strany kruhu. „Čo to má byť?“ zvolal som. Aj tentoraz som v nej podľa rukáva spoznal jeho ruku, skôr ako sa stiahla, ale nevidel som, že by ju bol strkal dnu.

„Spomeň si,“ povedal, „že pravá strana kruhu predstihuje ľavú.“

Tvoje veličenstvo už bezpochyby všetko pochopilo, ale ja som porozumel až v tej chvíli: čokoľvek sa odohralo na pravej strane kruhu, to sa o niekoľko sekúnd zrkadlovo stalo aj na ľavej. „Je to čarodejníctvo?“ zhrozil som sa.

„Nie, pane, nikdy som sa nestretol s džinom, a keby sa mi to aj niekedy pritrafilo, nedôveroval by som mu, že splní moje príkazy. Toto je forma alchýmie.“

Potom mi podal vysvetlenie, hovoril, ako pátral po drobučkých póroch v pokožke reality, po otvoroch podobných tým, aké do dreva vyvŕta červotoč. Keď jeden taký otvor našiel, podarilo sa mu ho rozšíriť a natiahnuť podobne, ako keď sklár vyfúkne kvapku roztaveného skla do dlhej trubičky, a potom umožnil času prúdiť sťa voda pri jednom ústí, zatiaľ čo pri druhom ústí ho zahustil do podoby sirupu. Priznávam, že som jeho slovám úplne nerozumel, a neviem teda dosvedčiť, či sú pravdivé. Vtedy som na to všetko dokázal povedať iba jedno: „Vytvoril si niečo vskutku ohromujúce.“

„Ďakujem ti,“ uklonil sa, „ale toto je len predohra k tomu, čo som ti chcel ukázať.“ Vyzval ma, aby som za ním išiel do ďalšej miestnosti, ešte ďalej za obchodom. Boli tam okrúhle dvere s masívnym rámom z rovnakého vylešteného čierneho kovu, z akého bol kruh uprostred miestnosti.

„To, čo som ti ukázal, bola Brána sekúnd,“ vysvetlil. „Toto je Brána rokov. Dve strany tohto vchodu od seba delia dve desaťročia.“

Priznávam, že tejto vete som okamžite neporozumel. Predstavil som si, že strčí ruku dnu z pravej strany a dvadsať rokov počká, kým sa ruka vynorí z ľavej strany, a pripadalo mi to ako mimoriadne nevďačný magický trik. Aj som mu to povedal a on sa rozosmial. „Dá sa využiť aj takto,“ odvetil, „ale predstav si, čo by sa stalo, keby si do nej vstúpil.“ Stál na pravej strane a kývol mi, nech pristúpim bližšie, potom ukázal do dverí. „Pozeraj sa.“

Pozeral som sa a uvidel som niečo, čo vyzeralo ako rozličné koberce a vankúše rozložené na druhej strane miestnosti, ktorú som videl, keď som vošiel. Pohol som hlavou zboka nabok a uvedomil som si, že keď pozerám do dverí, vidím inú miestnosť, než je tá, v ktorej stojím.

„Vidíš túto miestnosť, ale o dvadsať rokov neskôr,“ povedal Bašárat.

Zažmurkal som, ako zažmurká človek pri pohľade na fatamorgánu vody v púšti, ale to, čo som videl, sa nezmenilo. „A ty hovoríš, že tou bránou môžem prejsť?“ opýtal som sa.

„Mohol by si. A keď ten krok urobíš, navštíviš Bagdad, aký bude o dvadsať rokov odo dneška. Môžeš v ňom vyhľadať svoje staršie ja a pozhovárať sa s ním. Potom môžeš prejsť cez Bránu rokov znovu a vrátiť sa do dnešného dňa.“

Pri Bašáratových slovách sa mi zakrútila hlava. „Ty si to už vyskúšal?“ spýtal som sa ho. „Prešiel si tou bránou?“

„Prešiel som ňou a takisto aj mnohí moji zákazníci.“

„Predtým si spomínal, že som prvý, komu toto ukazuješ.“

„To platí o tejto bráne. Ale pred mnohými rokmi som mal obchod v Káhire a tam som postavil prvú Bránu rokov. Ukázal som ju mnohým a mnohí ju aj využili.“

„Čo sa pri rozhovore so svojím starším ja dozvedeli?“

„Každý človek sa dozvie niečo iné. Ak si to praješ, príbeh jedného z nich ti vyrozprávam.“ Bašárat mi potom rozpovedal príbeh, a ak tvoje veličenstvo nenamieta, ja ho teraz zopakujem.


PRÍBEH O ŠŤASTNOM POVRAZNÍKOVI


Bol raz jeden mladý muž menom Hasan, ktorý vyrábal povrazy. Prešiel cez Bránu rokov, aby uvidel, aká bude Káhira o dvadsať rokov neskôr, a keď do nej vstúpil, žasol, ako sa mesto rozrástlo. Akoby sa odrazu ocitol v scéne z vyšívaného gobelínu, a aj keď mesto nebolo nič viac a nič menej ako sama Káhira, aj na tie najobyčajnejšie veci pozeral ako na zázrak.

Potuloval sa pri bráne Báb Zuvejla, kde vystupujú tanečníci s mečmi a zaklínači hadov, keď naňho zavolal astrológ: „Hej, mladý muž! Želáš si poznať budúcnosť?“

Hasan sa zasmial. „Už ju poznám,“ odvetil.

„Ale určite chceš vedieť, či zbohatneš!“

„Som povrazník. Viem, že nezbohatnem.“

„A si si ozaj istý? Spomeň si na známeho kupca Hasana al-Hubála, ktorý začal ako povrazník!“

Hasanova zvedavosť vzrástla a povypytoval sa na trhovisku aj iných, ktorí poznali tohto bohatého kupca. Zistil, že jeho meno je veľmi známe. Hovorilo sa o ňom, že býva v bohatej štvrti neďaleko Birkát al-Filu, takže tam Hasan zašiel a požiadal ľudí, aby mu ukázali jeho príbytok. Ukázalo sa, že je to najväčší dom na ulici.

Zaklopal na dvere a sluha ho zaviedol do priestrannej a pekne zariadenej predsiene s fontánou uprostred. Hasan čakal, kým sluha privedie svojho pána, ale ako sa pozeral na lakovaný eben a vyleštený mramor všade okolo seba, mal pocit, že do takého prostredia nepatrí, a už sa chystal odísť, keď sa objavilo jeho staršie ja.

„Konečne si tu!“ oslovilo ho. „Dávno ťa čakám!“

„Naozaj?“ žasol Hasan.

„Samozrejme, pretože ja som navštívil svoje staršie ja rovnako ako ty teraz mňa. Bolo to tak dávno, že som zabudol, kedy presne sa to stalo. Poď, zajedz si so mnou.“

Spolu vošli do jedálne, kde im sluhovia priniesli kurča plnené pistáciami, lievance s medovou polevou a pečené jahňa s korenenými granátovými jablkami. Starší Hasan o svojom živote prezradil máločo: spomínal obchodné záujmy rozličného druhu, ale nepovedal, ako sa stal kupcom; spomínal manželku, ale dodal, že ešte nie je čas, aby ju predstavil mladému mužovi. Namiesto toho požiadal mladého Hasana, aby mu pripomenul šibalstvá, ktoré vystrájal v detstve, a smial sa na príhodách, ktoré sa mu už vytratili z pamäti.

Napokon sa mladší Hasan opýtal staršieho: „Ako sa ti vlastne podarilo tak veľmi zmeniť svoj život?“

„Teraz ti poviem len toto: keď pôjdeš kupovať konopu na trh a cestou prejdeš po Uličke čiernych psov, nechoď po južnej strane ako obyčajne. Kráčaj po severnej.“

„A to mi umožní získať vyššie postavenie?“

„Len urob, čo ti vravím. Teraz sa vráť domov – treba ti súkať povrazy. Sám budeš vedieť, kedy ma máš znovu navštíviť.“

Mladý Hasan sa teda vrátil do svojej súčasnosti a urobil to, čo mu kázal starší, chodieval po severnej strane ulice, aj keď tam nedopadal tieň. O niekoľko dní neskôr videl, ako po južnej strane ulice uteká splašený kôň presne oproti nemu, niekoľko ľudí kopol, ďalšieho zranil, lebo naňho zhodil ťažký krčah s palmovým olejom, a jednu osobu dokonca udupal kopytami. Keď sa rozruch utíšil, Hasan sa pomodlil k Alahovi za uzdravenie zranených a za pokoj mŕtvych a poďakoval mu, že ho ušetril.

Na druhý deň Hasan znovu prešiel cez Bránu rokov a vyhľadal svoje staršie ja. „Keď si šiel tou uličkou, zranil ťa ten kôň?“ spýtal sa ho.

„Nie, pretože som dal na výstrahu svojho staršieho ja. Nezabudni, že ty a ja sme jedno. Všetko, čo ťa kedy postihne, kedysi postihlo aj mňa.“

A tak dával starší Hasan ponaučenia mladšiemu a mladší ho poslúchal. Prestal kupovať vajcia u obchodníka, od ktorého ich brával predtým, a vyhol sa chorobe, čo postihla zákazníkov, ktorí si kúpili vajcia z pokazenej znášky. Kúpil konopu do zásoby, a tak mal materiál, z ktorého mohol súkať povrazy, aj keď iní nemali z čoho vyrábať, lebo sa oneskorila karavána. Podľa pokynov svojho staršieho ja sa Hasan vyhol mnohým ťažkostiam, ale divil sa, prečo mu jeho staršie ja nepovie aj viac. S kým sa ožení? Ako zbohatne?

Potom jedného dňa predal na trhu všetky povrazy a niesol odtiaľ nezvyčajne plný mešec. Cestou na ulici narazil do chlapca. Ohmatal sa, zistil, že mešec je preč, a s výkrikom sa obrátil, hľadal očami v dave zlodeja. Chlapec začul Hasanov výkrik a okamžite sa rozbehol pomedzi ľudí. Hasan videl, že chlapec má na lakti roztrhnutú tuniku, ale potom ho stratil z dohľadu.

Chvíľu bol Hasan zhrozený, že sa mu také niečo mohlo prihodiť bez toho, aby ho pred tým staršie ja vystríhalo. No prekvapenie čoskoro vystriedal hnev a pustil sa za chlapcom. Bežal pomedzi dav, obzeral si lakte na tunikách chlapcov, až napokon náhodou našiel zlodeja skrčeného pod vozom s ovocím. Hasan ho zdrapil a začal vykrikovať, že lapil zlodeja, a žiadal od okolostojacich, aby našli strážnika. Chlapec sa naľakal, že ho zatvoria, pustil Hasanov mešec a rozplakal sa. Hasan sa naňho dlhú chvíľu díval, potom jeho hnev poľavil a chlapca pustil.

Keď sa najbližšie stretol so svojím starším ja, opýtal sa ho: „Prečo si ma nevystríhal pred tým malým vreckárom?“

„Nepáčil sa ti ten zážitok?“ spýtalo sa ho staršie ja.

Hasan chcel pokrútiť hlavou, ale zarazil sa. „Vlastne áno, páčil,“ pripustil. Keď chlapca prenasledoval a netušil, či ho dostihne, cítil, že mu krv v žilách koluje tak ako už dlhé týždne nie. A pohľad na chlapcove slzy mu pripomenul Prorokovo učenie o milosrdenstve. Keď Hasan chlapca pustil, pripadal si cnostný.

„Bol by si radšej, keby som ti bol ten zážitok odoprel?“

Tak ako postupne chápeme účel zvykov, ktoré sa nám v mladosti javili nezmyselné, aj Hasan si uvedomil, že niekedy stojí za to informáciu zatajiť, tak ako je inokedy dobré ju odovzdať. „Nie,“ odvetil, „dobre, že si ma nevaroval.“

Starší Hasan videl, že tomu rozumie. „Teraz ti poviem niečo veľmi dôležité. Požičaj si koňa. Opíšem ti, ako sa dostaneš na miesto v horách západne od mesta. Tam nájdeš háj a v ňom strom, ktorý kedysi zasiahol blesk. Pri koreni toho stromu hľadaj najťažší kameň, ktorý dokážeš obrátiť, a pod ním kop.

„Čo mám hľadať?“

„Keď to nájdeš, zistíš to.“

Na druhý deň sa Hasan vybral do hôr a neprestal hľadať, kým nenašiel ten strom. Zem okolo neho bola samý kameň, tak Hasan jeden prevrátil a kopal pod ním, potom prevrátil aj druhý, potom ďalší. Naveľa narazil lopatou na niečo iné ako kamene a hlina. Odhrabal hlinu a objavil bronzovú truhlicu plnú zlatých dinárov a vyberaných šperkov. Hasan za celý život taký poklad nevidel. Naložil truhlicu na koňa a vrátil sa do Káhiry.

Keď sa najbližšie zhováral so svojím starším ja, spýtal sa ho: „Odkiaľ si vedel, kde je ten poklad?“

„Dopočul som sa o tom od seba,“ odvetil starší Hasan, „presne tak ako ty. A ak sa pýtaš, odkiaľ vôbec vieme o mieste, kde sa poklad nachádzal, tak na to nemám vysvetlenie, len azda, že je to Alahova vôľa, a aké iné vysvetlenie vôbec veci majú?“

„Prisahám, že bohatstvo, ktorým ma Alah požehnal, dobre využijem,“ vyhlásil mladší Hasan.

„A ja tú prísahu obnovujem,“ prisvedčil starší. „Toto je naposledy, čo sa zhovárame. Odteraz si už nájdeš vlastnú cestu. Pokoj s tebou.“

A tak sa Hasan vrátil domov. Za zlato mohol nakúpiť veľké množstvo konopy, najať si robotníkov, vyplácať im spravodlivú mzdu a predávať povrazy so ziskom každému, kto ich potreboval. Oženil sa s krásnou a múdrou ženou a na jej radu začal obchodovať aj s iným tovarom, až sa z neho stal bohatý a ctený kupec. Po celý čas štedro obdarúval chudobných a žil cnostne. Takto prežil Hasan mimoriadne šťastný život, až ho napokon premohla smrť, ktorá ničí i záväzky, i slasti.


„To je pozoruhodný príbeh,“ povedal som. „Sotva si viem predstaviť lepšie povzbudenie pre niekoho, kto zvažuje, či má bránu využiť.“

„Tvoja skepsa je múdra,“ pokýval hlavou Bašárat. „Alah odmeňuje tých, ktorých chce odmeniť, a karhá tých, ktorých chce karhať. Brána nijako nezmení jeho mienku o tebe.“

Prikývol som, lebo sa mi zdalo, že mu rozumiem. „Takže aj keby sa človek úspešne vyhol nešťastiam, ktoré zakúsilo jeho staršie ja, nič mu nezaručí, že ho nepostretnú iné.“

„Nie, odpusť starcovi, že sa nevyjadril jasne. Použiť bránu nie je ako ťahať lós, lebo pri každom žrebovaní ťa čaká iná výhra. Použiť bránu je skôr ako vkročiť do tajnej chodby v paláci, ktorá ťa vpustí do miestnosti rýchlejšie, ako keby si šiel bežnou chodbou. Miestnosť, kam dôjdeš, je rovnaká, bez ohľadu na to, ktorými dverami do nej vstúpiš.“

To ma prekvapilo. „Takže budúcnosť je daná? Nemenná rovnako ako minulosť?“

„Hovorí sa, že ľútosť a pokánie vymazávajú minulosť.“

„Aj ja som to počul, ale zatiaľ nemám dôkazy, že by to bola pravda.“

„To nerád počujem,“ poznamenal Bašárat. „Ja viem povedať len toľko, že budúcnosť sa v ničom nelíši.“

Chvíľu som nad tým rozmýšľal. „Takže ak sa dozvieš, že o dvadsať rokov od dnešného dňa už nežiješ, nemôžeš spraviť nič, aby si sa vyhol svojej smrti?“ Prikývol. Veľmi ma to zarmútilo, ale potom mi zišlo na um, či to zároveň nemôže byť istá záruka. Tak som povedal: „Predpokladajme, že sa dozvieš, že o dvadsať rokov odo dneška si nažive. V tom prípade ťa v priebehu tých dvadsiatich rokov nemôže nič zabiť. Mohol by si bez obáv bojovať vo vojne, pretože tvoje prežitie je isté.“

„Je to možné,“ uznal. „Zároveň je možné, že človek, ktorý by takúto záruku využil, by svoje staršie ja nenašiel živé už pri prvom použití brány.“

„Aha,“ ja na to, „ platí teda, že iba prezieraví ľudia sa stretnú so svojím starším ja?“

„Dovoľ, aby som ti rozpovedal príbeh iného človeka, ktorý bránu použil, a sám sa rozhodneš, či bol prezieravý alebo nie.“ Bašárat mi potom rozpovedal príbeh, a ak tvoje veličenstvo nenamieta, ja ho teraz zopakujem.


PRÍBEH O TKÁČOVI, KTORÝ OKRADOL SÁM SEBA


Bol raz mladý tkáč menom Adžíb, ktorý si zarábal na skromné živobytie výrobou kobercov, ale túžil zakúsiť prepych, aký si užívajú boháči. Keď si vypočul príbeh Hasana, okamžite prešiel cez Bránu rokov, aby vyhľadal svoje staršie ja. Bol si istý, že bude rovnako bohaté a štedré ako starší Hasan.

Prišiel teda do Káhiry o dvadsať rokov neskôr, rovno sa vybral do bohatej štvrte Habaníja a vypytoval sa ľudí, kde býva Adžíb ibn Taher. Predsavzal si, že ak stretne niekoho, kto sa zadiví nad ich podobou, predstaví sa ako Adžíbov syn, ktorý len nedávno prišiel z Damasku. Svoj príbeh však nemal komu vyrozprávať, pretože nikto, koho oslovil, jeho meno nepoznal.

Napokon sa rozhodol vrátiť do svojej starej štvrte a zistiť, či tam niekto nevie, kam sa presťahoval. Keď prišiel na svoju ulicu, zastavil chlapca a spýtal sa ho, či nevie, kde nájde muža menom Adžíb. Chlapec ho poslal do Adžíbovho domu.

„Tam býval kedysi,“ opravil ho Adžíb. „Ale kde býva teraz?“

„Ak sa odvčera presťahoval, tak neviem, kam šiel,“ odvetil chlapec.

Adžíb neveril vlastným ušiam. Je možné, že jeho staršie ja ešte o dvadsať rokov neskôr býva v tom istom dome? To by znamenalo, že nikdy nezbohatol a že jeho staršie ja mu nemôže dať nijaké rady, alebo aspoň žiadne také, ktoré by Adžíbovi pomohli k zisku. Ako je možné, že sa jeho osud natoľko líši od osudu toho šťastného povrazníka? V nádeji, že sa chlapec pomýlil, vyčkával Adžíb pred domom a mal oči na stopkách.

Napokon zazrel, ako z domu vychádza muž, a sklamane v ňom spoznal svoje staršie ja. Za starším Adžíbom kráčala žena, ktorá bola zrejme jeho manželka, ale sotva si ju všimol, lebo jeho pozornosť pútal len vlastný neúspech, neschopnosť niečo v živote dosiahnuť. Zmätene hľadel na prostý odev dvoch manželov, až mu napokon zmizli z očí.

Hnaný zvedavosťou, aká núti ľudí pozerať zblízka na hlavy popravených, prešiel Adžíb k dverám svojho domu. Jeho kľúč do zámky stále pasoval, tak si odomkol a vošiel. Nábytok sa zmenil, ale bol prostý a ošúchaný, a Adžíb sa zhrozil. Ako to, že si po dvadsiatich rokoch nemôže dovoliť lepšie vankúše?

Náhle ho čosi prinútilo prejsť k drevenej truhlici, kde mával svoje úspory, a odomknúť ju. Nadvihol veko a videl, že truhlica je plná zlatých dinárov.

Adžíb žasol. Jeho staršie ja má truhlicu plnú zlata, a predsa už dvadsať rokov chodí v prostom odeve a býva v tom istom malom domčeku! Bezpochyby je to skupáň, ktorý si nevie užívať, pomyslel si Adžíb, keď má bohatstvo, ale neteší sa z neho. Adžíb už dávno vedel, že človek si majetok neodnesie do hrobu. Ako na to mohol s pribúdajúcimi rokmi zabudnúť?

Teraz usúdil, že také bohatstvo by malo patriť človeku, ktorý ho vie oceniť, a teda jemu. Ak vezme úspory svojmu staršiemu ja, nebude to krádež, presviedčal sa v duchu, veď zostanú u toho istého človeka. Vyložil si teda truhlicu na plece a s veľkou námahou sa mu ju podarilo preniesť späť cez Bránu rokov do Káhiry, v ktorej býval.

Časť svojho čerstvo nadobudnutého majetku uložil u bankára, ale aj tak pri sebe vždy nosil mešec plný zlata. Chodil vyobliekaný v damaskovom kaftane, črieviciach z kordovánu a na hlave mu sedel chorasánsky turban ozdobený drahokamom. Prenajal si dom v bohatej štvrti, zariadil ho najkvalitnejšími kobercami a pohovkami a najal si kuchára, aby mu pripravoval opulentné jedlá.

Potom vyhľadal brata ženy, po ktorej dávno túžil a ktorá sa volala Táhira. Jej brat bol lekárnik a Táhira mu v lekárni pomáhala. Adžíb si občas zašiel kúpiť liek, aby s ňou mohol prehodiť slovo. Raz zazrel, ako sa jej posunul závoj, a jej oči boli tmavé a krásne ako oči gazely. Brat by jej nedovolil uzavrieť manželstvo s tkáčom, ale teraz sa Adžíb mohol predstaviť ako vhodný nápadník.

Táhirin brat súhlasil a Táhira sama ochotne privolila, lebo aj ona túžila po Adžíbovi. Adžíb na svadbu neľutoval žiadne výdavky. Najal si jednu z výletných lodí, čo brázdili kanál na juh od mesta, usporiadal hostinu, pri ktorej ich zabávali hudobníci aj tanečníci, a počas hostiny daroval svojej neveste veľkolepý perlový náhrdelník. O svadbe sa hovorilo v celej štvrti.

Adžíb sa radoval, ako si vie svoje peniaze aj manželku užiť, a týždeň spolu žili ako v raji. Potom raz prišiel Adžíb domov a našiel dom s vylomenými dverami a vyplienený, bez striebra aj zlata. Z úkrytu vyšiel vystrašený kuchár a porozprával mu, že lupiči uniesli Táhiru.

Adžíb sa modlil k Alahovi a napokon od vyčerpania a starostí zaspal. Na druhý deň ráno ho prebudilo klopanie na dvere. Stál tam neznámy muž. „Mám pre teba odkaz,“ povedal.

„Aký odkaz?“ znepokojil sa Adžíb.

„Týka sa tvojej manželky.“

Strach a zlosť zovreli v Adžíbovom žalúdku ako čierna žlč. „Aké výkupné žiadaš?“ spýtal sa.

„Desaťtisíc dinárov.“

„To je viac ako hodnota všetkého, čo vlastním!“ zvolal Adžíb.

„Nejednaj sa so mnou,“ zahriakol ho lupič. „Videl som, že míňaš peniaze tak, ako iní vylievajú vodu.“

Adžíb padol na kolená. „Rozhadzoval som. Prisahám pri Prorokovom mene, že až toľko nemám,“ priznal sa.

Lupič si ho pozorne obzrel. „Daj dohromady všetky peniaze, čo máš,“ vyhlásil, „a zajtra o tejto hodine ich tu maj pripravené. Ak budem mať dojem, že si predo mnou nejaké zatajil, tvoja manželka zomrie. Ak ma presvedčíš o svojej úprimnosti, moji muži ti ju dovedú naspäť.“

Adžíb si povedal, že nemá na výber. „Súhlasím,“ prikývol a lupič odišiel.

Na druhý deň šiel za bankárom a vybral si od neho všetky peniaze, ktoré mu ešte zostali. Dal ich lupičovi, ten zhodnotil zúfalstvo v jeho očiach a uspokojil sa. Lupič svoj sľub splnil a ešte v ten večer sa Táhira vrátila domov.

Keď sa objali, Táhira povedala: „Neverila som, že za mňa zaplatíš toľko peňazí.“

„Bez teba by som si ich nedokázal užiť,“ odvetil Adžíb a prekvapilo ho, že je to naozaj pravda. „Teraz však ľutujem, že ti nemôžem kúpiť, čo si zaslúžiš.“

„Už mi nikdy nemusíš nič kupovať,“ vyhlásila.

Adžíb sklonil hlavu. „Mám pocit, že som bol potrestaný za svoje zlé skutky.“

„Aké zlé skutky?“ spýtala sa Táhira, ale Adžíb neodpovedal. „Na toto som sa ťa predtým nepýtala,“ pokračovala, „ale viem, že všetky tie peniaze, ktoré si mal, si nezdedil. Povedz, ukradol si ich?“

„Nie,“ odvetil Adžíb, lebo pravdu si nebol ochotný priznať ani sám pred sebou. „Dostal som ich.“

„Takže to bola pôžička?“

„Nie, netreba ju splatiť.“

„A ty ju nechceš splatiť?“ Táhira sa zhrozila. „Takže ti neprekáža, že ti niekto iný zaplatil za svadbu? Že zaplatil aj výkupné za mňa?“ Vyzerala, že má plač na krajíčku. „Som teda tvoja alebo patrím tomu druhému?“

„Si moja manželka,“ odpovedal Adžíb.

„Ako by som mohla byť, keď za svoj život vďačím niekomu inému?“

„Nedovolím, aby si pochybovala o mojej láske,“ riekol Adžíb. „Prisahám ti, že peniaze vrátim do posledného dirhamu.“

A tak sa Adžíb s Táhirou vrátili do Adžíbovho starého domu a začali sporiť. Obaja pracovali pre Táhirinho brata, lekárnika, a keď napokon začal vyrábať parfumy pre boháčov, Adžíb a Táhira prevzali jeho lekáreň a predávali ďalej lieky chorým. Netreli biedu, ale takmer nič neminuli, žili skromne a radšej si opravili poškodený nábytok, ako by si kúpili nový. Adžíb sa dlhé roky usmial zakaždým, keď hodil mincu do truhlice a povedal Táhire, že mu to pripomína, ako veľmi si ju cení. Tvrdil, že aj keď sa truhlica naplní, bude to preňho nízka cena.

Lenže truhlicu nie je ľahké naplniť, keď sa do nej prikladá vždy len po niekoľko mincí, takže to, čo sa začalo ako šetrnosť, sa stalo skúposťou, a prezieravé rozhodnutia vystriedalo lakomstvo. Ešte horšie bolo, že láska medzi Adžíbom a Táhirou časom ochladla a pre peniaze, ktoré nemohli minúť, sa navzájom znenávideli.

Takto prešli roky, Adžíb starol a čakal na druhý raz, keď o zlato príde.


„Aký čudný a smutný príbeh,“ poznamenal som.

„Veru tak,“ prisvedčil Bašárat. „No, čo povieš, zachoval sa Adžíb podľa teba prezieravo?“

Zaváhal som. „Neprináleží mi súdiť ho,“ odvetil som napokon. „S dôsledkami svojich činov musel žiť tak, ako ja musím žiť s tými svojimi.“ Chvíľu som mlčal a potom som dodal: „Obdivujem však Adžíbovu úprimnosť, že ti vyrozprával všetko, čo urobil.“

„Ach, ale Adžíb mi ako mladý muž nič z toho neprezradil,“ povedal Bašárat. „Keď sa z brány vynoril aj s truhlicou na pleci, ďalších dvadsať rokov som ho nevidel. Keď za mnou Adžíb znovu prišiel, mal o dvadsať rokov viac. Vrátil sa domov a zistil, že truhlica je preč, a vedomie, že splatil svoj dlh, ho inšpirovalo, aby mi vyrozprával o všetkom, čo sa stalo.“

„Naozaj? Takže sa s tebou prišiel porozprávať aj starší Hasan z prvého príbehu?“

„Nie, Hasanov príbeh som počul od jeho mladšieho ja. Starší Hasan sa do môjho obchodu nikdy nevrátil, ale namiesto neho som privítal iného návštevníka, muža, ktorý mi o Hasanovi povedal príbeh, aký mi on sám nikdy povedať nemohol.“ Bašárat mi potom rozpovedal príbeh toho návštevníka, a ak tvoje veličenstvo nenamieta, ja ho teraz zopakujem.


PRÍBEH O MANŽELKE A JEJ MILENCOVI


Raníja bola dlhé roky Hasanovou manželkou a žili veľmi šťastne. Jedného dňa uvidela, ako jej manžel stoluje s mladým mužom, v ktorom spoznala verný obraz Hasana v čase, keď si ju vzal. Jej úžas bol taký veľký, že sa ledva ovládla, aby sa nezapojila do ich rozhovoru. Keď mladý muž odišiel, požiadala Hasana, aby jej prezradil, o koho ide, a Hasan jej vyrozprával neuveriteľný príbeh.

„Povedal si mu aj o mne?“ spýtala sa ho. „Vedel si, čo nás čaká, keď sme sa zoznámili?“

„Vedel som, že sa s tebou ožením, od prvej chvíle, ako som ťa uvidel,“ s úsmevom odvetil Hasan, „ale nie preto, že by mi to niekto povedal. Žena, hádam by si mu takú chvíľu nechcela pokaziť?“

A tak Raníja manželovo mladšie ja neoslovila, ale len načúvala ich rozhovorom a ukradomky na mladého muža pozerala. Pri pohľade na jeho mladistvé črty sa jej rozbúchalo srdce. Spomienky nás občas oklamú tým, aké sú sladké, ale keď sa dívala na dvoch mužov sediacich oproti sebe, videla aj bez preháňania jeho krásu. Po nociach nemohla spávať a stále na to myslela.

Niekoľko dní po tom, čo sa Hasan rozlúčil so svojím mladším ja, odišiel z Káhiry do Damasku, aby tam uzatvoril obchod s istým kupcom. Raníja v jeho neprítomnosti vyhľadala obchod, ktorý jej Hasan opísal, a prešla cez Bránu rokov do Káhiry svojej mladosti.

Pamätala si, kde vtedy bývala, a tak poľahky našla mladého Hasana a sledovala ho. Keď ho pozorovala, pocítila silnú túžbu, akú v nej starší Hasan už roky nevyvolal – také živé boli spomienky na milovanie v mladosti. Vždy bola oddanou a vernou manželkou, ale tu sa jej naskytla príležitosť, aká sa nikdy nezopakuje. Rozhodla sa teda poslúchnuť hlas túžby, prenajala si dom a niekoľko dní doň nakupovala nábytok.

Keď bol dom pripravený, diskrétne sledovala Hasana a pritom zbierala odvahu osloviť ho. Na klenotníckom trhu sa dívala, ako vošiel do jedného obchodu, ukázal majiteľovi náhrdelník s desiatimi drahokamami a spýtal sa klenotníka, koľko by zaň zaplatil. Raníja v tom náhrdelníku spoznala šperk, ktorý jej Hasan daroval v prvých dňoch po svadbe; nevedela, že sa ho kedysi pokúsil predať. Postávala bokom a počúvala, predstierajúc, že si obzerá prstene.

„Prines ho zajtra a zaplatím ti tisíc dinárov,“ povedal klenotník. Mladý Hasan s cenou súhlasil a odišiel.

Raníja sa za ním dívala a začula, ako sa vedľa zhovárajú dvaja muži:

„Videl si ten náhrdelník? Ten patrí nám.“

„Si si istý?“ spýtal sa druhý.

„Áno. To je ten sviniar, ktorý vykopal našu truhlicu.“

„Povedzme o ňom nášmu kapitánovi. Keď tento človek predá náš náhrdelník, vezmeme mu peniaze aj to ostatné.“

Dvaja muži odišli a nevšimli si Raníju stojacu obďaleč s divo búšiacim srdcom, ale s telom meravým ako laň, okolo ktorej prešiel tiger. Uvedomila si, že poklad, ktorý Hasan vykopal, zrejme patril lúpežníckej bande, a títo muži boli jej členmi. Teraz chodili ku káhirským klenotníkom a hľadali človeka, ktorý ich obral o lup.

Raníja vedela, že mladý Hasan náhrdelník nepredal, pretože ho ďalej vlastnil. Zároveň vedela, že lúpežníci Hasana nemohli zabiť. Ale Alahovou vôľou určite nebolo, aby teraz neurobila vôbec nič. Alah ju sem určite priviedol preto, aby ju použil ako svoj nástroj.

Raníja sa vrátila k Bráne rokov, prešla do svojich vlastných čias a doma vo svojej klenotnici našla ten náhrdelník. Potom znovu použila Bránu rokov, no nevošla do nej z ľavej strany, ale z pravej, takže navštívila Káhiru o dvadsať rokov neskôr. Tam vyhľadala svoju staršiu verziu, dámu v rokoch. Staršia Raníja ju srdečne privítala a vytiahla z vlastnej klenotnice ten istý náhrdelník. Dve ženy sa potom dohodli, ako mladému Hasanovi pomôžu.

Na druhý deň sa dvaja lúpežníci vrátili aj s tretím mužom. Raníja usúdila, že je to ich kapitán. Všetci sa prizerali, ako Hasan ukazuje náhrdelník klenotníkovi.

Keď si ho klenotník poobzeral, Raníja k nemu pristúpila a povedala: „Aká náhoda! Klenotník, aj ja by som ti chcela predať taký istý náhrdelník.“ Vytiahla ten svoj z mešca, ktorý mala pri sebe.

„Pozoruhodné,“ zadivil sa klenotník. „Nikdy som nevidel dva také podobné kusy.“

Vtedy k nim podišla staršia Raníja. „Ale, čo to vidím? Určite ma klame zrak!“ A vytiahla tretí, úplne rovnaký náhrdelník. „Predavač sa mi zaprisahával, že je to jediný takýto kus. Toto dokazuje, že ma oklamal.“

„Možno by si ho mala vrátiť,“ navrhla Raníja.

„No, uvidíme,“ povedala staršia Raníja. Opýtala sa Hasana: „Koľko ti zaň chce zaplatiť?“

„Tisíc dinárov,“ zmätene odvetil Hasan.

„Nehovor! Klenotník, nekúpil by si aj tento?“

„Musím zvážiť svoju ponuku,“ odpovedal klenotník.

Kým sa Hasan a staršia Raníja dohadovali s klenotníkom, Raníja ustúpila ďalej a počula, ako kapitán hreší dvoch lúpežníkov. „Vy somári,“ hromžil. „Je to úplne bežný náhrdelník. Kvôli vám by som vyvraždil polovicu klenotníkov v Káhire a zbytočne na nás upozornil stráž.“ Obom vysolil zaucho a odviedol ich preč.

Raníja sa znovu zadívala na klenotníka, ktorý medzitým odvolal svoju ponuku, že kúpi Hasanov náhrdelník. Staršia Raníja povedala: „Tak dobre. Pokúsim sa ho vrátiť mužovi, ktorý mi ho predal.“ Keď staršia žena odchádzala, Raníja by bola prisahala, že sa pod závojom usmieva.

Raníja sa obrátila na Hasana. „Zdá sa, že ani jeden z nás dnes svoj náhrdelník nepredá, však?“

„Možno inokedy,“ pripustil Hasan.

„Ja si svoj odnesiem domov, nech je v bezpečí,“ povedala Raníja. „Odprevadíš ma?“

Hasan súhlasil a šiel s Raníjou k domu, ktorý si prenajala. Potom ho pozvala dnu a ponúkla mu víno, a keď si obaja trochu vypili, odviedla ho do spálne. Zakryla okná hrubými závesmi a pozhasínala všetky lampy, takže v miestnosti bola tma ako v noci. Až potom si zložila závoj a ľahla si s ním do postele.

Raníja bola plná očakávania, ale prekvapilo ju, že Hasan sa správa nemotorne a rozpačito. Veľmi jasne si totiž pamätala svoju svadobnú noc, keď bol sebaistý a svojím láskaním jej vyrazil dych. Vedela, že Hasanovo prvé stretnutie s mladou Raníjou už nie je ďaleko, a chvíľu nechápala, ako sa tento neobratný chlapec mohol tak rýchlo zmeniť. A potom, samozrejme, pochopila.

Tak sa Raníja ešte mnoho dní každé popoludnie stretávala s Hasanom vo svojom prenajatom dome, učila ho umeniu lásky a pri tom mu predviedla, že, ako sa často hovorí, ženy sú zo všetkých Alahových diel ten najväčší zázrak. Povedala mu: „Rozkoš, ktorú daruješ, sa ti vráti prostredníctvom rozkoše, ktorú dostaneš,“ a v duchu sa usmiala, lebo vedela, aké pravdivé sú tieto jej slová. Onedlho nadobudol takú šikovnosť, na akú si pamätala, a ona si ju teraz užila ešte viac, ako keď bola mladou ženou.

Priskoro nastal deň, keď Raníja povedala mladému Hasanovi, že musí odísť. Vedel, že z nej nemá mámiť dôvody rozlúčky, ale spýtal sa jej, či sa ešte niekedy uvidia. Nežne mu odpovedala, že nie. Potom predala všetok nábytok majiteľovi domu a vrátila sa cez Bránu rokov do svojho vlastného obdobia.

Keď sa starší Hasan vrátil z cesty do Damasku, Raníja ho očakávala doma. Srdečne ho privítala, ale svoje tajomstvá si nechala pre seba.


Keď Bašárat dorozprával príbeh, zostal som pohrúžený do svojich myšlienok, až kým mi nepovedal: „Vidím, že tento príbeh ťa zaujal oveľa viac ako tie predtým.“

„Vidíš dobre,“ prikývol som. „Teraz si uvedomujem, že hoci je minulosť nemenná, keď ju človek navštívi, môže sa stretnúť s niečím nečakaným.“

„Je to tak. Už rozumieš, prečo hovorím, že budúcnosť a minulosť sú rovnaké? Ani jednu z nich nemôžeme zmeniť, ale obidve môžeme lepšie spoznať.“

„Rozumiem. Otvoril si mi oči a teraz si želám prejsť cez Bránu rokov. Akú cenu za to žiadaš?“

Mávol rukou. „Prechod cez Bránu času nepredávam,“ vyhlásil. „Alah do môjho obchodu privádza, koho sám chce, a ja sa uspokojím s tým, že som nástrojom jeho vôle.“

Keby to bol niekto iný, nie on, bol by som jeho slová považoval za vyjednávaciu stratégiu, ale po tom všetkom, čo mi Bašárat porozprával, som vedel, že je úprimný. „Tvoja štedrosť je rovnako bezhraničná ako tvoja učenosť,“ uklonil som sa mu. „Ak sa niekedy objaví služba, ktorú by ti mohol poskytnúť obchodník s látkami, prosím, oslov ma.“

„Ďakujem ti. Teraz sa porozprávame o tvojej ceste. Niektoré záležitosti musíme prebrať predtým, ako navštíviš Bagdad, ktorý je v čase o dvadsať rokov vpredu.“

„Neželám si navštíviť budúcnosť,“ povedal som mu. „Pôjdem opačným smerom, chcem byť znovu v ére svojej mladosti.“

„Ach, tak to sa ti hlboko ospravedlňujem. Táto brána ťa tam nezavedie. Vieš, ja som ju postavil iba pred týždňom. Pred dvadsiatimi rokmi tu ešte neboli nijaké dvere, z ktorých by si mohol vyjsť.“

To ma tak zaskočilo, že moja odpoveď zrejme znela ako z úst strateného dieťaťa. „Ale kam vedie druhá strana brány?“ spýtal som sa, prešiel som okolo okrúhlej brány a obzrel som si jej druhú stranu.

Bašárat obišiel bránu a zastal pri mne. Výhľad cez bránu vyzeral rovnako ako výhľad mimo nej, ale keď vystrel ruku a prestrčil ju cez ňu, zastala, akoby narazila na neviditeľnú stenu. Pozornejšie som sa tam zadíval a všimol som si mosadznú lampu stojacu na stole. Jej plameň sa nemihotal, bol pevný a nehybný, ako keby celá miestnosť uviazla zaliata v najčírejšom jantári.

„Tu vidíš, ako táto miestnosť vyzerala minulý týždeň,“ povedal Bašárat. „Zhruba o dvadsať rokov sa cez túto stranu brány bude dať vojsť, ľudia budú môcť z tohto smeru vstúpiť a navštíviť svoju minulosť. Alebo,“ dodal a odviedol ma naspäť k tej strane brány, ktorú mi ukázal ako prvú, „môžeme teraz vojsť z pravej strany a navštíviť ich. No obávam sa, že táto brána ťa nikdy nezavedie do dní tvojej mladosti.“

„A čo Brána rokov, ktorú si mal v Káhire?“ spýtal som sa ho.

Prikývol. „Tá brána stále stojí. Svoj obchod v Káhire som zveril synovi.“

„Môžem teda odcestovať do Káhiry a cez tamojšiu bránu navštíviť Káhiru spred dvadsiatich rokov. A odtiaľ sa môžem vrátiť do Bagdadu.“

„Áno, takú cestu môžeš podniknúť, ak po tom túžiš.“

„Túžim,“ prisvedčil som. „Povieš mi, ako nájdem tvoj obchod v Káhire?“

„Najskôr musíme prebrať niekoľko vecí,“ upozornil ma Bašárat. „Neopýtam sa ťa, aké máš úmysly, uspokojím sa s tým, že počkám, kým sa mi o nich sám nerozhodneš porozprávať. Ale aj tak ti pripomeniem, že to, čo sa raz stalo, sa neodstane.“

„Viem,“ ja na to.

„A že sa nemôžeš vyhnúť skúškam, ktoré sú ti súdené. Musíš prijať, čo ti Alah dáva.“

„To si sám pripomínam každučký deň svojho života.“

„V tom prípade je mi cťou pomôcť ti akýmkoľvek spôsobom, ktorý je v mojich silách,“ vyhlásil.

Priniesol mi papier, pero a kalamár a začal písať. „Napíšem ti sprievodný list, ktorý ti po ceste pomôže.“ Poskladal list, na jeho okraj nakvapkal trochu vosku zo sviečky a do vosku odtlačil prsteň. „Keď doputuješ do Káhiry, odovzdaj toto môjmu synovi a on ti dovolí vstúpiť do tamojšej Brány rokov.“

Kupec ako ja musí vedieť dobre vyjadriť vďačnosť, ale ešte nikdy predtým som neďakoval tak kvetnato ako vtedy Bašáratovi a každé slovo som vyriekol z najhlbšej úprimnosti. Dal mi pokyny, ako sa dostanem do jeho obchodu v Káhire, a ja som ho ubezpečil, že mu po návrate všetko porozprávam. Keď som sa chystal vyjsť z jeho obchodu, ešte mi niečo zišlo na um. „Keďže Brána rokov, ktorú máš tu, vedie do budúcnosti, máš istotu, že brána a tento obchod zostanú na mieste dvadsať rokov alebo aj viac.“

„Áno, to je pravda,“ povedal Bašárat.

Chcel som sa ho spýtať, či aj on stretol svoje staršie ja, ale potom som si zahryzol do jazyka. Keby odpovedal, že nie, znamenalo by to jedine, že jeho staršie ja je mŕtve, a vlastne by som sa ho tým pýtal, či pozná dátum svojej smrti. Kto som, aby som takto vyzvedal, keď mi tento muž dáva veľký dar a ani sa nepýta na moje úmysly? Z jeho výrazu mi bolo jasné, že vie, na čo sa ho chcem spýtať, a tak som len sklonil hlavu na znak pokorného ospravedlnenia. Prikývnutím naznačil, že ho prijíma, a ja som sa vrátil domov urobiť nevyhnutné prípravy.

Karavána putovala do Káhiry dva týždne. Ak veličenstvo zaujíma, čo sa mi počas tej cesty preháňalo v hlave, môžem prezradiť to, čo som nepovedal Bašáratovi. Bol som totiž kedysi ženatý, pred dvadsiatimi rokmi, so ženou menom Nadžíja. Jej postava sa vlnila pôvabne ako vŕbový prútik a tvár mala prekrásnu ako žiarivý mesiac, ale moje srdce si získala milou a nežnou povahou. Len krátko pred svadbou som sa stal kupcom a neboli sme bohatí, no necítili sme nedostatok.

Boli sme manželia iba rok, keď som mal cestovať do Basry na stretnutie s istým lodným kapitánom. Naskytla sa mi príležitosť zarobiť na obchode s otrokmi, ale Nadžíja s tým nesúhlasila. Pripomenul som jej, že Korán nezakazuje vlastníctvo otrokov, ak sa k nim človek správa dobre, a že niekoľko otrokov mal dokonca aj Prorok. Ona však povedala, že nemám odkiaľ vedieť, ako sa k svojim otrokom budú správať tí, ktorí ich kúpia odo mňa, a že je lepšie predávať tovar ako ľudí.

V to ráno, keď som mal odísť, sme sa s Nadžíjou pohádali. Zvýšil som na ňu hlas a povedal som slová, na ktoré sa aj hanbím spomínať, a poprosím veličenstvo o prepáčenie, ak ich tu nezopakujem. Odišiel som v hneve a už nikdy som ju nevidel. Niekoľko dní po mojom odchode sa ťažko zranila, keď sa zrútila stena mešity. Odviezli ju do bimaristánu, ale lekári ju nedokázali zachrániť a zakrátko nato zomrela. O jej smrti som sa dozvedel, až keď som sa o týždeň vrátil, a mal som pocit, ako keby som ju bol vlastnoručne zabil.

Môžu byť pekelné muky horšie ako to, čo som v nasledujúcich dňoch zakúsil? Zdalo sa pravdepodobné, že to zistím na vlastnej koži, tak blízko k smrti ma doviedla moja úzkosť. A určite to musí byť podobné, pretože tak ako večný oheň, aj žiaľ horí, ale nestravuje – namiesto toho len obnažuje srdce, takže je ešte väčšmi vystavené ďalšiemu utrpeniu.

Napokon sa moje obdobie trúchlenia skončilo a zo mňa bol vnútorne vyprázdnený človek, iba vrece z kože bez vnútorností. Otrokom, ktorých som kúpil, som daroval slobodu a prešiel som na obchodovanie s látkami. Roky mi priniesli bohatstvo, ale nikdy som sa znovu neoženil. Niektorí muži, s ktorými som uzatváral obchody, sa mi pokúšali dohodnúť sobáš so svojimi sestrami či dcérami, hovorili mi, že láska ženy pomáha zabúdať na bolesť. Možno mali pravdu, ale určite nepomôže zabudnúť na bolesť, ktorú človek spôsobil druhému. Vždy, keď som si predstavil sobáš s inou ženou, rozpamätal som sa na ubolený výraz očí mojej Nadžíje, keď som ju naposledy videl, a srdce sa mi voči iným uzavrelo.

O tom, čo som urobil, som sa porozprával s muláhom a ten mi povedal, že ľútosť a pokánie môžu vymazať minulosť. Oľutoval som a kajal som sa, ako som len vedel. Dvadsať rokov som žil ako čestný muž, modlil som sa, postil som sa, dával som almužnu tým menej šťastným, bol som na púti v Mekke, a predsa ma stále prenasledoval pocit viny. Alah je milosrdný, tak som vedel, že si to robím iba ja sám.

Keby sa ma bol Bašárat opýtal, asi by som mu ani nevedel vysvetliť, čo chcem svojím návratom dosiahnuť. Z jeho príbehov bolo jasné, že nemôžem zmeniť to, čo sa odohralo a o čom som vedel. Nikto nezabránil môjmu mladšiemu ja, aby sa pri poslednom rozhovore s Nadžíjou pohádalo. Ale príbeh Raníje, ktorý spočíval ukrytý v príbehu o Hasanovom živote bez toho, aby o ňom Hasan vedel, mi dával slabú nádej: možnože aj ja zohrám nejakú úlohu v udalostiach, kým bude moje mladšie ja na pracovnej ceste.

Nemohlo sa stať napríklad to, že došlo k omylu a moja Nadžíja prežila? Kým som bol preč, možno do rubáša zabalili a pochovali telo inej ženy. Možno by som mohol zachrániť Nadžíju a priviesť ju so sebou do Bagdadu – do mojej súčasnosti. Vedel som, že je to šialené, skúsení ľudia totiž hovoria: „Štyri veci sa nikdy nevrátia: vypovedané slovo, vystrelený šíp, minulosť a premárnená príležitosť.“ Pravdivosť týchto slov som chápal lepšie ako väčšina iných ľudí. A predsa som sa odvažoval dúfať, že Alah pokladal moje dvadsaťročné pokánie za dostatočné a teraz mi dáva šancu znovu získať, čo som stratil.

Karavána putovala pokojne a po šesťdesiatich východoch slnka a troch stovkách modlitieb som došiel do Káhiry. Tam som sa musel zorientovať na uliciach mesta, ktoré sú v porovnaní s harmonickým rozložením Mesta pokoja jedno veľké mätúce bludisko. Prešiel som na Baín al-Kasraín, hlavnú ulicu, ktorá sa tiahne fatimovskou obytnou štvrťou v Káhire. Našiel som ulicu, ktorá z nej odbočovala a na ktorej sa nachádzal Bašáratov obchod.

Obchodníkovi som povedal, že som sa rozprával s jeho otcom v Bagdade, a odovzdal som mu sprievodný list od Bašárata. Keď si ho prečítal, zaviedol ma do zadnej miestnosti, uprostred ktorej stála ďalšia Brána rokov, a kývol na mňa, nech do nej vstúpim z ľavej strany.

Zastal som pred masívnym kovovým kruhom a zamrazilo ma, ale pokarhal som sa za svoj nepokoj. S hlbokým nádychom som bránu prekročil a ocitol som sa v rovnakej miestnosti, ale zariadenej iným nábytkom. Nebyť toho nábytku, nebol by som ani spoznal, že brána sa niečím líši od obyčajného prechodu. Potom som si uvedomil, že tie zimomriavky, čo som pocítil, spôsobil iba chlad v miestnosti, pretože deň, do ktorého som prišiel, nebol taký horúci ako ten, ktorý som opustil. Cítil som ešte na chrbte jeho teplý závan, prichádzal cez bránu ako povzdych.

Obchodník vkročil za mnou a zavolal: „Otec, máš návštevu!“

Do miestnosti vošiel muž a ktože iný to bol, ako Bašárat, o dvadsať rokov mladší, než keď som ho videl v Bagdade. „Vitaj, môj pane,“ oslovil ma. „Som Bašárat.“

„Ty ma nepoznáš?“ spýtal som sa ho.

„Nie, určite si sa stretol s mojím starším ja. Pre mňa je toto naše prvé stretnutie, ale je mi cťou byť ti k službám.“

Veličenstvo, keď tu už rozprávam o svojich nedostatkoch, nezostáva mi nič iné, iba priznať, že ako som bol počas cesty z Bagdadu zahĺbený do vlastných trápení, neuvedomil som si, že Bašárat ma pravdepodobne spoznal už v prvom momente, keď som v Bagdage vstúpil do jeho obchodu. Ešte som len obdivoval jeho vodné hodiny a mosadzného vtáčika-speváčika, a už vedel, že pôjdem do Káhiry, ba pravdepodobne vedel aj to, či som dosiahol svoj cieľ alebo nie.

Bašárat, s ktorým som sa zhováral teraz, nič z toho nevedel. „Za tvoju láskavosť som ti teda dvojnásobne vďačný, pane,“ povedal som. „Volám sa Fuvád ibn Abás a nedávno som prišiel z Bagdadu.“

Bašáratov syn sa rozlúčil a ja som sa s Bašáratom pustil do reči. Opýtal som sa ho, aký je deň a aký mesiac, potvrdil som si, že je dosť času, aby som sa stihol vrátiť do Mesta pokoja, a sľúbil som mu, že keď sa vrátim sem, všetko mu rozpoviem. Jeho mladšie ja bolo rovnako zdvorilé ako to staršie. „Teším sa, že sa pozhovárame, keď sa vrátiš, a že ti o dvadsať rokov odteraz budem môcť znovu poslúžiť,“ povedal.

Jeho slová ma zarazili. „Ty si už pred dneškom plánoval otvoriť obchod aj v Bagdade?“

„Prečo sa pýtaš?“

„Len som žasol nad tou náhodou, že sme sa stretli v Bagdade práve včas, aby som pricestoval sem, využil bránu a cestoval naspäť. No teraz zvažujem, či to vôbec bola náhoda. Je môj dnešný príchod sem dôvodom, pre ktorý sa o dvadsať rokov odo dneška odsťahuješ do Bagdadu?“

Bašárat sa usmial. „Náhoda a úmysel sú len dve strany jedného gobelínu, pane. Jedna sa tvojim očiam môže pozdávať viac než druhá, ale nemôžeš tvrdiť, že jedna je pravá a druhá nepravá.“

„A znovu, tak ako predtým, si mi dal námet na rozmýšľanie,“ povedal som.

S poďakovaním som sa s ním rozlúčil. Keď som odchádzal z jeho obchodu, minul som ženu, ktorá pomerne náhlivo vstupovala dnu. Počul som, že Bašárat ju pri pozdrave oslovil menom Raníja, a prekvapene som zastal.

Bol som vonku pred dverami a ešte som počul, ako tá žena vraví: „Mám ten náhrdelník. Dúfam, že moje staršie ja ho nestratilo.“

„Som si istý, že si očakávala svoju návštevu, a preto si si ho dobre uchovala,“ povedal Bašárat.

Uvedomil som si, že je to Raníja z príbehu, ktorý mi Bašárat rozprával. Prišla sem po svoje staršie ja, aby sa mohli vrátiť do dní ich mladosti, popliesť lúpežníkov zdvojeným náhrdelníkom a zachrániť svojho manžela. Chvíľu som si nebol istý, či sa mi to sníva alebo bdiem, lebo som mal pocit, akoby som vstúpil do príbehu, a z predstavy, že sa možno porozprávam s jeho aktérmi a zúčastním sa na jeho dianí, sa mi zakrútila hlava. Bol som v pokušení prehovoriť a zistiť, či môžem v tom príbehu zohrať nejakú skrytú úlohu, ale potom som si spomenul, že mojím cieľom je zohrať skrytú úlohu vo svojom vlastnom príbehu. Tak som bez slova odišiel a vybral som sa zariaďovať cestu s karavánou.

Veličenstvo, hovorí sa, že osud sa smeje z ľudských plánov. Spočiatku sa zdalo, že mám najväčšie šťastie na svete, pretože karavána do Bagdadu odchádzala ešte v ten mesiac a ja som sa k nej mohol pripojiť. V týždňoch, čo nasledovali, som však začal preklínať svoju smolu, pretože postup karavány sa rozlične spomaľoval. Studne v meste neďaleko od Káhiry vyschli a bolo nutné poslať naspäť výpravu po vodu. V inej dedine sa zase vojaci, ktorí karavánu chránili, nakazili dyzentériou a museli sme niekoľko týždňov čakať, kým sa uzdravia. S každým uplynulým dňom som upravoval svoj odhad, kedy prídeme do Badgadu, a napĺňala ma úzkosť.

Potom prišli piesočné búrky, ktoré mi pripadali ako Alahova výstraha, a skutočne ma prinútili pochybovať o tom, či konám múdro. Mali sme toľko šťastia, že sme odpočívali západne od Kúfy, keď sa búrka objavila prvý raz, ale náš pobyt sa z dní predĺžil na týždne, lebo zakaždým, keď sa obloha vyjasnila, znovu sa zatiahla, len čo sme opäť naložili ťavy. Deň, keď mala Nadžíja utrpieť zranenie, sa rýchlo blížil a moje zúfalstvo sa stupňovalo.

Každého ťaviara osobitne som prosil, aby mi prenajal zviera, nech môžem ísť do púšte sám, ale nepresvedčil som ani jediného. Napokon som našiel jedného, ktorý mi bol ochotný predať ťavu za cenu, aká by bola za bežných okolností zderstvom, no ja som ju bez reptania zaplatil. Potom som sám vyrazil na cestu.

Istotne nikoho neprekvapí, že som sa v búrke ďaleko nedostal, ale keď vietor ustal, okamžite som zrýchlil tempo. Bez vojakov, ktorí sprevádzali karavánu, som sa však stal ľahkým terčom banditov, a samozrejme, že ma po dvoch dňoch zastavili. Obrali ma o peniaze aj o ťavu, ktorú som kúpil, no darovali mi život, neviem, či z ľútosti, alebo preto, že sa im nechcelo pripraviť ma oň. Peši som sa vracal po vlastných stopách, že sa opäť pridám ku karaváne, ale obloha ma pre zmenu mučila bezoblačnosťou a horúčavou. Kým ma karavána našla, mal som opuchnutý jazyk a pery popraskané ako blato, čo sa pečie na slnku. Potom som už nemal na výber, musel som ísť s karavánou jej rýchlosťou.

Tak ako lupienky, ktoré jeden za druhým opadávajú z vädnúcej ruže, aj moje nádeje sa s každým uplynulým dňom strácali. Kým prišla karavána do Mesta pokoja, vedel som, že je neskoro, no vo chvíli, keď som prechádzal cez mestskú bránu, opýtal som sa strážcov, či počuli o zrútenej mešite. Prvý strážca, ktorého som oslovil, o ničom takom nepočul, a ja som sa na chvíľku opovážil dúfať, že som si zle zapamätal dátum nehody a predsa len sa mi podarilo doputovať včas.

Potom mi druhý strážca odpovedal, že mešita skutočne spadla – včera vo štvrti Karch. Jeho slová ma zasiahli ako úder katovej sekery. Prešiel som toľkú cestu, len aby som už po druhý raz dostal najhoršiu správu svojho života.

Odobral som sa k mešite a na mieste, kde bola predtým stena, som uvidel hromady tehál. Bola to presne tá scéna, ktorá ma dvadsať rokov mátala v snoch, ale teraz zostala na mieste, aj keď som otvoril oči, a bola zreteľnejšia, než som dokázal zniesť. Odvrátil som sa a bezcieľne som sa vydal naspäť, chodil som naslepo, nevidiac nič okolo seba, až kým som sa neocitol pred svojím starým domom, tým, v ktorom som býval spolu s Nadžíjou. Zastal som na ulici pred ním, plný spomienok a smútku.

Neviem, koľko času ubehlo, keď som si len odrazu uvedomil, že ku mne podišla mladá žena. „Pane,“ oslovila ma, „hľadám dom Fuváda ibn Abása.“

„Práve si ho našla,“ odvetil som.

„Ty si Fuvád ibn Abás, pane?“

„Som, a ak ťa smiem požiadať, prosím, nechaj ma na pokoji.“

„Pane, prosím ťa o prepáčenie. Volám sa Maimuna a pomáham lekárom v bimaristáne. Ošetrovala som tvoju manželku predtým, ako zomrela.“

Obrátil som k nej hlavu. „Ty si ošetrovala Nadžíju?“

„Áno, pane. Zaprisahala ma, aby som ti odovzdala odkaz.“

„Aký odkaz?“

„Mám ti odkázať, že v posledných okamihoch myslela na teba. A že hoci jej život bol krátky, ten čas, ktorý strávila s tebou, ho naplnil šťastím.“

Všimla si, že sa mi po lícach rinú slzy, a povedala: „Prepáč, pane, ak ti moje slová spôsobili bolesť.“

„Nemám ti čo odpúšťať, dieťa. Kiežby som ti mohol zaplatiť toľko, koľko je pre mňa tento odkaz hodný, lebo aj keby som ti do smrti ďakoval, ešte stále by som zostal tvojím dlžníkom.“

„Žiaľ nič nedlží,“ vyhlásila. „Pokoj s tebou, pane.“

„Pokoj s tebou,“ odzdravil som.

Odišla a ja som sa celé hodiny túlal po uliciach a plakal som od úľavy. Po celý čas som myslel na to, aké pravdivé boli Bašáratove slová: Budúcnosť a minulosť sú rovnaké, ani jednu z nich nemôžeme zmeniť, ale obidve môžeme lepšie spoznať. Moja cesta do minulosti nič nezmenila, ale to, čo som sa dozvedel, zmenilo všetko a pochopil som, že inak to byť nemohlo. Ak sú naše životy príbehmi, ktoré rozpráva Alah, tak nie sme len aktéri, ale aj obecenstvo, a keď tieto príbehy žijeme, čerpáme z nich ponaučenia.

Zvečerilo sa a vtedy ma mestská stráž našla, ako sa v zaprášenom odeve túlam po uliciach už po zákaze vychádzania, a spýtala sa ma, kto som. Povedal som svoje meno a kde bývam a stráž ma odviedla k mojim susedom, či ma poznajú, ale tí ma nespoznali, a tak som sa ocitol vo väzení.

Svoj príbeh som vyrozprával kapitánovi mestskej stráže – zaujalo ho to, no neveril mi, veď kto by aj veril? Potom som si spomenul na novinky z čias môjho žiaľu pred dvadsiatimi rokmi a povedal som mu, že tvoj vnuk, veličenstvo, sa narodí ako albín. O niekoľko dní neskôr sa zvesť o novorodencovi dostala ku kapitánovi a predviedol ma pred správcu štvrte. Keď si správca vypočul môj príbeh, priviedol ma sem do paláca, a keď si môj príbeh vypočul tvoj kancelár, priviedol ma až sem do trónnej siene, aby som mal tú nekonečnú česť vyrozprávať ho tebe, veličenstvo.

Teraz môj príbeh dostihol môj život, obidva sú skrútené do tvaru struny a smer, ktorým sa vyberú, určíš ty, pane. Viem o mnohých veciach, ktoré sa tu v Bagdade za nasledujúcich dvadsať rokov odohrajú, ale nič o tom, čo ma čaká teraz. Nemám peniaze na návrat do Káhiry a k tamojšej Bráne rokov, ale pokladám sa za nesmierneho šťastlivca, keďže som dostal príležitosť vrátiť sa k svojim starým chybám a zistiť, ako ich Alah dovoľuje napraviť. Bude mi cťou vyrozprávať ti všetko, čo viem o budúcnosti, ak sa ma na to veličenstvo uráči opýtať, ale ja sám považujem za svoje najcennejšie poznanie toto:

Nič nevymaže minulosť. Je ľútosť, je pokánie a je odpustenie. Nič viac nie je, ale toto stačí.


Z angličtiny preložila Marína Gálisová

Zobraziť diskusiu (0)

Výdych

Výdych

Ted Chiang

Druhá a dlho očakávaná zbierka Teda Chianga prináša prekvapivé myšlienky, ktoré osvetľujú záhady vesmíru aj ľudského vnútra. V príbehu Kupec a alchymistova brána sa predavač látok vďaka magickému portálu môže vrátiť do minulosti a pokúsiť sa o nápravu dávnych chýb.

Kúpiť za 12,71 €

Podobný obsah

Poviedka mesiaca marec 2020: Praha. Optimistické líčení města ve čtyřech obrazech

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca marec 2020: Praha. Optimistické líčení města ve čtyřech obrazech

Poviedková antológia o všetkých podobách Prahy, ktorú zostavili Radim Kopáč a Jakub Šofar. Nájdete v nej texty od spisovateľov ako Tyl, Čapek či Hrabal ale aj Karolíny Světlej. Autotom nasledujúcej poviedky je Gustav Meyrink - autor románu Golem.

Poviedka mesiaca Január 2020: Rozhovor s členkou kultu

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca Január 2020: Rozhovor s členkou kultu

Úryvok z knihy „Rozhovor s členkou kultu“ (Mária Modrovich, vyd. Drewo a srd/VLNA, 2019)

Poviedka mesiaca november 2019: Kateryna Kalytko -Martyn

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca november 2019: Kateryna Kalytko -Martyn

Ukrajinská autorka Kateryna Kalytko v exkluzívnom preklade Radka Mokryka a Karoliny Jurákovej.