Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca júl: Nathan Englander - ​Čitateľ

Ako júlovú poviedku mesiaca sme pre vás preložili poviedku Nathana Englandera zo zbierky What do we talk about when we talk about Anne Frank, ktorá vyšla zatiaľ len v českom preklade pod názvom O čem mluvíme, když mluvíme o Anně Frankové a za ktorú získal Englander množstvo ocenení, vrátane nominácie na Pulitzerovu cenu. V júni Artforum vydalo slovenský preklad románu Nathana Englandera Večera v strede zeme a my sme radi, že sme dostali možnosť predstaviť vám jednu z jeho provokatívnych a sarkastických poviedok v preklade Lucie Žitňanskej.

Čitateľ

Sedí na krabici s knihami v sklade, ktorý je preplnený rovnakými krabicami, a spomína na staré časy, tak ako každý večer odkedy je na turné. Objaví sa mladík Todd so šálkou kávy. Je mladší než Autor, všetci sú teraz oveľa mladší.

„Instantná,“ vraví Todd a podáva mu šálku. „Dúfam, že to nevadí. Kávovar — barista ho už vypol.“

„Instantná je fajn,“ odvetí Autor a úmyselne si odpije.

Dnes večer je v šiestom alebo ôsmom meste. Končí sa ďalší deň, ktorý Autor strávil šoférovaním, len aby na konci cesty našiel ďalšie prázdne kníhkupectvo. Častokrát v obchodoch ani nemajú knihy, ktoré si objednali, a už vôbec nie publikum, ktoré by si ich mohlo kúpiť.

Autor nie je nevďačný. Život, ktorý prežil, život spisovateľa prekonal jeho najbláznivejšie sny. Celé roky sa k nemu správali s úctou, dobre ho prijímali a vrelo ponúkali. Ale nakoniec Autor aj tak do svojho posledného románu vložil všetko, čo mu zostalo. Nie len emócie, nešlo iba o jeho vynaliezavosť, dal do toho skutočne všetko, čo mu zostalo. Všetok svoj čas, všetky peniaze, kusisko života. Samozrejme, to isté si vyžadovala každá jeho kniha, vždy sa musel vzdať každého rozptýlenia a zbytkov pohodlia, musel jednoducho skloniť hlavu a pracovať. Ale niektoré desaťročia sú krehkejšie než iné. A po tejto knihe zdvihol hlavu, len aby zistil, že je starý.

Autor sa otočí a vidí, že Todd tam stále stojí a pozoruje ho v jeho rozjímaní. Chlapec z vrecka vytiahne za hrsť téglikov so smotanou do kávy. V dlani drží malé kalíšky, načahuje ruku až k Autorovej brade, ako keby bol Autor cap, ktorého si deti môžu pohladiť v zoo.

„Nie, ďakujem,“ odmietne Autor a otočí sa. „Intolerancia,“ vysvetľuje, „na laktózu — okrem iného.“

Keď Autor čítal v tomto obchode naposledy, barista neodišiel domov, ani zamestnanci neodišli a on nepil kávu. Majiteľka nalievala whisky a odháňala rojčivých zamestnancov. Aj napriek tomu stále vzrušene pribiehali do skladu a opakovali, „Nevieme kam s tými ľuďmi. S divákmi. Už sa tvoria rady až na ulicu.“

Dnes tu nie je nik, Todd posledný krát nakukne do obchodu, aby si to overil. „Počkajme ešte päť minút,“ vraví a odopína si menovku. Potom vytiahne telefón a prsty sa mu rozbehnú po obrazovke.

Autor chce tomu chlapcovi niečo vysvetliť. Chce povedať: Dvanásť rokov. Dvanásť rokov s jednou knihou — to je tak polovica vášho života, mladý muž? Chce Toddovi povedať, že človek si musí stáť za svojím príbehom. Má rovnaký záväzok ako klamár k lži, ale v tomto prípade ide o pravdu.

Autor v náhlom návale horlivosti ponúkne, že môže podpísať naskladnené knihy.

„Nemohli by sme ich vrátiť,“ odvetí Todd. „Distribúcia… podpísané ich považujú za —“

Zrazu Todd zdvihne zrak od správy, ktorú píše. Začal vetu, ktorú nechce dokončiť.

„Poškodené,“ dopovie Autor namiesto neho. Todd prikývne. A prsty sú zase v pohybe.

To, že ste o Autorovi nikdy nepočuli — ak ste ho raz aj poznali, už si na to nedokážete spomenúť — a už nikomu nestojí za slovo (aj z jeho vlastného pohľadu), nič z toho nemôže poškvrniť to, čo raz bolo.

Neznižuje to kvalitu výborných kníh, ktoré napísal. Neuberá to nič z nespočetného množstva výtlačkov, ktoré sa predali a prečítali, z obľúbených kníh, možno máte jednu podpísanú a venovanú priamo vám, zväzok, ktorý už zapadol za police, alebo patrila vašim rodičom, alebo možno, áno, možno patrila vašim prarodičom — teraz leží zbalená a plesnivie v pivnici, kde sa z nej stala iba strava pre švehly.

V čase Autorovho najväčšieho úspechu ho riaditeľ verejnej knižnice v New Yorku čakal na schodisku, ktoré viedlo k jeho úctyhodnej inštitúcii. Knihovník, vznešený muž, stál strnulo v daždi medzi svojimi dvomi spiacimi levmi, len aby mohol prejaviť úctu Autorovi, ktorý sem prišiel predčítať.

Následne zobral Autora na prehliadku veľkolepých sál a neodbytne mu túžil predstaviť klenoty ich zbierky. „Toto je palica, ktorú Virginia Woolfová odložila na brehu rieky,“ opisoval knihovník, „keď s vreckami plnými kameňov vkráčala do hlbín.“ Nachvíľu podal túto pamiatku Autorovi do rúk a následne ho viedol dole pod starú nádrž Manhattanského zdroja pitnej vody, poschodie za poschodím, až k regálom, ktoré sa nachádzajú hlboko pod Bryantovým parkom.

Tu knihovník otočil obrovským kolesom z niklu a police sa rozostúpili ako more. Povedal, „Toto sú najpredávanejšie knihy devätnásteho storočia, tu uschovávame vašich bratov a sestry, autorov, ktorí pred storočím zastávali vaše veľavážené postavenie!“ Autor sa išiel pozrieť. Očakával, že uvidí knihy z toho obdobia, ktoré miloval.

„To sú…?“ začal Autor.

„Áno, áno,“ odvetil nadšený knihovník. „Velikáni svojej doby!“

Autor sa prizrel znovu, chrbty kníh mu boli neznáme. Hádka v Bloomingdale, Do kopcov, mladíci!, Drsný Capshaw, a jedna s nešťastným názvom Bežkajme.

Autorov pohľad sa kĺzal po poličkách, naberal rýchlosť až sa mu oči takmer pretáčali v jamkách. Potlačil náznak paniky. Autor nepoznal ani jeden titul.

„Vkus sa mení,“ vravel knihovník, „nie je fascinujúce, ako veľmi?“

Autor túto chvíľu zahrabal hlboko v pamäti. Nechal spomienku napospas, niekde hlboko dolu pod parkom. A iba teraz sa po toľkých rokoch vynorila, práve v momente, keď opúšťa Todda a necháva sklad a svoju zničenú kariéru za sebou.

Autor sa mladíkovi poďakuje. Rozlúči sa. A Todd nechápe, že sa nelúči iba s ním, jeho obchodom a týmto mestom, je to Autorova rozlúčka s celou touto zasranou situáciou.

Svoju poslednú knihu Autor skoro celú napísal postojačky, bojoval s boľavým chrbtom a ťukal do klávesnice prstami, ktoré krivila reuma. Takto teraz pracoval, už ho opustila chuť do života, kosti sa drú o kosti.

„Keď stlačíte západku, dvere sa za vami zamknú samé,“ zakričí na neho Todd zo skladu. Autor ho započuje, keď kráča smerom k východu a rozmýšľa nad tým, kam to všetko dospelo. Mladík v zadnej miestnosti je zaneprázdnený telefónom a je mu úplne jedno, že niekto už dávno môže byť vo vnútri, rozoberá si velikánov literatúry a okráda obchod. Autor obíde päť prázdnych radov po piatich stoličkách, sú umiestnené do polkruhu, aby v prípade, že sa naplnia, vyvolali dojem slušného davu. Naschvál hľadí do podlahy, aby nevidel police s odporúčaniami od zamestnancov alebo najpredávanejšími titulmi, aby si nevšimol obľúbené knihy alebo nálepky so zľavami, ktoré sa vynímajú na prebaloch vedľa vytlačených trblietavých ocenení, ktoré získali spisovatelia, ktorých v minulosti poznal.

Autor je už jednou nohou vonku, keď začuje ďalší hlas. „Autor,“ volá hlas. A potom prísnejšie, vyžadujúc, „Spisovateľ,“ vraví. „Spisovateľ, prišli ste sem predčítať.“

V prázdnom obchode medzi prázdnymi stoličkami sedí — neviditeľný, kým sa neozval — jeden muž.

Je malý. Oveľa menší ako Autor, ktorý takisto nie je veľkého vzrastu. Je tiež oveľa starší, Autor odhaduje, že musí mať aspoň stopäť rokov. Mužova pokožka je bledá, akoby trpel nedostatkom vitamínov. Tvár mu na hlave ovísa. V ústach sa mu ako zarážka v dverách vynímajú veľké biele zuby, ktoré si v noci určite odkladá do pohára. Jediná vec s náznakom života sú mužove vlasy, čierne ako leštidlo na topánky. Autor z nich nedokáže odtrhnúť zrak — vôbec sa k tým tesákom nehodia. Vlasy pôsobia skutočne, sú plné života a nezafarbené.

Ak by chcel Autor ešte niekedy niečo napísať, venoval by detailnú pozornosť týmto vlasom. Písal by o starom zničenom mužovi, ktorý sa stráca vo vlastnom oblečení, tvár sa mu rozteká ako vosk, písal by o tejto elegantnej, zdravej štici čiernych vlasov.

„Prišli ste čítať,“ povie muž.

„Prišiel som čítať,“ zopakuje Autor.

Muž stojí na mieste a srší očakávaním.

Autor sa tvári, že si nevšimol, čo sa mu snaží naznačiť. Predstiera netrpezlivosť. A keď si muž vytrvalo stojí za svojim, Autor sa zlomí, otvorene si zúfa, hlas mu preskakuje od všetkej bolesti toho večera.

„Dvanásť rokov,“ vraví Autor, „každý každučký deň — som písal. Stále som písal. Neviete si predstaviť koľko cerúz sa minie iba na hrubú verziu,“ pokračuje. „Nespočetné množstvo krabíc plných cerúz. Pozrite sa,“ povie Autor. „Žiadam vás, pozrite sa.“

Starec sa pridá k Autorovi a spolu hľadia na prázdnu miestnosť.

„Nezabalíme to na dnes?“ navrhne Autor. „Áno, zabaľme celú moju kariéru a poďme domov.“

Starec, spočiatku neviditeľný, teraz vytiahne výtlačok Autorovej knihy, ktorú predtým v jeho rukách nebolo vidieť. Je ošúchaná — tak ako to má byť. Vlastne vyzerá, že je mäkká ako Biblia. Tvrdá väzba, ktorú čítal už toľkokrát, že sa mu zohýba v ruke.

„Aj ja som sa do toho vložil,“ odvetí muž.

„Dajme si pohárik,“ povie Autor. „Nebolo by to lepšie — osobnejšie? Možno by sme mohli zájsť na večeru?“

„Bol by som radšej, keby ste čítali. Preto som sem prišiel.“

Uprene na seba hľadia. Študujú si navzájom tváre. A Autor krúti hlavou, keď počuje vlastné slová. „Niečo krátke,“ povie a podvolí sa starobylému mužovi.

„Ja si tu nemôžem rozkazovať,“ hovorí starec. „Ak to bude len jedno slovo, tak len jedno slovo. Zmluva —spoločenská dohoda diktuje, že ak prídem ja, vy predčítate.“

„Je to tak, však,“ pritaká Autor. Načiahne ruku a vedie drobného muža do prvej rady. Autor si sadá, posúva stoličku hlbšie do polkruhu a berie do rúk knihu, aby mohol začať čítať.

„Nie,“ nesúhlasí mužík. „Na pódium.“

„Čože?“

„Na pódium.“

„Sme tu len dvaja,“ namieta Autor.

Starec sa s prázdnym výrazom pozrie za seba.

„V publiku ste sám,“ povie Autor. Demonštratívne zdvihne jeden prst.

„Dôstojnosť. Ste veľavážený autor.“

„Som?“

„Ste. Významný autor. Pozoruhodný spisovateľ. Či sa na vás príde pozrieť jeden človek alebo milión, je to jedno, musíte stáť na pódiu. Predčítajte. Čítajte mocne.“

Autorovi sa teraz zdá, že jeho prvý dojem bol unáhlený. Už si nemyslí, — a hanbí sa, že si to už nemyslí, pretože teraz už vie, prečo zmenil názor — že starec je úplne vyšinutý.

Autor prejde k pultíku a otvorí knihu. Predstaví sa rovnako, či už má jedného poslucháča alebo milión. Je to rovnako osobný, vrúcny úvod, ktorý si v minulosti šetril pre veľké sály. Pamätá si na večer v Seattli, spomína, ako sa cestou do zákulisia potkol o káble, ktoré viedli z prenosového vozu televízie do divadla. Žena so slúchadlami na ušiach pred ním odhrnula oponu a nachvíľu sa dotkla jeho paže. „Nezabudnite sa pozrieť hore na balkón,“ povedala vtedy. „Nič neuvidíte, ale oni tam sú.“

Autor číta osamelému mužovi priamo zo srdca. Číta s takým nasadením, jeho hlas sa rozlieha priestorom, atmosféra príbehu ho pohlcuje, rytmus viet mu pulzuje telom, až sa mu do očí nahrnú slzy. Nechá ich tiecť, takže teraz číta po pamäti, otáča strany a písmená mu tancujú pred očami.

V návale emócií — netuší ako dlho — si nevšimne Todda, ktorý stojí opodiaľ a s údivom hľadí raz na Autora a vzápätí na muža, a popritom z neho vychádza akési zvláštne dunenie. Autor si myslí, že Todd sa snaží odviezť jeho pozornosť, snaží sa zničiť túto nádhernú chvíľu. Prečo by inak vydával ten hlboký bas? Autor predpokladá, že to z Todda vyžaruje hnev, ale potom, keď sa vráti do reality a začne sa sústrediť, pochopí, že pulzujúci zvuk vychádza zo slúchadiel, ktoré obopínajú Toddovu hlavu ako disky kolesá áut.

Autor sa stále akoby vznáša, pokračuje v predčítaní.

Keď Autor v temnote uháňa do ďalšieho vzdialeného mesta, chápe, že to, čo práve zažil, bol dar. Skutočne, môže chcieť od spisovateľského života viac než to, že bol, čo i len jeden večer, schopný nájsť jedného úprimného čitateľa?

Autor sa s myšlienkou pohráva, cmúľa ju ako sladkú, lepkavú pastilku. Kým sa prediera diaľnicou I-80, myšlienku v hlave rozloží na najmenšie kúsky, strhne volant doprava, autom lomcuje vietor. Keď sa mu na palubnej doske rozsvieti kontrolka motora, Autor to vníma ako ďalší malý test v živote pravého umelca. Skontroluj motor. Skontroluj autora. Pokračuj v jazde.

Tento pocit však netrvá dlho. Neprešlo ani dvadsaťštyri hodín a Autor sa cíti trápne, hanbí sa, že šoféroval takú diaľku. Stojí vedľa štíhlej ženy, ktorá má zápästia obvešané medenými náramkami, vyzerá, ako keby sa pripravovala na nejaký zvláštny druh vojny. Autor dokáže myslieť len na jediné: S kým sa chystá bojovať v tomto prázdnom obchode? Kto by sa nás obťažoval napadnúť?“

Žena sa rozpráva s Autorom a popritom zarovnáva rad malých knižiek, ktoré sú vystavené pri pokladni. „Pre spisovateľa vášho postavenia to musí byť šok,“ hovorí. „Musíte byť prekvapený tým, ako veľmi sa veci zmenili.“

„Áno, áno,“ pritaká Autor. „Keď vydáte za desať rokov jednu knihu, je to ako život cikády. Celé roky strávite pod zemou, silou mocou sa držíte pri živote. A keď sa vám konečne podarí vyhrabať späť, nemôžete si byť istí, aký svet nájdete na povrchu.“

Žena nad celou situáciou iba mávne rukou, pohybom roztancuje náramky na svojej paži a počuť, ako tíško drnčia. „O šestnásť týždňov a tri dni to tu bude drogéria.“

Autor nevie čo na to povedať. Tak len utrúsi, „Mydlo.“ A potom si prstom ukáže na hlavu, „tyčinky do uší.“ Odkašle si. „Niektoré veci bude vždy treba.“

Žena sa nad tým zamyslí a kým je zaneprázdnená, Autor využije situáciu, zakýva jej na pozdrav a odchádza smerom k parkovisku. Vtedy to započuje. „Autor,“ volá hlas. „Spisovateľ. Kam idete?“

Autor zastane, zažmurká, započúva sa do zvukov miestnosti. Autor stojí s rukou na kľučke, ako keby začul pesničku vábničky.

„Spisovateľ, ste stále na úteku. Dnes má byť čítanie!“

Než stihne Autor odpovedať, majiteľka obchodu už hovorí, samotná intenzita jej hlasu by dokázala drobného muža zraziť na zem.

„Žiadne čítanie,“ vraví. „Je zrušené.“

„Prečo zrušené?“ pýta sa starec. „Ako zrušené?“

Spýtavo sa na neho pozrie. „Nikto neprišiel.“

„Niekto prišiel,“ odvetí. Ale nemyslí tým seba. „Prišiel Autor. Pozrite sa, tam je, vidíte? Drží dvere otvorené, vpúšťa sem chladný vzduch.“

„Nestojí to za to,“ oponuje žena. „Neurazte sa, ale čas na predčítanie je už dávno preč.“

„Urazím sa,“ vraví starec. A začne chváliť a ospevovať Autora. Autor to neberie osobne. Teda, neberie to tak, že by sa láskavé slová mohli týkať jeho. V starcových slovách počuje vášeň pre knihy, počuje niekoho, komu učarovalo písané slovo. Autor vníma to, čo počuje, ako ďalší čitateľ a na niečo si spomenie.

Bola to „História môjho holubníka.“ Napísal ju Babel, čítala mu ho matka. Sedela pri jeho detskej postieľke a poviedku mu čítala po rusky. Bolo to v časoch, keď jazyk, ktorým si šepkali pri posteli, jeho ušiam ešte dával zmysel. Pozrite sa na neho teraz, celý život za sebou a stále si ten príbeh dokáže premietnuť v hlave, ako keby ho sám prežil. V Autorovej mysli je stále rovnako jasný, ako keď ho počul prvýkrát, ale ruština sa už dávno vyparila.

Keď matka dočítala, Autor sa jej opýtal, či to bol príbeh pre neho. Nepokúšal sa o metaforu, nepreháňal, iba sa úprimne pýtal — otázka malého chlapca —napísal pán Babel poviedku práve pre Autorove uši?

Keď matka dočítala príbeh, ktorý bol príliš smutný, príliš temný pre takého malého chlapca, rozstrapatila mu vlasy, pobozkala ho na čelo a povedala, „Samozrejme. Napísal ho len pre teba, synak.“ Autor bol ešte dieťa, prekvapilo ho to, bol naradostený a nesmierne zvedavý. Nejaký spisovateľ niekde niečo vypustil do sveta a urobil to len preto, aby to našiel práve Autor. Bolo to intímne ako ozajstné priateľstvo.

Autor sa láskyplne pozrel na svojho čitateľa, ktorý sa rozprával so ženou obvešanou náramkami. Bol to Autorov pomätenec. Autorov šialenec. A tiež Autorovo publikum — starý, staručičký muž s vlasmi tmavými ako leštidlo na topánky a hrubočizným šedým zákalom, cez ktorý číta. Číta a nejak i šoféruje.

Pani z kníhkupectva sa poddá a Autor neprotestuje. Cíti sa poctený mužovou horlivosťou, poctený, že opäť prišiel. Autor vloží do čítania pre starca celé srdce. A keď skončí, obmäkčená kníhkupkyňa pristúpi s knihou, ktorú Autor pokorne podpíše. Nie je to pre kníhkupectvo. Venovanie si vyžiadala, knihu podpísal pre čitateľku a následne vráti majiteľke. Žena si ju privinie na hruď, chráni ju ovešanými rukami.

Autor je vskutku vďačný za svojho zástancu, svojho ctiteľa. Vraví si to, keď svojho lojálneho čitateľa nájde, ako s jarmulkou na hlave sedí v prvej rade Židovského komunitného centra v St. Paul.

Autor, tiež s jarmulkou, je tak vďačný za muža, ktorý ho podporuje, udržuje pri živote, ktorý sa mu ani v ťažkých časoch neotočí chrbtom, až sa táto mantra mení na krátku modlitbu. Autor ju recituje zo svojho pódia — z úst sa mu rinie báseň.

Starec je nadšený, zuby a vlasy sa mu lesknú, ako počúva súkromnú pobožnosť, ktorú takmer nepočuť pre hluk večerného basketbalového zápasu, ktorý sa prediera cez zaťahovaciu stenu. Potom vytiahne pokrčený, rukou písaný zoznam s Autorovým ďalším programom. „Áno, je to prekrásny večer,“ hovorí uvoľnene, skúmavo.

Ale každý dar a každé požehnanie sa raz dostane do bodu, keď skysne a všetko sa obráti. Muž za ním príde do prázdneho kníhkupectva Brookline Booksmith, prázdneho Three Lives a prázdneho Politics and Prose. Keď sa v Kansas City v strede čítania dovnútra dotacká pár opilcov len, aby sa zhostili vína zadarmo, Autor zabuchne knihu, aby následne počul výkrik od svojho jednočlenného publika, „Autor, čítajte ďalej!“

„Čítať ďalej,“ áno, ale ako dlho ešte? Autor je muž, ktorý prežíva na spomienkach a výparoch prestíže. Presne to sa spýta svojho čitateľa — neustále mu je v pätách — v malebnom kníhkupectve v Alamose, ktoré sa podobá na pueblo. „Táto kniha,“ povie Autor, „nie je román, je to náhrobný kameň. Prečo ju jednoducho neosadíte do zeme nad moju hlavu? Moje meno je už uvedené.“

„Chyba, žiadať niečo také,“ odvetí čitateľ. „Nikdy neumierajte príliš skoro.“

„Príliš skoro? Pozrite sa na mňa. Som ako kačka, ktorá visela na háku v okne až príliš dlho — už sa nedá jesť. Viete, aký je jediný rozdiel?“

„Áno,“ povie čitateľ. „Aký je rozdiel medzi vami a kačicou na háku?“

„Kačka aspoň vie, kedy je správny čas zomrieť,“ uzavrie Autor.“

Starec hľadí na Autora a rozmýšľa.

„Môj otec sa obesil, keď mal deväťdesiatsedem rokov,“ vraví. „Už to dlhšie nedokázal vydržať. Presne tak to napísal v liste na rozlúčku. Už nedokázal ďalej žiť.“

„To mi je ľúto.“

„Prial by som si, aby sa mi zveril,“ priznáva starec. „Povedal by som mu. Deväťdesiatsedem? Otec, nemáte dôvod na také drastické činy. Trpezlivosť. Ešte chvíľu počkajte.“

Odpustite Autorovi jeho neúnavné odhodlanie. Odpustite jeho presvedčenie, že aj keď mu i nasledujúce mesto dokáže sľúbiť iba tohto jediného starca, aj naďalej cíti povinnosť pokračovať v ceste. Spisovateľ nemôže tušiť, či je húževnatosť jeho veľkou slabinou alebo najväčšou silou. A aj keď vidí všetky tie páry svetiel všemožných áut v spätnom zrkadielku, Autor vôbec nedokáže odhadnúť, ktoré z nich patria jeho čitateľovi, ktoré svetlá sú jeho majákom, večernicou, rozdelené v úzadí, ženú ho dopredu.

Pár dorazí do kníhkupectva v Denveri, ktoré je teraz spolovice výdajňa lekárskej marihuany. Majiteľ práve oprašuje milovaný výtlačok a vysvetľuje, že to je spôsob, ako využiť jednu drogu na zaplatenie druhej. Po čítaní pre svojho osamelého čitateľa, Autorovi práve tento muž, ktorý oplýva peniazmi a žije si na úrovni, ponúkne, nech si za svoju námahu vyberie akúkoľvek knihu. Dar od kníhkupectva.

„Babel,“ povie Autor, prekvapí sám seba. „Ranná tvorba.“ Od detstva si ho nedovolil čítať.

Z Denveru Autor zamieri cez Skalnaté vrchy smerom k Tichému oceánu so svojím čitateľom (ktorý neúnavne dodržuje povolenú rýchlosť) v pätách. V Salt Lake City Autor zabočí doprava, smerom na sever, a tri dni pokračuje dažďom v ceste do Vancouveru. Keď Autor v tomto bujne zelenom meste dočíta svojmu čitateľovi, nasmeruje auto k ďalšiemu kníhkupectvu, vracia sa západným pobrežím dole. Tentokrát ho sprevádza slnko, Autor cestuje s rukou vystrčenou z okienka a spáli si celú ľavú stranu. Na benzínovej pumpe severne od Seattlu natankuje za posledné peniaze plnú nádrž. S peniazmi je tak natesno, že o pár kilometrov ďalej sa zastaví pri cirkevnom stánku na okraji cesty. Za dolár predá knihu od Babela, ktorú práve dostal, a pozoruje, ako ju pani za okienkom ocení na dva a vloží do krabice. „Poviedky boli presne také, ako som si ich pamätal,“ povie jej.

Po príjazde do Seattlu, mesta, ktoré Autora v minulosti skutočne uznávalo, pochopí, obrazne i doslovne, ako hlboko klesol. Čítanie, ktoré mu vybavil starý známy, kníhkupec z obchodu Elliot Bay Books, je z ich strany tak očividne dobročinnosťou, že sa Autor cíti dostatočne ponížený na to, aby mohol prijať ďalšiu. So zrakom sklopeným k zemi, Autor vchádza do cirkevnej misie na druhej strane ulice a zje misku polievky, prvé jedlo dňa.

V kníhkupectve sa Autor predstaví pokladníčke s piercingom v nose. Bez náznaku emócie mu oznámi, že čítanie sa koná o poschodie nižšie. Autor skľúčene kráča k schodom do podzemia. Zrazu začuje hluk, zvuk davu mu rozbúcha srdce. Cez chodidlá cíti, ako sa tá energia prediera spod podlahy. Autor sa musí kontrolovať, aby dole nebežal, aby nebral dva schody naraz.

Keď príde do podzemia, vskutku tu nájde zhromaždený dav. Sú to kávičkári, kaviareň kníhkupectva je ich plná. Autor sa obráti na baristku a ona mu posunkom naznačí dvere. Čítanie bude v malej miestnosti za kaviarňou.

Ako veľmi ten hluk Autora zmiatol, naplnil ho toľkou radosťou.

Keď sa objaví kníhkupec, nájde Autora, ako ho čaká v malej miestnosti, zrazu sa zdá, ako keby neubehol žiaden čas. Keď sú si ľudia blízki, večnosť je iba ako minutie oka. Objímu sa a kníhkupec povie, „Vyzeráš dobre, vôbec si sa nezmenil.“

Kníhkupec ide rovno k veci, než stihne túto chvíľu pokaziť prázdnota miestnosti.

„Je mi to naozaj ľúto,“ povie. „Je to úžasná kniha. Nie je to tvoja chyba, že tu nikto nie je, ale naša. Tento rok je mizerný. Predaj klesá.“

„Je to v poriadku,“ odpovie Autor. „Pre mňa je celá krajina ako púšť — od pobrežia k pobrežiu nachádzam len prázdne miestnosti.“ Odľahne mu, keď sa môže zdôveriť mužovi, ktorý vie, ako to bývalo v minulosti. Mužovi, ktorý pre Autora pred dvanástimi rokmi zorganizoval úchvatný večer, kde vypredal všetky knihy, mužovi, ktorý teraz dokáže — láskavo — pomenovať veci tak, ako sú. Na rozdiel od čitateľa. Na rozdiel od tieňa, ktorý ho utápa v nádeji. Autor navrhne, „Vieš čo? Na nič nečakajme. Čo keby sme išli zaspomínať na pohárik — len ty a ja?“

Kníhkupec zváži ponuku a chytí Autora okolo ramien. „Iste, rád,“ súhlasí. Stiahne ruku a prekĺzne cez kaviareň smerom ku schodisku a Autor ho tklivo nasleduje.

Ako stúpajú po schodoch, Autor niečo započuje. Prekvapí ho, že hlas počuje aj cez hudbu a zvuk rozhovorov, ale je to tam, v hlbinách zvukov kaviarne. „Autor! Spisovateľ! Je čas začať,“ počuje. „Haló, spisovateľ, kam idete?“

Matne to začuje aj kníhkupec — dosť zreteľne na to, aby zastal, rukou už drží zábradlie. Autor si to nevšíma. Stúpa ďalej, postrkuje kníhkupca pred sebou. A Autorov starec — príliš pomalý, aby ich dobehol, keď vidí všetky tie schody pred sebou — kričí zospodu z celého hrdla. „Hej, spisovateľ!“ volá a potom, „Hej, kníhkupec! Dole je zákazník! Spisovateľ musí čítať!“

Kníhkupec to už nemôže prepočuť. „Počuješ to?“ spýta sa. „Volá ťa publikum.“ Kým stihne povedať viac, Autor sa otočí a ako zbitý pes kráča nadol.

Čítanie sa začína, ale z kaviarne nikto neprichádza. Všetci pokračujú v rozhovoroch. Hučí hudba. Kníhkupcovi dá námahu presvedčiť baristku, aby stíšila ozvučenie. A potom — Autor to počuje — tlmené výkriky nespokojnosti.

Starec sedí v prvej rade v malej zadnej miestnosti, ktorá pojme iba tri rady stoličiek. Nech je akokoľvek maličká, nachádza sa tu pódium z preglejky, vysoké asi 30 centimetrov a iba o chlp širšie, s malým pultíkom, ktorý sa nakrivo čnie na mieste, z ktorého bude Autor čítať.

Emócie na Autorovej tvári sú čitateľné. Kníhkupec čaká, kým sa Autor ukľudní, ale za chvíľu je zjavné, že jeho zúfalstvo vôbec neustupuje. Zdá sa, že sa mení na hnev, ktorý je nevysvetliteľne namierený na vetchého starca.

„Priateľu,“ vraví kníhkupec, keď sa snaží nasmerovať Autora na pódium, „čo keby si tomu chlapíkovi daroval päť minút a potom môžeme ísť na ten drink?“ Kníhkupec si ani nevšimne, že masíruje Autorovi ramená a tľapká ho po chrbte, ako keby ho chcel povzbudiť pred zápasom v boxerskom ringu.

„Áno, päť minút,“ súhlasí starec. A teraz, hor sa! Hor sa na pódium. Je čas začať.“

To bola pre Autora posledná kvapka.

„Blázon!“ kričí Autor.

„Patrón!“

„Chápete, že to je šialenstvo?“ vraví Autor.

„A vy chápete, že to je šialenstvo – že sám ste šialený?“

Autor ticho stojí, viditeľne sa trasie. Starec sa obráti na kníhkupca, predpokladá, že sa postavil na stranu Autora.

„Prezraďte mi, prečo sú umelci považovaní za romantikov, keď prežívajú na zábleskoch nádeje? Prečo to isté neplatí pre čitateľov? Prečo má byť moje odhodlanie menejcenné? Prišiel som,“ vysvetľuje starec, „tak nech číta!“

Autor sa rozkričí, ako keby boli poslednými dvomi mužmi na svete. „Nebudem. Diabol! Diabolský, diabolský starec.“

Starec sa smeje. Kníhkupcovi povie, „Uvidíte, že nakoniec čítať bude.“ Otočí sa k Autorovi, neoblomne trvá na svojom, „Vysvetlite to tuto knihomoľovi. Povedzte mu, o čo všetko môžeme prísť, vy a ja.“

Autor nechce plakať. Cíti, že mu vlhnú oči, zakláňa hlavu, modlí sa, aby mu nevytryskla ani slza.

„No čo? Čo?“ pýta sa starec a k uchu si prikladá ruku, aby lepšie počul.

Autor odpovedá. „Nahlas to nebude znieť tak dobre.“

„Povedzte mu to!“ kričí starec a ukazuje na kníhkupca. „Vysvetlite mu, prečo muž ako vy, robí to, čo robí.“

„Píšem,“ začne Autor a tvár zvraští do grimasy, „aby som sa dotýkal ľudí tak, ako mňa, ako čitateľa oslovili iní spisovatelia.“ Zrazu uvoľní tvár. „Ak by moje písanie stálo za to, nepočúvali by ste ma iba vy dvaja. Zlyhal som, priznávam. A teraz vy,“ obráti sa k starcovi, „priznajte to tiež.“

„Sebaľútosť. Nárek starnúcej kráľovnej krásy,“ vraví čitateľ, „Knihu, ktorá patrí večnosti, nikdy nenazvem zlyhaním.“

Muži tam stoja tvári v tvár, Autor už otvorene vzlyká. Okamih, ktorý ich vtiahol je tak silný a krutý, že si ani nevšimli, že mobilné telefóny zrazu stíchli a kávovar už príšerne nesyčí, že sa z druhej miestnosti zrazu vytratil šum vravy. Celé osadenstvo kaviarne zaujal ich krik a všetci sa teraz tlačia pri dverách a pozorujú ich hádku.

Potetovaná žena s piercingami a modrými prameňmi vlasov, ktorá predtým stála za pultom, sa ozve, „No tak, čítajte,“ nestihne ani dopovedať a už sa pridávajú iní. „Postavte sa tam,“ niekto zakričí. A niekto iný volá, „Hej starec, splň tomu druhému jeho prianie.“

Publikum narastá do slušných rozmerov. Autor, zahuhňaný plačom a popoťahovaním, si vezme do rúk knihu a neistým krokom sa uberá k pódiu. Dnes večer bude čítať davu.

„To nie!“ zakričí starec. „Takto nie.“ Postaví sa za dvere, nohami sa zaprie o podlahu a celou silou zatlačí, pokúša sa vytlačiť zhromaždených hipsterov, ktorí však hneď neustúpia. „Vypadnite,“ jačí. „Preč s vami, vy štýloví mladíci.“

Starec si uvoľní ruku a ukáže na Autora na pódiu, všetci ľudia zhromaždení v kaviarni, na druhej strane dverí, vidia iba jeho ruku. „Tento muž je legenda! Žiaden vycvičený kocúr z ruského cirkusu,“ kričí. „Aj počúvať treba zo správnych dôvodov. Nie je to opica, ktorá sa tu pre vás bude preháňať na psovi.“ Keď starec spomenie „Rusko“, Autor, ktorý všetko pozoruje z pódia, si povie „Rusko“ a spomenie si na príbeh o zabudnutom holubníku. Pri nohách si predstaví pár Babelových zakrvavených vtákov.

Starec pokračuje, až sa mu nakoniec podarí dvere zatvoriť. Počas potýčky sa jeho čierno čierne vlasy rozcuchali do všetkých možných smerov, cestička je zrazu inde. Autor si bol istý, že tie zázračné vlasy zostali časom nedotknuté, ale teraz odhalili, že pod povrchom skrývajú úplne inú farbu. Sú chorobne žlté ako slama. Autorov čitateľ konečne vyzerá skamenelo, primerane svojmu veku. Čitateľ to vycíti, náhlivo si vlasy upraví tak, ako majú byť. Ruka sa mu začne triasť oveľa viac ako Autorovi.

„Sme tu len ja a on,“ povie starec Autorovi a pritiahne si kníhkupca k sebe. „Neprečítate niečo pre taký milý pár? Veď my obaja vieme, obaja vám rozumieme.“

Autor otvorí román na náhodnej strane — je to symbolické. Pripravuje sa, že bude čítať spamäti, bude recitovať pre svojho neúnavného prenasledovateľa. Bude čítať starcovu obľúbenú stať.

Autor začne, nezrozumiteľne, v hlase počuť dozvuky vzlykov a plaču, chrapčí.

Nedočíta ani dve vety a prestane. Zdvihne ruku, aby naznačil, že si iba dáva prestávku a vytiahne zo zadného vrecka malý mäkký zošitok, ktorý už prišiel o špirálovú väzbu. Práve sem si Autor tajne, neúmyselne a proti svojmu najlepšiemu úsudku zapisuje svoje nekonečné poznámky. Tu načrtáva novú knihu, na ktorú nebude nikto čakať a nikto si ju nevypočuje. Odopína gumičku, vie, že čitateľ sa jej už nedožije, aj keby ju Autor krvopotne dokončil.

„Pracujem na niečom novom,“ povie Autor. Starec s rešpektom prikývne. A kníhkupec, ktorý doteraz stál prikývne tiež a sadne si po boku čitateľa.

A Autor, ktorý už má za sebou lepšie vystúpenia, ktorý sa aj pod tým najsilnejším tlakom dokázal vždy predviesť sebaisto, si utrie nos do rukáva, zhlboka sa nadýchne — nakloní sa k svojmu zošitku — a číta s plným nasadením.

Autor číta pre Seattle; vždy to bolo jeho mesto. Číta pre kníhkupca, ktorý vždy veril. Autor posledný krát číta pre starca. Usmeje sa na čitateľa a ďalej číta cez slzy. Autor číta. A číta.


Copyright © Nathan Englander 2012

zo zbierky poviedok O čom hovoríme, keď hovoríme o Anne Frankovej (What do we talk about when we talk about Anne Frank). Pre medziknihami.sk preložila Lucia Žitňanská.

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: