Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca júl 2020: Etgar Keret - Pevná ako skala

Aj v júli sú stránky novín plné správ o koronavíruse. V Izraeli, odkiaľ pochádza obľúbený autor poviedok Etgar Keret, sa situácia opäť zhoršuje... Našťastie, spisovatelia a spisovateľky dokážu svojimi textami spracovať aj vážnu situáciu do príbehu, ktorý nám - čitateľom - prinesie katarziu a úľavu. Takto sa s vlastnými obavami vyrovnal Etgar Keret.

Odkedy prepukla pandémia, konečne sa mi podarilo predstaviť si vlastnú smrť. Niežeby som sa o to predtým nepokúšal. Ale zakaždým, keď som ležal v posteli, zavrel oči a snažil sa predstaviť si svoje posledné výdychy, čosi sa pokazilo. Keď som sa napríklad snažil predstaviť si svoje auto, ako stráca kontrolu na diaľnici a ženie sa medzi pruhmi so zablokovanými kolesami rýchlosťou sto kilometrov za hodinu, zatiaľ čo ostatné autá okolo zúrivo trúbia – nakoniec, tesne pred nehodou, auto zišlo z cesty na krajnicu, a aj keď tam bolo mnoho dramatických momentov a vystrelených airbagov, vždy sa mi z toho podarilo nejakým spôsobom vyviaznuť so zdravou kožou. A nemám na mysli len dopravné nehody. Išlo o všetko: teroristické útoky, ostré susedské hádky, infarkt počas živého vysielania kultúrneho programu vo verejnoprávnej televízii. Nezáleží na tom, aký katastrofický scenár som sa snažil predstaviť si – vždy som ho nakoniec prežil. Časť tých predstáv končila tak, že som bol v hlavných správach s rozstrapatenými vlasmi. V ostatných predstavách som sa prebral v nemocničnom oddelení a môj syn ma zavalil objatiami. V každom prípade sa však situácia skončila, napriek mojej úprimnej snahe, nulovými stratami na životoch.

A potom prišiel koronavírus a všetko napravil. Teraz môžem každú noc pred spaním zavrieť oči a predstavovať si, ako ma vezú do nemocnice s ťažkými dýchacími problémami. Tých pár vyčerpaných lekárov v prepchatej pohotovostnej ambulancii je už s nervami v koncoch. Moja žena sa slušne pýta mladého lekára so zakaleným zrakom, či by ma mohol vyšetriť, vysvetľuje, že predsa ako astmatik som v rizikovej skupine. Lekár na ňu hľadí prázdnym pohľadom. Myslí na niečo iné. Možno na to, ako bude vyzerať jeho vlastná smrť, až príde. Alebo na sprchu. Snažím sa usmievať – niekde som čítal, že keď sa ľudia usmievajú, vyvolávajú súcit a empatiu, a preto sú podvodníci často vysmiati – takže prosím: môj najneodolateľnejší úsmev. Keby sa len tento mladík-doktor pozrel mojím smerom, ihneď by si všimol tú ľudskosť a úsmev na mojej bledej tvári by mu pripomenul niektorého strýka, ktorého mal rád ako dieťa a ktorý umrel pri nehode počas potápania. Ale nie. On sa díva na niečo iné. Pozerá sa na chlpatého plešivejúceho obra, ktorý stojí vedľa recepčného pultu sestričiek a kričí ako bláznivý. Z jeho výkrikov som vyrozumel, že tu čaká s otcom už vyše tri hodiny a nikto ho zatiaľ nevolal. Staršia sestrička za pultom ho žiada, aby sa upokojil. Namiesto toho, aby zareagoval, si ten zarastený obor zapaľuje cigaretu. Malý bezkrký ochrankár k nemu pribehne a žiada ho, aby cigaretu zahasil, ale on mu odvrkne, že cigaretu zahasí, až keď príde lekár skontrolovať jeho otca, skôr nie. Moja žena sa snaží upútať na seba pozornosť mladíka-doktora, ale on ju ignoruje a vykročí smerom k obrovi a jeho otcovi. Cítim, ako sa mi nedarí, nech sa akokoľvek snažím, nabrať do pľúc vzduch. Snažím sa, no nejde to. Akoby som tlačil zamknuté dvere. Ten pocit poznám z detstva, detailne si spomínam na záchvaty dýchavičnosti. Avšak vtedy predsa len trocha vzduchu do pľúc vniklo. A lekári počúvali, snažili sa pomôcť. Dvíham zrak na svoju ženu. Plače, a to ma štve. S faktom, že mi smrť klope na dvere, som sa už vyrovnal. Ešte pár minút a je po mne. Ale prečo ten plač? Prečo sa musím lúčiť s úžasne prežitým životom takto, bez slnka, bez oblohy, s chlpatými obrami, čo sa rozkrikujú a fúkajú mi cigaretový dym do tváre, a ešte aj s plačom milovanej manželky? Smrť by mala byť ako finále série v televíznom seriáli života, až na to, že ďalšia séria už nikdy nebude, pretože ste mŕtvi. A kto by chcel ukončiť seriál scénou uplakanej rodiny v prepchatej a nepokojnej pohotovostnej ambulancii? Hovorím „rodina“ aj napriek tomu, že môj syn tu nie je. Teraz je doma a hrá Fortnite. Teda aspoň to robil, keď ma brali do nemocnice. Prosil som ho, aby nešiel s nami, pretože som sa bál, že by na pohotovosti niečo chytil. V čase koronavírusu nie je vhodné ochorieť, dokonca ani keď ste dieťa. Som rád, že ma nevidí umierať. Keby tu bol a moja žena by plakala, hneď by plakal aj on, čo sa týka citov, trocha sa necháva uniesť. A zrazu na mňa celá situácia doľahne. Chcem svojej žene niečo povedať, čosi, čo ju rozveselí, rozptýli, niečo, aby prestala plakať. Ale už nemôžem vyriecť slovka. Som mŕtvy. A potom nedokážem celú noc zaspať.

Otvorím tú záležitosť pred manželkou. Viem, že koronavírusová pandémia nie je najvhodnejší čas na otváranie vecí, ale celá táto záležitosť vo mne vrie ako hemoroidy a musí byť objasnená. „To je všetko?“ pýta sa ma, „to to ťa trápi? Nie to, že umrieš mladý, alebo to, že po sebe zanecháš manželku, dieťa a králika, len to, že plačem?“ Snažím sa jej vysvetliť, že koronavírus, moje choré pľúca, kolaps zdravotníctva, chlpatý obor, čo fajčí v pohotovostnej ambulancii – toto všetko je súčasťou rovnice. S tým už nič nenarobím. Ale jej plač – to je voľba. A čo sa mňa týka, ide o veľmi otravnú voľbu. „Dobre,“ hovorí manželka svojím akoby zdržanlivým tónom, ktorý sa vždy snaží použiť na psov s náhubkom, ktorý na ňu brešú na ulici. „Takže, ty sa mi v skutočnosti snažíš povedať, že ako súčasť prípravy na najhoršie možné scenáre žiadaš, aby som zapracovala práve na tomto? Byť pripravená, aby som, až budeš umierať vedľa mňa v pohotovostnej ambulancii, neplakala?“

Nadšene prikyvujem. Ide o vzácny okamih. Väčšinou nechápe, čo od nej vlastne chcem. „A ak ti teraz sľúbim, že nech sa stane čokoľvek, nebudem plakať a namiesto toho... neviem – na teba na rozlúčku žmurknem?“ pýta sa a ja jej vysvetľujem, že nemusí žmurkať, stačí, že ma bude držať za ruku, bude statočná a bude sa držať pokope. Ako tie trúchliace matky, ktoré sa objavujú v televízii a žiadajú, aby sme nepodľahli teroru. Vidieť, že je to pre ne ťažké, že sú vnútorne rozpoltené, ale vyžarujú silu, zachovávajú navonok dekórum. Oveľa ľahšie sa umiera, keď za sebou zanechávate ženu pevnú ako skala. „V poriadku,“ súhlasne prikývne manželka, „ak sa ti tým uľaví, súhlasím. Bez sĺz. Dohodnuté.“

Tú noc opäť ležím v posteli a bdiem. Manželka už spí, vedľa seba počujem jej pravidelné dýchanie, a keď zatvorím oči, všetko tam už na mňa čaká: bolesti, blikajúce žiarivky nad posteľou, v ktorej som rozvalený, vzduch, ktorý odmieta vojsť do pľúc. Neďaleko odo mňa počujem kričať chlpatého obra a staršiu sestričku, čo sa ho pokúša upokojiť. Usilujem sa do seba nasať vzduch, tlačím dvere plnou silou, ale sú zamknuté. Nado mnou moja krásna manželka hľadá pohľadom lekára – vie, že nemá šancu ho nájsť, napriek tomu sa snaží. Dochádza mi kyslík a ona to cíti. Hľadí na mňa a v jej očiach vidím, že je koniec. Berie moju ruku do svojich a prikladá si ju k tvári. Je silná ako jedna z tých trúchliacich matiek v televíznych správach, ale oveľa vyrovnanejšia. Jej pohľad hovorí: Škoda, že odchádzaš, miláčik, ale aj keď odídeš, všetko bude v poriadku. Zaspávam.



----------------------------

Špeciálne "korona poviedky" venoval Etgar Keret svojim vydavateľom - medzi nimi aj vydavateľstvu Artforum.

Preklad: Michal Vlk


Zobraziť diskusiu (0)

Osem percent ničoho

Osem percent ničoho

Etgar Keret

Autorov vlastný výber jeho obľúbených raných poviedok, ktorý zostavil špeciálne pre Artforum. Päťdesiatjeden rôznorodých príbehov, ktoré sa kľudne mohli stať komukoľvek z našich známych. Alebo nemohli?

Kúpiť za10,20 €

Zrazu klope ktosi na dvere

Zrazu klope ktosi na dvere

Etgar Keret

Etgar Keret patrí k najobľúbenejším autorom v Izraeli a k jedným z najviac prekladaných izraelských spisovateľov v zahraničí. Je majstrom krátkej poviedky, ale píše aj filmové scenáre, poéziu, divadelné hry a komiksy.

Kúpiť za10,20 €

Podobný obsah

Rozhovor s Etgarom Keretom na Rádiu FM.

Správy

Rozhovor s Etgarom Keretom na Rádiu FM.

Nahrávka rozhovoru.

Rozhovor s Etgarem Keretem: Jsem synem imigrantů

Rozhovor

Rozhovor s Etgarem Keretem: Jsem synem imigrantů

Izraelský autor Etgar Keret (1967) je bytost, kterou si Artforum oblíbilo a vydalo jí zatím dvě knihy. Tenhle postmoderní Hebrej se prý cítí v současném Izraeli trochu jako imigrant. Asi i proto kolem sebe dokáže i ve vážných věcech vidět humor. Tolik absurdit je kolem nás. Někdy pomůže už opravdu jen ironie. Rozhovor z Literarní.cz

Poviedka mesiaca máj 2020: Olivy alebo blues na konci sveta

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca máj 2020: Olivy alebo blues na konci sveta

Obľúbený izraelský poviedkar Etgar Keret už v minulosti zostavil knihu poviedok špeciálne pre vydavateľstvo Artforum (zbierka Osem percent ničoho). Teraz nám poskytol na zverejnenie svoju novú, knižne nepublikovanú poviedku. Inšpiráciu k nej priniesla korona karanténa. Prinášame vám ju exkluzívne na Medzi knihami v preklade Silvie Singer.