Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca Január 2020: Rozhovor s členkou kultu

Úryvok z knihy „Rozhovor s členkou kultu“ (Mária Modrovich, vyd. Drewo a srd/VLNA, 2019)

Jasné, že sa ho to dotklo. Jej by sa nedotklo, keby jej oznámil, že ich študentská láska pre neho nič neznamenala? Je pravda, že o ich vzťahu nehovorila negatívne, ale nebol to ani vzťah, ktorý ju predurčil pre dráhu vyšinutej new-age mníšky.

Bože, všetky tie jej prirovnania k stopám a dráham.

Nevidel ju od vysokej, ale raz s ňou čítal rozhovor v nejakom online magazíne netradičného životného štýlu, trepala o dobrovoľnej skromnosti a aj keď o spoločenstve viac-menej nič nepovedala, pochopil, že žije úplne inak, než by si kedy predstavoval. Vyhľadal jej adresu, poslal email. Naznačila mu, ako žije. V duchu ju vysmial, a zároveň bol zmätený. Už vtedy mu malo byť jasné, že ich obnovená komunikácia pre ňu nie je príliš vzrušujúca. Emaily po pár odpovediach vyšumeli do stratena, sľúbili si, že sa niekedy stretnú na kávu, maj sa, opatruj sa. O pár rokov neskôr, keď o N. a jej ženách počul aj z iného zdroja, rozhodol sa pre návštevu Jedľovej doliny a pre sériu rozhovorov.

Keď zapol diktafón a ona sa rozhovorila, díval sa na ňu a pátral po dievčati, s ktorým strávil takmer rok. Chodili spolu do školy, sedeli vedľa seba na seminároch, vypili stovky káv a vyfajčili stovky cigariet. Dievča, s ktorým po niekoľkých mesiacoch chodenia – čakal zbytočne pridhlo – konečne prišiel o panictvo. Cigarety spolu fajčili aj po sexe, v tých časoch sa to ešte považovalo za moderné. Lenžesex sa viazal na voľný byt alebo na dobré počasie. Obaja počas štúdia bývali s rodičmi, príležitostí bolo ako šafránu.

Vlastne mu to vyhovovalo. V hlave ostal panicom aj po prvom raze, videl na nej, že sa vyzná a že čaká, aby robil určité veci. A on ich chcel robiť, ale neznalosť a fakt, že internet, podobne ako voľný byt, vtedy nebol neustále poruke, spôsoboval, že sa radšej hral na konzervatívneho než aby priznal, že netuší, čo kam patrí. Celé týždne sa pripravoval, v správnom okamihu ju chcel pevným, hlbokým hlasom vyzvať, aby mu povedala, ako to má rada. Keď sa konečne odvážil, pošepkala mu inštrukcie, z ktorých sa mu zatočila hlava.

Muselo jej byť jasné, aký je neskúsený, napriek tomu, že sa hral na svetáka. Nikdy mu jeho neschopnosť nevytkla, nikdy ho nezradila. Veľa sa na neho usmievala láskavým, chápavým úsmevom, ktorý čakal aj na začiatku rozhovoru. Občas si prial, aby ho vysmiala, aby sa mohol zložiť a pripustiť, že nie je zlý v posteli, že neignoruje jej potreby, potrebuje len čas a vedenie. To ale neprichádzalo do úvahy, v tom čase bola hra na vševedúceho už roky jeho obranným mechanizmom a nemohol sa jej vzdať – rozhodne nie v takej chúlostivej situácii.

Počas druhého ročníka, ktorý spolu strávili, sa obliekala inak. Nosila mačacie okuliare a takmer vždy chodila na opätkoch. Nerozumel, ako to dokázala – chodievala pešo dlhé úseky, od Poštovej až na Štúrovu, električku využívala len smerom na Zlaté piesky a v noci. Keď sa v noci vracala opitá domov, smiala sa sama na sebe, ako sedí v električke, s kabelkou spôsobne na kolenách, opätky zarezané do linolea, aby v zákrutách nevypadla z klzkého sedadla. Málokedy šiel večer s ňou, doma ho čakala úzkostlivá mama, večne pripomínajúca, že ráno treba vstať s čerstvou hlavou. Štúdium a stáž vo Večerníku, ktorú mama vybavila, mali byť jeho prioritou. Predstava opitého dievčaťa v špinavom okne nočnej električky, ktoré sa zabáva samo na sebe, bola pre neho emblémom rozjarenej veselosti. Emblémom niečoho, čoho nebol súčasťou.

Keď za ním prišla večer po rozhovore do jeho chatky, ani nezaklopala. Jednoducho vstúpila, zakrútená do dlhého mäkkého svetra s kapucňou. Jej úsmev bol skôr úškrnom, ale nebolo v ňom nič zlomyselné. Zase bol trochu pozadu – až keď roztvorila sveter, pochopil, že okrem uggov na sebe nič nemá a že mu to malo byť jasné hneď. Chvíľu sa snažil udržať si prevahu: nahováral si, že čakal Francúzsku. Ale sklamaný nebol.

IX.

... ...

Ušiel vlak, ako sa hovorí.

...?

Nie, nie stará dievka. Skôr niečo ako kríza stredného veku, ale už od puberty, zhruba dvadsať rokov. V podstate som stále čakala na niečo, čo neprišlo. Veľa času som strávila zbytočným čakaním. V určitom bode som sa zasekla a nedokázala sa pohnúť. Vo všetkých ostatných oblatiach som excelovala, ale nepodarilo sa mi založiť si rodinu. Stále som dúfala, že sa vráti niečo, čo som stratila v neskorej puberte.

...

Ani zachladená puberta. Chápem, že sa ma ako profesionál snažíš zaškatuľkovať a rozumiem aj tvojmu výberu škatuliek. Ale nie.

... ...?

Na strednej som chodila s jedným chlapcom, boli sme spolu niečo vyše..., v podstate dva roky. Potom som už s nikým nemala vzťah, ktorý by sa tomuto aspoň približoval.

...?

Chcela som byť s ním.

...?

Neopustil ma. Ja som sa vtedy rozišla s ním, alebo skôr ja s ním ako on so mnou. Stalo sa pár vecí, cez ktoré sme sa vtedy nedokázali preniesť. Preto sme sa rozišli,ako hovorím, skôr na môj popud. Trochu na truc. Obaja sme vedeli, že trucujeme a obaja sme očakávali, že sa dáme znovu dokopy. Bolo nám jasné, že by sme mali byť spolu, robiť veci spolu. Nevyšlo nám to.

...?

Žiť spolu. Možno spolu dokonca zomrieť – viem, patetické. Je akoby druhoradé, aký život by sme mali, či s deťmi alebo bez, či by sme cestovali alebo pestovali zeleninu na Záhorí. Len sme vedeli, že máme byť spolu.

... ...?

Nerozumiem.

... ... ...

S tebou som sa zoznámila na výške.

...

To sme spolu boli až rok?

...

Aha.

...?

Prepáč, nechcela som sa ťa dotknúť. On... chodili sme spolu na gympel. Nikdy som ti o ňom nehovorila?

...

Hm. Fakt prepáč, určite si bol veľmi dobrý priateľ. Vysoká škola a roky po nej, vlastne až do tridsiatky, možno aj dlhšie,...na veľa vecí som pozabúdala. Vypustila som z hlavy celé životné etapy. Nič osobné – chyba je na mojej strane.

...?

Ja som pre teba bola osudová láska?

...

Prečo ti potom vadí, že ty si nebol moja?

...

Ale Gabriel v Mŕtvych svoju ženu miloval. Bola to jeho žena. My sme spolu nejaký čas chodili na vysokej.

...

Možno by sme mali zmeniť tému.

... ...?

Dík. Áno, mala som vzťahy, iks vzťahov, o niektorých možno aj vieš. Predpokladám, že počas školy sme sa vídali, aj keď sme už spolu nechodili, nie?

... ...?

Mala som ich rada. Áno, aj láska. Niektorí z nich určite boli po viacerých stránkach vhodnejšími partnermi, ako bol on.

...?

V určitých momentoch – keď sme sa začali baviť o deťoch alebo keď som uvažovala, či náhodou nie som tehotná – , keď sa malo, povedzme prirodzene, ukázať, či by som s tým človekom chcela byť naozaj, spanikárila som. S týmto? Kým nás smrť nerozdelí? Kým neodrastie dieťa? Preboha.

...?

Vedela som si to predstaviť iba s ním.

...?

Práveže viem, pretože som s ním vtedy otehotnela.

...?

Ja som nechcela.

...?

Chcel, aby sme si to premysleli, prosil ma, aby som to aspoň zvážila. On si vedel predstaviť, že sa zrazu stane adolescentným otcom. Zdalo sa, že ho predstava nás ako rodičov dokonca teší. Sme to my dvaja , hovoril mi, čo by sa mohlo stať? Rodičia nám pomôžu, zabojujeme, ...

...?

Veľmi otvorený... Nebál sa. Zodpovednosti. Nebál sa mňa.

...?

Mala som strach. Priveľké sústo. Moji rodičia by asi pomohli, keby na to prišlo, ale dali by jasne najavo, že si kazím život, že ho kazím jemu a najmä im. So sestrou sme konečne dosiahli prah dospelosti, konečne si mohli trochu oddýchnuť od rodičovských povinností, a zrazu by mali na krku ďalšie – nechcené – dieťa?Prijali ma na školu a škola predstavovala pre mojich rodičov obrovskú položku. Vychovávalinás v tom, že univerzitné vzdelanie je základ všetkého. „Ak sa nebudeš dobre učiť, skončíš ako predavačka!“ Od mala sme počúvali historky o starých rodičoch, ktorí každé ráno pešo prešli pätnásť kilometrov do gymnázia v meste. Nenastúpiť do prvého semestra by bol najstrašnejší hriech. V našej rodine niečo neodpustiteľné, nepredstaviteľné. Dovtedy mi nikdy ani nenapadlo o sebe uvažovať ako niekom, kto by mohol skončiť maturitou. K moci by sa musel dostať režim, ktorý by vyhlásil mojich poctivých, tvrdo pracujúcich, silne v intelekt veriacich rodičov za nepriateľov štátu. Vtedy by možno prežili, ak by som nepokračovala v štúdiu. Ale takto... Nedostať sa na školu na prvý pokus by ich sklamalo. Neplánované tehotenstvov osemnástich? Atómový výbuch. Predpokladám, že si vyrastal v podobnom prostredí.

... ...?

Odstrihnutie od ich myslenia bolo nemožné, považovala som ho za svoje. Neskôrteda prišlo obdobie, na ktoré mám len matné spomienky, ale hmla sadla dávno predtým, len som ju nevnímala. S ním som bola schopná zažívať svet aj z iných uhlov, chvíľkovo sa dostať k sebe. Doma sa ale všetko odohrávalo podľa ich predstáv. Všetko bolo presne vymerané, narysované na čistom kancelárskom papieri: uhly a dĺžky museli sedieť. Vďaka nemu som sa prvýkrát voľne hýbala, rozmýšľala nad vecami inak, alebo vôbec nerozmýšľala. Racionálne myslenie –všetko dokonale zvážiť –, bolo pre našich alfou a omegou. Premýšľanie a plánovanie mali eliminovať každú prípadnú chybu a ja som urobila chybu nedoziernych rozmerov, chybu – ležatú osmičku, ktorá by narušila všetky ich výpočty.

...?

Napriek všetkémuostal pokojný. Zvládli by sme to, opakoval. Keby si chcela.

...?

Výber bol nakoniec jasný. Vyhrala rodičovská koľaj. Bezpečná voľba nevyžaduje úsilie. Sleduješrokmi overenú stopu pred sebou,kopíruješ štýl. Pred tebou idú vyzretí jazdci, ktorí priebežne kontrolujú, ako napreduješ.Obzerajú sa, či si zle neodbočila a kričia hop hop hop.

...?

Potom som sa s ním rozišla. Bol ako večný otáznik za mojím rozhodnutím, nemohla som sa naňho pozerať, aj keď mi nič nevyčítal. Nastúpilasom do školy, zápis, prvý semester, druhý semester, ty, ďalší frajeri, na rok prerušená škola a štúdium v zahraničí. Vzťah s ním som zatlačila do úzadia.Keď doštudujem a vyskúšam pár skutočných, dospelýchspojení, keď zažijem ozajstný život a konečne budem veľká, možno ho vyhrabem z archívu ako starú fotografiu, oprášim, a pousmejem sa nad nami ako sa usadení ľudia usmievajú, keď spomínajú na svoje detské lásky. Aký nezmysel ostať s prvým, kto ma nabúcha, ts-ts. Anti-sloboda, anti-feminizmus, anti-všetko.

...?

Čakala som na správny moment. 3-2-1-život! Vychodíš školu, zamestnáš sa, po všetkých stránkach to ide ako po masle, akurát vážny vzťah sa bohužiaľ nekoná. Hľadáš, nevzdávaš sa. Skúsiš vymeniť bary za kaviarne, za knižnice, zámorské cesty, nakoniec aj za zoznamovacie večierky. Aleiskričky cítiš, len keď si predstavíš jeho. Napríklad na stretnutí dvadsať rokov po maturite: dáš si šesť panákov a on sa objaví, o desať kíl ťažší, s plešinou. Upotená pusa v šatni, dvaja cudzí ľudia v strednom veku, na pár minút, potom späť za rodinami, povinnosťami, prácou. Ani to sa nestalo. Na pomaturitné stretnutie neprišiel a vlasy, predpokladám, stále má. Už sme sa nevideli.

...?

Iste, nie som jediná, kto je do svojho bývalého. Rozdiel medzi mnou a inými – ak môžem posudzovať iných zo svojho pohľadu – je ten, že ja som sa nepohla ďalej. Nikomu ďalšiemu som už neverila. Zamilovala som sa veľakrát, na pár mesiacov. Nikoho som nemala rada. On bol jediný, s ktorým som nadviazala skutočné spojenie. Nielen muž – človek. Presne som vedela, kedy bol chorý, aj keď sme už neboli spolu. Ešte niekoľko rokov po rozchode. Keby sa mu niekto aspoň priblížil. Viem, že zniem zúfalo, ale už nie som. Čisto pragmaticky: nechala som si ujsť vlak.


Drewo a srd/VLNA 2019

Mária Modrovich


Fotografia autorky Marika B. Majorová

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Poviedka mesiaca jún 2020: Ted Chiang - Kupec a Alchymistova brána

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca jún 2020: Ted Chiang - Kupec a Alchymistova brána

V polovici deväťdesiatych rokov propagoval fyzik Kip Thorne svoju knihu a ja som si vypočul jeho prednášku, v ktorej opisoval, ako by bolo teoreticky možné zhotoviť stroj času, ktorý by rešpektoval Einsteinovu teóriu relativity. Takto začína Ted Chiang poznámky ku poviedke, ktorá je súčasťou pripravovanej zbierky Výdych od vydavateľstva Premedia. V nasledujúcom príspevku Vám ponúkame úryvok z pripravovanej knihy.

Poviedka mesiaca marec 2020: Praha. Optimistické líčení města ve čtyřech obrazech

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca marec 2020: Praha. Optimistické líčení města ve čtyřech obrazech

Poviedková antológia o všetkých podobách Prahy, ktorú zostavili Radim Kopáč a Jakub Šofar. Nájdete v nej texty od spisovateľov ako Tyl, Čapek či Hrabal ale aj Karolíny Světlej. Autotom nasledujúcej poviedky je Gustav Meyrink - autor románu Golem.

Poviedka mesiaca november 2019: Kateryna Kalytko -Martyn

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca november 2019: Kateryna Kalytko -Martyn

Ukrajinská autorka Kateryna Kalytko v exkluzívnom preklade Radka Mokryka a Karoliny Jurákovej.