Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca január 2019: Lauren Groff - Duchovia a prázdne fľašky

Štyridsaťročná Američanka Lauren Groff je autorkou troch románov a dvoch zbierok poviedok. Najväčší úspech doteraz zožala románom Fates and Furies (2015). Práva na jeho vydanie sa predali do viac ako tridsiatich krajín, vyšiel aj po česky pod názvom Osudy a běsy (Domino, 2016). Z jej druhej poviedkovej knihy Florida (Riverhead Books), ktorá bola nominovaná na americkú Národnú knižnú cenu, vybral a preložil Štefan Olejník poviedku Duchovia a prázdne fľašky.

ČASOM SA ZO MŇA STALA ženská, čo vrieska, a keďže nechcem byť takou, čo len vrieska a okolo ktorej jej malé deti opatrne nakračujú so stuhnutými tvárami, zvykla som si po večeri zašnurovať bežecké topánky a vybrať sa na prechádzku zošerenými ulicami. Vyzliekanie, kúpanie, čítanie a ukladanie chlapcov som zanechala mužovi, ktorý nevrieska.

Počas mojej prechádzky štvrť temnie a jej dennú podobu prekryje nová tvár. Na uliciach máme len zopár lámp a môj tieň sa rozšantí, keď popod nimi prechádzam: najprv za mnou zaostáva, cvála mi k nohám, skacká predo mnou. Jedinými ďalšími zdrojmi svetla sú okná domov, ktoré míňam, a mesiac, ktorý ma láka: Pozri sa nahor, pozri sa nahor! Túlavé mačky sa mi pletú pod nohy, kvety strelícií vykúkajú z tieňov, vzduchom sa nesú vône dubového lístia, slizoviek, gáfru.

V januári je na severnej Floride chladno, a tak kráčam rýchlo, aby som sa zahriala. A tiež preto, že hoci štvrť je starobylá – staré viktoriánske domy prechádzajú do bungalovov z dvadsiatych rokov a na samom okraji sa menia na moderné ranče z polovice storočia – nie je úplne bezpečná. Pred mesiacom tu došlo k znásilneniu, päťdesiatročnú bežkyňu zatiahli do kríkov rododendronov, a pred týždňom svorka pitbulov napadla matku s dieťaťom v kočíku a dohrýzla ich, hoci nie na smrť. Za to nemôžu psy, môžu za to ich majitelia! vykrikovali milovníci psov na emailovej nástenke štvrte, a je to pravda, bola to chyba majiteľov, ale pravda je tiež, že tie psy boli sociopatické. Keď sa v sedemdesiatych rokoch stavalo predmestie, ľudia sa zriekli historických domov v strede mesta v prospech vysokoškolákov, ktorí si tam ohrievali fazule v konzervách nad bunsenovými horákmi na tvrdých borovicových parketách a tanečné salóny rozporcovali na byty. Keď sa zanedbané domy začali od vlhkosti rozpadať a nakláňať, zavrhli ich po druhýkrát, študentov nahradila chudoba a bezdomovci. Nasťahovali sme sa sem pred desiatimi rokmi, lebo náš dom bol lacný, bol zo solídneho dreva a navyše, ak som už musela žiť na juhu, s jeho praženými arašidmi a španielskym machom, ktorý visí zo stromov ako chlpy v podpazuší, nechcela som svoju belošskosť zabarikádovať v nejakej oplotenej komunite. Nie je to tam… riskantné? pýtali sa ľudia vo veku našich rodičov a mraštili tváre, keď sme im prezradili, kde bývame. Musela som sa zo všetkých síl ovládať, aby som neodvrkla: Myslíte preto, že tam žijú čierni alebo len chudobní? Lebo boli oboje.

Medzičasom však štvrť zamorila belošská stredná trieda a všetko sa teraz horúčkovito renovuje. V ostatných rokoch sa černosi takmer úplne stiahli. Bezdomovci tu ešte nejaký čas ostali, lebo naša štvrť hraničí s Bo Didley Plaza, kde až donedávna cirkev rozdávala jedlo a božie slovo. Hnutie Occupy sa tam vovalilo ako príliv a dožadovalo sa práva prespávať tam, no potom ich unavilo žiť v špine, zase odtiahli a zanechali námestie ľudským troskám bezdomovcov v spacákoch. Počas prvých mesiacov v našom dome sme hostili párik bezdomovcov, ktorých sme vídavali iba vtedy, keď sa na úsvite vykrádali. Podvečer zas potichučky zodvihli mriežku chrániacu priestor pod domom, vplazili sa doň a prespávali tam – podlaha našej spálne im bola strechou. Keď sme sa uprostred noci zobudili, snažili sme sa našľapovať veľmi jemne, lebo nám pripadalo surové dupať len pár centimetrov nad tvárou snívajúceho človeka.

Počas nočných výletov sa predo mnou odhaľujú životy susedov, rozsvietené okná sú ako domáce akváriá. Občas som tichým svedkom hádok, ktoré pripomínajú pomalý tanec bez hudby. Žasnem nad tým, ako ľudia žijú, nad neporiadkom, ktorý znášajú, nad lahodnými závanmi váry, ktoré sa nesú ulicou, nad sviatočnou výzdobou, ktorá pomaly presakuje do bežnej výbavy domácností. V januári som celý mesiac pozorovala, ako sa na jednom kozube postupne scvrkávala vianočná kytica ruží, až kvety úplne zoschli a voda vo váze sa zmenila na zelený hnus, pričom na paličke sa z ruín kytice naďalej veselo škerila postavička Santu. Približuje sa ku mne okno za oknom, zamrie, vidím modrú hmlu svetla televíznej obrazovky alebo pár, ako sa pri večeri hrbí nad tanierom s pizzou, chvíľu postojí, kým okolo neho prechádzam, a potom skĺzne do zabudnutia. Pripomína mi to vodu, ktorá sa kĺže po povrchu cencúľa. Kým sa na jeho špičke pozbiera jagavá kvapôčka, zastane, a keď už je priveľká, neudrží sa a odpadne.

V štvrti sa nachádza aj miesto takmer bez okien, žltá tehlová obludnosť, ktorú mám napriek tomu rada, lebo v nej žijú mníšky. Bývalo ich tam šesť, ale – ako to už so starými dámami býva – postupne ubúdali a teraz v tom obrovskom priestore už počuť iba šuchot nôh trojice dobrosrdečných sestier. Priateľ z realitnej kancelárie nám povedal, že v päťdesiatych rokoch bol do pórovitého pieskovca na dvore za budovou vyhĺbený letecký kryt. Počas bezsenných nocí, keď moje telo síce leží v posteli, no myseľ ešte blúdi tmou, si rada predstavujem mníšky v plnej paráde v úkryte, ako spievajú nábožné piesne, kolesom stacionárneho bicykla poháňajú sliepňajúcu žiarovku, zatiaľ čo sa vonku, na zemi, všetko ponorilo do tmy a vo vetre škrípu iba zhrdzavené pánty.

Noci sú veľmi studené, a tak sa o ulice delím len s málokým. Mladý pár beží pomalším tempom, ako ja kráčam. Sledujem ich a načúvam ich trkotaniu o svadobných plánoch a hádkach s priateľmi. Raz som sa pozabudla a zasmiala na niečom, čo povedali. Vyľakane na mňa vyvalili oči, potom začali rýchlejšie klusať, pri prvej príležitosti odbočili a stratili sa mi v tme.

Stretávam aj elegantnú vysokú dámu, ktorá sa prechádza s nemeckým ovčiakom farby plsti. Obávam sa, že sa necíti dobre, lebo kráča meravo, tvár jej pulzuje akoby od občasných návalov bolesti. Niekedy si predstavujem, že prudko zabočím za roh a nájdem ju tam na zemi zamdletú, vyteperím ju na psa, plesknem ho po chrbte a dívam sa, ako ju dôstojne odnáša domov.

Je tu aj chalan, asi tak pätnásťročný, hrozne tučný, s košeľou vždy rozhalenou, na bežeckom páse v presklenej verande. Nech sa kedykoľvek a hocikoľkokrát ocitnem na prechádzke pri jeho okne, vždy je tam a jeho kroky dunia tak silno, že ich počuť až o dve ulice ďalej. Má všetky svetlá rozsvietené, a preto za oknami nevidí nič okrem tmy. Premýšľam, či vidí svoj odraz tak, ako ho vidím ja, či vidí, ako sa mu pri každom kroku brucho rozvlní ako hladina rybníka, do ktorého niekto šmaril kameň veľký ako päsť.

Počúvam mrmlanie plachej bezdomovkyne, čo zbiera prázdne plechovky a fľaše. Štrngajúce vrecia nakladá dozadu na bicykel a využíva kamenné bloky pred väčšími domami, aby sa vydriapala do sedla. Jej pach mi evokuje bohaté južanské dámy v šatách z tmavého hodvábu, ktoré tieto bloky využívali pri nastupovaní do svojich kočiarov a vyžaroval z nich podobný intímny odor ženskosti.

Je tu aj chlapík, čo stojí pod lampou pred bufetom so zamrežovanými oknami a syčí na okoloidúcich oplzlé návrhy. Na tvár si nasadím opovržlivý výraz „nejeb ma“, nestačí mu syčať, aby ma dostal, no časť zo mňa by to aj chcela, rada by využila príležitosť.

Občas sa mi zdá, že vidím ten kradmý párik, čo býval pod naším domom, mužov zvláštny predklon, aby ženu chránil, jeho ruku na jej chrbáte, ale keď podídem bližšie, je to len strom papáje zohnutý nad sudom s dažďovou vodou alebo dvaja chalani, čo v kríkoch fajčia a zháčia sa, keď okolo nich prechádzam.

A ďalej je tu terapeut, čo sedáva každý večer pri stole v pracovni svojho viktoriánskeho domu, ktorý pripomína rozkladajúcu sa galeónu. Jeden pacient ho prichytil v posteli so svojou ženou. V aute si priviezol nabitú guľovnicu. Žena umrela pri súloži a liečiteľ to prežil s guľkou v boku, kvôli nej sa vždy zatacká, keď vstáva, aby si dolial škótskej. Povráva sa, že vraha-paroháča každý týždeň navštevuje vo väzení, hoci je nejasné, či jeho pohnútkou je láskavosť, alebo výsmech – akoby pohnútky museli byť vždy jednoznačné. Keď došlo k vražde, práve sme sa sem s manželom nasťahovali. Oškrabovali sme schátranú farbu z dubových líšt a ozvali sa výstrely. Považovali sme ich, samozrejme, za ohňostroje, ktoré odpálili decká, čo bývali na ulici o pár domov nižšie.

Na prechádzke stretávam cudzích ľudí i známych. Začiatkom februára sa pozriem nahor a zazriem v okne blízku priateľku v ružovom trikote, ako si preťahuje údy. Potom si však v záblesku poznania uvedomím, že sa nepreťahuje, ale utiera si nohy a trikot je v skutočnosti jej telo, ružové od horúcej sprchy. Hoci som bola za ňou v nemocnici, keď sa narodili obaja jej synovia, držala som novorodencov v náručí, ešte voňali po nej, a videla ešte nezahojenú ranu po cisárskom reze, až doposiaľ, kým som ju nevidela, ako sa utiera, som ju nevnímala ako sexuálnu bytosť. A keď sa najbližšie budeme rozprávať, neubránim sa: budem sa červenať a predstavovať si ju v najnemožnejších sexuálnych polohách. Väčšinou však matky, ktoré poznám, iba letmo zahliadnem, zohnuté ako biskupská berla, ako po zemi hľadajú drobné legové kocky, alebo dopoly rozžuté bobule hrozna, alebo po kútoch zvyšky osôb, ktorými kedysi boli.

Mám toho dosť, mám toho dosť, občas kričím na muža, keď sa vrátim domov, a ten obrovský nežný chlap sa na mňa ustrašene pozrie, posadí sa v posteli pri počítači a ticho odpovie, asi si to ešte chôdzou zo seba nestriasla, daj si ešte kolečko. Vyjdem zas von, celá zúrivá, lebo takto neskoro v noci sa ulice stávajú nebezpečnejšími, a čo si to dovoľuje, posielať ma takto riskovať, keď vie, že som zraniteľná. No potom mi dôjde, že teplo domova sa tiež stalo nebezpečným. Cez deň, keď sú synovia v škole, nedokážem prestať čítať o katastrofách vo svete, o ľadovcoch, ktoré hynú ako živé bytosti, o veľkej tichomorskej škvrne odpadu, o stovkách vymierajúcich druhov, ktoré si nevšímame, o tisícročiach, ktoré vymažeme, akoby za nič nestáli. Čítam a vášnivo trúchlim, akoby čítanie dokázalo ukojiť hlad po smútku, no namiesto toho ho iba podnecuje.

PRESTALA SOM SA UŽ poväčšine zaujímať o to, kadiaľ kráčam, ale snažím sa byť každú noc pri Kačacom jazierku, kde sa rozžiaria celé týždne zabudnuté vianočné svetlá, a jazierko doslova exploduje: ropuchy spustia svoju rozladenú pieseň ako deti z materskej škôlky, ktoré nechajú osamote v miestnosti s nenaladenými hudobnými nástrojmi. Náš párik čiernych labutí sa rozsipí na ropuchy s ich neokrôchanými hlasmi, akoby ich chcel umlčať, ale tie sú v presile, a tak to vtáky čoskoro vzdajú, vylezú na ostrovček v strede jazierka, ovinú sa krkmi a zaspia. Minulú jar mali labute štyri mláďatká, rozkošné pištiace chumáčiky, ktoré nadchýnali mojich synčekov. Hádzali im každý deň hrste psích granúl, až raz ráno, keď potrava otupila pozornosť labutí, jedno mláďatko vydalo pridusené pípnutie, skrčilo sa, vzápätí zmizlo pod vodou a znovu sa vynorilo na druhej strane jazierka v pazúroch vydry, ktorá pokojne plávala na chrbte a po kúskoch malú labuťku požierala. Vydra ulovila ešte jedno mláďa, pokým nedorazili ochrancovia prírody, aby odviezli zvyšné dve. Neskôr sa však v miestnom vestníku objavila správa, že drobné labutie srdiečka od strachu zlyhali. Rodičia malých labutí celé mesiace plávali po jazierku v bezútešnom žiali, hoci to je možno iba mylná predstava – labute boli čierne a boli rodičmi, takže boli na trúchlenie prírodou predpripravené.

Na svätého Valentína som v diaľke pri kláštore zbadala blikajúce červené a biele svetlá. Pridala som do kroku v nádeji, že si mníšky usporiadali oslavu sviatku zaľúbených, nejaké disko. Miesto toho som zazrela, ako odtiaľ odchádza sanitka. Na druhý deň sa potvrdili moje obavy: mníšok opäť ubudlo, ostali len dve. Vzdať sa pre slávu božiu erotických rozkoší pripadá v našich pôžitkárskych časoch ako anachronizmus. S prihliadnutím na krehkosť posledných mníšok a rozľahlosť domu, po ktorom sa tmolia, bolo prijaté rozhodnutie, že sa musia odsťahovať. V ten večer, keď odchádzali, som ich pozorovala. Očakávala som sťahovacie auto, ale zopár ich kožených kufrov a jedna alebo dve debny sa poľahky zmestili do batožinového priestoru kláštornej dodávky. Keď vyrážali, od úľavy skláňali zvráskavené tváre.

Chlad pretrváva až do marca. Všade bola dosť tuhá zima, hoci tu nie až taká krutá ako na severe. Myslím na priateľov tam hore, na hrozné záľahy snehu a pripomínam si, že kamélie, broskyne, drienky a pomarančovníky sú už v kvete, hoci to potme nevidno. Ďalšie ráno cítim vo vlasoch jemný jazmínový pach, podobne ako mi kedysi po návrate z nočného klubu zvykli zapáchať od cigariet a potu, v časoch, keď som bola ešte mladá a stvárala nepredstaviteľné veci. Typický je tu lokálny štýl architektúry, ktorý prezývajú krekerový, čo nie je myslené ako urážka – samé verandy a vysoké stropy. V polovici marca sa práve renovuje jeden z najstarších krekerových domov na severe strednej Floridy. Fasáda ostáva, ale vnútrajšok celý likvidujú. Večer vždy pozorujem, ako cez deň z domu odlupujú, až jeden večer dom úplne zmizne. Doobeda sa takmer zrútil na robotníka, ktorý vyviazol ako Buster Keaton: keď sa budova zrútila, práve stál pri okne. Prezerám si medzeru, kde tak dlho prežíval kúsok skromných a bezvýznamných dejín: dom, ktorý videl, ako povstalo mesto a rástlo všade dookola. Predstavujem si, čo asi bežalo hlavou robotníka, ktorý z kolapsu domu vyšiel bez zranenia. Myslím, že to viem. Raz večer pred Vianocami som sa vrátila z prechádzky a manžel bol práve v kúpeľni. Otvorila som jeho počítač a zočila som tam rozhovor, ktorý nebol určený mne, aj kúsok tela, ktoré nebolo jeho. Neprezradila som, že som bola doma. Urobila som čelom vzad, vyšla von a prechádzala sa takmer do svitania, to sa už na prechádzanie príliš ochladilo a rosa sa pomaly menila na srieň.

Práve keď stojím pred zrúteným domom, v tme okolo mňa prekĺzne dáma s nemeckým ovčiakom. Všimnem si, aká je hrozne bledá, vychudnutá tak, že sa jej líca musia v ústach dotýkať, parochňu má nabok, takže jej spod ofiny presvitá pokožka na lebke. Ak si aj všimla zvláštny temný osteň môjho nepokoja, zaželala mi iba dobrú noc, jej pes na mňa vrhol pohľad plný súcitu, takmer ľudského, a vedno zdvorilo a citlivo odkráčali do tmy.

VÄČŠINA ZMIEN SA NEUDEJE tak rýchlo, ako keď sa zrúti dom. To, ako schudol chalan v presklenej verande, si všimnem až podľa zvuku jeho krokov. Uvedomím si, že na bežeckom páse už nekráča, ale naozaj beží. Po dlhom čase sa mu lepšie prizriem – môj milý bruškatý priateľ sa tak úžasne premenil, ako keď sa panna premení na briezku alebo na prameň. Za tých zopár mesiacov sa decko s nadváhou zmenilo v štíhleho muža s púčikmi pŕs na hrudi, spoteného, usmievajúceho sa na svoj odraz v skle. Nahlas zhíknem nad takou rýchlosťou mladosti, nad oslnivými zmenami, ktoré dokazujú, že nie všetky veci sa skazia skôr, ako si ich stihneme zamilovať.

Kráčam ďalej. Keď stíchnu zvuky chlapcovho klusu, stále počujem znepokojujúci nemenný hluk, ktorý neviem lokalizovať. Noc je dusná: minulý týždeň som odložila kabát. Iba pozvoľna mi dochádza, že hluk vychádza z prvej klimatizácie, ktorú v tomto roku zapli. Čoskoro budú zapnuté všetky, ako škriatkovia prikrčené pod oknami, ich hromadné nevábne hučanie prehluší nočné vtáky i žaby. Čas pobeží a onedlho bude noc prichádzať stále neochotnejšie. Do predlžujúceho sa chladného súmraku povyliezajú ľudia, túžiaci po skutočnom vzduchu po nezdravom falošnom chlade celého dňa. Nebezpečné tmavé ulice už nebudú patriť iba mne. Vo vzduchu cítiť príjemný zápach táboráka. Napadne mi, že to je asi požiar v lesoch so starými živičnými borovicami, ktoré lemujú mesto. K požiaru dochádza takmer každý rok. Uvažujem nad tým, kam sa podejú všetky tie úbohé vtáky, ktoré oheň vytrhne zo spánku a vyženie do mätúcej temnoty. Na druhý deň ráno zistím, že to bolo ešte čosi horšie, kontrolované vypaľovanie pôdy, na ktorej predtým žili tucty bezdomovcov v stanovom mestečku. Idem sa tam pozrieť, no sú tam všade len osamelé duby, do polovice kmeňov sčerneté, uprostred pláne dymiacej ako pahreba. Keď sa vrátim a nájdem námestie Bo Diddley obohnané dvojmetrovým plotom, ktorý počas tej istej noci vystavali kvôli stavebným prácam (ako je napísané na tabuliach), je mi jasné, že je za tým premyslený, rafinovane dokonaný plán. Stojím tu, žmúriac oči pred denným svetlom, chce sa mi kričať a snažím sa nájsť niekoho z vysídlencov. Prosím, behá mi po mysli, prosím, nech sa zjaví môj párik, nech im konečne vidím do tváre, nech ich môžem vziať za ruky. Chcem pre nich nachystať sendviče a dať im prikrývky a povedať im, že je to okej, že môžu bývať pod mojím domom. Nakoniec som rada, že nikoho nenájdem. Uvedomila som si, že nie je príliš láskavé oznámiť ľudským bytostiam, že smú bývať pod vaším domom.

Týždňové oteplenie bolo dočasné, klamlivý príchod jari. Počasie je opäť také vlhké a chladné, že nik iný sa vonku neprechádza. Pri chôdzi sa trasiem, nakoniec pred chladom uniknem v drogérii, aby som si kúpila horkú soľ. Je zarážajúce ocitnúť sa po chladnej šedi vo svete oslnivých farieb a horúčavy. Prejsť stovky kilometrov po popraskaných chodníkoch okolo riedkych trpasličích paliem, vyhýbať sa čiernym mačkám, ktoré vám chcú skrížiť cestu, a zrazu vstúpiť do tejto hojnosti s uličkami plnými krikľavého odpadu, zbytočných obalov a plastových uzáverov, ktoré jedného dňa skončia v pažeráku poslednej morskej korytnačky na Zemi. Začínam krívať a to krívanie sa mení na bolestné poskakovanie do rytmu hudby, lebo pieseň v obchode mi z pamäti vydolovala spomienku na základnú školu, na čas, keď boli moji rodičia mladší, ako som dnes ja, na dlhé leto, keď dookola počúvali Paula Simona, ako v sprievode pružných afrických bubnov spieva o výlete so synom, o ľudskej trampolíne, o okne v srdci. Je toho na mňa priveľa a zároveň primálo a odchádzam preč bez soli, lebo nie som pripravená na takéto lacné rozhrešenie. Naozaj nie.

A TAK KRÁČAM a kráčam a v istom okamihu, neďaleko od divo kvákajúcich žiab, vzhliadnem nahor a namiesto tmy ma omráči prekvapenie: nový majiteľ ženského kláštora namontoval svetlá, no nie na tú esteticky vyprahnutú budovu, ale na živý kmeň duba, ktorý stojí pred ňou, taký starý a taký rozľahlý, že sa klenie nad plochou hádam dvadsiatich štvorcových metrov. Čo si pamätám, bol tam vždy a moje deti sa často hojdali na jeho spodných konároch a z kôry mu vytrhávali paprade a epifyty, ktorými mi zdobili hlavu. Nikdy sa však nejavil ako takýto kolos s konármi, ktoré sú také ťažké, až sa skláňajú k zemi, dotýkajú sa jej a odtiaľ opäť rastú nahor. Takto, akoby opreté o lakte, pripomínajú ženu, ktorá sedí pri stole v kuchyni, podopiera si bradu a sníva. Stojím tu, šokovaná jeho krásou, a ako naň hľadím, predstavujem si, že labute na ostrovčeku zazrú v noci to jasné svetlo a ich labutie srdiečka pookrejú. Počula som, že opäť začali budovať hniezdo, hoci nechápem, ako to dokážu po tom všetkom, o čo prišli.

Dúfam, že moji synovia pochopia, dnes i v čase budúcom, ktorý už v tme nadobúda kontúry, že počas všetkých hodín, počas ktorých ich matka svižne kráčala od nich preč, som v skutočnosti nebola preč, že môj duch už pred hodinami vkĺzol naspäť domov a učupil sa v izbe, kde ich otec, ktorý musí skoro ráno vstávať, dávno zaspal, obyčajne už pred ôsmou, a že som sa dotkla toho nežného chlapa, ktorého tak zúfalo milujem a zároveň sa aj veľmi bojím, nahmatala mu pulz na spánku a vnímala jeho sny, také vzdialené od tých mojich, a potom vystúpala po vŕzgajúcom starom schodisku, navrchu sa rozdvojila a zamierila do samostatných izieb napravo a naľavo, vkĺzla do nich cez štrbinu pod dverami, stočila sa na vankúšoch, aby som dýchala vzduch, ktorý moji chlapci vydychovali. Chvíľa medzi koncom jedného výdychu a začiatkom ďalšieho nádychu je dlhá. Všetko akoby načas zastalo. Čoskoro, možno už zajtra, budú z chlapcov muži, tí muži odídu z domu a manžel a ja sa budeme na seba dívať, krčiac sa pod ťarchou všetkého, čo by sme si nevedeli alebo nedokázali vykričať, všetkých hodín prechádzok vonku, svojho tela, svojho tieňa, mesiaca. Je strašnou, bezútešnou pravdou, že keď sa dívate na mesiac tak dlho ako ja, noc čo noc, zistíte, že staré karikatúry neklamú, že mesiac sa naozaj smeje, ale nie na nás. Lebo sme príliš malí a naše životy príliš prchavé, aby si nás vôbec všimol.



Lauren Groff

Duchovia a prázdne fľašky

zo zbierky Florida (Riverhead Books 2018)

preklad: Štefan Olejník

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: