Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca: Jakub Zaťovič - Poviedka o psoch

„Vznikla nesmelo, krehko a je takmer úplne pravdivá,“ povedal Jakub Zaťovič o svojej poviedke, ktorú porota 21.ročníka súťaže Poviedka 2017 vyhodnotila ako najlepšiu z viac ako 500 prihlásených. Ponúkame vám ju ako poviedku mesiaca ešte pred tým, ako vyjde tradičný zborník. Súťaž vyhlasuje neúnavný KK Bagala.

„Už víš, co jim tam pošleš?“

Oči mala otvorené ešte iba dopoly. Po prebudení vyzerala mladšie. Ako zajačik.

„Ešte neviem, Terezka.“

„Můžeš jim poslat některou z těch povídek, co už máš napsaný. Lidem se líbily. Nebo můžeš napsat úplně novou!“

„Tie, čo sa páčili ľuďom, sa páčili ľuďom, čo ma poznajú. A preto, že ma poznajú. Neviem, či by sa páčili aj porote. Ešte si to musím premyslieť.“

„Tak dobře,“ povedala a položila si hlavu na moju hruď. Pocítil som pri srdci teplo z jej líc. Potom som jej, ako každé ráno, ovoňal vlasy a znovu zavrel oči.


Vstal som z postele a opatrne prekračoval modré IKEA tašky. Pes ma nasledoval. Dvíhal nohy pomaly a premýšľavo, akoby to bol človek.

„Co si dáš k snídani?“ ozvalo sa zo spálne.

Stál som v kuchyni. V dreze sme mali pár špinavých tanierov, na kuchynskej linke dva poháre a dva hrnčeky a na sporáku panvicu.

„Vločky,“ povedal som.

„Rýžové anebo ovesné?“

„Také, na ktoré máš viac chuť.“ Dal som psovi obojok na čierny krk a nakukol som do spálne. Poslali sme si s Terezou vzdušný bozk. „Idem venčiť.“

Vonku pri mne pes kráčal celkom obstojne, len párkrát odbehol, aby ocikal nízke sivé múriky s plotmi, čo ohraničujú predzáhradky bytov v pražských Nusliach. Dvere na terasky sa nad nami otvárali dokorán a spoza voňavej bielizne vykukovali ľudské hlavičky. Plachty a periny na seba priťahovali pomalé nedeľné slnko. Z detských zošitov vyleteli vrabce a sadali si na zábradlia. Všetko sa pomaly prebúdzalo, len autá ešte spali.

Pred obchodným domom Bauhaus som psa uviazal o stojan na bicykle. Síce nebol nadšený, ale dvakrát neprotestoval. Napadlo mi, že bicykel, ktorý sa mi páči, stojí 700 eur, presne toľko, koľko stojí operácia predného skríženého väzu v kolene, alebo presne toľko, koľko dlhujem banke na Slovensku. V stojane nebol žiadny bicykel, iba môj pes.

Tereza mi na mobil poslala fotografiu klinca a políc v špajze. Kup, prosim te vetsi, nez tenhle. Tak, abychom s nima mohli pribit ty police. 50 nebo 60 kusu by melo stacit. V Bauhause v Prahe na Pankráci majú klince v regáli číslo 29. Ak chcete klince alebo skrutky do dreva, kovové šrauby alebo špeciálne kovové úchytky, nájdete ich tiež v tomto regáli. Ostatné regály sú však o dosť zaujímavejšie. Sú v nich napríklad pílky na drevo a na kov, bidety alebo slečny, nakupujúce so svojimi partnermi. Predovšetkým tie slečny sú výrazne pohyblivé a takmer každý regál ich obsahuje niekoľko.

Pri pokladni som zaplatil, vzal si sáčky s klincami a rozkladací drevený meter s nápisom JAKUB. Odpojil som psa od stojana na bicykle a pobral sa naspäť cez park Jezerka. V parku stretol môj pes nasledujúcich kamarátov: austrálskeho ovčiaka, staffordšírskeho teriéra, šteňa louisianskéeho leopardieho psa a šesť krížencov. Môj pes je tiež kríženec, jeho matku zachránili na hraniciach s Maďarskom. Pri malých psoch vyzerá ako obor a pri nemeckej doge ako trpaslík. Keď sa všetci pozdravili, pokračovali sme domov.

„Připravila jsem ty rýžový,“ privítala ma Tereza. Ryžové vločky mám o trochu radšej, než ovsené. „Sehnal jsi hřebíky?“

„Býky, hřebíky, všetko som zohnal!“

Vysypal som pred Terezu šesťtdesiat klincov. Zopár z nich si poprezerala v rukách a položila späť na stôl.

„Kubíčku, s tímhle můžem zatlouct i rakev.“ Priložila klinec k miestu, kde sa spájali dve dosky. Veľký kus z neho pretŕčal pod policu

„Aspoň budú police dobre držať, keď tam dáme všetky naše lekváre. Klince budú trochu prečnievať. Nevadí.“

Tereza si sadla oproti mne: „Kubíčku. Pojďme si teď něco ujasnit, dobře? Když se do něčeho pustíme, tak to dělejme pořádně. Já jsem tak vychována a věřím, že je to tak správně. Ja vím, že ty to tak neřešíš, ale já nechci mít kuchyň, kde budou věci prečňevát, víš?“

Naklonila sa ku mne a dala mi pusu. Asi som sa tváril ako pes, priviazaný o stojan na bicykle.

Po raňajkách som sa rozhodol navštíviť Bauhaus ešte raz.

„Nemusíš tam jít. Tak to přibijem jindy.“

„Nie, pôjdem tam, Terezka. Ale predtým ti ešte poskladám stôl.“

Kým Tereza umývala misky, rozložil som na drevené parkety v obývačke kartón a naň biele dosky, z ktorých mal vzniknúť malý pracovný stolík. Za ním bude Tereza celý rok písať svoju diplomovú prácu o českom pohraničí.

„Je zo Srbska!“ zakričal som na ňu.

„Kdo je ze Srbska?“

„Tvoj stôl! Návod je v srbčine!“

„A budeš ho umět poskládat?“

„Prastarý otec bol z Dubrovníka. Zvládnem to ľavou zadnou!“

Prišla ku mne do obývačky a pridržiavala jednu z dosák.

„Co dělal tvůj praděda?“

„Bol obchodník. Cestoval cez celé Chorvátsko a Srbsko, a potom hore na sever cez Maďarsko. Nakoniec sa dostal do Bratislavy a tam už aj zostal.“

„Co prodával?“

„Neviem. Nikdy som ho nevidel.“

„Možná jseš dobrý obchodník po něm.“

„To je možné.“

Poprosil som Terezu, aby mi podala ďalšiu dosku.

„Jseš si jistej, že to děláš správně?“

„Samozrejme. Teraz je to nakrivo, ale keď nakoniec zatlačíme do stola z oboch strán, tak si tie dosky do seba sadnú. Pozeraj.“ Vzal som do ruky poslednú dosku, pozrel na svoje dielo a povedal som: „Kurva.“

„Co se děje?“

„Ja som to celé poskladal naopak.“

Dosky sme museli rozobrať, ale na druhý pokus z nich už vznikol stôl. Preniesli sme ho do spálne do rohu k stene a Tereza si zaň zasunula novú bielu stoličku.

„Vypadá, jako by tam byl odjakživa.“

Potom sme sa objali a dookola si sadali za ten malý biely zázrak.


Pred obedom som sa do Bauhausu vybral po druhýkrát. Mal som dobrú náladu a vo vrecku papierik s presnými rozmermi klincov. V hlave sa mi striedali myšlienky o tom, ktorú z poviedok poslať do súťaže, s úvahami o vlastnej remeselnej dielni. Uvažoval som, aké remeslo ovládam: hru na klavíri tak na 30 %, basketbal asi na 85 %, lebo nemám kondíciu a 700 eur, cvičenie psov približne tak ako tú hru na klavíri. Po chvíli som si začal predstavovať, v akom remesle by som sa chcel stať majstrom. Prišiel som na to, že by sa mi páčilo hrubými dlaňami vyhladzovať kamene, ale vtom som dostal od Terezy správu.

Kubicku, kup mi, prosim, tonic. S chininem. Odpísal som jej: Tonic s ginom? Chces si dat gin-tonic? Napísala: Ne, jenom tonic, obycejny. Napísal som: Mozeme ist vecer na gin-tonic, budem rad. Len som nevedel, ze ho mas rada. Tak ja si dam pivko. Odpísala: Ne, Kubicku, nechci jit na gin tonic. Chci te jen poprosit o normalni lahev tonicu. Ale je dulezite, aby obsahoval chinin.

A tak som okrem klincov, už správnych, doniesol do nášho bytu aj litrovú fľašku toniku.

Kým Tereza zohrievala na panvici karbonátky a v hrnci varila zemiaky, nalial som nám do pohárov tonik. Sadol som si za kuchynský stôl a chvíľu ju sledoval. Páčilo sa mi, ako drží v ruke varechu a stojí za sporákom. Okolo seba mala rozložené zaváraninové poháre a plastové obedáriky, ktoré jeden po druhom umývala, aby boli ako nové. Slnko z dvora jej svietilo na nahých stehnách.

„Myslel som, že chceš, aby sme si večer, keď to tu celé dokončíme, šli sadnúť niekam von na gin-tonic.“

„Ne, já nemám ráda gin-tonic,“ zasmiala sa. „Ale ven bychom mohli jít. Jenom si myslím, že to všechno úplně nestihnem. Alespoň ne tak, jak si představujem. Ještě nás čeká to tmelení stěn v obýváku a pak ty police ve špajzce.“

„A načo si teda chcela ten gintonik?“

„Chtěla jsem ho, protože obsahuje chinin. A ten ti může rychleji přivolat periodu. Chtěla bych ji dostat teď, ne příští víkend v Chorvatsku. Tak proto jsem ti psala.“

„Tak to si mala povedať a zobral by som aspoň dva litre. Alebo rovno celé balenie.“

„Na to nepotřebuješ celý balení. Stačí ti sklenka nebo dvě.“

„Tak si ešte daj chinín,“ povedal som a podstrčil pred ňu pohár s tonikom.

Usmiala sa, vypila celý pohár a odgrgla si ako novorodenec.


„Zkusme nejdřív zatlouct ty police,“ navrhla Tereza, keď som doumýval riad.

Vzala do ruky kladivo a začala zatĺkať. Klinec prerážal drevo veľmi lenivo, ale tak nahlas, že sa z toho otriasal celý byt a zrejme aj celé Nusle. Stál som vedľa nej a pozoroval, ako sa klinec milimeter po milimetri stráca v starej drevenej doske.

„Koľko ich potrebujeme zatĺcť?“

„Vypočítala jsem to na pětapadesát.“

„To nemôžeme, Terezka. Zničíme nedeľu všetkým obyvateľom tejto štvrte.“

„Já bych to ještě zkusila.“

„Ale veď tu žijú malé deti. A psy. Veď aj náš pes je tu.“

„A co s tím chceš dělat?“

„Zavolám nejakého kamaráta, nech nám to príde navŕtať.“

„Tak ještě aspoň jednu řadu.“

Len čo Tereza udrela klinec po hlavičke, odniekiaľ sa ozval nekompromisný ženský hlas: HEJ, PAT A MAT, MŮŽETE PŘESTAT S TÍM HLUKEM, PROBOHA?! Bol to hlas ľudu, hlas ulice. Obsadil každú jednu molekulu vzduchu v Nusliach. Pozreli sme sa s Terezou na seba. Usmiala sa a tresla kladivom do klinca tak, až nadskočila. Zavreli sme balkón a dali si vanilkový rožtehlík z lístkového cesta.


„Už jsi někdy dělal s tmelem?“

„Keď som mal asi desať.“

„To jsem nevědela! S taťkou?“

„Nie, na výtvarnej výchove. Robili sme srdiečko z gitu.“

„No jo. Dobře,“ povedala Tereza a podala mi do rúk červené vedierko s tmelom. Do sklenenej misky napustila vodu a vzala si hrubý štetec. „Pojď, já ti to ukážu.“

Postavili sme sa pred stenu v obývačke a dívali sa na diery, ktoré tam zostali po pôvodných majiteľoch. Celkom ako v galérii.

„Já ti ty díry navlhčím a ty tam pak naneseš tmel tou špachtlí.“

„To je ako sex,“ povedal som, lebo to bolo ako sex.

„Kubíčku, soustřeď se, prosím.“

Prvých pár dier mi nevyšlo podľa predstáv, lebo tmel som nakydal všade okolo, len nie do diery. Na stene tak vzniklo niekoľko nových bielych ostrovčekov, ktoré tam predtým neboli.

„Zkus se trefit tmelem do díry. Potom tu špachtli otři a zarovnej tmel, aby nevyčníval ze stěny. Ták. Vidíš, že ti to jde!“

Tmeleovanie ma začalo veľmi baviť. Pri ôsmej diere som bol rýchly a presný ako profesionál.

„Toto je super práca, Terezka!“

„Myslela jsem si, že se ti to bude líbit. Možná by tě bavilo i sochaření.“

„Áno, tým som si úplne istý. Vytvárať sochy by ma bavilo rovnako ako maľovať, kresliť a písať poviedky. Všetko, vďaka čomu môžem v danej chvíli vyjadriť, čo cítim, ma úplne napĺňa. Ako tmel dieru. Ako dieru tmel.“

„Si můj umělec.“

Vždy, keď to povedala, som tomu veril.

„Ty si umelec,“ povedal som jej.

„Jakýpak jsem já umělec?“

„Si umelec života. Žiješ, nepozastavuješ sa nad hlúposťami, pokračuješ v žití ako kombajn v poli. Knihy sa píšu o takých ľuďoch, ako si ty, nie ako som ja. Ja som nanajvýš epizódna postava, ty si hlavný hrdina.“

„Jsem ráda, když o mně tak hezky mluvíš.“

„Keď si kúpime gauč, ľahneš si naň ako múza a ja ťa nakreslím. Uhlíkom.“

„Hele, cvrček!“ Naklonila hlavu nad misku s vodou, ktorú sme používali pri tmeleovaní. V zafarbenej vode sa objavil zelený cvrček s dlhými tykadlami a mával nožičkami, akoby sa nám zdravil. Rýchlo sme sa presunuli na balkón a vyliali ho von.

„Miluju ty zvuky, co cvrčci v noci dělaj.“

„Ja tiež. Vedia to, tak nás jeden z nich prišiel pozdraviť.“


Terezu som večer poslal na prechádzku so psom. Bola už unavená a ešte ju čakalo vyberanie oblečenia z IKEA tašiek a ukladanie do skríň. Pes bol tiež unavený, sledoval nás len zozačiatku, popoludní si ľahol na studenú podlahu do kuchyne a žmúril očami. Vedel som, že teplý večerný vzduch ich rozveselí a že sa budú prechádzať dlho, lebo Tereza ešte potrebovala niečo z lekárne a tá je až v obchodnom centre pri Pankráckom parku.

V spálni som sa pustil do realizácie svojho tajného plánu – začal som ukladať všetko jej oblečenie do skríň podľa farieb. Uvedomil som si pri tom, aká je Tereza maličká. Všetky tie kusy odevu by mi boli tak od krku po hrudník a nohavice by som natiahol najviac po lýtka. Občas sme zvykli srandovať; sklonil som sa k nej a sledoval svet z úrovne jej očí. Vždy sa predo mnou stratili, ale aj objavili nové veci. Potom som ju zodvihol tak, aby mala tvár v rovnakej výške ako ja. „Kubíčku, to je zvláštní,“ povedala mi na to zakaždým.

Medzi jej tričká som uložil aj niekoľko svojich, lebo vždy, keď sa niečomu čuduje, rád sa na ňu pozerám.


Vrátili sa práve vtedy, keď som olivovým olejom polieval zapečené bagety.

„Tak co, už jsi se rozhodl?“

„O čom?“

„O povídce, přece!“

Počul som, ako sype granule Taste of the Wild s diviačím mäsom do plechovej misky na chodbe.

„Asi pošlem tú o psoch. Poď na balkón, dáme si večeru.“

„Co dobrýho máme?“ ozvalo sa zo záchoda.

„Francúzsku bagetu, španielsku salámu, českú rukolu a slovenské maslo. Všetko v jednom. A k tomu talianske víno.“

Vyniesol som večeru na balkón. Cvrčky cvrlikali. Posadili sme sa oproti sebe na staré drevené stoličky s plátennými výplňami a štrngli sme si s vínom. Pes si ľahol medzi nás.

„Tak co bude s tou povídkou?“

„Asi pošlem tú o psoch. Nemusíš sa tváriť tak vážne, nie je to tá najdôležitejšia vec na svete.“

„Tu, kde píšeš o tom, jak se lidi podobají na svý psy?“

„Nie. Tú, kde opisujem, ako predo mňa kamarátov pes priniesol v tlame malé prasiatko.“

„Ten masakr.“

„Nie je to masaker. Ale neviem, či s ňou zvíťazím. Pamätáš si ju ešte?“

„Pamatuji si ji. Bylo mi tě líto, když jsem ji četla. S tvými povídkami je to pořád to samý. Jsou hezký, ale smutný.“

„Sú úprimné. To je najdôležitejšie. Nič nie je dôležitejšie ako úprimnosť. Radšej zlá, ale úprimná literatúra, ako dobré spisovateľstvo.“

Bageta zachrúmala v jej ústach. Pes zodvihol hlavu.

„Nikto nepochopil, prečo som v poslednej časti tej poviedky písal o dokumente britskej národnej televízie, kde vysvetľovali, že Ježiš bol buddhistický mních, ktorý neumrel na kríži, ale vrátil sa späť do Kašmíru a tam žil až do svojich osemdesiatich rokov. Všetci, čo to čítali, mi povedali, super, tak má vyzerať moderná poviedka, ale toho Ježiša si tam netrafil. Mám tú poviedku rád, vyrval som ju hlboko zo svojho vnútra, ale možno až z takej hĺbky, že je jasná len pre mňa.“

„Netrap se tím, Kubíčku. Určitě v pravý čas zjistíš, co jim tam poslat. K narozeninám jsi mi přál rozvíjení intuice, tak já ti teď přeji, abys využil tu svou.“


Tereza sa šla osprchovať a ja som zatiaľ umyl riad a prichystal posteľ na spanie. Potom som sa osprchoval ja a na utieranie som použil ten istý uterák, čo ona. Myslel som pri tom na toho cvrčka, čo nám prišiel pomôcť s tmelením, a na to, že o cvrčkoch neviem nič. Som si však istý, že by som jedného vedel nakresliť.

Zhasli sme svetlo. Tereza si na mňa ľahla presne tak, ako sme sa ráno prebudili.

„Děkuji ti za dnešní den.“

„Ja ti ďakujem za trpezlivosť.“

„Řekneme si, co jsme dnes dělaly poprvé? Tak jako vždy?“

„Samozrejme. Dnes som prvýkrát v živote tmelil.“

„Já jsem dnes prvý krát vypustila cvrčka na svobodu.“

„To je pekné.“

Zavrel som oči a hneď som zaspal.


„Kubíčku?“

„Hm.“

„Chinin už nepotřebuju.“

„Hm. Máš periódu?“

„Ne. Perioda nepřijde. Ještě pořádně dlouho. Zítra půjdu k doktorovi, abych zjistila, jak dlouho.“

Nahlas som sa rozosmial. Od radosti a do sveta. Pobozkal som Terezu na čelo, potom na ústa, potom zase na čelo a potom na celú tvár. Stále som sa pri tom smial.

„Tak už víš, jak to uděláš s tou povídkou?“ Tiež sa smiala.

„Asi im pošlem tú o psoch.“


Jakub Zaťovič (foto: Štěpán Svoboda)

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Aj Švédi majú svoju poviedkovú súťaž - Sveriges Radios Novellpris. Vďaka nej našla prekladateľka Drahomíra Uhríková spisovateľa Jonasa Hassena Khemiriho (1978), syna tuniského otca a švédskej matky a jedného z najuznávanejších a najčítanejších autorov svojej generácie. Zaujímavosťou je fakt, že poviedka Nemenne nekonečný je písaná v priamej reči a vo švédštine sa nedá explicitne určiť pohlavie rozprávača. Čitateľ pôvodného textu teda nemusí rozprávača nutne vnímať ako muža a druhú postavu ako ženu, no prekladateľka sa rozhodla pre mužskú perspektívu vzhľadom na autora.

Poviedka mesiaca: Zadie Smith - Dvaja chlapi dorazia do dediny

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Zadie Smith - Dvaja chlapi dorazia do dediny

Poviedkou mesiaca júl je text britskej spisovateľky Zadie Smith, ktorý vyšiel pôvodne v časopise The New Yorker a pre náš magazín ho preložil Štefan Olejník. Debut Zadie Smith Biele zuby vyšiel pred neuveriteľnými dvadsiatimi rokmi, no k slovenským čitateľom sa dostal až v roku 2013 román NW, v roku 2015 Kambodžská ambasáda.

Poviedka mesiaca: Chuck Palahniuk - Zombíci

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Chuck Palahniuk - Zombíci

Poviedka Zombíci je z pripravovanej knihy Chucka Palahniuka Něco si vymysli, vyjde vo vydavateľstve Odeon v máji, no my vám ju ponúkame už teraz ako našu poviedku mesiaca. A každý ďalší prvý piatok v mesiaci prinesieme inú poviedku, ktorú ste s najväčšou pravdepodobnosťou ešte nečítali. Hľadáme pre vás originálny materiál, u nás doposiaľ nepublikované texty a pripravujeme preklady do slovenčiny, výnimočne češtiny, špeciálne pre túto sekciu.