Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca december: Vanda Rozenbergová -Tri smrtky sa plavia

Decembrová poviedka mesiaca má od typicky vianočnej veľmi ďaleko, no pripomenie nám, že božie telo nie je maškrta, potkan nie je myš a líca nebývajú červené len od mrazu a sme radi, že nám ju Vanda Rozenbergová ešte pred vydaním poskytla. Vanda Rozenbergová je trojnásobná finalistka súťaže Poviedka a je autorkou štyroch prozaických kníh, tou poslednou je novela Muž z jamy a deti z lásky. Zbierka poviedok Slobodu bažantom bola nominovaná na cenu Anasoft litera.

Krstné meno mám po džúse, priezvisko po pápežovi.

Volám sa Karola Vojtylová a niektorí ľudia si myslia, že po pápežovi mám aj to krstné, keďže on bol Karol, ale mýlia sa. Moji prví rodičia si kedysi kupovali džús v modrej plechovke a volal sa Karola. Prázdne plechovice v modrom obale sme mali všade aj potom, čo sa Karola prestala vyrábať a nahradil ju Zeus. Brat, ktorý sa narodil po mne, sa už volal Zeus.

Nie, robím si žarty. Volá sa Paťo. Dlho som ho nevidela.

Učiteľka v starej škole na juhu, kam som chodila len jeden rok, mi k menu Vojtylová vždy dodala pápežová. Vojtylová pápežová, k tabuli. Pán farár ma zas oslovoval moja milá, tak, ako ostatné dievčatá, chlapcov zasa môj milý, ale keď som si prišla po oplátku, lebo som bola hladná, pohladkal ma po hlave a poslal preč, božie telo nie je maškrta, moja milá.

Niektorí ľudia sa vo vyššom veku rozpínajú, iní scvrkávajú. Babka Moldingová je ten prvý prípad. Keď som prišla do tejto rodiny, mala šesťdesiat kilogramov, obliekala si sukňu a vestu, teraz váži sto a chodí v obtiahnutých nohaviciach a teniskách. To má zo smútku, hovorí otec, no ja si to nemyslím. Poznám veľa dôchodcov, čo sú celkom scvrknutí a predsa sa rozpínajú do mimoriadnych veľkostí. Nepociťujú nutkanie mlčať ak si k nim prisadnem s mobilom v ruke a rozrozprávajú sa o nádore v mozgu, ktorý mi spôsobí telefonovanie.

V obchode rozpínavo dvíhajú ruku so zväzkom banánov, z dôchodku si môžu dovoliť len banány a nič iné, preto ich treba pustiť dopredu, lebo majú iba jednu položku a ja ich vždy aj pustím. Ale moja babka Moldingová je tučná fyziologicky a nikdy sa nerozpína. O jej smútku sa dočítaš v inej kapitole.

Už keď si ma Moldingovci viezli domov, dala som si záväzok, že sa budem dobre učiť. Nech zo mňa majú radosť. Jediné, na čom im záležalo bolo, aby som nasávala tú ľudskú lásku a aby som zabudla na všetko zlé. Netrvali na tom, že musím mať ich priezvisko, netrvali ani na tom, aby som kontrolovala svoju nutkavú potrebu povedať, čo potrebujem. Zobrali si ma prakticky ihneď, v domove som bola presne pol roka. Za mesiace tam strávené som vďačná, naučila som sa, ktorá strana je ľavá a ktorá pravá, viem držať nožničky, aj nachystať sa každý deň do školy. Moldingovci odo mňa nevyžadovali nič, čo je ťažké. Po častiach, po kúskoch sa u nás schádzali ľudia, ktorých teraz dobre poznám, lebo je to rodina. Ujo Martin ma hneď pleskol po chrbte a povedal, nech zatancujem. Oco sa na neho zadíval pohľadom, v ktorom som cítila určité výhrady, ale ujo Martin má najhrubšie okuliare, aké si kedy videl a nezdalo sa mi, že by bol neslušný.

Dni ubiehali a niekoľko mesiacov po mojom príchode mama Moldingová povedala, že čaká dieťa. Naozaj sa nehnevali za to, čo som občas povedala, aj keď to bolo niečo, čo sa ozaj nepatrí a pekne mi to vysvetlili. Škoda, že so mnou nemohli chodiť na školské vyučovanie, tam som sa zvyčajne nevedela ovládnuť. Presvitá vám cicilajbel, usmiala som sa na pani učiteľku Výrostkovú a ona odvetila, že to nič a ďalej rozprávala o druhoch stromov a o ich listoch. Mala dobrú interpersonálnu inteligenciu. No stačilo, ak som v piatej triede povedala Romanovi, že je hajzlopucer, už mi aj napísali poznámku do triednej knihy. Mamu Moniku Moldingovú som hneď volala mama, lebo, hoci som v tom veku o budúcnosti nepremýšľala, vedela som, že s nimi zostanem navždy. Hneď v prvý deň dopoludnia ako ma priviezli, som si vybalila veci a večer, keď ma ukladala do postele, povedala som dobrú noc mama a otočila som sa a zaspala. Novinku o súrodencovi dlho vedel len otec, ale keď to oznámili mne, dodali, že je to moja zásluha a ja som si to myslela tiež, lebo len čo som k nim prišla, stíšili sa a telá sa im uvoľnili ako pod prúdom teplej vody, oni to do takých detailov predo mnou nerozoberali, ale viem, aká je príroda. Mocná.

Pre mňa bolo veľa vecí prirodzených, aj také, nad ktorými určití oklieštenci krútili hlavou. Zvyk prekladať rozhovor dovetkami mi zostal, aj keď mám už tridsaťtri rokov a napríklad babka sa zasmeje, nech poviem čokoľvek, lebo ma ľúbi.

Na výletoch autom ma otec upozorňoval na okolité vrchy, toto je Malá Fatra, ukázal rukou a tamto Veľká Fatra. Malá Fatra sa mi už napohľad zdala väčšia ako Veľká Fatra, a bola to pravda. Ukázalo sa, že aj obec Malá Čausa je väčšia ako Veľká Čausa a Vysoký háj je oveľa nižší ako Nízky háj. Mama zostávala s malým Oskarom doma a ja s otcom sme pochodili celé Vysoké Tatry, ktoré boli naozaj vysoké. Aj keď je oco obyčajný lopaťák, je rozumný. Niekedy mi o jednom strome vykladal aj polhodinu, učil ma, aké farby majú turistické značky, čo je to hrebeňovka a prečo treba zberať podbeľ, keď si taký múdry, ako sa píše acylpyrín?, opýtala som sa. V domove som raz mala službu pri chorej kamarátke a keď jej teta priniesla tabletku, podala mi zošit, nech tam zapíšem názov lieku, ona jej dala acylpyrín, ale ja som napísala nurofen, ten nám raz priniesla doktorka, ešte keď som bývala s prvým otcom a mamou.

Keď sa Oskar narodil, takmer celá ich pozornosť sa sústredila na mňa. Bábätko bolo tak či tak pripútané v šatke a okrem cicania mlieka bolo pokojné a tiché, milo sa dožadujúce pozornosti len občasným kopaním nožičkami. Chvalabohu, veď naši mali dosť starostí so mnou. Zo školy k nám domov poslali psychologičku, pretože som povedala Okuliarnik indický spadol učke na cicky, na chodbe a nahlas, ako keby to neboli hovorili aj ostatné deti, ibaže medzi sebou a potichu. Máločo viem povedať pomedzi zuby, kričí vo mne veľa hlasov a ten najhlúpejší zvyčajne zvíťazí, neviem prečo. Potom sa naši so mnou rozprávali o tom, čo sa stalo, o bábike, ktorá zomrela, aj keď sme to prebrali už sto ráz. „Jej deklaratívna pamäť je na vysokej úrovni, pričom tá sémantická časť nie je taká výrazná, ako tá epizódna. Ale je to múdre dieťa a nové pamäťové stopy postupne dokážu prekryť staršie skúsenosti a zážitky. Len s ňou treba otvorene a citlivo. O tom, čo prežila, sa rozprávajte, to jej pomôže, to je katarzia.“

Rozprávam im.

Mám osem rokov, som z detí najstaršia a dokonca už chodím do školy. Je január, idem za pánom farárom, či by mi nedal oplátku. Nedal mi ani jednu, až keď sa vyspovedám. Som hladná. Idem domov. Doma sú len Paťo, Dianka a Janka, rodičia nie. Janka je v perinke, voláme ju bábika. Mama chodieva do susedky, keď vie, že už prídem zo školy, tak ide k nej. Dnes je zima. Minulý rok bola ešte väčšia zima, chvíľu som bývala u učiteľky, zobrala ma k nej domov, lebo videla, že mám na lícach krv. To mi objedli myši, aj som sa zobudila, aj som ich vyháňala, ale dvere máme len také na petlicu, to otec necháva tak, že keď je otvorené, nikto nás nevykradne. Spávala som na zemi aj s Paťom a Diankou. Ale keď sa narodila Janka, spávam hlavne s ňou, ona je maličká, je v perinke. Je taký január, že sa nijako nevieme zohriať. Zapálili sme si s Paťom malý ohník v plechovici, ale prišiel otec a podarilo sa mu rozkúriť v sporáku. Potom sa nám vzduch vlní pred očami, ale netrvá to dlho. Otec odišiel do druhej dediny po drevo a o dve hodiny sme zase pod dekami. Veľmi mi je zima. Zakrúcam Janku do svetríka, čo mamka nechala. Nesmiem dopustiť, aby aj ju myš obhrýzla, aj tak to bol potkan, „potkan,“ povedal otec. Aj svoju bundu Janke dávam, do všetkého ju balím. Oco odišiel, ale dvere sa nedajú zavrieť už ani na petlicu. Dávame tam ja s Paťom matrace. Bábika plače, neviem, čo mám robiť, ešte viac ju zakrúcam a idem po pomoc. Pán farár nie je doma, že mám prísť ráno. Idem hľadať mamku, aj som ju doviedla domov, ale je opitá a rýchlo zaspí. Čo teraz, no čo teraz, hovorím bábike. Ona je ozaj malá, ma asi dva mesiace, nepamätám si, kedy sa narodila. Starám sa o ňu, je zlatučká. Dávam jej dobošku namočenú v teplej vode, ale stále plače. Držím ju a aj mne je zima, je zakrútená vo všetkom, čo som našla. Veľmi som unavená. Pálime s Paťom letáky, ale to zhorí rýchlo. On má štyri roky, nevie mi pomôcť. Dianka zaspala, je schovaná pod otcovými kabátmi, čo smrdia. Tam bábiku nedám. Vždy je tu tma, to nevadí, my sme zvyknutí. Už budeme mať elektriku, oco to bol vybaviť. Možno dnes príde a povie nám, kedy to bude. Čo budem robiť? Veľmi som unavená. Mama spí, ani nevníma, keď ňou trasiem. Zaspím, na chvíľu, ale je tu ozaj zima, tak ma to zas zobudí. Bábika je zababušená a vôbec nemrnčí, to je dobre.

Len keď je silný mráz a vzduch má napriek tomu vysokú vlhkosť, podchladené kvapky sa menia na ľadové kryštály, ale nie sú to vločky. Šesťhranné kvádre sa jagajú v nehybnom priestore a ničota sa leskne od tvojich očí až donekonečna, prechádzaš stĺpom diamantového prachu a z tej krásy onemieš, ak nie si unavená tak, ako som bola ja. Slnko preteká pomedzi škáry, otváram našu šopu dokorán a zostanem stáť na okraji, nikde nie je žiadny človek, žiadny hlas, žiadne vrznutie okna, počujem len šuchot diamantového prachu, je hustý ako krupicová kaša a bolí. Bábika je úplne ticho, pretože je mŕtva. Paťo spí, má teplé čelo a Dianka otvára oči a pýta si rožok.

V škole mi nešli matematika a angličtina, mama sa stíhala venovať Oskarovi aj rátať so mnou príklady. Niekedy išla aj priamo za pedagogičkou, aby lepšie pochopila, prečo mám z testov z angličtiny samé štvorky, hoci sa doma učíme. Vysvitlo, že v písomných prácach som všade vynechávala is a are, takže to logicky nebol priebehový čas. „To máte pravdu,“ povedala mama učiteľke. „Priebehový čas bez is a are nie je možné uskutočniť.“

Školu pre mňa vyberali starostlivo, to nie sú žiadne srandy, dlhé vlasy mi splývali s pokožkou ako čierna káva s karamelom, prežité udalosti a nutkanie hovoriť čudné rečňovanky si vyžadovali spôsob vzdelávania, aký v tejto krajine zatiaľ neexistoval. Rozhodne ma však zapísali do umeleckej školy, pretože hoci som sa ešte len učila narábať so štetcom či nožničkami, tvrdili, že mám vrodený cit pre farby aj línie, dokonale som načrtla vázu aj otca Moldinga, keď spal. A nepotrebovala som stolík. Kúpili mi špeciálnu otáčaciu stoličku s ergonomickou opierkou a vysúvateľnými rúčkami, mäkkým sedadlom a s ideálnou výškou, no nesedela som na nej za stolom viac ako minútu denne. Načerpajte energiu a sviežosť v parfumériách Suit, hovorili v rádiu. Ja som čerpala sviežosť v posteli. Úlohy som si písala v posteli, kreslila som v posteli, niekedy som jedla v posteli a nosievali mi tam horúci čaj na ružovej tácke od babky, aj keď som nebola chorá. Vyležaný matrac na zemi nie je lôžkom pre žiadne dieťa, tobôž pre našu Karolku, hovorievala babka.

Dali mi vyrobiť posteľ na mieru, vysokú s parádnym čelom, máločo bolo pre mňa, malú Karolu krajšie ako zoskočiť ráno zo svojej postele a po škole, po výtvarnej, po večeri či po prechádzke s Oskarom zas na ňu vyliezť. S lampičkou za hlavou a skicárom na kolenách som tam trávila dlhé hodiny, v lete aj v zime. Len raz sa stala nehoda – prišla som zo školy s pocitom, že som asi chorá. Mama bola s bratom na Dni otvorených dverí v novej škôlke, ja som zašmátrala v jej nočnom stolíku a vytiahla škatuľku s liekmi. Vzala som si acylpyrín so všetkými tvrdými y, zapila som ho vodou a vrátila sa do postele.

Neviem prečo, no o niekoľko minút som sa z postele zasa zošuchla, opäť som vošla do spálne a zobrala si do postele celé balenie tých tabletiek. Mama mi po návrate navarila podbeľový čaj a hladkala ma po tvári. Zrušila školu a zastrúhala mi ceruzky.

Neskoro večer, keď všetci spali, som vytiahla spod vankúša acylpyrín a prehltla štyri tabletky naraz. Prebudila som sa uprostred noci s krvou na vankúši, nikto sa nikdy nedozvedel, že až do rána som si pevne stláčala raz jednu a raz druhú nosnú dierku, zastavila som krvácanie a potom som sa pustila do prania návliečky v studenej, až ľadovej vode s trochou soli. Krv z látky pustí len v takej. To viem odmala. Keď mi potkan obhrýzol tvár, sama som si preprala bledomodrú košeľu, čo bola od krvi - a teplú vodu sme nemali. Jasnačka žuvačka. Tomu ver.


Vanda Rozenbergová

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Aj Švédi majú svoju poviedkovú súťaž - Sveriges Radios Novellpris. Vďaka nej našla prekladateľka Drahomíra Uhríková spisovateľa Jonasa Hassena Khemiriho (1978), syna tuniského otca a švédskej matky a jedného z najuznávanejších a najčítanejších autorov svojej generácie. Zaujímavosťou je fakt, že poviedka Nemenne nekonečný je písaná v priamej reči a vo švédštine sa nedá explicitne určiť pohlavie rozprávača. Čitateľ pôvodného textu teda nemusí rozprávača nutne vnímať ako muža a druhú postavu ako ženu, no prekladateľka sa rozhodla pre mužskú perspektívu vzhľadom na autora.

Poviedka mesiaca: Jakub Zaťovič - Poviedka o psoch

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca: Jakub Zaťovič - Poviedka o psoch

„Vznikla nesmelo, krehko a je takmer úplne pravdivá,“ povedal Jakub Zaťovič o svojej poviedke, ktorú porota 21.ročníka súťaže Poviedka 2017 vyhodnotila ako najlepšiu z viac ako 500 prihlásených. Ponúkame vám ju ako poviedku mesiaca ešte pred tým, ako vyjde tradičný zborník. Súťaž vyhlasuje neúnavný KK Bagala.

Poviedka mesiaca: Zadie Smith - Dvaja chlapi dorazia do dediny

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Zadie Smith - Dvaja chlapi dorazia do dediny

Poviedkou mesiaca júl je text britskej spisovateľky Zadie Smith, ktorý vyšiel pôvodne v časopise The New Yorker a pre náš magazín ho preložil Štefan Olejník. Debut Zadie Smith Biele zuby vyšiel pred neuveriteľnými dvadsiatimi rokmi, no k slovenským čitateľom sa dostal až v roku 2013 román NW, v roku 2015 Kambodžská ambasáda.