Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca december: Marek Vadas - muž so svätožiarou

Zlá štvrť. Zlá typografia, zlé kompozície, zlá maľba, zlé farby. Zlý vydavateľ a najhoršie obdobie na vydanie novej knihy. Nevadí. Prečítajte si poslednú tohtoročnú poviedku mesiaca od vynikajúceho Mareka Vadasa, opatrenú ilustráciami skvelej Daniely Olejníkovej. Vydal Koloman Kertész Bagala.

Muž so svätožiarou

Škoda, že ste nepoznali môjho suseda. Neholil si hlavu ako každý poriadny chlap a o svojom afre, čo sa podobalo na obrovský mikrofón, vravel, že je súčasťou jeho identity. V jeho identite by ste vedeli nájsť okrem prachu a pierok aj kadejaké drobné zvieratá. Mal starosti. Nad hlavou sa mu vznášala svätožiara. Občas sa pri rozhovore prudko mykol dozadu a so vztýčeným ukazovákom zvrátil oči dohora.

„Vidíš to?“ vykríkol pritom, ale nič som nevidel. Sklamane hodil rukou a zašomral, že som ako ostatní.

„Najprv sa mi zdalo, že sa mi to iba zdá. Myslel som si, že mi preskočilo,“ zdôveril sa mi. Potom mu ale napadlo: prečo by svätožiara nemohla byť skutočná? Čo ak tam je naozaj? Nakoniec, je dobrák od kosti, svätý človek, tak kde je problém?

Od tej chvíle bol pokojný. Naučil sa s tým žiť. Keď už bol takým spôsobom poznačený, zmenil aj svoje správanie a začal robiť viac dobrých skutkov. Napríklad keď mal dať niekomu po papuli, radšej zovrel päste vo vreckách a dlhými nechtami si zaryl do dlaní. Alebo nevynadal barmanovi, keď ho odmietol obslúžiť. S každým dobrotivým gestom jeho žiara silnela.

„Ozaj nič nevidíš?“ pýtal sa ma zakaždým, keď sme sa stretli. Popravde som mu odpovedal, že zatiaľ nie, aj keď raz som si nebol celkom istý.

Môj sused vyrábal šperky a bytové doplnky z vrchnákov od piva a vínových krabíc. Prstene, náramky, náhrdelníky, hrkálky, závesy, rámy na fotografie, všeličo. Práca ho preto často zaviedla do rôznych bufetov a barov. Bolo treba zbierať suroviny. Ľudia z Akwy originalitu jeho vecí obdivovali, ale pri obdive ich záujem aj skončil, nakupovali výnimočne. Občas teda dopil opustený pohár palmového vína, prípadne fľašu piva, keď hosťa vyrušili náhle povinnosti alebo zaspal od únavy.

„Ako taký sup!“ pohoršovala sa raz jedna tetka v bufete, ale sused jej hneď vysvetlil, že sup je vznešené zviera, bez ktorého by na svete bola len špina, smrad a choroby.

V bare Na úrovni by sa mu nepáčilo, tu si zákazníci nápoje vedia ceniť a dopíja sa do poslednej kvapky. Každý vie, že ak vylejete z fľaše všetko víno, ešte minimálne šestnásť kvapiek v nej zostane. Podľa toho sa tu aj všetci správajú.

Sused kontroloval aj fľaše v prepravkách pred podnikmi, pripravené na výmenu. Jednu po druhej povyťahoval a so zaklonenou hlavou do seba lial zvyšky. Aspoň sa robotníci pri nakladaní nezabrýzgajú, hovoril. Pri jednom takomto dopíjaní aj uvidel prvýkrát svoju svätožiaru.

„Ktovie, či sú zdravé tieto nápoje,“ upozornil som ho viackrát, ale sused bol spokojný.

„Nič im nechýba,“ odpovedal a vyplachoval si pritom ústa zvyškami piva.

Potom ho pochytila nejaká tajomná pliaga s pankreasom. Zosiveli mu vlasy aj tvár a ťažšie sa mu pracovalo. Vravel, že kvôli jeho dobrote ho bohovia milujú a v poslednom čase ich často navštevuje. Raz ho stislo v bruchu, až sa neudržal na nohách a padol do priekopy. Nebola to však obyčajná priekopa, ale rovno brána, ktorou vstúpil do inej krajiny. Bolesť bola iba pozvánkou, ktorú s poďakovaním prijal. Cítil sa tam veľmi príjemne, bolesti pominuli, nič mu nechýbalo a oddýchol si ako dieťa. Bol by tam zostal dlhšie, keby ho nejakí dobráci nevytiahli na svet za nohy. Nedalo sa im nič vyčítať, nemali odkiaľ vedieť, ako sa veci majú, a nemohol im ani vynadať, keď už bol svätcom. Zostal len smutne sedieť na krajnici.

Bohov navštevoval čoraz častejšie, ťahalo ho za nimi. Aj správal sa stále spôsobnejšie, slušnejšieho človeka by ste po baroch ťažko našli. „Už nebudete?“ opýtal sa vždy.

Z jednej návštevy sa už nevrátil. Zjavil sa mi vo sne a odkázal mi všetky svoje šperky a závesy. Mám ich doma a nepredám ich za nič na svete.

Poznáte to smetisko, kde ústi Ulica slobody pri trhovisku? Tak tam som nedávno videl supa. Babral sa v odpadkoch, a ako nabodol na zobák igelitové vrecko a zatriasol hlavou, k nohám sa mi skotúľal vrchnák od piva. Vtedy som už svätožiaru videl úplne jasne.


Marek Vadas

Zlá štvrť

KK Bagala 2018

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca marec: Helen Phillips - Tí, čo vedia

Lepšie nevedieť. To je veta, ktorá v týchto dňoch mnohým preletela hlavou. Podobne začína aj naša marcová poviedka mesiaca a po jej prečítaní budete zaručene chcieť vedieť ešte viac. Poviedka je súčasťou zbierky Some Possible Solutions americkej spisovateľky Helen Phillips, autorky štyroch kníh a držiteľky mnohých amerických literárnych cien. Pre medziknihami.sk ju v magazíne Electric Literature Recommended Reading našiel a preložil Štefan Olejník.

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Poviedka mesiaca

Poviedka mesiaca: Jonas Hassen Khemiri - Nemenne nekonečný

Aj Švédi majú svoju poviedkovú súťaž - Sveriges Radios Novellpris. Vďaka nej našla prekladateľka Drahomíra Uhríková spisovateľa Jonasa Hassena Khemiriho (1978), syna tuniského otca a švédskej matky a jedného z najuznávanejších a najčítanejších autorov svojej generácie. Zaujímavosťou je fakt, že poviedka Nemenne nekonečný je písaná v priamej reči a vo švédštine sa nedá explicitne určiť pohlavie rozprávača. Čitateľ pôvodného textu teda nemusí rozprávača nutne vnímať ako muža a druhú postavu ako ženu, no prekladateľka sa rozhodla pre mužskú perspektívu vzhľadom na autora.

Poviedka mesiaca október: Maeve Brennan - Ludvík Vaculík

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca október: Maeve Brennan - Ludvík Vaculík

"Pre Ludvíka Vaculíka nemám slová povzbudenia. Prosím Boha, aby ho požehnal, aby mohol už čoskoro v bezpečí a slobodne písať," napísala v septembri roku 1968 americká reportérka írskeho pôvodu Maeve Brennan do rubriky O čom sa hovorí magazínu New Yorker. Pod pseudonymom Rozvláčna dáma publikovala od roku 1954 do roku 1981 krátke momentky z newyorských ulíc, komentovala všedný život a banálne okamihy veľkomesta, no v roku 1968 nebolo možné nevšimnúť si, čo sa deje stovky míľ ďaleko, v okupovanom Československu. Svoj text venovala českému spisovateľovi Ludvíkovi Vaculíkovi.