Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Portrét umelca v hluku totalitného času

Najnovšie dielo Juliana Barnesa Šum času je fiktívnou zlomkovitou biografiou Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (1906–1975), románom o zápase talentovaného umelca so strachom a svedomím v časoch obludného režimu krajiny Sovietov.

A ještě mohu bídnějším se stát, neb není nejhůř, dokud říci lze: to již jest nejhorší.

[William Shakespeare, Král Lear, prel. Ladislav Čelakovský]


Názov románu (v origináli The Noise of Time, vyd. Jonathan Cape, 2016) si Barnes vypožičal z pamätí ruského básnika Osipa Mandeľštama (18911938), ktoré vyšli v roku 1923 ako Шум времени (Hluk času; ich anglický preklad v knihe The Noise of Time – The Prose of Osip Mandelstam, vyd. North Point Press, 1986, je voľne dostupný na internete). Slovné spojenie údajne pochádza od iného ruského básnika Alexandra Bloka (18801921), ktorý vnímal dejiny ako „neprestajný hluk času“. Použiť titul Mandeľštamovej prózy ako nadpis románu o skladateľovi Šostakovičovi možno považovať za Barnesovu svojskú iróniu: Osip Mandeľštam po tom, čo v roku 1933 v kruhu priateľov (a udavača) prečítal epigram o Stalinovi, umrel v roku 1938 v lágri neďaleko Vladivostoku ako jedna z takmer milióna obetí stalinskej Veľkej čistky, zatiaľ čo Šostakovičovi sa so šťastím podarilo preplávať sovietskym hlukom času bez ujmy na tele – no s hlbokými ranami a jazvami v duši.

Citovaná replika Edgara z tragédie Kráľ Lear od Williama Shakespeara v pozmenenej podobe otvára každú z troch častí útleho románu. Barnes nemal v úmysle zachytiť života slávneho skladateľa v jeho celosti, ťažiskom sú tri zlomové momenty, v ktorých sa umelec zrazil s brutálnou mašinériou komunistickej moci a jeho charakter, morálna integrita a svedomie boli podrobené neľútostným skúškam.

Prvý „najhorší čas“ pre úspešného mladého skladateľa priniesol rok 1936. O dva roky skôr mala premiéru druhá opera sotva dvadsaťosemročného Šostakoviča Lady Macbeth Mcenského okresu na motívy novely Nikolaja Leskova. Moderné dielo po premiére v Leningrade a v Hudobnom divadle Nemiroviča-Dančenka v Moskve zožalo mimoriadne priaznivý ohlas a už v roku 1935 ho naštudovala aj opera v Clevelande, ktorá s ním dokonca hosťovala v slávnej Metropolitnej opere v New Yorku. Autor sa však dlho z úspechu netešil. Dielo uviedlo aj Veľké divadlo v Moskve a 26. januára 1936 predstavenie navštívil Stalin s ďalšími vysokými straníckymi funkcionármi. Odišli pred koncom a o dva dni neskôr vyšiel v denníku Pravda nepodpísaný, zdrvujúco kritický článok (Barnes prevzal chybnú domnienku, že autorom mohol byť sám Josif Vissarionovič) pod názvom Chaos namiesto hudby (Сумбур вместо музыки). Obvinil skladateľa z formalizmu, naturalizmu a melodickej úbohosti; jeho hudba „kváka a krochká a breše“, ponúka „ľavičiacky chaos namiesto prirodzenej, ľudskej hudby“. V polovici textu kritiky zaznie zlovestné varovanie: „Toto je hra prešibanej vynachádzavosti, ktorá sa môže veľmi škaredo skončiť.“

Odvtedy žije mladý skladateľ v strachu – o seba, o ženu a malú dcérku. V takom rozpoložení ho stretávame na začiatku prvej časti, ako pri výťahu na medziposchodí domu, kde býva, po nociach vyčkáva, pripravený na zatknutie, s malým kufríkom s najpotrebnejšími vecami. Nechce, aby ho vytiahli v noci z postele; dúfa, že tak zachráni ženu pred gulagom a dcéru pred „prevýchovou“ v detskom domove. Nakoniec ho vyšetrovateľ iba predvolá vypovedať o stykoch s jeho mecenášom a priateľom maršalom Tuchačevským (popravený bol v r. 1937). Osud však zariadil, že otrasený, vystrašený a zlomený skladateľ zo slučky, ktorá sa okolo neho sťahovala, vyviazol: medzi prvým a druhým predvolaním jeho vyšetrovateľ zmizol – vo väzení, v gulagu alebo na popravisku – a spolu s ním našťastie aj Šostakovičov „rozpracovaný prípad“.

Šostakovič už nikdy ďalšiu operu nezložil a z nepriazne sa načas vykúpil v roku 1937 Piatou symfóniou, o ktorej pred jej uvedením napísal, že je „tvorivou odpoveďou sovietskeho umelca na oprávnenú kritiku“.

***

(Poznámka na okraj: Slovenské národné divadlo v Bratislave uviedlo Šostakovičovu operu už 23. novembra 1935 ako druhé v Európe mimo Sovietskeho zväzu, iba týždeň po štokholmskej Kráľovskej opere. Kritiky boli veľmi priaznivé, s výnimkou novín Slovák, ktoré v nepodpísanom príspevku 26.11.1935 napísali: „Boľševická opera, a aká boľševická. Hrmot, buchot, zvuky akoby slony celého sveta spojili sa v jedno ručanie, občas prerušené spevom slávika – akoby ste počuli neboráka, ktorý zjedol príliš mnoho fazule a zúfale to oznamuje svetu. (...) Príšerné sklamanie.“ Je to náhoda, že sa už pred vojnou vkus anonymného kritika denníka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany tak dojemne zhodol s nepodpísaným recenzentom komunistickej Pravdy?)

***

V druhej časti románu, v druhom skladateľovom „najhoršom čase“ na prelome rokov 1948/49, má Šostakovič za sebou slávnu Siedmu (Leningradskú) symfóniu, symbol boja proti fašizmu a nepoddajnosti obyvateľov obliehaného Leningradu. Ďalšie jeho diela však opäť mocných neuspokojili a na zjazde Zväzu skladateľov v roku 1948 bol, spolu s Prokofievom, Chačaturjanom a ďalšími, podrobený neľútostnej kritike, jeho diela sa zas nesmeli hrať, prišiel aj o profesorské miesta na moskovskom a leningradskom konzervatóriu. Začiatkom roku 1949 však v jeho byte zazvonil telefón. Na druhom konci linky bol sám Stalin, ktorý skladateľa žiadal, aby sa zúčastnil ako člen sovietskej delegácie na Kultúrnom a vedeckom kongrese za svetový mier v New Yorku. Márne sa Šostakovič opatrne zdráhal, vyhováral na zlý zdravotný stav či strach z lietania.

Časť z neho si bola vedomá, že aj najnepatrnejšia chybná slabika ho môže dostať do pracovného tábora, zatiaľ čo iná jeho časť bola na jeho vlastné prekvapenie celkom nebojácna.

Nakoniec namietol, že jeho diela sú predsa zakázané. To nebol problém, ako píše Barnes:

Niekoľko dní nato spolu s ďalšími skladateľmi obdržal kópiu pôvodného zákazu. Hore bol k nemu pripnutý dokument, priznávajúci, že toto nariadenie bolo protiprávne, a pokarhanie určené Štátnej komisii pre repertoár za to, že ho vydala. Oprava bola podpísaná predsedom Rady ministrov ZSSR J. Stalinom. A tak sa vybral do New Yorku.

Nech od amerického pobytu Šostakovič očakával čokoľvek – najviac dúfal v stretnutie so svojím hudobným bohom Stravinským, – dostalo sa mu najhoršieho životného poníženia. Vedenie mu strčilo do rúk text príhovoru, ktorý mal na kongrese prečítať. Neunúval sa doň ani pozrieť; prečítal z neho iba kúsok, potom už len sledoval, ako text odrieka tlmočník po anglicky. Zrazu, neveriac vlastným očiam a ušiam, zachytil vo „svojom“ príhovore drvivú kritiku na adresu Stravinského, ktorý zradil svoju rodnú vlasť a odlúčil sa od svojho národa tým, že sa pridal ku klike reakčných moderných hudobníkov. (...) Potvrdil tým úplnú bezvýznamnosť svojich výtvorov a neprítomnosť obsahu v nich.A nielen to, v následnej diskusii musel výslovne potvrdiť, že názor na Stravinského, ktorý práve prečítali, skutočne zastáva.

Vedel, ako má odpovedať, pretože nemal na výber.

Tretia časť románu dokazuje, že tým ľudsky najhorším časom nemusí byť vždy čas najnebezpečnejší. Stalin umrel, moc prešla do rúk Nikitu Chruščova, kult osobnosti bol odsúdený, Šostakovič už nebol v nemilosti ani v ohrození, prinajmenšom telesnom. Moc však ani teraz nerezignovala na mefistofelovský lov duší umelcov.

Predtým sa zadávali objednávky, teraz ich nahradili ponuky. Takže jeho rozhovor s mocou, bez toho, aby si to sprvoti všimol, bol pre dušu oveľa nebezpečnejší. Predtým skúmali rozsah jeho odvahy, teraz preskúmavali rozsah jeho zbabelosti.

V roku 1960 režim na skladateľa vyrukoval s požiadavkou, aby sa – ako najvhodnejší kandidát, predsa ten, čo si za kultu osobnosti toľko vytrpel – stal predsedom Zväzu skladateľov a vstúpil do komunistickej strany.

Unavený a starnúci spisovateľ ponuke sprvu odolával, no nakoniec podľahol. Získal mnohé výsady a aj za ne zaplatil: podpísal list proti Solženicynovi, neskôr musel meno prepožičať aj na list osočujúci Sacharova.

Zradil sám seba a zrádzal dobrú mienku, ktorú o ňom ostatní stále ešte mali. Žil príliš dlho.

A ďalej tvoril, dúfajúc, že keď sa pominie, pominie sa aj hanba a ostane už len jeho hudba...

Tri udalosti, keď sovietsky režim zaútočil na život alebo dušu veľkého skladateľa, sú kostrou, ktorú Barnes šikovne zaodel do zlomkov a historiek zo Šostakovičovho života: o jeho pôvode, vplyve dominantnej matky, názoroch na lásku, láskach, manželkách a deťoch, figúrkach – hlavne tých negatívnych – kultúrneho a politického života sovietskeho Ruska za Stalina i Chruščova. Spisovateľ sa neprikláňa jednostranne k obdivovateľom Šostakoviča, ktorí ho glorifikujú ako martýra, čo vzdoroval obludnému režimu a bol jeho obeťou; no ani k tým, čo ho považujú za pragmatika, ktorý neváhal s mocnými robiť kompromisy a kaličiť nimi svoju hudbu (a svedomie) v záujme výsad a lepšieho života. Autor s umelcom sympatizuje, no našťastie sa necíti a nechce byť arbitrom v „šostakovičovských vojnách“, jeho pohľad na slabého, frustrovaného, chybujúceho, neskôr aj životom unaveného skladateľa je chápavý a tolerantný.

Ako najzaujímavejšie mi pripadajú otázky, ktoré útly román kladie a na ktoré sa nesnaží dať jednoduché, ploché odpovede: o úlohe umelca a jeho zodpovednosti voči svojmu dielu, o postavení umenia v totalitnej spoločnosti, o kompromisoch, ktoré sú ešte dovolené, a tých, ktoré sú už za hranicou slušnosti, o zmysle hrdinstva za každú cenu a potrebe hrdinov, atď.

O hrdinstve a zbabelosti na jednom mieste románu autor píše: Byť hrdinom bolo oveľa jednoduchšie, ako byť zbabelcom. Na to, aby ste sa stali hrdinom, stačilo byť chvíľku statočným – keď ste vytasili zbraň, hodili granát, stlačili detonátor, odkrágľovali tyrana a taktiež seba. Byť zbabelcom však znamenalo rozbehnúť kariéru, ktorá trvala po celý život. Nikdy ste nesmeli poľaviť. Museli ste predvídať, kedy dostanete najbližšiu príležitosť ospravedlňovať sa za seba, triasť sa, krčiť sa, znova sa zoznamovať s tým, ako chutia gumené čižmy, aj s rozpoložením svojho naničhodného, rezignovaného charakteru. Byť zbabelcom, to chcelo tvrdohlavosť, vytrvalosť, neochotu niečo meniť – čo sa v istom zmysle premieňalo na akýsi druh odvahy.

Barnes sám si je vedomý limitov svojej vlastnej odvahy, ktorá našťastie nikdy nebola podrobená podobným skúškam. V nedávnom rozhovore o tom povedal:

Keď píšete o človeku s osudom, ako mal Šostakovič, uvedomíte si, aký relatívne pohodlný je život spisovateľa na Západe, ak sa náhodou nepustí do kritiky Putina alebo niekoho podobného. Ak by som bol ruským spisovateľom, asi by som nenašiel odvahu na satirický román o Putinovi. S najväčšou pravdepodobnosťou by som potom skončil mŕtvy na nejakom moste.

Dalo by sa očakávať, že román o slávnom spisovateľovi sa bude snažiť tak trochu podobať na hudobné dielo. Štruktúra Barnesovej knihy ho pripomína svojimi tromi „vetami“, opakovaním viacerých fráz a motívov. Autor však tvrdí, že to nebolo jeho zámerom: „Myslím si, že hudobná forma sa líši od literárnej. Slová fungujú ináč ako hudba. Je v nich vývoj a je v nich muzikalita. Môžete mať v literatúre motívy, môžete z nich vystavať témy, ale nedokážu na seba naväzovať tak hladko, bez švíkov, ako je to v hudbe. (...) Nikdy som nemyslel na to, že píšem hudobný román. (...) Opakujúce sa motívy a frázy – to je moja častá forma písania. Je to jeden zo spôsobov výstavby diela.“

Šum času vyšiel v angličtine 28. januára 2016, presne osemdesiat rokov po zničujúcej kritike Šostakovičovej opery v komunistickej Pravde. V slovenčine vychádza iba o necelých osem mesiacov neskôr. Román v rekordnom čase preložil Ján Litvák, o grafickú podobu knihy sa zaslúžil Palo Bálik.

***

(Žiaľ, zopár vecí sa „stratilo v preklade“. Román vychádza po slovensky ako Šum času. Čas, v ktorom sa odohrala väčšina Šostakovičovho života, sa však nevyznačoval šumom. Naopak, režim hlučne drúzgal charaktery, kosti i životy tých, čo uviazli v jeho súkolí. Barnes používa konzistentne v názve i v texte románu slovné spojenie the noise of time. To bolo v nadpise slovenského vydania dosť nešťastne zmäkčené na Šum času, hoci v texte sa prekladá všade ako rachot času. Šum sa v tomto zmysle už nikde nevyskytuje. Prekladateľa alebo redaktora azda zviedol ruský názov Mandeľštamových pamätí, v ktorom vystupuje slovo шум. Jeho primárnym slovenským ekvivalentom je však hluk, lomoz, krik. Autor tiež do textu zašifroval odkazy, ktoré sa prekladateľovi, zdá sa, prinajmenšom raz nepodarilo odhaliť. V prvej časti sa nachádza v angličtine veta „He knew the answer: what the doctor said about the restoration of The Nose“, preložená ako Odpoveď poznal: ako povedal doktor o prinavrátení nosa“. Zarážajúce je, že spisovateľ píše v origináli nos s veľkými písmenami ako The Nose. Je to však zrejmá narážka na satirickú poviedku Nikolaja Vasilieviča Gogoľa Nos. Tá hrá úlohu aj v kontexte Šostakovičovho diela, lebo práve Gogoľov Nos bol predlohou rovnomennej prvej skladateľovej opery z r. 1928.)


Štefan Olejník



Julian Barnes

Šum času

Artforum 2016

preklad: Ján Litvák

Zobraziť diskusiu (0)

Šum času

Šum času

Barnes Julian

Pocta Juliana Barnesa Dmitrijovi Šostakovičovi: hudobnému géniovi, konformistovi, hračke v rukách moci. Významný anglický spisovateľ a novinár Julian Barnes (1946, Leicester), laureát Man Bookerovej ceny, je nášmu čitateľovi dobre známy. Je to autor, ktorý v dnešnej záplave braku prinavrátil spisovateľskému povolaniu dobré meno a prestíž. Ruský hudobný skladateľ Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič (1906 – 1975), kedysi zatracovaný i svetoznámy, zakazovaný, ale i oceňovaný, možno aj chránený samotným Stalinom, je ústrednou postavou jeho najnovšej prózy Šum času (2016). Spolu so Šostakovičom ožívajú na stránkach románu Prokofiev i Pasternak, švihácki noblesní maršali a prešibaní osobní šoféri, manželky, milenky i prostitútky, ako aj Stalinovi zákerní prorežimoví tajtrlíci i výmyselníci z čias kultu osobnosti.

Kúpiť za 10,20 €

Podobný obsah

Julian Barnes: Šum času

Knižné ochutnávky

Julian Barnes: Šum času

Kniha Juliana Barnesa Šum času je poctou Dmitrijovi Šostakovičovi, ruskému skladateľovi, ktorého život je pre mnohých muzikológov aj poslucháčov veľkou kontroverznou témou. Svetoznámy a oceňovaný a zároveň zakazovaný a zatracovaný. Stalinov chránenec, skladateľ, ktorý úspešne reprezentoval totalitnú moc v zahraničí a ktorého tá istá moc trýznila a označovala za nepriateľa ľudu. Šostakovič je ústrednou postavou knihy, ktorá si nenárokuje byť biografiou, ale plnohodnotným románom.

Takhle píšou o novém Barnesovi v The Guardianu

Recenzie

Takhle píšou o novém Barnesovi v The Guardianu

V českém překladu se na serveru Literární.cz objevila recenze Alexe Prestona na poslední knihu Juliana Barnese The Noise Of Time, kterou už připravuje Artforum na letošní podzim k vydání.

Julian Barnes: Jediný príbeh

Knižné ochutnávky

Julian Barnes: Jediný príbeh

"Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť?" pýta sa Julian Barnes hneď v úvode svojho štrnásteho románu s názvom Jediný príbeh. V prvej, druhej a tretej osobe rozpráva príbeh lásky devätnásťročného mladíka a staršej sebavedomej a ironickej ženy, príbeh prvej lásky, ktorú niet s čím porovnávať a ktorá nás preto zvyčajne zasiahne veľmi silno. Vydalo Artforum v edícii -klad v preklade Barbary Ďurčovej.