Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Pontyho hora - rozprávka pre malých aj veľkých

Každý z nás má svoju horu, na ktorú musí počas života vystúpiť. Daniel Pastirčák sa v najnovšej rozprávke pre väčších aj celkom dospelých čitateľov so sebe vlastnou bravúrou dotýka boľavých miest našich súčasných dní a prostredníctvom mnohých metaforických obrazoch a podobenstiev kreslí cestu, po ktorej by sme sa mohli vybrať, aby sme na vrcholov hôr svojich životov mohli zapichnúť víťaznú a múdru vlajku. Pontyho horu nájdete v kníhkupectvách od polovice novembra.

Cesta

Ponty vnoril veslo do vody a vzpriečil ho proti prúdu. Hrot člna sa otočil k bielym zubom skál lemujúcim ostrov. Za veslom sa utvorila brázda pozlátená súmrakom. Ponty zabral. Loďka sa ticho kĺzala k ústiu jaskyne. Na dne člna ležala bengálska mačka – Shanti. Grošovaným kožuštekom mu zohrievala obnažené lýtko. Na hrdzavých škvrnách sa jej iskrili šikmé lúče večera. Bola ešte mačiatkom, keď ju Ponty našiel opustenú v lese. Vzal si ju domov. Keď dorástla, vrátila sa do pralesa. Teraz je to už veľká sebavedomá dáma. Celé roky ho táto tichá spoločníčka s vždy bdejúcimi zelenými očami zvykne sprevádzať na jeho potulkách pralesom. Znenazdania sa vynorí z vegetácie, obtrie sa mu o lýtko, on ju pohladí, a ďalej si pod klenbami pralesa vykračujú spolu. Keď sa temnozeleným šerom blíži nejaké nebezpečenstvo, mačka sa prihrbí… a hop – krásnym oblúkom sa vznesie do koruny stromu. Ponty samozrejme rýchlo šplhá za ňou. Občas Shanti vkĺzne i do loďky a nechá sa previesť na ostrov, kde ako mačiatko naháňala hlodavce a spávala v Pontyho posteli.

Obklopovalo ich ticho večera, iba v diaľke, Pontymu za chrbtom, dunel basový hlas vodopádu. Ponty mal rád jeho temný hlahol. V tonách padajúcej vody počul tóny uvoľnenej radosti. Voda spievala nikdy neutíchajúcu pieseň, nachvíľu uvoľnená zo zovretia starej hory. Steny sa rozostupovali a rieka sa rozlievala do pokoja jazera. Uprostred upokojených vôd sa zelenel ostrov. Keby bol Ponty plával dolu po pomalom prúde, časom by pocítil ako prúd silnie. Skalné steny na oboch stranách by sa znovu priblížili. Ocitol by sa na okraji priepasti, v miestach, ktorým sa bolo treba vyhnúť. Tu rieka padala späť do zovretia skál a pokračovala na svojej ceste kaňonom rozdeľujúcim horu.

Toto bol jeho domov. Miesto skryté pred očami ľudí. Tu sa narodil, tu prežil sedemnásť rokov.

Čln vkĺzol do jaskyne. Skalná diera tvorila vhodný úkryt pre malé plavidlo, ktoré malo ostať skryté pred zrakom náhodného pozorovateľa. Mačka mu vhupla do lona, narazila mu čelom o čelo, líce mu pohladila drsným jazykom, nehlučne sa vykradla a stratila v tôňach ostrova. Ponty sa s ňou v duchu lúčil.

„Zajtra o takomto čase tu už nebudem,“ pomyslel si. Uvedomil si, ako veľmi to miesto miluje: Hru svetiel na jazere, tajomné zvuky pralesa, v ktorých sa naučil čítať ako v dôverne známej knihe. Vystúpil na breh. Prešiel pomedzi zeleninové políčka a ovocné stromy k drevenej chyžke medzi stromami. Ktosi na neho zahvízdal. Na mangovníku sedel sivý papagáj s červeným chvostom a belasým bruškom. Vták otvoril zakrivený zobák a škrekľavým hlasom začal napodobňovať pieseň Pontyho matky.

„Raki – ty komediant,“ usmial sa Ponty. Vtáčik vypäl hruď a začal sa predvádzať. Škriekal, grgal, potom si čosi dlho mrmlal v papagájej reči. Matka Pontyho naučila rozlišovať v hlasoch zvierat významové odtiene. Podľa zafarbenia hlasu dokázal uhádnuť, čo mu tie nemé tváre hovoria. „Lúči sa so mnou,“ pomyslel si Ponty. Napäl hrdlo a odpovedal Rakimu v jeho vlastnej reči.

Raki sa našuchoril a veľavýznamne rapotal: „Po-n-ty pôjde, pôj-de, ďa-le-ko, ďa-le-ko…“

V izbe bolo prestreté; na drevenom podnose ho lákala obľúbená maškrta – koláč z mangových plodov. Rodičia ho privítali so slávnostným výrazom v tvárach. Ako inak, veď mal narodeniny. Bolo treba povedať pár vrúcnych slov, prijať ich objatie a cítiť, ako sa im v telách chveje smútok. Zvláštna slávnosť. Ešte nikdy sa nelúčili. Ponty nepoznal žiadnu inú ľudskú bytosť, len ich dvoch. Nemali nikoho, iba jeden druhého.

„Si dospelý muž,“ usmial sa otec, no čelo, na ktoré mu padali plavé kučery, mal zachmúrené. „Naučili sme ťa, čo sme vedeli. Je čas, aby si poznal svet.“

Zobraziť diskusiu (0)

Pontyho hora

Pontyho hora

Daniel Pastirčák

Každý z nás má svoju horu, na ktorú musí počas života vystúpiť. Hora chlapca Pontyho je obrovská, dovysoka čnie uprostred dvoch protipólov – sveta vydezinfikovanej efektívnosti a sveta plného prírodnej emocionality.

Kúpiť za 11,90 €

Podobný obsah

Aj prváci majú svoje tajomstvá

Správy

Aj prváci majú svoje tajomstvá

Daniel Pennac vo svojej knihe Ako román píše o právach čitateľa. Posledný bod sa volá Právo mlčať. Je to právo na tajomstvo a múdry učiteľ Pennac radí nepýtať sa čitateľa, čo z prečítaného pochopil. On nám to aj tak povie sám - aspoň ten malý. My však môžeme malému čitateľovi pomôcť na jeho objavnej ceste tým, že mu prinesieme vhodné knižky. Vybrali sme pre vás sedem knižiek - noviniek aj starších osvedčených. Pri ich výbere sme nezabudli prihliadať ani na veľkosť písma, hľadali sme kratšie texty, rým, fakty a pravdaže humor. A nezabudli sme ani na náročných čitateľov.

Ako zoznámiť mládež s dejinami Slovenska?

Správy

Ako zoznámiť mládež s dejinami Slovenska?

Kto dobre pozná svoju minulosť, možno nebude nútený si ju zopakovať. Ako dobre ju poznajú naše deti? Nielen dnes sa ukazuje, že poznanie a pochopenie histórie, aj tej vlastnej, nielen svetovej, je spoločensky nanajvýš aktuálna téma. Téma, ktorá dokáže ľudí rovnako rozdeľovať, ako spájať. Téma, v ktorej dokáže mať skoro každý vlastný názor. Ale aj téma, v ktorej sa ľahko odbieha od faktov k polopravdám i k výslovným klamstvám. Zvlášť citlivo by sa história mala spotredkovať najmladšej generácii.

​Daniel Pastirčák: Rozprávka o lietajúcej Alžbetke

Knižné ochutnávky

​Daniel Pastirčák: Rozprávka o lietajúcej Alžbetke

Pôvabná detská knižka Daniela Pastirčáka vás zavedie do sveta Alžbetky, do jej života, k jej najbližšej rodine. Príbeh Alžbetky, ktorá túži lietať, no o svoje krídla vlastnou vinou príde je osobný, ale univerzálny, poetický, ale zrozumiteľný. Akvarely Veroniky Klímovej Holecovej potešia tých, ktorí majú radi klasické a jemné ilustrácie.