Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Čo napísať k ostatnému románu Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa? Nuž, len príjemné čítanie, nech sa páči, ukážka.

(Sýty sýkorkin syn)

Koho by to zaujímalo: Na druhej strane cesty sa hore briežkom práve šplhá hlúčik detí. Je to zrejme školská výprava, z lesného chodníka navrchu na ne práve volá žena v krikľavej červenej vetrovke: „Poďme, poďme!“ Je práve zubaté septembrové dopoludnie, ranná hmla sa medzi stromami ešte celkom nerozišla. Po nočnom daždi zostali na kraji cesty mláky, v ktorých sa hanblivo začína obzerať slnko.

Ale koho by to zaujímalo.

Koho by to zaujímalo: Na chodníku oproti práve stojí muž so ženou. Žena sa práve pozerá na hodinky a hovorí: „Budeme sa musieť vrátiť, na pol dvanástu sa mi ohlásil klient. Zaveziem ťa len k trolejbusu, aby som to stihla, dobre?“ Muž práve neprítomne, naprázdno hľadí na posledné decko, ktoré lezie po svahu. Je to chlapec v tenkom zelenom kabáte s kapucňou. V teniskách sa mu šmýka, rukami sa prichytáva zeme. Z diaľky to vyzerá, akoby sa hrabal v tráve, hľadal v nej mincu alebo kľúče, ktoré mu vypadli z vrecka. Keď sa vystrie, na dlaniach má prilepené mokré lístie, otiera si ich o kabát. Somár, celý si ho umaže, pomyslí si muž najprv len tak naprázdno, doma ho pochvália. Vzápätí sa mu kabát zazdá povedomý a pozrie sa nahor na chlapcovu blonďavú hlavu.

„Dobre?“ opýta sa žena znova. „Dobre,“ odpovie muž automaticky, akoby sa odzdravil okoloidúcemu. Ani sa na ňu neobzrie, oči má ešte vždy uprené na svah.

Ale koho by to zaujímalo.

..

Koho by to zaujímalo: Muž si práve uvedomil, že chlapec je jeho syn. Je to náhle poznanie, akoby mu v tme zrazu niekto zasvietil do očí silnou baterkou. Aký je nešikovný, pomyslí si dojato. Dojato myslieť sa možno nedá, no isté je, že v slove „nešikovný“ nie je ani náznak výčitky či posmechu. Musím mu povedať, aby kládol nohy bokom, priečne ku svahu, potom sa mu nebudú kĺzať, pomyslí si. A do lesa si treba zobrať riadne topánky. Baganče.

Chvíľu ešte očami tlačí chlapca hore kopcom. Už je na chodníku. „No jasné, Patrik ako vždy posledný,“ zvolá učiteľka v červenej vetrovke. Muž sa nepamätá, že by chlapec ráno hovoril o výlete, ale do školy ho vypravovala žena. Nie táto, iná.

„Počúvaš ma vôbec?“ vraví práve táto. „O tretej musím zaviezť Karin na hudobnú, ale potom mám hodinu voľno, kým ju vyzdvihnem.“ Muž sa otočí a niekoľkými rýchlymi krokmi ju dobehne. „Ja neviem,“ povie. „Dnes to asi nepôjde. Nevychádza mi to.“

Chlapec bol ďaleko, žena sa mu teraz zdá priveľmi blízko. Niečo mu na tej geometrii nesedí. Pokrivená perspektíva, akoby mal na každom oku iné dioptrie. „V Benátkach sú všetky zrkadlá benátske,“ povedala krásna strojvodkyňa s úsmevom. „Aj to tvoje lacné, puknuté vreckové zrkadielko. Ide len o to, dostať ho do Benátok.“

Ale koho by to zaujímalo.


Koho by to zaujímalo: V triednej knihe vypĺňa všetky štyri dnešné vyučovacie hodiny zápis „Poznávacia vychádzka. Výchovný cieľ: Oboznámenie sa s okolitou prírodou a pravidlami, ako sa v nej správať.“ V III. A vymieňa omeškaná stavebná firma drevené okná za plastové a riaditeľ určil žiakom náhradný program. Muž o zápise v triednej knihe nevie, ale keby ho poznal, mal by voči slovu „príroda“ výhrady. Podľa neho bratislavský lesopark nijaká príroda nie je. Vedú ním dláždené cesty, po ktorých premávajú autá, dokonca aj autobus mestskej hromadnej dopravy. Stromy naokolo sa mu zdajú krotké, priviazané k hradskej ako pes, a on si prírodu predstavuje ako vlka. Vlk sa mu páči, stretnúť sa s ním však netúži. Stačí mu, keď ho vidí v televízii alebo na fotografiách.

Táto žena považuje za prírodu aj na zem spadnutý gaštan, poletujúce vtáčie pierko alebo muškát na rímse balkóna. Berie prírodu ako staršiu sestru, s ktorou vyrastali v jednej izbe, a podľa toho sa k nej správa. Nehanbí sa pred ňou prejaviť city, dalo by sa takmer povedať, že príroda v nej vyvoláva citový výron. Uvoľní sa tam, nahlas sa smeje, rozopne si gombík na obtiahnutom nohavicovom kostýme. Ináč, v meste je to strmo vecná, rázna žena, takú ju muž spoznal pri úradnom jednaní. Taká ho zaujala, a keď na ňu raz náhodou narazil na Obchodnej ulici, pozval ju do jednej z blízkych kaviarničiek, už si ani nepamätá, do ktorej. Šla.

Ale koho by to zaujímalo.

..

Koho by to zaujímalo: „Škoda,“ hovorí práve žena. „Zajtra sa totiž neuvidíme, mám nabitý deň.“ Muž si myslí, že ženy sa odmietnutie dotklo, nie je na také čosi zvyknutá a trucuje. Myslí si, že nasadila citovú páku, a pokúša sa ho vydierať. Nie, to by asi zachádzal priďaleko, ale myslí si, že žena ho tým vyhlásením vyzýva na súboj: keď ty takto, tak aj ja. V skutočnosti nevie. Skutočnú ženu nepozná, len si ju myslí. Je to, pokiaľ ide oňho, myslená žena, celá. Myslený je aj jej vzťah k prírode, sama o ňom nikdy takto priamo nehovorila. A chlapca si muž tiež len myslí, v tejto chvíli práve dojato. Ak sa to vôbec dá.

O chlapcovi žene nepovie. Myslí si, že by zapôsobil ako klin, že by ešte zväčšil medzeru medzi nimi – takto je iba z jeho, potom by pribudla aj medzera z jej strany. Myslí si, že svoju medzeru ustojí. Uhrá ju tak, aby žena nič nezbadala. Veď za tú medzeru nik nemôže, vznikla sama od seba. Náhodou. Koniec koncov, to žena sa chcela ísť poprechádzať na čerstvom vzduchu, nie sedieť v zafajčenej kaviarni. Odkiaľ mal vedieť, že synova trieda sa vyberie práve na to isté miesto? A žena predsa o svojej dcére hovorí bez zábran, hocikedy, aj práve teraz ju používa ako samozrejmý argument, o ktorom sa nedá diskutovať.

Chvíľu kráčajú mlčky. Muž cíti ženu vedľa seba, je blízko, mohol by sa jej dotknúť rukou, ale neurobí to. Len si ju myslí. Myslí si, že je sklamaná, lebo sa poobede neuvidia, a to je vlastne dobre. Znamená to, že by s ním chcela byť. Že je s ním rada.

„Škoda,“ povie. „Nemyslím ten zajtrajšok, ale že dnes nemôžem. Chalan má rodičovské združenie, musím tam ísť.“

Nie je to pravda, ale muž lož považuje za milosrdnú. Myslí si, že ňou podal ruku na zmierenie, a zároveň chlapcovi priznal jeho miesto. Karin má hudobnú, Patrik rodičovské združenie. Sú si kvit, nastolila sa spravodlivá rovnováha.

Žena nič nehovorí, len vrhne na muža pohľad – taký krátky, že ho nestihne dobre prečítať: skúmavý, výsmešný, podozrievavý? – a kráča ďalej. Za zákrutou sa vynorí parkovisko, ešte sto, stopäťdesiat metrov. Muž sa tomu poteší. Žena, v tejto chvíli a takáto, ho ruší. Prekáža mu v myslení.

Ale koho by to zaujímalo.


Pavel Vilikovský

Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Slovart 2017

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Ján Púček - Med pamäti (Štyri naivné monológy)

Knižné ochutnávky

Ján Púček - Med pamäti (Štyri naivné monológy)

Ján Púček, editor, básnik a scenárista sa dlhodobo venuje pamäti a rodinným históriám. Od svojho oceňovaného debutu Kameň na kameni napísal ďalšie novely a jeho záujem o dejiny nenápadných, na prvý pohľad jednoduchých ľudí pretrval. Pretože ako sám hovorí: " Som tým možno až trochu posadnutý, že sa na všetko pozerám cez minulý čas. Ale je to taká moja obava, že sa na všetko zabudne, že sa naša pamäť úplne vymaže." Prečítajte si ukážku z jeho najnovšej knihy Med pamäti.

Anasoft litera: Pavel Vilikovský - Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Knižné ochutnávky

Anasoft litera: Pavel Vilikovský - Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Pavel Vilikovský, laureát ceny Anasoft litera v rokoch 2006 a 2014, finalista v rokoch 2007, 2010, 2015 a opäť v desiatke v aktuálnom roku, je podľa ocenení, prekladov, predajov, čitateľských ankiet aj kritík jedným z najlepších slovenských prozaikov, hádam najlepším. Posúvať mená po literárnom rebríčku nám však neprináleží - porota ceny Anasoft litera tak urobiť musí - my si radšej prečítame ukážku z ďalšej knihy z finálovej desiatky ceny Anasoft litera - Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa Pavla Vilikovského

Egypťan Sinuhe

Recenzie

Egypťan Sinuhe

Historický román je svojím spôsobom veľmi výlučná literárna forma. Pokiaľ má byť spracovaný naozaj poctivo, kladie na tvorcu nemalé nároky. V prvom rade si vyžaduje presnú znalosť popisovaného historického obdobia, bez ktorej docieliť autenticitu je, pochopiteľne, nemožné. Nemôže chýbať chytľavý príbeh, či rovno viacero spletitých príbehov, zaľudnený čo najpestrejšou zmesou charakterových typov, plasticky interpretujúcich historickú každodennosť i veľké zlomové historické udalosti. Všetko z tohto, a ešte podstatne viac, vo svojej tvorbe ponúka zrejme absolútny imperátor na poli historického románu – Mika Waltari.