Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Oleg Sencov: poviedka Predajca

Oleg Sencov najskôr vstúpil do nášho priestoru ako statočný bojovník so zlovôľou putinovskej verchušky namierenej proti Ukrajine. Potom sme ho spoznali ako filmára. Do tretice tu máme plod jeho literárnej tvorby – v mnohom autobiografickú zbierku poviedok Marketér. Napísal ju v ruskom väzení, odohráva sa v neprehľadných, hnusných rokoch deväťdesiatych, keď sa zrútil Sovietsky zväz a démoni sa odtrhli z reťazí. Hrdinami poviedok – okrem tej poslednej a najkrajšej – sú mladí muži, občas aj ženy. Zrkadlia krutosť doby a cenu jednotlivca v nej.

Dnes veľmi potreboval peniaze. Väčšmi ako včera. A ešte väčšmi než predvčerom. A zajtra ich bude potrebovať tak veľmi, že je lepšie na to ani nemyslieť. Ale veď už dávnejšie prestal rozmýšľať o zajtrajšku. Pozajtrajšok sa mu zdal byť vzdialenou budúcnosťou a budúci týždeň novým tisícročím. Dokonale sa naučil prežívať jeden deň. Hoci vedel, že mu neprinesie nič dobré. Ráno sa budil zavčasu, so zmiešaným pocitom nádeje a zúfalstva. Na raňajky spravidla nemal nič, v lepšom prípade čaj. Snažil sa odísť z domu čím prv, myslel si, že takto stihne za deň urobiť trochu viac. A možno tak skoro odchádzal len preto, aby ho nikto nezastihol doma a nepýtal sa ho na peniaze – nevedel by odpovedať. Staré odpovede už nikoho neuspokojovali, mimochodom, ani nové. Sám ich už ani nevládal neustále vymýšľať. A nevládal už ani klamať. A nevládal premýšľať, kde vziať peniaze. Mal len jediné východisko – šiel tým smerom, no zatiaľ neúspešne. Už dávno nedúfal, že tu zarobí, tá ilúzia zmizla tuším už pred celou večnosťou, hoci prešlo len niekoľko mesiacov. Starý život bez problémov ostal kdesi veľmi ďaleko, teraz si už želal iba jedno: všetko vyrovnať a zabudnúť na túto hrôzu. Vôbec sa však nekončila, každým dňom sa iba zväčšovala aj s dlhom, čo sa vŕšil sťa kopa smetí.

Vždy si o sebe myslel, že je múdry. Ba čo viac, pokladal sa aj za skúseného. V dvadsiatich rokoch už stihol všeličo vidieť a zažiť, no prvý sivý vlas si našiel práve v tomto prekliatom roku. Život akoby ho špeciálne tĺkol kladivom po hlave. Tento najnovší úder je už tretí. Prvé dva vyzerali ako tragédia, ba aj ňou boli. Bodli prudko, silno a krátko. Záblesk. Rany sa po nich zaceľovali dlho, postupne, po troške a každý deň mu bolo ľahšie. To tretie nešťastie bolo iné. Bolo ako keď vstúpiš z bezpečného brehu do močiara, lebo si si pomyslel, že pekný kvietok na neďalekom kopčeku rastie len pre teba. A potom sa krok za krokom prepadávaš hlbšie a hlbšie. A už si v bahne po kolená, po pás, po prsia. Ešte sa snažíš dostať k tomu vytúženému cieľu, no nedarí sa ti, nech robíš čokoľvek. Už nevládzeš. Uviazol si a topíš sa. Všetci, čo sa ti snažili spočiatku pomôcť, už odišli. Dajú sa pochopiť – nikto sa nechce čliapkať v močiari. Len matka stojí na rozmočenom brehu a trápi sa, či sa jej dieťa vyštverá von, nemá predstavu, ako hlboko už zapadlo. Už aj sama je celá od bahna, no bez rozmýšľania by sa vrhla aj ďalej. Ale je to nad sily slabej ženy. Nemôže si s ním ani vymeniť miesto, ani ho vytiahnuť na breh. Už dávno vyrástol a je jej priťažký. A on si myslel, že kamaráti, známi či len prví okoloidúci musia preňho obetovať ak aj nie všetko, tak mnohé. Ešte nepochopil zmysel povrávky: „Záchrana topiacich sa je vec samotných topiacich sa.“ Ešte stále si myslel, že niekto mu čosi dlhuje, nechápal, že dlžníkom je teraz on. Nie, nikdy nebol ani egoista, ani rozmaznané decko, nemyslel si, že celý svet sa krúti okolo neho. Len mal pocit, že nie je taký ako všetci. Že sa mu vydarí všetko, do čoho sa pustí. Že sa nemýli. Že je víťaz. Močiar je dobré miesto na stratu ilúzií.

Keď iba začínal ako priekupník, dopoludnia ešte chodieval na prednášky aj na semináre. Nebol najusilovnejším poslucháčom, no predsa len akosi študoval. Pracovať mienil poobede, chcel si len trochu privyrobiť. Napokon až tak veľmi to nepotreboval, lebo cez víkendy predával na trhovisku. Malý rodinný biznis. Nič zložité, malý príjem, ale stály, zatiaľ mal dosť peňazí. Na uspokojenie životných potrieb, nie však ambícií. Veď nie pre také taľafatky žil a študoval na vysokej ekonomickej. Navyše nerád od niekoho závisel. Prvé peniaze priniesol domov ešte ako stredoškolák. Neukradol ich, poctivo ich zarobil. Sám – to bolo preňho dôležité. Potom ešte. Spravidla v lete, no občas aj počas roku. Nie veľa, no dosť, aby mal pocit, že nevisí rodičom na krku. Nebol workoholik, nerád však mrhal časom. Prvá dospelácka pravda, ktorú si zapamätal na celý život, bola: „Nepracuj rukami, ale hlavou!“ Aj preto šiel na vysokú ekonomickú. Biznis – to je jeho. Vedel to, cítil. Lenže zatiaľ mu to nevychádzalo. Zlatá mládež v jeho ročníku žila iným životom. Peniaze za nich zatiaľ zarábali ich otcovia, tiež nie rukami, ale hlavou. Jeho vlastný otec nemohol zarábať peniaze ani rukami. Už pol roka. Odvtedy, čo dostal druhý infarkt. Teraz bol on hlavou rodiny. Nechcel byť len najstarším mužom, ale aj zarábať. Slušné peniaze. To je predsa normálne. Dokonca mal plán, šiel cestou, ktorá ešte nebola širokým bulvárom, iba malým chodníkom, ale bola jeho. A potom zahol. Do cudzieho močiara. A teraz je v tom bahne až po krk. A čoskoro v ňom uviazne nadobro.

Nikoho nevinil. Hoci spočiatku aj hej. Keď sa obraz vyjasnil a vôbec nebol taký ružový, ako mu ho vykresľovali tí, čo ho sem pozvali. No nikto ho nenútil. Zavolali ho, prišiel a ostal. Mohol aj odísť, no on ostal. Z vlastnej vôle. Takže je to aj jeho vina. Vtedy to videl takto. No neskôr mnohé pochopil. Že to bola len jeho vina. „Každý človek je kováčom svojho nešťastia“ – to už povie on sám. Aj o sebe. Predovšetkým o sebe. Ale až neskôr, keď sa všetko skončí a pominie. Veď vždy sa všetko skončí a pominie.

No dnes sa mu videlo, že sa to neskončí nikdy. Dnes veľmi potreboval peniaze. Už dávno nedokázal premýšľať o ničom inom. Predtým chodil ráno do školy, teraz to už nebolo dôležité. Teraz každé ráno vylepoval inzeráty. Voľakedy to robil len za tmy, po večeroch, dokonca po nociach. Lebo sa ostýchal a tuším to bolo aj pohodlnejšie. No ostych sa v močiari zmyje prvý a v noci je predsa lepšie spať, aby človek aspoň trochu nabral silu. Aj keď len tak leží, prehadzuje sa a do rána nemôže zaspať. Ráno sa však nič nekončilo, všetko sa začínalo nanovo, preto mal veľmi rád noc. V noci ti nikto nezazvoní – ani pri dverách, ani na telefón, aby ti opäť položil nepríjemné otázky o peniazoch. V noci môžeš zaspať, môže sa ti prisniť sen, nemusí byť vždy strašný, môžeš sa na chvíľu uvoľniť. Niektorí v podobných situáciách začínali piť, on nie. Nikdy nepil, keď mal trápenie. Len raz. Pred rokom, keď prišiel prvý infarkt. Vtedy bolo treba. Teraz nie. Alkohol ešte nijaký problém nevyriešil. Vedel to celkom presne. V dvadsiatich rokoch sa predsa len aspoň čo-to naučil.

No dnes nechcel o tom premýšľať. Mohol premýšľať len o jednom. Že veľmi potrebuje peniaze. Už nepracoval na trhovisku, ale občas ta predsa len zašiel. Pohľadať nových klientov medzi starými známymi, od príbuzných si nenápadne vypýtať trochu peňazí na živobytie a porozprávať im, ako dobre sa mu darí. Keď prechádzal medzi radmi stolov, náhodou uvidel za jedným z nich Irinu. Chcel prejsť bez povšimnutia, no ktovie prečo sa pristavil a pozdravil ju. Chvíľu sa rozprávali. Irinu poznal dlho. Učila hudobnú výchovu v jeho škole. Jeho už nie, keď k nim prišla, bol už vo vyššom ročníku. Nevedel presne, čo robila dovtedy, tuším sa pokúšala o čosi vo vážnej hudbe. Nebola už najmladšia, no ani stará. Dlho sa nevedela vydať. Nájsť toho svojho, ako vravia ženy, alebo aspoň niekoho, ako vravia babky na lavičke. Tvárila sa, že ju to nijako zvlášť nevzrušuje a netrápi. Mnohé ženy sa od určitého veku správajú práve takto. Irina však mala šťastie. Našla ho. Aj on bol osamelý. Začali žiť spolu, potom sa dokonca vzali, hoci Irina nenástojila. Vysvitlo, že je seriózny, veľa pracoval, často bol na cestách, chcel našetriť na auto. Boli spolu už rok, keď ho napokon kúpil a – odišiel k milenke. Dlho nešoféroval a veľmi sa ponáhľal. Bola zima, tesne pred Novým rokom, husto snežilo. Nedošiel. Odrazu... a smrteľne. Irina začala menej rozprávať a úplne sa prestala usmievať. Šla na trhovisko pracovať ako predavačka. V škole zarábala málo a tu tiež. Učiteľka a bývalý žiak sa rozprávali o všetkom okrem peňazí. Irina povedala, že sa veľmi zmenil, a nie k lepšiemu. Vedel to. Predtým bol milší, poznamenala, a viac sa usmieval. Aj to vedel. Chcela ho nejako podporiť. Zazdalo sa jej, že je na tom ešte horšie než ona. Ešte chvíľu debatovali a šiel ďalej, pomyslel si, že sa nemal pristaviť.

Vylepoval inzeráty. Šlo mu to už šikovne a rýchlo, vo veľkej taške mal vždy pripravenú kôpku papierov s vytlačeným textom a fľaštičku s lepidlom. Tie inzeráty ponúkali prácu, veľmi dobre platenú a prestížnu. Výzvy na kúpu produktov, ktoré predávali, už nikto nevylepoval, ani on. Ľudia sa už na to nenamotávali. Neboli ochotní na základe inzerátov dať peniaze za akýsi čudný produkt, ktorý vraj má akýsi liečivý účinok. Ale zarobiť si cez tie inzeráty peniaze boli ochotní kedykoľvek.

Hovorili im, že to je biznis. Že ak predáte jeden produkt, zarobíte toľko a toľko, ale ak dva, už toľko a toľko. A ak vložíte vlastné peniaze, budete mať dvakrát toľko. A ak si nájdete vlastných predajcov, z každej ich transakcie budete dostávať presne toľko, koľko oni. A ak si aj vaši predajcovia nájdu svojich predajcov, tak od nich všetkých vám tiež budú kvapkať peniaze a tak ďalej a tak podobne. Ide to do hĺbky aj do šírky. Prakticky donekonečna. Jednoduchá matematika. Každý si všetko môže zrátať sám. Každému vychádzali iné sumy. Podľa miery chamtivosti a naivity. Aj on si to zrátal a vyšla mu jeho suma. Uspokojila ho. Veril v to, preto si to zrátal sám.

Vtedy ešte netušil, že sa môže mýliť, veľmi mýliť. A že tá pokrivená matematika funguje len v teórii. V praxi nie. Za hranicami, odkiaľ sa tá chobotnica priplazila, možno aj áno, no nie v tejto krajine. U nás nie. U nás sú ľudia biednejší, chamtivejší a bezcharakternejší. Produktu sa pripisovali div nie zázračné vlastnosti, len aby sa predal. Finančné perspektívy budúcich predajcov sa vykresľovali v tých najružovejších farbách. Len aby aj oni vložili vlastné peniaze. Klamali všetci. Aj on sa naučil. Spočiatku veci sám veril, no potom, keď začal pracovať, už klamal spolu s ostatnými. Plynulý prechod od viery ku klamaniu si mohol aj nevšimnúť, no okamih, keď ho totálna lož obklopila a načisto doňho vsiakla, pocítil nanajvýš jasne. A vtedy už bolo neskoro, takže teraz je v močiari, zmieta sa, pričom si naivne myslí, že pláva. A ešte aj veľmi potrebuje peniaze. Mohol sa zastaviť už v prvej etape, pozrieť sa, ako to naozaj funguje, uvidieť, že všetko nie je celkom tak, ako sa hovorí, a vycúvať. Nestratil by až tak veľa peňazí a ešte menej času. Zablatil by si len topánky a neponoril by sa aj s hlavou. No on sa pokladal za múdrejšieho než sú iní. A nevedel nič robiť polovičato, nevedel čakať. Preto sa ponoril celý. A teraz veľmi potreboval peniaze.


Oleg Sencov: Marketér, úryvok z poviedky Predajca

Zbierka vychádza vo vydavateľstve Artforum 25. marca 2020.


Zobraziť diskusiu (0)

Marketér

Marketér

Oleg Sencov

Oleg Sencov sa prostredníctvom autobiografickej zbierky poviedok predstavuje slovenskému čitateľovi ako spisovateľ. Najskôr vstúpil do nášho priestoru ako statočný bojovník so zlovôľou putinovskej verchušky namierenej proti Ukrajine, držiteľ Sacharovovej ceny a neskôr aj ako filmár.

Kúpiť za12,00 €

Podobný obsah

Knižná audio-ochutnávka: Marketér od Sencova

Kníhkupectvá

Knižná audio-ochutnávka: Marketér od Sencova

Zbierka poviedok s autobiografickými črtami vyšla vo vydavateľstve Artforum v roku 2020. Oleg Sencov, filmár a držiteľ Sacharovovej ceny za slobodu myslenia sa v príbehoch, ktoré písal v ruskom väzení, vrátil do rokov vlastnej mladosti. Zbierku do slovenčiny preložil Ján Štrasser, ukážku z poviedky Moskvič čítal Šimon Ferstl.

Mirek Tóda o Sencovovi: Ten moment prirovnáva k filmu Matrix

Správy

Mirek Tóda o Sencovovi: Ten moment prirovnáva k filmu Matrix

O týždeň vychádza zbierka poviedok filmára, bývalého politického väzňa a spisovateľa Olega Sencova. Vykazuje autobiografické črty. Hrdinami sú mladí muži, občas aj ženy. Opúšťajú rodinné vidiecke hniezda, študujú, túžia zbohatnúť, objavujú lásku, priepastne sa opíjajú, hľadajú zmysel a smer cesty, budujú aj ničia vzťahy, chcú mať auto, stavajú sa na hlavu aj na vlastné nohy... Zrkadlia krutosť doby a cenu jednotlivca v nej. Predslov ku knihe napísal reportér Mirek Tóda.

Poviedka mesiaca apríl 2020: Moskvič

Knižné ochutnávky

Poviedka mesiaca apríl 2020: Moskvič

Zbierka poviedok s autobiografickými črtami s názvom Marketér nám predstaví filmára a držiteľa Sacharovovej ceny Olega Sencova ako spisovateľa. Kniha obsahuje jedenásť poviedok a predslov k nej napísal Mirek Tóda. Vychádza v preklade Jána Štrassera v rámci edície -klad vydavateľstva Artforum.