Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

O postmoderne kriticky, ale s láskou.

Niežeby Jamesonova interpretácia postmodernizmu priamo zostarla, ale sa stala svojho druhu folklórom, teda interpretáciou natoľko rozpustenou v iných interpretáciách, až vlastne vôbec nie je jasné, čo je koho, kto čo vymyslel, kto za čo môže, kto koho cituje a z akých pozícií a tak ďalej.

Relatívne intenzívna i keď prevažne sprostredkovaná prítomnosť amerického filozofa a esejistu Frederica Jamesona v česko-slovenskom „spoločensko-vednom“ kontexte sa na sklonku minulého roka stala vďaka vydaniu jeho ťažiskovej práce v českom preklade konečne prítomnosťou nesprostredkovanou, čo v recepčnej praxi znamená hlavne to, že tí ambicióznejší zo študentov spoločenskovedných disciplín už konečne budú môcť Jamesona citovať v češtine a tí jazykovo menej kompetentní mu azda v českom preklade porozumejú troška lepšie. Ak teda ešte bude treba, respektíve, ak je Jameson súčasťou syláb tej ktorej disciplíny, tak či onak koketujúcej s postmodernou, alebo aj nekoketujúcej, lebo spoločenskovedný slovník sa od deväťdesiatych rokov celkom pochopiteľne zmenil, letora je iná a čo si budeme klamať, veru už ani tá postmoderna nie je, čím bývala. Na interdisciplinaritu sa dnes hrá a na koniec dejín už nikto neverí a tak sa Jameson môže zdať vlastne už neaktuálny prakticky kdekoľvek od filozofie, cez estetiku a umenovedy (filmová, divadelná, hudobná, etc.) až ku kulturálnym štúdiám a na svoje si akosi automaticky neprídu i politológia a sociológia, keďže ten politicko-spoločensko-ekonomický kontext odtiaľ odpárať nemožno, už kvôli tomu kapitalizmu priamo v názve.

Lebo niežeby Jamesonova interpretácia postmodernizmu priamo zostarla, ale sa stala svojho druhu folklórom, teda interpretáciou natoľko rozpustenou v iných interpretáciách, až vlastne vôbec nie je jasné, čo je koho, kto čo vymyslel, kto za čo môže, kto koho cituje a z akých pozícií a tak ďalej.

Piliere sú naďalej identifikovateľné celkom jasne, marxizmus, frankfurtská škola, psychoanalýza, existencializmus a potom už sa to začne mydliť a poriadok v tom neurobí ani Wolfgang Welsch. Ale to je v poriadku, ten zmätok je toho súčasťou, veď postmoderna a tak Jamesonovi urobíme najlepšiu službu azda tým, že pripomenieme, že je to práve on, kto vedno s Alainom Badiouom, Felixom Guattarim a Jacquesom Deleuzom a samozrejme Slavojom Žižekom tvorí korpus citačného aparátu knižky Marka Fishera Kapitalistický realismus, ktorá vtrhla do miestnych kaviarní v roku 2010 a diskutuje sa o nej ešte aj dnes.

S tým kapitalizmom azda skutočne nebude všetko v poriadku, bez ohľadu na to, akou mierou liberalizmu ho vyšperkujeme.

Netreba však zbytočne ironizovať, skôr je zaujímavé sledovať, ako aj v Jamesonovom prípade platí, že filozofia zostáva aktuálnou bez ohľadu na to, kedy vznikla a s akými ambíciami. Základom Jamesovej analýzy a interpretácie postmodernizmu je jeho štúdia napísaná v roku 1984, Postmodernizmus vyšiel v originály po prvý krát v roku 1991 a napriek tomu zostáva až nepríjemne aktuálny a inšpirujúci, ak nás s Jamesonom spája svetonázor, a ak svetonázor nezdieľame, aktuálnosť síce zostáva, ale stáva sa iritujúcou. Lebo v redukcii kaviarenského mudrovania stále zostáva neomarxizmus ľavičiarstvom a každá zmysluplná diskusia končí.

Poučení Umbertom Ecom, mohli by sme Jamesona pasovať za skeptika, teda niekoho, kto nazerajúc na kultúru v čo najširšom, až civilizačnom slova zmysle, vidí prevažne temnú stranu, posmodernizmus je potom civilizačným symptómom, diagnózou i (neúčinnou) liečbou, zároveň však platí, že aby sme sa s Jamesonom pustili do serióznejšej polemiky, bolo by treba narušiť tie piliere, respektíve, ich základy, teda povedzme Marxa a ešte pred ním Hegla na jednej strane a voluntarizmus na strane druhej a do toho sa veru pustí málokto.

Postmodernizmus v Jamesovej interpretácii nie je oslobodzujúci, naopak, je zavŕšením tej civilizačnej fázy, ktorá tematizuje koniec v širšom historicko-civilizačnom kontexte nie ako dokončenie čohosi, či nebodaj pointu, ale koniec v jej rámci znamená stratu schopnosti spoločnosti „regulovať“ samú seba. Môžeme teda hovoriť o historicite, respektíve o postmoderne, ktorá okrem všetkého iného znamená aj stratu historicity. Akoby ontologická realita bola príbehom a nie rozprávaním, čo v konklúziách reflektujúcich Jamesonovo myslenie tematizuje jednak jeho štýl (pokojne ako literárnu kvalitu) a jednak jeho metódu.

Jamesonovým filozofickým nástrojom je čitateľovi v ústrety vychádzajúca esejistika využívajúca celý diapazón štylistických trópov a figúr, analytická až minuciózna presnosť výkladu je nahradená intuitívnou rozvoľnenosťou, čo znamená, že Jamesonovi nie je problém porozumieť. Akosi, nie nevyhnutne správne či nesprávne, pluralita možných čítaní tu však nie je defektom, skôr čitateľa inšpiruje, aby sa Jamesonovi v úvahách o postmodernizme stal viac či menej erudovaným partnerom. A ako to už v postmoderne býva, príjemné je, že oná erudícia nemusí mať nevyhnutne filozofickú povahu. Jamesona zaujíma najprv svet, až potom jeho filozofické reflexie a práve preto pracuje s kultúrnou skúsenosťou s týmto svetom, ktorú mu spostredkováva kinematografia rovnako ako literatúra, výtvarné umenie, či architektúra a to je v našom prostredí ešte stále fascinujúce. Lebo ten vôbec prvý, na koho Jameson odkazuje hneď v úvode nie je Proust či Nabokov, ale kyberpunker William Gibson. A na obálke to má Davida Bowieho, respektíve screenshot z filmu Muž, ktorý spadol na zem.

Neznamená to však, že Jameson je soft, ľahučký filozof, čo uviazol v tautologickej seba potvrdzujúcej relativistickej pojmovej hre, étos poznania, na ktoré Jameson ešte celkom modernisticky verí by mu také čosi azda ani nedovolil, len sa odmieta zriecť významovej mohutnosti svojich úvah v prospech akýchsi síce možno funkčných, ale v žiadnom prípade nie elegantných riešení. Lebo postmoderna aj v Jamesonovej interpretácii zostáva predovšetkým identifikovanou estetickou kvalitou.


Juraj Malíček


autor je teoretik popkultúry

Zobraziť diskusiu (0)

Postmodernismus neboli kulturní logika pozdního kapitalismu

Postmodernismus neboli kulturní logika pozdního kapitalismu

Fredric Jameson

Svetovo preslávený americký filozof a teoretik kultúry, ktorého celoživotnou témou sú vzájomné väzby medzi kultúrou, spoločnosťou a ekonomikou, vo svojej dnes už klasickej knihe predstavuje celú zložitosť postmodernej kultúry, ako sa prejavuje vo filozofii, literatúre, výtvarnom umení, filme, architektúre a ideológii.

Kúpiť za 19,00 €

Postmodernismus neboli kulturní logika pozdního kapitalismu

Postmodernismus neboli kulturní logika pozdního kapitalismu

Fredric Jameson

Svetovo preslávený americký filozof a teoretik kultúry, ktorého celoživotnou témou sú vzájomné väzby medzi kultúrou, spoločnosťou a ekonomikou, vo svojej dnes už klasickej knihe predstavuje celú zložitosť postmodernej kultúry, ako sa prejavuje vo filozofii, literatúre, výtvarnom umení, filme, architektúre a ideológii.

Kúpiť za 19,00 €

Postmodernismus neboli kulturní logika pozdního kapitalismu

Postmodernismus neboli kulturní logika pozdního kapitalismu

Fredric Jameson

Svetovo preslávený americký filozof a teoretik kultúry, ktorého celoživotnou témou sú vzájomné väzby medzi kultúrou, spoločnosťou a ekonomikou, vo svojej dnes už klasickej knihe predstavuje celú zložitosť postmodernej kultúry, ako sa prejavuje vo filozofii, literatúre, výtvarnom umení, filme, architektúre a ideológii.

Kúpiť za 19,00 €

Podobný obsah

Zulejka otvára oči

Recenzie

Zulejka otvára oči

Boľševizmus a diktatúra proletariátu mali zásadný vplyv na politicko-spoločenský vývoj v značnej časti sveta. Zrejme však netreba veľmi polemizovať o tom, že najzlomovejšie udalosti súvisiace s boľševizmom prebehli v Rusku začiatkom dvadsiateho storočia. Víťazstvo červených položilo základy vzniku Sovietskeho zväzu, ktorý mal byť vzorom nového, spravodlivého sociálneho usporiadania vybudovaného v mene ideálov boľševickej revolúcie. Dobrých románov reflektujúcich toto historické obdobie je i v súčasnosti pomerne málo, preto sa každý vydarený naozaj ráta.

Dědicové země

Recenzie

Dědicové země

Ildefonso Falcones je súčasný španielsky autor historických románov. Pôvodným povolaním právnik, stihol doposiaľ napísať štyri knihy, ktoré vzbudili nadšené ohlasy doma i vo svete. Čerstvá novinka má názov Dědicové země a vyšla nedávno v českom Argu v podarenom preklade Lenky Malinovej.

Stoner

Recenzie

Stoner

Americký spisovateľ John Williams (1922 – 1994) je u nás prakticky úplne neznámy. Ani jeho dielo samotné príliš rozsiahle nie je: dve zbierky poézie a štyri romány. I to však stačilo k tomu, aby si vydobyl pozíciu akéhosi autora, ktorého si čitateľ musí do značnej miery objaviť sám. Je to skrátka ideálny materiál vhodný pre vydavateľské chúťky kultového bratislavského Artfora. Presne títo machri už pred dlhším časom poslali do epicentra čitateľského záujmu Williamsov (ako v ich prípade vždy) typograficky krásne spracovaný román Stoner v nemenej výbornom preklade Lucie Žitňanskej.