Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Nikdy si nekládla za úlohu zabávať, ale naopak provokovať čitateľov - Doris Lessingová

"Dobrý deň, videla som na vašej artforáckej stránke, že Inaque vydalo Lessingovú. Veľmi ma to potešilo! Konečne niečo od tejto autorky. Veľmi záslužný edičný čin." Tak nám před pár dny napsala z USA Danica Hollá, literární redaktorka, jejíž texty můžete znát třeba z Revue pre svetovú literaturu. A přiložila text, který s radostí publikujeme.

V októbri roku 2007 udelili Doris Lessingovej Nobelovu cenu za literatúru, švédska Kráľovská akadémia sa tak rozhodla odmeniť vtedy túto 88 ročnú Angličanku a vyzdvihnúť jej celoživotné literárne dielo a humanitárnu činnosť. Hoci sa Lessingová na literárnom poli pohybovala vyše dobrých 60 rokov a nominovali ju tri razy na Man Bookerovu cenu a dva razy (v roku 2005 a 2007) na Medzinárodnú Man Bookerovu cenu, nikdy toto významné literárne ocenenie nedostala.

Doris Lessingová, autorka vyše päťdesiatich diel, vrátane realistických a sci-fi románov a poviedok, má na svojom spisovateľskom konte aj divadelné hry, libreta, eseje, literárne kritiky, množstvo interview, niekoľko autobiografií a dokumentaristiku. Každé Lessingovej beletristické dielo nesie množstvo zašifrovaných autobiografických prvkov. Doris Lessingová počas svojej dlhej spisovateľskej kariéry vystriedala veľa žánrov, ale ani jeden z nich nikdy, keď ho raz našla, natrvalo neopustila.

Na Slovensku však nie je táto autorka veľmi známa. A je to škoda, lebo slovenskému čitateľovi by sa určite zapáčila Lessingovej autobiografia Under My Skin 1919 -1949 (Pod svoju kožu) z roku 1994 a jej pokračovanie Waiting In The Shade; 1949 – 1962 (Čakanie v tieni) z 1997. Obe knihy sú veľmi zaujímavé, pútavé, komunikatívne a umožňujú pochopiť rôzne rozporuplné obdobia v živote tejto nevšednej ženy. K ich napísaniu ju totiž vyprovokovala informácia, že najmenej päť životopiscov o nej píše knihu. Komentovala to iróniou pre ňu typickou, keď si len povzdychla, že spisovatelia môžu protestovať koľko sa im páči, no ich životy patria publiku. Obidva autobiografické zväzky sú zaujímavé aj preto, že v nich Lessingová priznáva, že je len v nepatrnej výhode pred svojimi životopiscami. Svoj život, ako hovorí, vidíme v každej fáze trošku inak. Ako keď sa škriabeme na vrchol hory. Krajina pod nami sa mení za každou prekonanou zákrutou našej cesty, keď náhodou zrakom zablúdime dolu. A nakoniec, ako vieme, že to, čo si pamätáme, je dôležitejšie ako to, na čo sme v živote zabudli?

Doris Lessingová sa vždy rada odmeňovala za vyčerpávajúcu prácu na autogramiádach svojich kníh v zahraničí návštevou nejakej nevšednej alebo historicky pútavej pamätihodnosti krajiny, v ktorej sa práve nachádzala.

Na návšteve v Spojených štátoch v roku 1969, kam ju pozvali na počesť amerického vydania poslednej časti jej pentalógie Children Of Violence (Deti násilia) - The Four - Gated City (Mesto so štyrmi bránami), poprosila svojich hostiteľov, či by mohla navštíviť Arizonu. Dopočula sa, že vraj Arizona svojím nekonečným otvoreným priestranstvom a oblohou pripomína púštnu časť južnej Rodézie (dnešné Zimbabwe), kde Doris žila od svojich piatich rokov, až kým ako dvadsaťdeväť ročná neodišla do Londýna, aby dosiahla to, čo si predsavzala – stať sa spisovateľkou.

Po návšteve Arizony napísala vo svojich spomienkach zaujímavú poznámku. Hovorila o nevšednej podobnosti týchto dvoch obrovských území, ale aj podobnom arogantnom postoji bieleho človeka, ktorý jej pripomenul obdobie prežité v Rodézii. Aj Američania rozprávajú o Ďalekom západe podobne ako Briti o Rodézii. Ako keby zem, ktorú si privlastnili, pred nimi nikomu nepatrila, nikto tu pred nimi nežil a aj keď tu bolo nejaké pôvodné obyvateľstvo, to na ňu nemalo nijaké právo. Už ako dieťa veľmi rýchlo vycítila, že v tomto postoji nie je niečo v poriadku. Nechápala, že ako biele rodézke dieťa mala zakázané hrať sa s čiernymi rovesníkmi. Vyrastala v izolácii a trávila dni osamote, potulovaním sa po savanách dôverne spoznávala obdivuhodnú živočíšnu a rastlinnú ríšu africkej krajiny.

Na návšteve Arizony ju, už ako temer päťdesiatročnú, jej americkí hostitelia vyviezli vysoko na vrcholy miestnych hôr. Stála, a údajne fascinovaná, hľadela veľmi dlho na krajinu okolo seba. Je to ako Afrika, keby tu ešte boli zvieratá preháňajúce sa po planinách, mohla by to byť Afrika…Neubránila sa poznámke, čo vystihovala emigranta, ktorým navždy ostala. Každá krajina asi patrí tomu, kto sa v nej cíti ako doma…

Doris Lessingová sa zaradila medzi výrazné zjavy anglickej literatúry 20. storočia a spolu s J. Conradom, V.S. Naipaulom a T. Stoppardom tvorí skupinu, pre ktorých bola Veľká Británia adoptívnou krajinou. No Doris Lessingová sa narodila v anglickej rodine na pôde Britského spoločenstva, kým tí predchádzajúci mali rodičov cudzincov.

Odchod z Rodézie do Anglicka v nej ešte väčšmi prehĺbil zmätenosť pojmov vlasti a domova. Pre jej kolonizujúcich rodičov bolo Anglicko vlasťou, hoci ju ich dcéra ako malé dieťa navštívila len raz. Ich anglický hodnotový systém a zvyklosti malej Doris vyrastajúcej uprostred africkej divočiny nedávali nijaký zmysel. Súbor poviedok z roku 1964 The African Stories (Africké poviedky) sú naplnené týmito pocitmi. Lessingovej začiatočná tvorba odzrkadľuje lásku a vášeň, ktorú pociťovala k Afrike, no zároveň bolesť, ktorá vyvierala z pocitu, že nikam nepatrí. Lessingovej exil z Afriky je skutočný, fyzický, no zároveň je aj metaforou pre rôzne obdobia v jej súkromnom živote. Bola exulantkou vo vlastnej rodine, s ktorou si nerozumela. Jej nepokojná energia, schopnosť kriticky s priam chladným odstupompozorovať ostatných a aj seba, jej však umožnila vidieť veci jasne v novom neromantizujúcom svetle. Zbavená fyzických zábran a hraníc, nikdy neostala verná jednému žánru, ideológii, mužovi ani miestu, dokonca jej témy presahovali aj rámec našej planéty. Jej jediným domovom bolo vždy iba písanie.

Doris May Lessingová sa narodila v roku 1919 v Perzii, v dnešnom Iráne, kde jej otec, vojnový invalid, pracoval pre anglickú banku. Roky prežité vo vtedajšej Perzii boli podľa Lessingovej spomienok pravdepodobne pre jej rodičov spoločensky i materiálne najlepšie. Po piatich rokoch sa Taylerovci vracali domov. A keďže mali Perziu opustiť v lete, dali sa odhovoriť od moreplavby cez Červené more, na ktorej hrozili neznesiteľné horúčavy, a rozhodli sa, neuvedomujúc si, do čoho sa dobrovoľne vrhajú, pre cestu cez revolučné Rusko. Plavbu cez Kaspické more na potápajúcom sa ropnom tankeri, cestu s vojakmi, zmätenými ľuďmi, plošticami a všami zaplaveným vlakom z Baku do Moskvy, ani nie päťročná Doris veľmi, a s pocitom úzkosti, vnímala. Hrôza sa vystupňovala najmä potom, čo jej otec počas cesty ochorel a matka, usilujúc sa na jednej zo zastávok zohnať nejaké jedlo, zmeškala nástup do vlaku a podarilo sa jej spojiť s rodinou až o dva dni.

Po krátkom pobyte v Anglicku Dorisin otec kúpil farmu v južnej Rodézii a rodina sa opäť sťahovala. Toto rozhodnutie, ako sa neskôr ukázalo, nebolo šťastné a farmárčina neprinášala také zisky, ako sa predpokladalo. Doris Lessingová si nikdy nerozumela s dominantnou matkou a nevyhovovali jej konvencie strednej vrstvy. Ako pätnásťročná zanechala školu, v ktorej excelovala, a vzdelávala sa sama. Bola vášnivou čitateľkou. Odišla do Salisbury, kde pracovala najprv ako pestúnka, neskôr ako pisárka a telefonistka. V roku 1939 sa vydala za podstatne staršieho muža. Mala s ním dve deti. Manželstvo, ktoré vydržalo len štyri roky, ju inšpirovalo k napísaniu románu A Proper Marriage (Dobré manželstvo). Ten sa pokladá za jeden z najautobiografickejších Lessingovej románov.

Začiatkom štyridsiatych rokov sa aktívne začala zapájať do komunistickej činnosti v Rodézii a tu sa aj zoznámila s Gottfriedom Lessingom, Nemcom židovského pôvodu, s ktorým uzavrela manželstvo v roku 1945 a mala s ním syna Petra. Dvojica sa v roku 1949 rozišla. Lessing šiel po vojne do Východného Nemecka a Doris so synom Petrom a s rukopisom v kufri, údajne bez rozlúčky s rodinou, zanechávajúc za sebou prvého manžela a dve deti v jeho starostlivosti, odišla do Británie. Rukopis, ktorý si so sebou do Londýna priviezla, bol jej románovým debutom na anglickej pôde. Mal názov The Grass Is Singing (Tráva spieva) a vyšiel v roku 1950. Vyjadruje dve hlavné často sa opakujúce Lessingovej témy: príčiny a následky rasizmu. Lessingová začínala poviedkami a básňami, ktoré publikovala časopisecky ešte v Rodézii. Vydanie románového debutu Tráva spieva bolo významným medzníkom v Dorisinom živote. Od tej chvíle živila seba a svojho malého syna výlučne len z vypísaných honorárov. O dva roky neskôr, v roku 1952, vyšiel jej prvý diel známej pentalógie Children Of Violence (Deti násilia), ktoré má zväzky: Martha Quest (Marta Questová), 1952; A Proper Marriage (Dobré manželstvo), 1954; A Ripple From The Storm (Vlnka z búrky), 1958; Landlock (Vnútrozemie), 1965; The Four-Gated City (Mesto so štyrmi bránami), 1969. Deti násilia boli a sú revolučným výchovným románom duševného vývoja hlavnej hrdinky v zmysle tematickej úprimnosti a otvorenosti. Lessingová ním zapôsobila na ženy asi tak ako D.H. Lawrence Synmi a milencami na mladých mužov. Lessingová, vtedy ešte mladá autorka, si úspešne trúfla na obrovské plátno, na ktoré sa zmestili všetky dôležité svetové udalosti a zároveň bolo dosť malé na to, aby na ňom vykreslila detailný rast a dozrievanie ľudskej bytosti. Vnútorným odôvodnením tohto románového cyklu bolo úsilie podať obraz celej epochy. Pentalógia Deti násilia rokmi nestratila na aktuálnosti, keďže tak ako hlavná hrdinka Marta, my všetci sme deti násilia. The Golden Notebook (Zlatý zápisník, 1962) rozsiahly a ambiciózny román, ktorý je dôležitým bodom vo feministickom hnutí, je o tom, čo to značí byť v živote slobodný a zodpovedný.

Tvorba Doris Lessingovej je veľmi rozsiahla. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa zaoberala analýzou duševných poryvov a kríz, ktoré prirovnávala ku spoločenským krízam ako je to napríklad v románe z roku 1975 Memoirs Of A Survivor (Pamäte toho, kto prežil). Osemdesiate roky experimentovala a venovala sa písaniu sci-fi. Jej práce sa radikálne menili žánrovo a čoraz väčšmi sa púšťala do nezvyčajných a často tabuizovaných tém. Nie vždy je Lessingová precíznou štylistkou, niekedy je repetitívna a jej knihy odzrkadľujú unáhlený a momentálny entuziazmus. Jej sci-fi romány a diela, ktoré venovala otázkam mystiky, zďaleka nedosahujú tú literárnu hodnotu ako tie, v ktorých je realistkou a venuje sa sociálnej analýze.

No nemožno jej odškriepiť, že je jednou z najsilnejších literárnych osobností tohto a minulého storočia. Jej zobrazovanie manželstva, materstva, jej vystupovanie proti rasovej politike v južnej Afrike a experimentovanie s literárnou formou a žánrom robia z Doris Lessingovej často kontroverznú autorku. Nikdy si nekládla za úlohu zabávať, ale naopak provokovať čitateľov. Zo začiatku ju ovplyvňoval komunizmus a feminizmus, po rozchode s týmto ideologickým hnutím, prešla sufizmom a inými druhmi mysticizmu, nikdy sa neprestala zaoberať aktuálnym otázkami Afriky, spolupracovala i na sci-fi opere so známym skladateľom Philipom Glassom a je tiež autorkou grafického a futuristického románu. No všetky jej knihy spája jedna a tá istá paralelná téma: nič netrvá večne, všetko sa mení. Či je to manželstvo alebo stomiliónová armáda silného impéria. Vždy si vie predstaviť ich zrod a zánik. Odôvodňuje to tým, že zažila šialenstvo Hitlera, čo sľuboval tisícročnú ríšu, Mussoliniho,koniec Britského impéria i rozpad Sovietskeho zväzu, ktorý tu mal byť na večné časy. Niet dôvodu, aby niekto veril v akýkoľvek druh večnosti, tvrdí správne Doris Lessingová.

George Orwell v roku 1947, dva roky pred príchodom Doris Lessingovej do Anglicka, napísal, že okolo tridsiatky sa väčšina ľudí usiluje prispôsobiť sa životným okolnostiam a ľuďom, ktorí nás obklopujú. No existuje nepatrná skupinka geniálnych, cieľavedomých a tvrdohlavých jedincov, ktorí sú rozhodnutí žiť si svoj život po svojom. K tejto skupine patria i spisovatelia. Aj Doris Lessingová žila svoj život po svojom, nekompromisne nehľadiac na druhých. No ako napísal Lessingovej dlhoročný priateľ a literárny kritik Brian Aldiss, k Lessingovej nepôjdete hľadať zľutovanie a pochopenie. K Doris Lessingovej sa chodí po osvietenstvo.

danica hollá

Zobraziť diskusiu (0)

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť

Doris Lessingová

„Samozrejme, že sa nájdu originálne mysle, ľudia, ktorí si stoja za svojím, ktorí sa nestanú obeťou potreby hovoriť alebo robiť to, čo všetci ostatní. Ale je ich málo.

Kúpiť za 10,35 €

Podobný obsah

Imricha Karvaša väznilo Gestapo

Recenzie

Imricha Karvaša väznilo Gestapo

S memoárovou literatúrou venujúcou sa protifašistickému odboju počas II. svetovej vojny na Slovensku to bolo po roku 1945 mimoriadne zložité. Krátke obdobie povojnovej obmedzenej demokracie čoskoro vystriedalo obdobie štátneho teroru. Veľká časť popredných predstaviteľov demokratického i komunistického odboja skončila vo väzeniach.

Záhadný život Vladimíra Krivoša

Recenzie

Záhadný život Vladimíra Krivoša

Osobnosť polyglota ovládajúceho desiatky jazykov, stenografa, publicistu, prekladateľa, pracovníka a zároveň väzňa ruských tajných služieb Vladimíra Krivoša vzbudzovala záujem už počas jeho života. Štúdie, články a medailóny sa objavovali sporadicky v rôznych kontextoch aj počas socializmu. Prvá slovenská biografia vyšla začiatkom 90. rokov. Snahy o zmapovanie jeho osudu a činnosti však vždy narážali na nedôveryhodnosť a neprístupnosť historických prameňov. Preklad doposiaľ najkomplexnejšej biografie z pera ruských autorov, špecializujúcich sa na históriu tajných služieb nedávno vyšiel vo vydavateľstvo Premedia.

Monografia Gustáv Husák

Knižné ochutnávky

Monografia Gustáv Husák

Tvár, ktorá nás - Husákove deti - roky strašila v triedach, sa vracia v rozsiahlej monografii českého historika Michala Macháčka. Kniha Gustáv Husák vychádza z mnohých doteraz nepublikovaných archívnych materiálov a sleduje dlhú kariéru posledného prezidenta komunistického Československa, jeho pôvod a rodinné zázemie, štúdiá a vstup do Komunistickej strany Slovenska, jeho pôsobenie za vojny aj za SNP aj v povojnovej politike, aj jeho odsúdenie v procese so slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“ a návrat na mocenské výslnie.