Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Nemecká jeseň

Mal dvadsaťštyri rokov, za sebou niekoľko osobných tragédií, dva úspešné romány a sľubne rozbehnutú kariéru reportéra. Vyzbrojený mimoriadnou vnímavosťou, literárnym talentom a schopnosťou zachovať si odstup bez straty súcitu vyrazil v roku 1946 do Nemecka, aby napísal sériu reportáží pre švédsky denník Expressen. Tak vznikla ojedinelá zbierka štylisticky vybrúsených reportáží, ktoré zachytávajú apokalyptickú atmosféru povojnového Nemecka ‒ krajiny porazených, krajiny páchateľov, krajiny, ktorá sa rúca navonok aj vnútri. V preklade Miroslava Zumríka vychádza v knižnej edícii Denníka N.

Nemecká jeseň

Na jeseň roku 1946 sa listy nemeckých stromov zniesli na zem tretíkrát od slávneho Churchillovho prejavu o padaní lístia. Bola to smutná jeseň, upršaná a chladná, v Porúrí zúrila hladová kríza a vo zvyšku Tretej ríše hlad bez kríz. Do západných okupačných zón po celú jeseň prichádzali vlaky s utečencami z východu. V tmavých páchnucich bunkroch pri zoraďovacích staniciach alebo vo vysokých obrovitých bunkroch bez okien, ktoré vyzerali ako obdĺžnikovité plynojemy a týčili sa ako nezmerné monumenty nad porážkou v zničených nemeckých mestách, sa tisli otrhaní, hladní a nevítaní ľudia. Títo navonok bezvýznamní ľudia vtisli onej nemeckej jeseni napriek svojmu mlčaniu a pasívnemu podriadeniu sa pečať temnej trpkosti. A stali sa významnými práve tým, že prichádzali a celý čas neprestávali prichádzať, aj tým, v akom počte prichádzali. Stali sa významnými možno nie napriek svojmu mlčaniu, ale vďaka nemu, lebo veď nič, čo sa dá vysloviť, nepôsobí tak hrozivo ako to nevyslovené. Ich prítomnosť bola zároveň nenávidená i vítaná – nenávidená, pretože prichádzajúci so sebou nemali nič okrem svojho hladu a smädu, a vítaná, pretože to živilo podozrenia, ktoré si ľudia v sebe chceli nosiť, nedôveru, ktorú by si radi pestovali, aj bezútešnosť, ktorou chceli byť posadnutí.

Kto z tých, kto sám zažil túto nemeckú jeseň, môže, mimochodom, povedať, že tá nedôvera nebola oprávnená alebo že tá bezútešnosť nemala príčinu? Pokojne možno tvrdiť, že tieto nikdy neustávajúce prúdy utečencov, ktorí zaplavovali nemeckú nížinu od oblastí okolo dolného Rýna a Labe po vetristé náhorné plošiny v okolí Mníchova, predstavovali jednu z najvýznamnejších vnútropolitických udalostí v krajine inak bez vnútornej politiky. Ďalšou, približne rovnako významnou vnútropolitickou udalosťou bol dážď, ktorý do výšky dvoch stôp zaplavil obývané pivnice v Porúrí.

(Človek sa zobudí, ak vôbec spal, mrznúc na posteli bez deky, a brodí sa studenou vodou povyše členkov k peci, kde sa pokúša zapáliť oheň z niekoľkých mokrých konárov zo zbombardovaného stromu. Niekde vo vode za ním kašlú deti, dospelo a tuberkulózne. Ak sa človeku pomaličky podarí rozrobiť oheň v peci, ktorú s ohrozením vlastného života zachránil zo zničených ruín a ktorej majiteľ už pár rokov leží pochovaný niekoľko metrov pod ňou, pivnicu pohltí dym a tí, ktorí kašľali, sa rozkašlú ešte viac. Na peci stojí hrniec s vodou – vody je dostatok – a človek sa zohne nad hladinu na podlahe a vytiahne spod nej niekoľko zemiakov, ležiacich na neviditeľnom dne pivnice. Ten, kto stojí v studenej vode povyše členkov, vloží zemiaky do hrnca a čaká, kým sa postupom času stanú požívateľnými, hoci boli zmrznuté, keď sa mu ich už raz pošťastilo získať.

Lekári, ktorí zahraničným reportérom rozprávali o stravovacích návykoch týchto rodín, vravia, že v tých hrncoch sa varilo čosi neopísateľné. V skutočnosti to neopísateľné nie je, tak isto ako nie je neopísateľný celý ich spôsob života. Anonymné mäso, ku ktorému sa ľudia nejakým spôsobom dostali, alebo špinavá zelenina, ktorú našli bohviekde, nie sú neopísateľné. Možno hlboko nechutné, ale nie neopísateľné, iba nechutné. Rovnakým spôsobom možno odpovedať na námietku, že neopísateľné sú v každom prípade útrapy, ktorými si prechádzajú deti v týchto pivničných bazénoch. Ak človek chce, tie útrapy sa dajú opísať priam vynikajúco, stačí, ak ten, kto stojí vo vode pri peci, pec celkom jednoducho prenechá jej osudu, prejde k posteli s tromi kašlúcimi deťmi a prikáže im, aby sa okamžite poberali do školy. Pivnicu napĺňa dym, chlad a hlad. A deti, ktoré spali úplne oblečené, spúšťajú nohy do vody siahajúcej im takmer po sáru otrhaných topánok, vychádzajú cez tmavú pivničnú chodbu, kde spia ďalší ľudia, po tmavých schodoch, na ktorých spia takisto, von do chladnej a vlhkej nemeckej jesene za dverami. Potrvá dve hodiny, kým sa začne škola, a učitelia zahraničným návštevníkom rozprávajú o nemilosrdnosti, s akou rodičia vyhadzujú svoje deti na ulicu. S týmito učiteľmi sa však možno prieť o tom, čo v tomto prípade znamená milosrdnosť. Nacistický autor aforizmov hovoril, že milosrdnosť kata spočíva v rýchlom seknutí – alebo povedal spoľahlivom? Milosrdnosť týchto rodičov spočíva v tom, že vyženú svoje deti z vody vnútri domu do dažďa pred domom, z prenikavej vlhkosti pivnice do sivého počasia na ulici.

Samozrejme, že nejdú do školy sčasti preto, že škola ešte nie je otvorená, a sčasti preto, že „ísť do školy“ je iba eufemizmus, aký núdza hromadne vytvorí pre tých, ktorí musia hovoriť jej rečou. Deti idú von, aby kradli alebo sa pokúsili nájsť niečo na jedenie technikou kradnutia či niečím nevinnejším, ak také niečo existuje. Malo by sa dať opísať „neopísateľné“ ranné putovanie týchto troch detí do okamihu, kým sa škola naozaj nezačne, a potom sprostredkovať rad „neopísateľných“ obrazov o ich aktivitách v školskej lavici. Obrazy toho, ako sú okná školy zadebnené bridlicovými tabuľkami na písanie, aby dovnútra neprenikal chlad, čím však zároveň zabraňujú preniknúť dovnútra svetlu, a tak musí v triede celý deň horieť lampa, lampa s takým slabým svetlom, že prečítať text, ktorý treba odpísať z tabule, je krajne namáhavé, a mal by sa dať sprostredkovať obraz toho, ako vyzerá výhľad zo školského dvora, totiž tak, že ho z troch strán obkolesujú približne trojmetrové kopy ruín medzinárodného typu, pričom hromady zároveň plnia funkciu školských toaliet.

Zároveň by bolo namieste opísať „neopísateľné“ aktivity, akými napĺňajú svoj deň tí, ktorí ostali doma vo vode, alebo „neopísateľné“ pocity, aké pociťuje mama troch hladných detí, keď sa jej pýtajú, prečo sa nenamaľuje ako teta Schulzeová, aby od nejakého spojeneckého vojaka dostala čokoládu a konzervy a cigarety. A v tejto zaplavenej pivnici panuje taká „neopísateľná“ úprimnosť i „neopísateľný“ morálny úpadok, až mama odpovie, že ani len vojaci Armády spásy nemajú toľko milosrdnosti, aby sa uspokojili so špinavým, zničeným a čoskoro starnúcim telom, keď je mesto plné mladších, silnejších a čistejších tiel.)

Táto jesenná pivnica patrila nepochybne k najzávažnejším vnútropolitickým udalostiam. Ďalšiu takú udalosť predstavovali tráva, kríky a machy, ktoré sa zeleneli na hŕbach ruín napríklad v Düsseldorfe a Hamburgu (pán Schumann cestou do práce v banke tretí rok po sebe míňa zrúcaniny susednej štvrte a každý deň sa so svojou manželkou a kolegami prie, či tú zeleň treba považovať za znak pokroku alebo úpadku). Bledé tváre ľudí, ktorí štvrtý rok bývajú v bunkroch a tak neuveriteľne pripomínajú ryby, ktoré sa vynoria na hladine, aby sa nadýchli, a aj nápadne červené tváre niektorých dievčat, ktorým sa niekoľkokrát do mesiaca ujdú čokoládové koláče, škatuľka chesterfieldiek, plniace perá alebo mydlá – danú nemeckú jeseň poznačili aj tieto dva ľahko skonštatovateľné fakty, ktoré tiež prirodzene poznačili aj predchádzajúcu nemeckú zimu, jar a leto, hoci o čosi menej, pretože situácia sa vzhľadom na neustále prichádzajúcich utečencov z východu zhoršovala.

Počítanie prirodzene zakaždým vyvoláva smútok, obzvlášť ak sa rátajú smutné veci, v niektorých špeciálnych prípadoch sa však môže stať, že sa počítaniu nedá vyhnúť. Ak sa chce niekto odvážiť komentovať trpkosť obyvateľov voči Spojencom, ktorá sa v ovzduší miešala s pohŕdaním voči sebe, ak sa niekto odváži komentovať apatiu a všeobecný ľudský sklon porovnávať minulosť s nevýhodami súčasnosti (pričom tieto nálady si návštevník v túto smutnú jeseň nemohol nevšimnúť), tak treba nevyhnutne pamätať na celý rad konkrétnych udalostí a fyzických stavov. Dôležité je nezabúdať, že vyjadrenia svedčiace o nespokojnosti s dobrou vôľou víťazných demokracií – a dokonca nedôvera k nim – sa neozývali zo vzduchoprázdna alebo z divadelnej scény s ideologickým repertoárom, ale z úplne konkrétnych pivníc v Essene, Hamburgu či vo Frankfurte nad Mohanom. K jesennému obrazu rodiny v zatopenej pivnici totiž patrí aj novinár, ktorý sa, opatrne balansujúc na položených doskách, v rozhovore pýta členov rodiny na ich názor na čerstvo naštartovanú nemeckú demokraciu, je zvedavý na ich nádeje a ilúzie – a predovšetkým je zvedavý, či sa táto rodina mala za Hitlera lepšie. Odpoveď, ktorá vzápätí zaznie, spôsobí, že návštevník, odrazu naplnený zmesou zlosti, hnusu a pohŕdania, rýchlo vycúva z páchnucej miestnosti, sadne si do požičaného anglického auta alebo amerického džípu, aby o pol hodiny neskôr pri drinku alebo poriadnom pohári pravého nemeckého piva v bare hotela pre novinárov napísal úvahu na tému „nacizmus v Nemecku žije ďalej“.

Predstava o duchovnom rozpoložení Nemecka počas onej tretej jesene, ktorú tento novinár spolu s mnohými ďalšími reportérmi či návštevníkmi zo zahraničia vôbec sprostredkovali svetu, čím napomáhali tomu, aby sa z tohto názoru stal majetok sveta, sa, prirodzene, svojím spôsobom zakladala na pravde. Na otázku, či Nemcom bolo za Hitlera lepšie, títo naozaj odpovedali: Áno. Na otázku, či sa topiacemu vodilo lepšie hore na móle, topiaci odpovie: Áno. Na otázku, či sa niekto hladujúci o dvoch krajcoch chleba denne mal lepšie, keď hladoval o piatich, zaznie nepochybne rovnaká odpoveď. Každá analýza ideologickej pozície nemeckého národa počas tej ťažkej jesene, ktorej hranice by sa mali prirodzene posunúť bližšie, až do súčasnosti, v tom zmysle, že vyhrotené podoby núdze a biedy, ktorými sa jeseň vyznačovala, platia naďalej, každá takáto analýza bude hlboko nesprávna, ak zároveň nedokáže poskytnúť dostatočne pálčivý obraz prostredia, spôsobu života analyzovaných ľudí, na ktorý boli títo ľudia odsúdení. Istý uznávaný vynikajúci francúzsky novinár mi raz v dobrej viere v záujme objektivity poradil, aby som namiesto nazerania do nemeckých príbytkov a ovoniavania nemeckých hrncov čítal nemecké noviny. Nevyznačuje sa veľká časť sveta podobným postojom, na základe ktorého židovský vydavateľ pán Gollancz z Londýna po svojej ceste do Nemecka na jeseň 1946 pozoroval „západné hodnoty v ohrození“, pričom tieto hodnoty sa zakladajú na úcte aj voči osobe, ktorá stratila naše sympatie i súcit, teda na schopnosti reagovať pri pohľade na utrpenie, či už si trpiaci svoje utrpenie zavinil sám, alebo nie?


Stig Dagerman (1923 – 1954), vlastným menom Stig Harvard Andersson, vyrastal na statku u prarodičov – matka ho po narodení opustila. Po zavraždení starého otca a smrti starej matky sa odsťahoval do Štokholmu, vyštudoval históriu umenia a literatúru a stal sa kultúrnym redaktorom. Oženil sa s dcérou utečencov z nacistického Nemecka, ktorej tak pomohol získať švédske občianstvo.

Celý jeho aktívny tvorivý život trval len necelé štyri roky, no za ten čas stihol napísať a vydať štyri romány, zbierku poviedok, reportážnu knihu a štyri drámy. V slovenskom preklade vyšiel román Popálené dieťa (Slovenský spisovateľ, 2005), v českom preklade vo vydavateľstve Mot vyšli romány Popálené dítě a Had, esej Naše potřeba útěchy je neukojitelná a reportáž Německý podzim.

Veľmi intenzívne vnímal situáciu povojnového sveta, ktorú zažil vo Švédsku a počas reportážnych ciest do Nemecka a Francúzska. Dagerman sa po rokoch intenzívnej práce ocitol v tvorivej, osobnej aj finančnej kríze, trpel depresiami, bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike, a aj napriek svojmu nespornému talentu a úspechu spáchal vo svojich 31 rokoch samovraždu.

Vydanie knihy podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a Švédska umelecká rada.



Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Etienn Cornevin ‒ Z Paríža do slovenských ateliérov

Knižné ochutnávky

Etienn Cornevin ‒ Z Paríža do slovenských ateliérov

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény.

​Medzi populačným rastom a sexuálnym puritánstvom

Knižné ochutnávky

​Medzi populačným rastom a sexuálnym puritánstvom

V knižnej edícii Denníka N vychádza kniha venovaná potratom a ich úlohe v slovenských kultúrnych vojnách. O téme interrupcií sa v parlamente od vzniku Slovenskej republiky hlasovalo celkovo 11-krát. Zaoberajú sa ňou konzervatívci aj liberáli, mečiarovci aj kotlebovci a najnovšie kolo rokovaní sa rozbehne teraz v lete. Kam až siahajú korene kultúrnych vojen dneška a prečo sa vedú predovšetkým o prípustnosť umelého prerušenia tehotenstva? Čo hovorili o potratoch ľudáci, čo chudobné robotníčky a čo komunistický režim? Zmenili sa za sto rokov argumenty v prospech práv žien?

Kde sa vzal Kotleba?

Knižné ochutnávky

Kde sa vzal Kotleba?

Druhé, aktualizované a fotografiami doplnené vydanie knihy, ktoré prináša pomerne jasný obraz Mariana Kotlebu - rasistu s nechuťou ku všetkému cudziemu, odporcu demokracie so sklonom k stihomamu a rodinkára neschopného plniť volebné sľuby. Kto je Marian Kotleba?