Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Modus vivendi Zuzany Mojžišovej

Jemný a láskavý humor plynúci z každodenných maličkostí a skľučujúce antiutopistické prostredie blízkej budúcnosti – autorka spája tieto kontrasty do pútavého textu. V novom románe Zuzany Mojžišovej tušíme na pozadí katastrofu. Autorka však nesleduje celú spoločnosť a jej zápas o prežitie. Jej hrdinkami sú tri starenky. Tie majú, napriek všetkému, svojskú každodennosť, priateľské vzťahy aj svoje muchy a čelia úplne inej, osobnej výzve: starnutiu.

Pán Boh daj večnú slávu Kostolníkovi

Tri stareny. Každá osem krížikov na pleciach. Vyše dvestoštyridsať dohromady. Od skurvenia sveta a pádu internetu ubehlo tridsať. Takmer toľko nevideli a nepočuli svoje deti. Ani iných ľudí. Prvé dva-tri roky aj pátrali po blízkych, ale nikam to neviedlo. Potom stopy v pustom svete vychladli. Prestali byť noviny, televízia nevysielala, rádio – nula bodov. Internet mlčal. Mobily bez signálu. Prinajmenšom v tej časti, kam Alenka, Hilda a Johana vládali za svetla dôjsť po vlastných a aj sa domov vrátiť. Inak než pešo sa nedalo. Neboli na opustenom ostrove, ale vlastne boli. Že si ostali navzájom, považovali za zázrak. Dekódovali ho takto: Treba prežiť čo najdlhšie a byť doma, keď sa deti vrátia živé a zdravé. Aspoň živé.

Stareny húževnato lipli na živote, čas vypĺňali, ako najlepšie vedeli; hoci sa to javilo absurdne, deň čo deň sa pokúšali za sebou čosi málo zanechať. Vedeli totiž, že nijaký zázrak neradno podceňovať, neradno sa s ním zahrávať. Tobôž ak jeho sila či zmysel ostávajú nepochopiteľné.

Kávu už dopili, posledná kvapka na stenách kanvice také orácie robila, až sa cestou definitívne porazená gravitáciou pominula.

Keď máš víziu, ľahko sa žije. Keby len víziu, spoločnú víziu! Nažiť sa v skurvenom svete priveľa nedalo, písať ešte stále mali čo. Keď deti nenájdu stareny, nájdu aspoň zošity, notesy, denníky... Šuchotanie papiera síce ľudský hlas nenahradí, ale v hraničných situáciách je lepšie než nič.

Zapisujú spomienky. Niekedy aj nové veci, čo sa udejú. Zapisujú citáty či aspoň ich čo najpresnejšie parafrázy. Nápady, myšlienky, modlitby, žaloby. Vtipy. Prepisujú do zošitov úryvky z kníh, novín... Majú stovky popísaných zošitov. Občas chodili do okolitých ulíc na záťahy, keď sa im minuli domáce zásoby čistých strán. Kradnúť do opustených domov. Nebrali nič, len zošity, nepoužité papiere, na ktoré sa dá písať. V dome pri bývalej trolejbusovej zastávke raz otvorili skriňu za zrkadlom, predpokladali, že tam budú visieť kabáty, ale čerta starého, našli hotové papiernictvo.

„Poldruha priestorového metra zatiaľ nepoškvrneného materiálu,“ odtušila vďačne Alenka.

Doposiaľ žijú z toho nálezu.

Hilda je v zapisovaní najzdržanlivejšia, Johana je zapisovaním posadnutá, Alenka často nielen písmená používa, ale aj obrázky. Celé komiksy vymýšľa. Len málokedy sa k zápiskom vracajú.* Hilda si spomenie na kúsok z knižky o Rusku, nevie presne akej, myšlienka ju poteší, zapíše ju:

„Na stene visí portrét Stalina. Prednášajúci deklamuje referát o Stalinovi. Zbor spieva pieseň o Stalinovi. Čo to je? Večer venovaný stému výročiu úmrtia Puškina.“

Krája cibuľu, vdychuje jej štipľavosť, tá ostrosť prináša slzy a čistí Hildinu hlavu, tú hlavu, čo desiatky rokov trápila svojho človeka ukrutnými bolesťami. Duneli, drnčali, pískali, kvílili, zvonili, cengali, ujúkali, bzučali, sipeli, triasli, lomozili, neprestávali, rachotili, búchali do lebky, prevŕtavali oči, mixovali vnútornosti, báli sa ticha, tmy a pokornej odovzdanosti. Napokon skapali. Hilda vravievala, že si ich zobral do hrobu jej muž. Škoda, že si nevzal aj iné Hildine trápenia.

Zhrnie cibuľové kocôčky do rozpáleného masla. Po chvíli kolieska mrkvy. Soľ. Korenie. Poprehŕňa sa v tom vareškou a zaleje to vodou. Počká, kým budúca polievka zovrie, a zmenší plameň.

Pristúpi k oknu. Konča záhrady sa lopotia Alenka s Johanou. Tesne pri plote, za ktorým sa čo ráno, to večer preháňa girlandami farebných svetiel rozžiarený vlak, kopú jamu v tvare hrobu. Veď to aj je hrob. Pracujú už niekoľko dní. Kríže im horia, svaly na rukách protestujú, prstové kĺby tuhnú, líca od námahy rumenejú. Z jedného miesta hrudka po hrudke ubúda, na inom, hneď vedľa, sa hrudka na hrudku vŕši. Alenka premeria hĺbku jamy.

„Nemohla by si tam vliezť a sprobovať, či stačí?“ „Žarty ti vždy šli dobre, chrápajko.“ Pustia sa znovu do práce. Už to chcú mať za sebou. V nedeľu ho našli. „Asi je v tom niečo symbolické,“ povedala vtedy Hilda. „V čom?“ „Kostolník. Nedeľa.“ „Však nebol kostolník.“ „Nebol. Ale chodil v nedeľu do kostola.“ A keby len do jedného.

Johana sa s ním spoznala... Vlastne... Nepoznala ho. Len vedľa neho náhodne stála v bufete počas prestávky divadelného predstavenia. Dávali Straussovho Netopiera. Za prítomnosti kamier, aby sa neskôr mohli operetou potešiť aj televízni diváci. Chlapík bol o kus starší ako Johana a svojej smutnej dáme stojacej opodiaľ vysvetľoval, ako bojuje so samotou rozožierajúcou všetulinko, všetko.

„Keď človek nemá nikoho pri sebe, akoby vôbec nejestvoval. V takom hmatateľnejšom zmysle slova. Nemyslím zápis v matrike. Veď ani ten účet z obchodu vlastne nie je poriadnym dôkazom o tom, že ste boli dnu. Čo ak pri kase zaplatil niekto iný, niekto jestvujúci, niekto, kto doma povedal: ,Idem nakúpiť, hneď som tu.‘ A z útrob bytu sa ozvalo: ,Oukej. Tak ahoj.‘“

Smutná dáma možno ani nepočúvala, ale Johana áno.

Usrkol z vína.

„Kto naozaj dokáže, že ste niekde boli, keď ste celkom sám? Oko kamery vidiace, ucho mikrofónu počujúce: Priamy prenos z medzinárodného priateľského stretnutia hokejistov do dvadsať rokov, na vianočné trhy zavítal televízny štáb, televízia nahráva na miestnych folklórnych slávnostiach, prenos z verejnosti prístupného zasadnutia mestského zastupiteľstva, cyklistické preteky, festival, koncert, konferencia, bohoslužby...“

„Bohoslužby?“ dámino obočie vyletelo hore, takže predsa bola in.

„Hej, tie sú výnimočne vďačné. Nie je tam až tak veľa ľudí a netreba sa priveľmi nadrapovať, aby človek upútal pozornosť. Celkom stačí len hlasno povedať ,amen‘, nijaké šomračky, fakt na plné ústa. Vtedy dokonca aj všesmerový mikrofón zaznamená vašu jedinečnú prítomnosť. A čo spraví kameraman, keď začuje nad ostatnými ,amen‘ to vaše ,amen‘? Podvedome na vás namieri objektív, ide za svojím vnútorným a vaším vonkajším hlasom. V tej chvíli je víťazstvo takmer na dosah.“

„Čo ešte treba?“

„Následné rozhodnutie. Máte naň len zlomok sekundy. Dôležitá je viera, že sa vám to podarí. A tiež intuícia a, samozrejme, skúsenosti, tie sú fakt podstatné. Musíte sa rozhodnúť, či sa pozriete do kamery, alebo sa budete tváriť akoby nič. Pohľad do kamery je aktívnejšia taktika. Musí však byť natoľko presvedčivý, aby vás potom v strižni neskôr nevystrihli. Veselý, duchom predchnutý, adoračný, smutný, prekvapený, fanúšikovský, podporujúci – závisí od konkrétnej situácie. Dnes som, dalo by sa povedať...“

V tom okamihu sa vedľa Johany ocitol televízny kameraman. Mieril na Kostolníka. Ten s milým úsmevom zdvihol čašu so sektom priamo do objektívu. Kameraman nemohol odolať tomu príťažlivému starnúcemu mužovi, jeho úsmev a pozdvihnutá čaša budú dôkazom kameramanovej existencie až dovtedy, kým nakrútené dáta nepohltí nejaká ničota.

„... stopercentne úspešný.“

V období tej divadelnej príhody Johana priveľmi televíziu nesledovala. Lenže roky ubiehali, povinností ubúdalo, blízkych ľudí, žiaľ, tiež. Aj síl, životnej šťavy. Televízna obrazovka začínala byť čoraz častejšie akurátnou terapeutkou. Starnúcu babu pomojkala a uspala takmer ako mamička. A neraz pri tom babizňa naďabila na Kostolníka. Na koncerte Šostakovičových skladieb pre sólový sláčik a komorný orchester po každej skladbe pri standing ovation najhlasnejšie kričal „Bravóó!“ a šťastne sa pri tom usmieval. V rozhlasových prenosoch z nedeľných bohoslužieb v rôznych kostoloch sa Johana naučila rozoznávať Kostolníkov spievajúci hlas, urputne sa vyvyšoval nad ostatné. Spieval Adoramus te Christe benedicimus tibi, spieval Aké to svetlo odrazu zlietlo ponad nás, spieval Bože náš, požehnaj večerný čas tichý, skloň sa k nám láskavo, pokorné čuj vzdychy. Na vernisážach výstav postával vpredu, občas aj s kyticou. Dokonca sa mu podarilo zaujať štáb aj na masových silvestrovských oslavách na námestí. Johana ho obdivovala, ozajstný profesionál. Celé roky pri nahrávaní politickej diskusnej relácie sedával v hľadisku tesne za moderátorom – kamera sa mu nemohla vyhnúť. Raz dokonca z pléna položil vlastnú otázku. Nestála za veľa, ale účel splnila. Kostolník si bol istý, že v ten deň jestvoval. Preukázateľne. Johana to vedela tiež.

A potom, stalo sa to pred tromi dňami, ho našli s Alenkou mŕtveho pod násypom. Mĺkvo tam ležal. Kamery široko-ďaleko žiadne.

„To je Kostolník,“ ozvala sa Johana a vyrozprávala Alenke jeho príbeh.

„Vieme, že býval na Zemi, a vieme, že už nie je. To sa dnes hockomu nepošťastí. Svižký jeden mužský.“

Už sa im v minulosti stalo, že našli mŕtvolu. Pochovali ju na mieste. Kostolníka sa rozhodli zakopať v záhrade. Však nebol cudzí. Transport im trval dva dni, hoci ho našli vlastne neďaleko. No čo, staré boli.

Hilda vyloví vareškou z rajnice koliesko mrkvy a pichne doň dvojzubou vidličkou. Ešte nie je celkom mäkké. Hodí ho späť do vody – ako rybár malú rybu. Pozrie na priateľky, čo sa prplú v zemi, a zapíše zopár viet z knižky o rusko-čečenskej vojne, nevie, či cituje presne, ale tak voľajako si to pamätá:

„Ženy urobia na záhrade hrob. Viera im zakazuje nechať mŕtvych len tak ležať. Ženy sa pýtajú: Miluje nás Boh alebo nás nenávidí?“

Mrkva už je mäkká.

Polievku si zjedia nad Kostolníkovým čerstvým hrobom. Aby nebol v deň svojho pohrebu sám.


-----------------------------------------------------------------------

* Keby to robili častejšie, zistili by, že Hilda opisovala svoje zážitky z pôrodnice v priebehu rokov už sedem ráz, Johana devätnásťkrát.


Nový román Zuzany Mojžišovej Modus vivendi vychádza už 5. júna vo vydavateľstve Artforum.


Zobraziť diskusiu (0)

Modus vivendi

Modus vivendi

Zuzana Mojžišová

Skľučujúce antiutopistické prostredie blízkej budúcnosti a jemný a láskavý humor plynúci z každodenných maličkostí – autorka spája tieto kontrasty do vťahujúceho textu. Na pozadí tušíme katastrofu, ktorá zrušila všetky dovtedy fungujúce systémy: od zásobovania mesta po susedské či rodinné spolunažívanie.

Kúpiť za 11,90 €

Genius loci

Genius loci

Zuzana Mojžišová

Medzivojnové obdobie. Budovanie republiky. Pánu Bohu za chrbtom, na samom východe nového štátu vzniká modernýpsychiatrický ústav. Lekári a pacienti. Ich príbehy. Nevyskúšané liečebné postupy. Blázinec obkolesený múrom. Aby nebolo ľahké vniknúť dnu a dostať sa von. Zatiaľ je obloha nad krajinou jasná, ale búrkové mračná sa nezadržateľne blížia...

Kúpiť za 9,90 €

Podobný obsah

Nová kniha ponovembrových príbehov

Knižné ochutnávky

Nová kniha ponovembrových príbehov

Už v marci 2019 vychádza vo vydavateľstve Artforum kniha Mojich tridsať rokov. Osemnásť autorov v šestnástich textových a dvoch obrazových príspevkoch reflektujú ostatných tridsať rokov demokratického Slovenska, tri desaťročia od Novembra 89. Autori pochádzajú z rôznych generácií, vo svojom živote vykonávali alebo vykonávajú rôzne povolania, ich osobný čriepok do mozaiky novodobej histórie Slovenska je formulovaný vždy z iného uhlu pohľadu. Túto pestrú zmesku príbehov a ľudí spojil Fedor Gál, neúnavný hľadač dialógu.

Ján Púček - Med pamäti (Štyri naivné monológy)

Knižné ochutnávky

Ján Púček - Med pamäti (Štyri naivné monológy)

Ján Púček, editor, básnik a scenárista sa dlhodobo venuje pamäti a rodinným históriám. Od svojho oceňovaného debutu Kameň na kameni napísal ďalšie novely a jeho záujem o dejiny nenápadných, na prvý pohľad jednoduchých ľudí pretrval. Pretože ako sám hovorí: " Som tým možno až trochu posadnutý, že sa na všetko pozerám cez minulý čas. Ale je to taká moja obava, že sa na všetko zabudne, že sa naša pamäť úplne vymaže." Prečítajte si ukážku z jeho najnovšej knihy Med pamäti.

Asteriónov dom: ochutnávka z Borgesovho Alefa

Knižné ochutnávky

Asteriónov dom: ochutnávka z Borgesovho Alefa

Poviedková kniha Alef slávneho argentínskeho spisovateľa J. L. Borgesa, otca postmodernej fantastickej poviedky, je spolu so zbierkou Fikcie (Artforum 2018) jeho najznámejším titulom. Verne autorovmu originálnemu štýlu prináša témy dvojakosti, zrkadlenia reality, otázky identity a nesmrteľnosti. V novom slovenskom preklade vychádza už o týždeň.