Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Manifest mladej ženy

Žaneta Morovská, autorka knihy Manifest mladej ženy, má 28 rokov, magisterský titul, pochádza z Michaloviec, meria 159 cm, je zadaná, pracuje v oblasti marketingu, pravidelne cvičí, má jednu sestru, žije v Prahe atď. Mohla by takto o sebe napísať ešte desiatky riadkov, ale podľa nej by to aj tak nebola dostatočná definícia toho, kto je. A prečo sa vôbec pokúšať o nejaké definovanie? Definovať znamená obmedziť. Žaneta má rada slobodu. A tiež ženy. Hlavne slobodné ženy. Nezáleží na tom, že to môže vyznievať zvláštne, práve to je ten prejav slobody, ktorý sa derie na povrch v knihe.

3. kapitola – Je to ten pravý (ukážka)

~ ~ ~

Keď sme už pri tej rozkoši, rada by som vám rozpovedala jednu rozkošnú historku s vodičom Vítom. Jedného jarného dňa som sa vybrala do Mníchova navštíviť priateľku Ivet, s ktorou tvoríme Popysky. Navštevujem ju rada, pretože je veľmi starostlivá, má vtipnú a tvorivú myseľ a jej priateľ je šéfkuchár. Veľa sme ten víkend tvorili a jedli.
Zbehlo to ako voda premenená na víno a bol čas dostaviť sa domov do Prahy.

Moderná doba zdieľanej ekonomiky nám umožňuje zabookovať si miesto v aute s cudzími ľuďmi, ktorí majú rovnaký cieľ cesty ako my. Na stopovanie som nikdy nemala odvahu, ale na Blablacar áno.

A tak po mňa v nedeľu prišiel pán Vít autom. Vyzdvihol ma pred Ivetiným bytom, naložil mi kufor do auta, čo bol vysoký nadštandard, pretože Blablacar vodiči bežne vyzdvihujú ľudí na záchytných bodoch ako vlaková či autobusová stanica, výjazd a pod. Týmto gestom si ma získal. Len čo sme si podali ruky, navrhol tykanie. Sadla som si dopredu. Cesta sa mohla začať.

Viete, o mne je známe, že sa veľa pýtam, priamo a osobne. Za svoju krátku existenciu (čím chcem povedať, že som mladá) som sa naučila, ako správne klásť otázky, a dokonca sa mi darí vycítiť, čo je pri danej osobe vhodné sa pýtať a čo už nie. Som veľmi zvedavá a viem ľudí počúvať so záujmom. Počas piatich hodín spoločnej cesty som mala pocit, že necestujem, ale pozerám autobiograficko-eroticko-dokumentárny film. Síce bez obrazu, ale aj tak dosť živý. Vít mi vykreslil asi všetky zásadné okamihy svojho života a popritom sa krásne vyhral aj s pikantnými detailmi. Súbežne mi po každej hodine cesty zdôraznil, že vždy bol a aj je neseriózny človek.

Vít mi veľa rozprával o časoch, keď bol mladým a užíval si chvíle so ženami (nie že by si s nimi teraz neužíval). Tvrdil, že väčšinu group parties, na ktorých sa zúčastnil, organizovali ženy. Už si nespomínam, koľko má detí, ale viem, že má dcéru v mojom veku. Pýtala som sa ho, aký majú vzťah. V podstate ho nemajú zlý, len ho mrzí, že jeho dcéra si málo užíva. „Vždyť měla zatim jen jednoho kluka. Co to je za život?!” dodal. Pri tejto vete mi bolo jasné, že Vít je človek, ktorý má vlastné pravdidlá” a že asi nežije tak, ako sa spoločnosťou očakáva. V tej chvíli som sa poriadne usadila. Cítila som, že toto bude jeden z najinšpiratívnejších rozhovorov, aké som kedy viedla. Vzhľadom na to, že mi záleží na zachovaní Vítovho súkromia, a tiež na tom, aby sa táto kniha páčila aj mojim rodičom, nebudem uvádzať podrobnosti rozhovoru. Čo však určite stojí za zdieľanie je Vítov pohľad na ženský orgazmus.

Vít uznáva, že ženy to majú s orgazmom omnoho ťažšie, a preto by mali mať milencov. Hojne milencov. Vít neuznáva chlapov, ktorí sa neusilujú vidieť to najkrajšie ženské predstavenie.
Pre Víta je ženské vyvrcholenie vrcholom celej prírody, a preto, opäť zdôraznil, nemá byť žene odopreté právo žiť vo vrcholoch (samozrejme, nepovedal to takto poeticky, to len ja som sa nechala uniesť do výšin).

Jeho súčasná partnerka podáva často vrcholné výkony s inými mužmi a každú skúsenosť s Vítom zdieľa. Vít nechápe, čo je na tom divné. Za jeho čias bola väčšia sexuálna sloboda.

S Vítom sme sa bavili aj o inej než sexuálnej slobode. V šesťdesiatom ôsmom bol pri tom, ako sovietski vojaci zastrelili prvú obeť okupácie.
Vít má 72 rokov, stále chodí do práce. Každý deň zabehne 12 km, ale občas ho už bolí v kolene. Nie sme v kontakte, ale mám naňho e-mail.
Za Vítom by som poslala každého muža s bujným egom.

Óda na O

Marí sa mi, že sa
smejem medzi nohami

A smiech sa mieša so všetkými
Farbami. Začínam cítiť drobučké
kúsočky farby, ktoré do mňa
Plynú. Fialovú čerň čučoriedok

Bielu slnečnú disperziu

Žltú maminu limonádu

Sladko do mňa vsakujú

A ja sa bojím, že už som

A bojím sa, že nebudem

Ale viem, že budem.

A som.

A mám v sebe celú dúhu

A tá svieti dlho, dlho.

… Nerozumiem mužom, ktorým o toto nejde.

Ešte viac nerozumiem ženám, ktorým o to ide, ale radšej predstierajú a čakajú, že raz možno budú.

7. kapitola – Kedy ti zvýšia plat? (ukážka)

~ ~ ~

Všetky bytosti majú v sebe oba princípy. Mužský aj ženský.

Domnievam sa, že korporát zabíja ten ženský.

Zveličene a veľmi zovšeobecnene povedané – každá práca, kde sa kladie dôraz na každodenný výkon či takzvaný performance”, nás vyháňa z našej ženskej energie.
Za posledné desaťročia sa ženy naučili pendlovať medzi týmito dvoma princípmi a sme v tom dobré, len občas sa zabúdame a zotrvávame príliš v tom mužskom.

Sú aj také ženy, ktorým vyhovuje byť v mužskej energii viac ako v tej ženskej, a to je v poriadku, ak to vyhovuje samotnej žene. V mojom okolí však vídavam viac takých žien, ktoré sú v mužskom poriadku, ale radšej by uprednostnili ženský chaos. Lenže súčasná emancipácia a dôraz na úspech, výkon, vysoký plat, rast... to všetko stojí v ceste nespútanej žene v nás.

Z jedného platu sa vyžiť nedá a, samozrejme, nie je na prospech žiadnej z nás sedieť len doma.
A tak zarábame peniaze, ideme naplno, makáme, napredujeme, sme logické, priame a rozvážne. Robíme dôležité rozhodnutia v práci a potom aj doma.
Berieme všetko na seba. Preberáme zodpovednosť za rodinu, a to je správne, ale často ju cítime viac než muž.
Prečo?
Lebo to dokážeme. Lebo sme silné. Áno, o výnimočnosti a sile žien už dnes málokto pochybuje.
Skláňam sa a mám hlboký obdiv k ženám, ktoré vybudovali úspešné firmy a vedú veľké či malé tímy. Takisto obdivujem ženy, ktoré majú dve až tri práce. Obdivujem slobodné matky. Obdivujem všetku tú drinu a samostatnosť žien. Len sa pýtam: Vyhovuje nám to takto? A vyhovuje to našim vzťahom? Dovoľujeme mužom byť mužmi?

Dovoľujeme sebe byť ženou?

Dovoľujeme si byť nespútanou riekou?

Hovorí sa, že celé universum je vlastne neustála hra dvoch princípov, mužského a ženského. Poriadku a chaosu. Tak sa hrajme. Mňa baví hrať sa na ženu.

~ ~ ~

Kedy ti zvýšia plat?” je otázka, ktorú nám môže položiť len niekto z veľmi úzkeho kruhu priateľov. S bežnými kamarátmi sa o platoch predsa nebavíme. Prečo? Lebo by nám mohli závidieť? Alebo nás ľutovať? Lebo by mohli vidieť do nášho súkromia? Vidieť do nás?

Každomesačná plytčina či hlbina na našom účte predsa nedokáže odzrkadliť bohatstvo nášho Ja.

Zakaždým, keď pozorujem kariérnu dravosť mladých žien, cítim k nim obdiv. No sú chvíle, keď sa pýtam, prečo tak veľmi túžia po vysokých platoch a vedúcich pozíciách, keď na ich dosiahnutie musia spĺňať kritéria mužského sveta? Hrať podľa pravidiel, ktoré nastavili muži?

A potom, keď sa im to podarí, tak sa aj správať, zmýšľať a konať tak, ako to nastavili muži?

Viete, mňa mrzí, že aj muži podstupujú toto sebatrýznenie. Prečo takisto túžia po vysokých postoch, prečo chcú znášať každodenné vypätie a stres? Prečo im to stojí za to? A teraz príde silný opušťák… Prečo je takto nastavená spoločnosť? Boli sme naozaj stvorení na sedavú osemhodinovú pracovnú dobu, ktorá je, pozor, často len orientačná? V skutočnosti, práve keď chceme ten vyšší plat, pracujeme oveľa dlhšie. Keď som odchádzala zo svojej práce o 17:00, bolo mi oznámené, že brzdím tím”.

Vďaka tejto skúsenosti som si uvedomila, že horšie než brzdiť tím je brzdiť seba. Som rada, že som včas odišla. Netrávme toľko času v práci, zvlášť, ak nás ani nebaví.

Ja viem, že v minulosti naši predkovia tiež pracovali veľa hodín, ale robili iný typ práce a taktiež častejšie videli výsledky svojej práce. Aký vidím výsledok svojej práce ja, keď len dookola vymieňam nejaký tok informácií? Maily. Reporty. Prezentácie. Opäť to môže vyznievať zovšeobecňujúco, ale na môj vkus je svet príliš systematický a my ženy, keď sa dostaneme na vyššie posty, tak namiesto toho, aby sme do nich vniesli trochu chaosu, tak sa ďalej podieľame na tom istom systéme, ktorý raz dávno nastavili muži a ktorý nám vždy prišiel taký krutý a chladný. Ach, toto je asi najdlhšia veta v celej knihe. Veľmi pekne a stručne o tom píše Jessa Crispin v diele Prečo nie som feministka.

Možno predošlé riadky vyznievajú trochu radikálne, ale verte, že to píšem umierneným tónom. Často sa krotím a držím svoje chaotické emócie na uzde, aby sa nepovedalo, že som hysterka. Alebo preto, aby sa nepovedalo, že som typická žena?

Typická žena dnes neexistuje, a to je na 21. storočí krásne. Môžeme byť presne také, aké chceme.

~ My nepotrebujeme zvýšenie platu, my potrebujeme zvýšenie povedomia o sebe samej.

~ ~


Zobraziť diskusiu (0)

Manifest mladej ženy

Manifest mladej ženy

Morovská Žaneta

Poeticko-esejistická kniha odpovedá na more otázok, ktorým čelí žena, ktorá v istom veku nemá partnera, vlastnú rodinu, kariéru či dieťa. Autorka svojím vlastným príbehom inšpiruje čitateľky k tomu, aby sa uvoľnili, oslobodili a boli verné samy sebe.

Kúpiť za 12,00 €

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: