Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

​Kto nám povie, ako žiť?

Vydavateľstvo Inaque prináša na slovenský knižný trh aj preklady kníh zabudnutých či menej známych autorov. Patrí k nim aj Paula Fox, ktorej novelu Zúfalé postavy právom prirovnávajú k takým skvelým dielam, ako je napríklad Veľký Gatsby od Fitzgeralda. Hoci ide o knihu zo sedemdesiatych rokov, štýlom pripomína tvorbu Jazz Age, no zároveň je veľmi aktuálna aj dnes. Nadčasová novela Zúfalé postavy je sondou do životov ľudí, ktorí žijúc vo svojej bubline hojnosti akoby nevnímali nielen okolitý svet, ale ani samých seba.


Manželia Otto a Sophie Bentwoodovci bývajú v New Yorku, v práve sa meniacej štvrti Brooklyn. Obaja majú krátko po štyridsiatke, sú bezdetným párom žijúcim si na vysokej nohe. Otto je právnik a Sophie prekladateľka, ktorej sa však pracovať už ani veľmi nechce, lebo veď to môžu urobiť aj iní…

„‚(…) Robíš na niečom?‘ ‚Nie, odmietla som, zdalo sa mi to zbytočné. Je toľko ľudí, ktorí to spravia lepšie ako ja. Poslali mi na preklad román, ale nerozumela som mu ani vo francúzskom origináli. Rozčuľovalo ma to. Navyše, nemusím pracovať.‘“ (s. 24)

Už v úvode sú čitatelia vtiahnutí do víru newyorskej smotánky, plnej povrchných vzťahov a plytkých rozhovorov, ktoré majú snahu javiť sa ako intelektuálne. V novele postupne dochádza nielen k stretu dvoch „odlišných“ svetov, ale aj k zobrazeniu generačných rozdielov. Na týchto „križovatkách“ autorka veľmi pekne a nenútene poukazuje na ľudské predsudky, ktoré sú aktuálne aj po päťdesiatich rokoch od vydania knihy, na to, ako škatuľkujeme, odsudzujeme, hodnotíme, a to len na základe toho, čo vidíme na povrchu.

„Dvere sa otvorili a Otta zasiahol výbuch zmätených rečí. Mužský hlas hystericky stúpal a klesal. Sophie videla, ako jej manžel vchádza a nasleduje ho mladý černoch mávajúci rukami. Hlavu mal tak veľmi zaklonenú, že bol malý zázrak, že mu z nej nespadla toka s leopardím vzorom. Jasnočervený šál, ktorý mal prestrčený cez náplecník na vojenskej košeli, sa ťahal za ním. Sophie pred očami defilovali krátke scény krádeže a vraždy. Objavili sa a zmizli ako diapozitívy premietnuté na plátno.“ (s. 93 – 94)

Text je pomerne krátky a zomknutý, dej sa odohráva v priebehu niekoľkých dní. Začína sa v čase, keď Sophie uhryzne túlavý kocúr, ktorého napriek manželovmu nesúhlasu kŕmila. Táto udalosť spustí lavínu niekoľkých nepríjemných nešťastí. Manželia Bentwoodovci sú zrazu nútení vyrovnať sa s rôznymi nástrahami života, čo ich do istej miery vytrhne z ich bubliny luxusu a povrchného prežívania. Hoci nejde o žiadne tvrdé skúšky, vnímajú ich veľmi citlivo, pričom Sophie považuje uhryznutie kocúrom za niečo magické, čo prinieslo do ich života smolu.

„‚Bože, ak som besná, som rovnaká ako svet, čo ma obklopuje,‘ povedala nahlas a obrovsky sa jej uľavilo, akoby konečne odhalila to, čo dokáže vytvoriť rovnováhu medzi pokojnými, viac‑menej prázdnymi dňami, ktoré strávila v dome, a temnými predtuchami, ktoré ožívali na okraji jej bytia.“ (s. 142)

Novela nám predostiera životy viacerých ľudí, ktorí prežívajú krízu identity. Nielenže sa nedokážu popasovať s napohľad banálnymi problémami, ale navyše – hoci ich život dosiaľ prebiehal pomerne ľahko – sa z nich stávajú stroskotanci v ich vlastnom svete bohatstva, ktorý odráža viac vonkajšiu prosperitu ako vnútornú hodnotu. Majúc pocit, že prišli o svoju nevinnosť a mladosť, nedokážu nájsť zmysel života a paradoxne nevedia, ako byť dospelými; sú len povrchnými schránkami prezentujúcimi svoj buržoázny dobrý vkus.

„‚Keby mi tak niekto vysvetlil, ako žiť,‘ zaúpel a pozrel sa na ňu. (…) ‚To ti nikto nepovie,‘ hlesla.“ (s. 130)

Postavy Pauly Fox nevzbudzujú sympatie a autorka sa o to ani nesnaží. Zobrazuje ich také, aké sú: egocentrické, bezohľadné, nesúcitné, komplikované… zúfalé. Ich napohľad dokonalé životy sú plné prasklín, ich vzťahy sú zastreté vrstvou neúprimnosti a pretvárky, ich bohatstvo je pominuteľné – všetky tieto drobné črty zúfalých postavičiek vytvárajú obraz spoločnosti, ktorá sa síce naoko mení, no v skutočnosti mnohé z nej pretrváva, len je to našim očiam o čosi lepšie skryté.

Krátka, dynamická a napätá novela Zúfalé postavy v čitateľoch nevyvoláva radostné pocity, zato však prináša sondu do ľudského prežívania, reflektuje spoločnosť a ponúka mnohé podnety na zamyslenie. Paula Fox píše veľmi zručne, text sa číta ľahko a to najdôležitejšie v ňom je implicitné. I tie najmenšie detaily, na ktoré sa autorka sústreďuje, majú svoju výpovednú hodnotu, avšak neretardujú text. Autorka využíva mnoho náznakov, ktoré odhalíte len pozorným čítaním, a taktiež skvelé metafory. Vďaka novele sa ohliadnete do minulosti, no zároveň si uvedomíte, že jej posolstvá majú obrovský presah aj do súčasnosti.

Inaque 2019

Zúfalé postavy

Paula Fox,

preklad: Aňa Ostrihoňová






Zobraziť diskusiu (0)

Zúfalé postavy

Zúfalé postavy

Paula Fox

Otto a Sophie Bentwoodovci žijú v meniacej sa štvrti newyorského Brooklynu. Práve si zariadili nerezovú kuchyňu a na chodníku pred domom parkuje ich Mercedes.

Kúpiť za 12,99 €

Podobný obsah

​Nepredvídané ťahy perom

Recenzie

​Nepredvídané ťahy perom

Kríza identity, posadnutosť mocou, sebadeštruktívne správanie, bezcitnosť, sexuálna deviácia, skazenosť generácie mileniálov… to je len niekoľko prívlastkov tak veľmi príznačných pre poviedky Kristen Roupenian. Hviezda tejto americkej spisovateľky sa rozžiarila veľmi prudko a svojím jasom si podmanila celý svet. Hoci ide o jej debutovú knihu, Roupenian sa veľmi rýchlo zaradila k bestselleristom, avšak jej poviedky nielenže majú komerčný úspech (HBO podľa nich natáča minisériu), ale o nich diskutujú aj literárni vedci.

Mesto osamelosti – O umení byť sám

Recenzie

Mesto osamelosti – O umení byť sám

Osamelosť už dávno nie je iba chabým pocitom s negatívnymi dôsledkami pre jednotlivca či spoločnosť. Môže sa stať témou audiovizuálnych, vizuálnych či literárnych diel, a vtedy sa zmení jej podstata. Oliviu Laingovú fascinovala natoľko, že jej vo svojej knihe Mesto osamelosti dala nový rozmer

Aňa Ostrihoňová: Elenu Ferrante som chcela vydať už v roku 2012, ale stretávala som sa len s negatívnymi reakciami

Recenzie

Aňa Ostrihoňová: Elenu Ferrante som chcela vydať už v roku 2012, ale stretávala som sa len s negatívnymi reakciami

Vydavateľstvo Inaque, ako už jeho názov napovedá, sa venuje vydávaniu inej literatúry, než na akú sme väčšinou zvyknutí. Vždy ide o kvalitné diela a nás zaujímalo, kto ich vyberá a na základe čoho. Oslovili sme preto priamo vydavateľku Aňu Ostrihoňovú s niekoľkými otázkami.