Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Koniec sveta a čo je za ním

Nová kniha dvojice autoriek Hlbokomorských rozprávok - Moniky Kompaníkovej a ilustrátorky Veroniky Klímovej. Príbeh jedného pochabého chrobáka, dvoch odvážnych detí z konca sveta, ich mamy, čierneho pasažiera a tajomného cudzinca. A jedného veľkého mesta plného pokladov, ktoré však kvôli svetlu nevidieť. Kniha vychádza vo vydavateľstve Artforum. Tu je úryvok z pripravovanej knihy:

Koniec sveta

Na okraji veľkého mesta, ktoré z vtáčej perspektívy pripomína pavučinu utkanú nitkami ciest, na výbežku, ktorým prechádza tá najhrubšia dopravná niť – dvanásťprúdová diaľnica - stojí vysoký osamelý panelák. Okolo paneláka sa vinú diaľničné privádzače, slučky väčších aj menších ciest, podjazdov a nadjazdov.

Panelák má šestnásť poschodí, štyri vchody obrátené na štyri svetové strany a na streche prilepenú strojovňu výťahu. Je tu množstvo bytov, niektoré sú štvorizbové, ale väčšina má len malú kuchynku, kúpeľňu so sprchovým kútom a záchodom a jednu izbu, v ktorej sa spí, večeria, hrá aj pracuje. Večne zaprášené okná a úzke balkóniky, kde sa zmestí jeden kvetináč a štyri detské nohy. Tí, čo v dome bývajú už dlho – a takých ľudí je väčšina – už neustály hukot áut na dolných poschodiach nepočujú a nevnímajú ani vŕzganie oceľovej konštrukcie horných poschodí tlačených vetrom raz do jednej raz do druhej strany. Zvykli si aj na horúčavu, ktorá sála z betónových ciest, na smrad z výfukov, na studené modré svetlo LED reflektorov týčiacich sa na vysokých nohách ponad mosty, na blikanie smeroviek, škrípanie bŕzd a trúbenie klaksónov, ktoré neustáva ani v noci.

Keď však vojdete jedným zo štyroch vchodov dnu, akoby ste vstúpili do iného sveta. Chodby sú chladné a tiché, dvere bytov zamknuté. Výťah väčšinou nehybne visí na oceľových lanách a čaká, kým ho niekto privolá a niekedy celý deň čaká márne.

Večer sa diaľnica premení na dva vlniace sa vibrujúce hady. Jeden je žltý a smeruje von z mesta, druhý je červený a mieri do centra mesta. Aspoň tak to vyzerá, ak sedíte v strojovni výťahu a pozeráte cez okno na mesto pred vami.

.......................................................................................................

Na streche paneláka vzdialeného devätnásť autobusových zastávok sedia za oknom výťahovej strojovne dve deti.

Ema má desať, Peter bude mať čoskoro sedem. Ema má dlhé tmavé vlasy, ktoré jej trčia na všetky strany a nosí tričko s pavúkom, lebo tričká s nápismi neznáša rovnako ako flitre a poníky s farebnou hrivou. Peter nosí okuliare so silnými dioptriami a mikinu s nápisom STARWARS. Vlasy skryté pod kapucňou mikiny má svetlé, takmer biele. Rovnaké má aj mihalnice a obočie aj chĺpky na predlaktí a svetlú má aj pleť, oveľa svetlejšiu ako ľudia, ktorých stretáva v ich dome a blízkom okolí. Petrova pleť je taká citlivá, že by ju spálilo aj slabé jesenné slnko, preto celé dni trávi doma, v tieni.

Peter nemôže chodiť do školy každý deň a preto ho mama vyučuje doma. Keď príde Ema popoludní zo školy a slnko nie je príliš prudké, Peter si natrie tvár a ruky ochranným krémom, natiahne si kapucňu a môže ísť na chvíľu na vzduch. Túlajú sa vonku okolo domu, behajú pomedzi diaľničné pilóty ale najradšej sú vo svojom bunkri – vo výťahovej strojovni prilepenej na streche domu, ktorú si zariadili podľa seba.

Cez deň je mama s Petrom a do práce preto chodí až večer. Vtedy deti zostávajú doma samotné.

„Kvôli tebe musí mama chodiť preč!“ hnevá sa na brata Ema, aj keď jej mama stokrát vysvetlila, že Peter nemôže za to, aký je. Nikto to nezavinil.

A Ema zasa nemôže za to, že cíti hnev alebo smútok. Je ako zviera, ktoré nedokáže utíšiť a ovládať a ono sa v nej divoko vzpiera a derie von.

Ich maličký byt je obrátený k vysvietenému mestu chrbtom. Okno hľadí na západ, na okraj mesta, kde sú už len opustené sklady, továrne a tmavé husté lesy. Podvečer, keď mama odíde, Ema dohliadne, aby sa brat najedol a umyl si po sebe tanier. Chvíľu si prezerajú časopisy, ktoré mama doniesla z recepcie, chvíľu sa naťahujú o baterku, chvíľu pozerajú telku. Stmieva sa. Mama sedí v autobuse a posúva sa pavučinou ciest spolu s ďalšími pútnikmi od zastávky k zastávke.

Večer po železnom rebríku vylezú na strechu do strojovne výťahu. Strojovňa je vlastne domček prilepený na streche paneláka, o niečo väčší ako byt v ktorom bývajú deti. Má zamknuté dvere, čo vedú na strechu a jedno zamrežované okno. Vo vnútri sú plechové rozvodné skrine, stroj s veľkým žltým kolesom, staré stoličky, pod oknom široká drevená lavica. A veľa ďalších vecí: deky, vankúše, plastové hrnčeky, hrniec, koleso z bicykla, poškodená dopravná značka, konáre, fľaštičky od liekov, drôt, dosky, autíčka, papiere a staré časopisy, kriedy, kamene, fľaša naplnená pieskom, teda veci potrebné na zariadenie druhého pohodlného domova.

Pod oknom je lavica, na ktorú sa obaja vyštverajú. Majú len jednu baterku, o ktorú sa chvíľu škriepia, nakoniec Peter ustúpi a nechá sestru niekoľko krát zablikať. Potom si baterku vezme a zabiká aj on. Takto obaja každý večer posielajú mame signál. Sme v poriadku. Dobrú noc, mama.

Zaspávajú pri svetle malej lampy, spolu na jednej veľkej posteli – no každý bezpečne na svojej strane - pretože tri postele by sa im do ich úzkej izby nezmestili. Keď sa mama v noci vráti, pozhasína a ľahne si medzi nich. A ak sa nad ránom vonku schladí a cez staré okenné rámy bude prefukovať studený vietor, pritisnú sa k nej a budú sa zohrievať.

Niekedy si potme rozprávajú, kde by sa chceli premiestniť, keby mali časostroj alebo približovací stroj.

Peter by najradšej vyliezol na veľký strom v nejakom prastarom lese, na strom s veľkými listami, ktoré neprepustia slnečné lúče, s čokoládovou kôrou a s obrovskými kvetmi, ktoré majú namiesto peľových zrniek lentilky. Medzi stromami sa môže presúvať na chrbtoch svietiacich chrobákov, s ktorými sa dorozumieva tajnou rečou. Rozumie aj pestrofarebným kolibríkom, hadom a lietajúcim rybám, ktoré vypúšťajú dúhové bubliny. Zo stromu dovidí až pod zem do jaskýň a dutín so skrytými pokladmi. Videl ich v časopise, rovnako ako obrázok najmenšieho vtáka kolibríka. O pralese mu rozprávala mama.

Ema si predstavuje, že dokáže meniť svoju podobu podľa toho, čo je za ňou podobne, ako chameleón, o ktorom sa učili v škole. Tak sa stane neviditeľnou. Môže vojsť kde chce bez toho, aju niekto spozoroval, je takmer neviditeľná. Predstavuje si ako vyzerajú kuchyne a detské izby tých veľkých domov s vysokými železnými bránami, ktoré vidí z autobusus cestou do školy. Určite majú na záhrade bazén, v spálni postele s nebesami ako v nejakom zámku a kúpeľňu veľkú ako celý ich byt. Videla také na fotografii v inzertnom časopise. Predstavuje si, že vojde dnu, splynie s nábytkom a tapetami a neviditeľná robí lotroviny – zviaže všetky topánky dohromady šnúrkami, presype soľ do cukorničky, cukor do fľaše s kečupom, cukrovokečupovú mazaninu do tuby so zubnou pastou, zubnú pastu vytlačí do vreciek kabáta. Zasvecuje a zhasína svetlá, otvára okná, púšťa vodu, roluje vzorované koberce.

.......................................................................................................

„Čo tu vlastne robíte? Načo sú vám všetky tie veci?“ spýta sa Peter, keď sa nasledujúci večer zas posadia na lavicu pod oknom.

„Hľadám poklad a tie veci potrebujem na to, aby som ho našiel.“

„Poklad?“ zopakuje Ema pochybovačne - podľa nej chlapík len zastiera to, že nejaký poklad už dávno šlohol.

„Aký poklad?“ Peter dúfa, že sa bude môcť hľadania zúčastniť.

„To vám nepoviem, kým ho nenájdem. No ak budem mať šťastie, budete pravdaže prví, komu ho ukážem. “

„Budete potom bohatý?“

„Bohatý som už teraz, veď mi nič nechýba.“

„Tak prečo potom hľadáte poklad?“ dobiedza chlapec

Muž sa len zasmeje a povie:„Je to moja práca. Hľadám a objavujem. Bojím sa totiž, že keď prestanem hľadať a objavovať nové veci, svet sa prestane krútiť.“

„V škole sme sa učili, že svet sa nikdy krútiť neprestane,“ namieta Ema.

„Máš pravdu, svet sa krútiť neprestane, ale my sa zastavíme na mieste. Predstav si, v jazere jednej jaskyne na ostrove Madagaskar žije ryba, ktorá vyzerá ako nedokončená porcelánová figúrka. Je celá biela, lesklá a nemá žiadne oči. Oči aj farbu stratila jednoducho preto, že vo večnej tme ich nepotrebuje. Táto ryba pláva hore bruchom – to preto, že slepej rybe je vo vode úplne jedno, či je hore alebo dolu. Je to taký život-neživot, ryba sa nikdy z jaskyne nedostane, neochutná inú vodu ako tú v ktorej plávali jej predkovia, neuvidí svetlo, ktoré sa láme na hladine.“

„Aj my trčíme stále tu. Ešte nikdy sme neboli v inom meste. Môj brat je ako tá ryba, trochu slepý a celý biely. Dokonca nemôže ísť ani na slnko,“ povie Ema. Peter si pri tých slovách stiahne kapucňu hlboko do čela a ruky schová do predného vrecka svojej mikiny. Nežije vo večnej tme a predsa aj on stratil farbu. A aj v jeho vnútri žije tvor, ktorý žerie radosť a zanecháva smútok a pochybnosti. Teraz tvor rastie a tlačí sa von. Keď je už neznesiteľne veľký, Peter zavrie oči, prestaví si svoj prales, vypustí tvora von a uchýli sa do dutiny nejakého veľkého čokoládového stromu medzi svetielkujúce chrobáky, do hniezda kolibríka, alebo do jaskyne plnej vzácnych krištáľov.

„Porozprávajte nám ešte niečo, porozprávajte nám o pokladoch, “ povie ticho, nechce aby sa hovorilo o ňom.

„Tá porcelánová ryba je pokladom, je jedinečná a vzácna. A aj napriek tomu, že sa niekomu zdá byť nedokonalá a zbytočná, predsa každý rok zopár rybičiek vychová potomstvo, aby druh nezanikol a my môžeme len hádať, aká je jej úloha na tomto svete.“ povie na to muž. „Ak však chcete nielen prežiť, ak chcete aby vám narástli poriadne oči a uši, treba nájsť spôsob, ako z jaskyne vyliezť, treba hľadať cestu von a objavovať svet.“

.......................................................................................................

„Poviem vám niečo o pokladoch, ktoré vôbec nevyzerajú ako poklady a ktoré rastú na úpätí himalájskych kopcov. Každú jar sa desiatky Tibeťanov vyberú vysoko do hôr, tam, kde svahy nie sú pokryté večným snehom ale nízkou trávou a kvetinami, a sklonení nízko nad zemou tam hľadajú zázrak menom Jarca Gunbü, čo znamená letná tráva, zimný červ.

Dedinčania sú oblečení v moderných nepremokavých bundách alebo v tradičných vlnených kabátcoch s rukávmi dlhými po kolená, ženy sú ozdobené náhrdelníkmi z veľkých jantárových, koralových a tyrkysových kameňov a všetci majú kolená aj prsty špivané od hliny. Celý deň kolenačky prehľadávajú svahy, aby našli v tráve tenkú hnedú stonku vzácnej huby. Huba nemá klobúčik a preto je ťažké nájsť ju a nerastie nikde inde na svete. Huba je však len polovicou pokladu. Treba ju opatrne vyhrabať – pod zemou sa totiž skrýva húsenica nočného motýľa, do ktorej sa dostali spóry huby, napadli ju, usmrtili a postupne celú vyplnili, aby z nej nakoniec vyrástla nová plodnica plná vajíčok. Polovicou tohoto pokladu je teda huba a polovicou húsenica. Predstavte si, že mnohí ľudia veria, že takéto huby sú liečivé a sú ochotní ich jesť a bohato za ne zaplatiť. Kým sa húsenica s hubou dostanú z vysokohorských lúk, z rúk dedinčanov do čínskych obchodov, jej cena stúpne niekoľkonásobne. Či je však naozaj liečivá, to nikdy nikto nedokázal.“

„A vy ste ju jedli?

„Jedol som už všeličo, ale takéto larvy ešte nie. No ak budete chcieť, môžem vám zajtra porozprávať o chrobákovi, ktorý pije hmlu.

.......................................................................................................

Cudzinec sľúbi, že odíde, len čo nájde svoj poklad. A ešte niečo: „Včera som vám sľúbil, že vám poviem o chrobákovi, ktorý pije hmlu. Tak počúvajte: raz som bol na samom okraji jedného zvláštneho územia, ktoré miestni domorodci nazývajú Veľkou prázdnotou. Je na juhozápadnom pobreží Afriky a stretávajú sa tu dve moria. Duny horúceho piesku najstaršej púšte sveta Namib hryzú do vĺn Atlantického oceána a zvádzajú medzi sebou nikdy nekončiaci boj. Namib sa ťahá tisícky kilometrov pozdĺž pobrežia a je to vskutku pekelné vyprahnuté územie. Ak sa raz stratíte, mapy sú vám k ničomu, pretože vietor neustále preskupuje piesok dún z miesta na miesto a vrch, ktorý ste videli ráno, môže večer stáť o niekoľko kilometrov ďalej. Nájdete tu jazerá naplnené soľou, vybielené kosti zblúdených kopytníkov, kmene prastarých mŕtvych stromov, no žiaden potok či rieku. Nájdete tu dokonca naozajstné poklady – žiadne larvy ale vzácne kovy a diamanty, veľa diamantov. Noci sú mrazivé a cez deň teploty stúpajú k päťdesiatim stupňom nad nulou. Koľko to je? Predstavte si, že stojíte bosí uprostred leta na pristávacej ploche letiska, okolo vás je len horúci betón, žiaden strom na dohľad, žiadna budova ktorá by vám poskytla tieň, žiaden dopravný prostriedok, ktorý by vás odviezol do bufetu s klimatizáciou a chladničkou plnou limonády, široko ďaleko nič, len vzduch chvejúci sa teplom a nohy priškvarené k betónu.

„Niečo ako diaľnica tu dole,“ povie Ema.

„Máš pravdu, ale po vašej diaľnici stále jazdia autá, skôr či neskôr ťa niekto vezme a zachráni,“ prisvedčí cudzinec a pokračuje: „O tejto púšti ľudia vravia, že ju Boh stvoril v hneve. Keď sa tam stratíte, smrť si po vás príde veľmi rýchlo.

„Ty si sa nestratil?“ spýta sa Peter. „Chumaj“, pomyslí si Ema a prevráti očami.

„Veru stratil, ale mal som šťastie, zachránil ma malý čierny chrobák,“ povie muž a Peter za zachichoce, jediný chrobák, ktorého pozná je hovnivál a hovnivála ako záchrancu si predstaviť nevie.

„Chrobák XX . Pre tohoto chrobáka je duna taká vysoká ako pre nás Mount Everest a on sa predsa každé ráno na svojich šiestich tenkých nohách podujme na ťažký výstup. Vyštverá sa až na hrebeň duny, tam zastane, postaví sa hlavou dolu, vystrčí zadoček nahor a zostane bez pohnutia stáť. Prečo to ten čudák robí?

Na tejto púšti síce celý rok nezaprší, no hmly sú tu také husté a také časté, že tu kvôli nim stroskotali stovky lodí. Ich vraky ležia spolu s kosťami veľrýb na pobreží, trčia z piesku, pomaly sa rozpadávajú, je to naozaj strašné miesto. Pozrime sa však zblízka na čierneho chrobáčika. Jeho zaoblené krovky sú pokryté malými hrbolčekmi, kanálikmi a jamkami. Keď chrobák vystrčí svoje krovky do oblaku rannej hmly, hrbolčeky zafungujú ako magnety, zachytia z hmly vzácne kvapky vody a zvedú ich kanálikmi rovno do otvorených úst chrobáka. Jeho zadné nožičky sú dlhšie a silnejšie a tak môže dlho a pohodlne stáť s vystrčeným zadočkom a čakať na denný prídel vody.

A keď sa podarí z hmly zachytiť zopár kvapiek vody chrobákovi, prečo by to nemohol skúsiť stratený pútnik? Niekedy stačí vyhrabať do piesku dieru, natiahnuť na ňu plachtu, hodiť do stredu kamienok, pod kamienok hrnček. Hmla, ktorá sa usadí na plachte stečie ku kamienku a po kvapkách do hrnčeka. Každá kvapka navyše môže znamenať hodinu života, kým príde pomoc.“

Peter s Emou sedia s otvorenými ústami a nohy ich pália od horúceho piesku. Ešte by chceli počuť nejaké ďalšie príbehy, ale cudzinec im podáva reflektor: „Keď si budete večer umývať zuby, napustite si do umývadla horúci vodu a pozrite sa na svoj odraz v zrkadle. A teraz dodržte svoj sľub vy,“ povie a podá im reflektor. Deti mlčky urobia to, čo robia každý večer okrem nedele – pošlú mame svetelné znamenia. Muž si na čelo pripevní svoju baterku a vyjde von na strechu. Oni už ani nepomyslia na to, že chceli cudzinca z povaly dostať preč a keď si pred spaním umývajú zuby, napustia si do umývadla horúcu vodu - Peter sa postaví na obrátené vedro, aby bol vyšší - ale svoje tváre v zrkadle nevidia. Vodná para z horúcej vody sa zrazila na studenom zrkadle a teraz v malých potôčikoch steká dolu na ich zubné kefky.

.......................................................................................................

Ryba macropina, biele slepé ryby, hlbokomorské červy, Welwichie, čierne chrobáky z Namíbie, rypoše, parazitické lumčíky, slanobyľ, termity, otrokárske mravce, cikády, modlivky, huby, najstarší topoľový les, miniatúrne chameleóny, žaba z jazera Titicaca, magnetický slimák, vošky, pavúk obývajúci slimačiu búdku

Zobraziť diskusiu (0)

Koniec sveta a čo je za ním

Koniec sveta a čo je za ním

Monika Kompaníková

Príbeh jedného pochabého chrobáka, dvoch odvážnych detí z konca sveta, ich mamy, čierneho pasažiera a tajomného cudzinca. A jedného veľkého mesta plného pokladov, ktoré však kvôli svetlu nevidieť. Nová kniha dvojice autoriek Hlbokomorských rozprávok - Moniky Kompaníkovej a ilustrátorky Veroniky Klímovej.

Kúpiť za 11,92 €

Podobný obsah

Ďakujeme, že ju s vašou pomocou môžeme vydať

Správy

Ďakujeme, že ju s vašou pomocou môžeme vydať

November ’89 oslávi budúci rok 30 rokov. K týmto narodeninám demokracie si chceme dať zmysluplný darček – knihu. Fedor Gál ju spolu s ďalšími „donkichotmi Nežnej revolúcie“ už napísal a my ju vo vydavateľstve Artforum spolu s vašou pomocou vydáme.

Na Piatej lodi za láskou

Správy

Na Piatej lodi za láskou

Minulý týden měl v ČR premiéru film Ivany Grófové na motivy knihy Moniky Kompaníkové Piata loď. Nabízím city news – čili osobní citovou reportáž z návštěvy biografu, z místnosti, kde vám ukazují oživlé obrázky.

Čo bude ďalej?

Správy

Čo bude ďalej?

Edičný plán vydavateľstva Artforum na prvú polovicu roka 2017 obsahuje niekoľko dotlačí, jedno nové vydanie známej knihy, jedno dlhoočakávané pokračovanie a zopár nových zaujímavých románov.