Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Katie Kitamura: Rozchod

Ďalší román zo série kníh napísaných spisovateľkami z vydavateľstva Inaque nás zavedie na vyprahnutý nevľúdny peloponézsky poloostrov, kde sa stratil muž. Žena, ktorú opustil, sa rozhodne po ňom pátrať a jej hľadanie je zároveň pokusom porozumieť mužovi, ktorého kedysi milovala a ktorý ju zradil. Katie Kitamura napísala príbeh o blízkosti, nevere a súcite. Odporúča ho prekladateľka a vydavateľka Aňa Ostrihoňová.


2 |

Nevrátila som sa domov. Kostasovi som oznámila, že ešte jeden či dva dni zostanem; v hoteli bolo veľmi príjemne. Mohla som sa tam venovať ničnerobeniu v peknom počasí. Naobedovala som sa vonku, zaplávala som si v bazéne, ktorého voda bola teplá, ako sľúbil Kostas, pripomínal skôr obrovskú vaňu a nie plavecký bazén. Isabella dostala správne informácie, naozaj bol veľmi pekný. Chvíľu som si čítala, mala som nejakú prácu, ale nič veľmi náročné, nič naliehavé.

Toto nečakané čakanie, ktoré nakoniec nepôsobilo ako váhanie, mi neprekážalo. Ale kým rozhodnutie nevykonáme, je vždy len hypotetické, je len akýmsi myšlienkovým experimentom: rozhodla som sa požiadať Christophera o rozvod, ale ešte som nepristúpila k skutku, nedívala som sa naňho, nevyslovila som tú vetu. Vyhlásenie bolo dôležité, tieto slová, či skôr jedno z nich – rozvod –, ktoré sa doteraz podozrivo nikdy v našich rozhovoroch neobjavilo, nadobro zmení smerovanie našej situácie hneď, ako ho vyslovím.

Samozrejme, že to viselo vo vzduchu ako záver hry, najhorší scenár, nevyhnutnosť či úľava. Svet bol ťaživý, ça me pèse, doľahol na nás stav dospelosti. V detstve slová nemajú váhu; zakričím Nenávidím ťa a nič to neznamená, to isté platí aj pre Ľúbim ťa, ale v dospelosti sa tie slová používajú opatrnejšie, už nevykĺznu z úst s rovnakou ľahkosťou. Áno, beriem je ďalším príkladom, veta, ktorá je v detstve len súčasťou hry, detskej zábavky, nakoniec oťažie významom.

Koľkokrát som tie slová sama vyslovila? Len raz, odkedy som dospelá. S Christopherom sme sa brali na úrade a prišli sme len pár minút pred krátkym obradom, nič sme neskúšali, sobášiaci nás ubezpečil, že bude stačiť, keď budeme po ňom opakovať, ani slaboduchý by sa nepomýlil. A tak, keď som povedala Áno, beriem pred zhromaždenou skupinou príbuzných a priateľov, bolo to prvýkrát, teda prvýkrát od detstva.

Pamätám si, že ma zarazila sila toho rituálu, obradný akt vyslovenia týchto slov, ktoré nabrali hlboký a takmer maniacky význam. Zrazu dávalo zmysel, že slová Áno, beriem sa spoja s archaickou a nelogickou vetou, kým nás smrť nerozdelí, ktorá je morbídna a zjavne nemiestna pri takejto radostnej príležitosti, ale slúži jasnému cieľu: pripomenúť účastným tejto šialenej stávky, že sa na ňu podujali a že tou stávkou je manželstvo.

Snažila som sa spomenúť si, čo viac som počas toho obradu cítila, nebolo to tak dávno, ale dosť dlho na to, aby som si nebola istá. Myslím, že ma na chvíľu zachvátila hrôza, ale väčšinu času som bola šťastná, veľmi šťastná, dlho to bolo dobré a optimistické manželstvo. Pre toto všetko bolo náročné premýšľať nad vyslovením slova ničiaceho všetok ten optimizmus, akokoľvek zašlý, a hoci som sem prišla, aby som Christophera požiadala o rozvod, zistila som, že sa nijako nenáhlim stretnúť sa s ním, urobila som rozhodnutie, ktoré sa mi zdalo konečné, a predsa by som mohla sedieť na slnku celé dni, celé týždne bez jediného pohybu, bez toho, aby som niečo urobila či povedala.

Neskôr popoludní prišla dvojica, mohlo ísť len o pár, ktorý sa mal nasťahovať do Christopherovej izby. Pretackali sa na recepciu už opití, museli začať už v aute, do­vnútra ich nasledoval ten istý šofér, čo doviezol aj mňa, a za sebou ťahal tri veľké kufre. Na chvíľu sa naše pohľady stretli, ale okrem pozdravu hlavou si ma nejako nevšímal, mal plné ruky práce s dvojicou.

Vyzerali škandinávsky, obaja bledí, modrookí a úplne neprimeraní v tomto prostredí, pre ktoré neboli navrhnutí. Žena mala vlasy odfarbené na blond a muž akoby bol už spálený od slnka s rozhorúčenou a nepríjemne červenou pleťou. Zjavne sa mali veľmi radi. Neustále sa bozkávali. Dokonca aj z diaľky som videla, ako pružne ohýbajú jazyky, Kostasovi, ktorý mal službu na recepcii a stál za pultom s kamennou tvárou, nedokázali nadiktovať súvisle ani meno, krajinu, dátum odchodu, neustále sa prerušovali bozkávaním.

Kostas sa díval na stenu za objímajúcim sa párom, keď vysvetľoval, že raňajky sa podávajú na terase, pýtal sa, aké noviny im má priniesť, či chcú zobudiť telefónom, hoci bolo jasné, že nechcú. Dvojicu zjavne opustenosť hotela neodrádzala. Hovorili prehnane nahlas, vykrikovali prenikavými hlasmi, akoby sa ubytúvali v hoteli v Las Vegas alebo Monaku.

Dívala som sa, ako nasledujú Kostasa z haly, objímajú sa, bolo pozoruhodné, ako si neustále telegrafovali vzájomnú túžbu, nedokázali s tým prestať. Vyšli po schodoch a vybrali sa smerom ku Christopherovej izbe, hoci to už nebola jeho izba, nasledovaní pikolíkom s kuframi. Krátko predtým som toho istého pikolíka videla niesť v každej ruke jeden Christopherov kufor, nie hore, ale dole schodmi do skladu za recepciou.

Po samotnom Christopherovi nebolo ani stopy. Zvyšok poobedia som strávila na terase čítaním románu, ktorý som mala prekladať, o dvojici, ktorej zmizne dieťa v púšti. Román mi poslalo vydavateľstvo, musím preložiť aspoň jednu kapitolu na ukážku, aby sme videli, či to zapadne do edičného plánu. Úloha prekladateľky je zvláštna. Ľudia radi hovoria, že na vydarenom preklade nevidno, že ide o preklad, akoby konečným prekladateľským cieľom bolo zostať neviditeľná.

Možnože je to pravda. Preklad sa v niečom podobá na akt plynutia, píšete slová a zároveň ich nepíšete. Christopherovi sa vždy zdalo, že o svojej práci rozprávam veľmi vágne, nezaujímalo ho to, možnože sa domnieval, že ide o nejasnú až mystickú činnosť, alebo pretože tušil, že v skutočnosti hovorím, že ma láka práve pasívnosť prekladania. Mohla som byť prekladateľkou alebo médiom, aj jedno, aj druhé by bolo pre mňa ideálnym povolaním. Samozrejme, takéto vyhlásenie ho desilo a s týmto zámerom som ho sformulovala. Christopher chcel písať – nielen písať, chcel byť spisovateľom – od detstva.

Ešte niekoľko hodín som si čítala. Raz či dvakrát som zahliadla Kostasa, priniesol mi kávu, opýtal sa, či plánujem večerať v hoteli. Ani slovom nespomenul Christophera, a keď som sa opýtala, či sa vrátil, pokrútil hlavou a mykol plecom. Nikde ani stopy, nič. Večer sa vrátila mladá žena, ktorá mala službu ráno, a keď prechádzala cez halu, kyslo sa na mňa pozrela.

Pozorovala som ju, napriek prázdnote hotela mala zjavne veľa práce, neustále pobehovala, dvíhala telefón, štekala príkazy na pikolíkov a upratovačky. Niežeby nebola príťažlivá, snažila som si ju predstaviť s Christopherom: prinajmenšom s ňou flirtoval, možno dokonca skončili v posteli, také niečo nebolo nemožné ani nepravdepodobné.

Kým som sa na ňu dívala, všimla som si, že bola nepochybne zvodná, hoci nebola pekná, mala príliš hrubé rysy, aby sa dala opísať takýmto konvenčným spôsobom, veľmi výrazné, čo sa vo všeobecnosti nepovažuje za príťažlivú črtu ženskej tváre (preto tá mánia botoxu, krémov na tvár, sľubujúcich, že pokožku zakonzervujú do mladistvej nehybnosti; nebola to len honba za mladosťou, vyplývala zo všeobecnej averzie voči ženským sklonom k prehnanosti, voči tomu, aby neboli príliš).

Mala telo, ktoré mužov zaujíma. Pozrú sa naň a začnú premýšľať, aké by bolo na dotyk, ako sa budú jeho krivky správať pod ich prstami, aká je jeho váha a sila. Všimla som si, že s hustým obočím a dlhými čiernymi vlasmi, jednoducho zapletenými do vrkoča, ktorý jej siahal do polovice chrbta, je mojím presným opakom. Nebola to len otázka odtieňov, mala nesmierne praktické telo, ktorého účel bol zjavný. Ciele môjho tela niekedy zostávali príliš nejasné, zažila som veľa chvíľ, keď jeho jednotlivé časti – nohy, ruky, torzo – nedávali zmysel ani mne, keď len tak ležali na posteli.

Ale telo tejto ženy dávalo zmysel. Pozorovala som ju cez sklo, ako chodila po hale, mala na sebe hotelovú uniformu a na nohách vhodné topánky, keďže robila prácu, pri ktorej musela celý deň stáť. Chodila rýchlo, ale akoby mala telo z olova, bola ženou pevne stojacou na zemi. Možnože takáto telesnosť bola nakoniec neodolateľnou. Christopher by si jej zvodnosť hneď všimol, bol rafinovaný muž, ktorého manželstvo bolo pozastavené, k tomu nemal žiadne škrupule a na tomto mieste bol turistom, všetko okolo sa mu muselo zdať nevyhnutne v ponuke na jedno použitie.

A ona určite voči Christopherovmu šarmu nezostala chladná: bol pekný a bohatý, sám a voľný, zjavne zaháľajúci (jedine záhaľčivý človek zostával v hoteli a dedine tak dlho, väčšina hostí prišla na pár dní, na víkend, najviac ľudí chodilo na dovolenku). Sedela som na terase, slnko mi pražilo do tváre. Obrazy mi prichádzali na myseľ jednoducho, poznala som veľmi dobre jeho spôsoby zvádzania a stačilo málo, aby som si dokázala predstaviť zvyšok. Spomenula som si, bez akýchkoľvek citov, bolo to už dávno, ako Christopher pristupoval k ženám, vkradol sa do ich vedomia, veľmi dobre vedel, ako v človeku zanechať stopu.

[...]



Katie Kitamura

Rozchod

Inaque 2018

Preklad: Aňa Ostrihoňová

Zobraziť diskusiu (0)

Rozchod

Rozchod

Kitamura Katie

Katie Kitamura napísala príbeh o blízkosti, nevere a súcite. Román Rozchod je o priepasti, ktorá nás delí od iných ľudí, a o príbehoch, ktoré si vymýšľame, aby sme zakryli svoje skutočné city.

Kúpiť za 11,69 €

Podobný obsah

Ane Riel: Živica

Tip ane ostrihoňovej

Ane Riel: Živica

Temné severské krimi, v ktorom niet po kom pátrať, lebo vrah je jasný hneď. Román dánskej autorky je o nezvyčajnej rodine žijúcej na izolovanom ostrove - ďaleko od ľudí sa tam dejú veci, ktoré pripadajú normálne iba samotným zúčastneným. A to, po čom treba pátrať sú pohnútky, príčiny, korene chorých myšlienok. Odporúčanie Ane Ostrihoňovej si môžete vypočuť v zázname z Rádia_FM.

Karen Dionne: Dcéra Močiarneho kráľa

Ukážka

Karen Dionne: Dcéra Močiarneho kráľa

Na upršané jesenné dni vybrala Aňa Ostrihoňová napínavý thriller z vydavateľstva Slovart. Keď známy únosca detí ujde z väzenia, jednou z tých, ktorí sú schopní ho nájsť a vrátiť späť do väzenia, je Helena, matka dvoch detí - a dcéra únoscu. Dobre pozná rozľahlé močiare, kde sa skrýva a pozná ich práve vďaka krutosti otca. Tu však príbeh ešte len začína - otec neutiekol z väzenia pre nič za nič.

Meghan Daum: Nevysloviteľné a iné konverzačné témy

Knižné ochutnávky

Meghan Daum: Nevysloviteľné a iné konverzačné témy

Vydavateľstvo Inaque začalo vydávať zbierky esejí autoriek - predovšetkým ženských autoriek. Po Kate Bolick a Doris Lessing môžete siahnuť po esejach americkej novinárky Meghan Daum, v ktorých v ktorých sa úprimne konfrontuje s prežívaním smrti svojej matky, rozhodnutím nemať deti a každodennými otázkami, ktoré sú dnes zvyčajne zaobalené do zbytočnej sentimentálnosti. V ukážke z eseje s názvom Životamenička píše o svojej skúsenosti s pomocou deťom umiestneným v náhradnej starostlivosti.