Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Julian Barnes: Jediný príbeh

"Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť?" pýta sa Julian Barnes hneď v úvode svojho štrnásteho románu s názvom Jediný príbeh. V prvej, druhej a tretej osobe rozpráva príbeh lásky devätnásťročného mladíka a staršej sebavedomej a ironickej ženy, príbeh prvej lásky, ktorú niet s čím porovnávať a ktorá nás preto zvyčajne zasiahne veľmi silno. Vydalo Artforum v edícii -klad v preklade Barbary Ďurčovej.

Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť? Podľa mňa je toto v podstate jediná skutočná dilema. Možno budete – oprávnene – namietať, že to nie je dilema, lebo nemáme na výber. Keby sme si mohli vybrať, potom by to bola skutočná dilema. No nemôžeme, čiže nie je. Veď kto vie ovládať mieru svojej lásky? Ak ju ovládame, potom nejde o lásku. Neviem, ako sa dá také niečo nazvať, ale láska to nie je.

Väčšina z nás má len jeden príbeh. Niežeby sa nám v živote stala len jedna vec. Sú mnohé udalosti, o ktorých by sa dalo rozprávať mnoho príbehov. No len na jednom príbehu skutočne záleží, len jeden ozaj stojí za to, aby sme ho rozpovedali. Môj je takýto. Je tu však problém. Ak máte len jeden príbeh, tak ste ho pravdepodobne už mnohokrát rozprávali, hoci – ako je to aj v mojom prípade –, hlavne sami sebe. Potom je otázne, či vás opakované rozprávanie približuje k skutočnej podstate príbehu, alebo vás od nej odvádza. Nie som si istý. Jedným z indikátorov by mohlo byť, či po rokoch vychádzate z príbehu priaznivejšie, alebo nie. Ak z neho vyjdete nepriaznivo, môže to znamenať, že sa príbeh snažíte povedať pravdivo. Na druhej strane je tu riziko, že sa s odstupom času budete stavať do pozície antihrdinu. Predstavovať si, že ste sa chovali horšie, než to bolo naozaj, môže byť tiež istý druh samochvály. Posnažím sa teda písať s rozvahou. Rozvahe som sa naučil vekom a teraz som tak veľmi rozvážny, ako som bol kedysi nerozvážny. Alebo mám radšej povedať ľahkovážny? Môže mať slovo dve antonymá?


Čo sa týka miesta, času a spoločenského prostredia, nie som si istý, do akej miery na nich v ľúbostných príbehoch záleží. Možno kedysi na nich záležalo v príbehoch klasikov, keď láska stála proti povinnosti, náboženstvu, rodine či štátu. V mojom príbehu to tak nie je. No ak na tom trváte, časové údaje sú takéto: stalo sa to pred vyše päťdesiatimi rokmi.

Miesto: približne pätnásť míľ južne od Londýna. Prostredie: takzvaná maklérska zóna – hoci za celé roky, čo som tam žil, som nestretol ani jedného makléra. Rodinné domčeky, niektoré obložené drevom, niektoré lícovou tehlou. Živé ploty z vtáčieho zobu, vavrínu a buku. Cesty lemované odtokovými priekopami ešte neboli posiate žltými parkovacími čiarami či rezidenčnými miestami. V tom čase sa v Londýne dalo zaparkovať takmer kdekoľvek. Žili sme na predmestí, ktorému prischol milý názov „Vidiek“. Kedysi, pred desiatkami rokov, ním zrejme bol. Ale potom tam postavili stanicu, odkiaľ muži v oblekoch začali dochádzať do Londýna od pondelka do piatka a niektorí aj v sobotu ráno. Viedla tade zelená linka prímestského autobusu, bol tam priechod pre chodcov so semaforom, pošta, kostol neoriginálne pomenovaný podľa svätého Michala, krčma, obchod so zmiešaným tovarom, lekáreň, kaderníctvo a benzínka, kde vedeli opraviť bežné poruchy. Každé ráno sa ozýval kvílivý zvuk elektromotora mliekarenskej dodávky – firmy Express alebo United Dairies. Podvečer a cez víkendy (no nikdy nie v nedeľu ráno) bolo počuť odfukovanie benzínových kosačiek.


Na trávnatej ploche v niekdajšom centre dediny sa hrával hlasný a neohrabaný kriket, nechýbalo golfové ihrisko ani tenisový klub. Miestni záhradkári sa tešili z primerane piesčitej pôdy. Ocitli sa mimo dosahu londýnskeho ílu. Prednedávnom pribudol aj obchod s lahôdkami, ktorý viacerí považovali za podvratný živel, keďže ponúkal potraviny z celej Európy vrátane údených syrov a hrboľatých klobások, ktoré tam viseli v sieťke ako obrovské falusy. Mladšie obyvateľky Vidieka však skúšali variť aj odvážnejšie jedlá a ich manželia väčšinou nenamietali. Z dvoch dostupných televíznych staníc miestni sledovali viac BBC než ITV a pitie alkoholu si spravidla nechávali na víkend. V lekárni sa predávali náplasti na bradavice a suchý šampón v spreji, no žiadna antikoncepcia. V obchode s rozličným tovarom by ste zohnali uspávajúce miestne noviny s inzerciou, no iste žiadny časopis, ktorý by mal čo len náznak šteklivosti. Akýkoľvek predmet sexuálnej povahy bolo treba hľadať v Londýne. Nič z toho mi však, takmer po celý čas, čo som tam býval, neprekážalo.


Toľko k súvislostiam, ktoré by zrejme zaujímali realitného makléra (najbližšia realitná kancelária bola odtiaľ asi šestnásť kilometrov). Aké bolo vtedy počasie, to sa ma nepýtajte. Čokoľvek sa mi v živote prihodilo, nikdy som si nezapamätal počasie. Pravdaže, pamätám si, že horúce slnko podnecovalo sexuálnu túžbu, i to, akú radosť vyvolal prvý sneh, a v neposlednom rade, ako vlhké chladné dni spustili prvé symptómy, čo neskôr viedli k výmene oboch mojich bedrových kĺbov. No v živote sa mi neudialo nič významné za nevšedného počasia, nieto ešte kvôli nemu. Takže, ak mi to prepáčite, meteorológia v mojom príbehu nezohrá žiadnu úlohu. Keď však budem opisovať, ako som hral tenis na tráve, pokojne si domyslite, že vtedy nepršalo ani nesnežilo.


Julian Barnes

Jediný príbeh

Artforum 2018

preklad: Barbara Ďurčová

Zobraziť diskusiu (0)

Jediný príbeh

Jediný príbeh

Julian Barnes

Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť? Touto dilemou začína štrnásty román anglického spisovateľa Juliana Barnesa, držiteľa Man Bookerovej ceny za titul Pocit konca.

Kúpiť za 10,20 €

Podobný obsah

Egypťan Sinuhe

Recenzie

Egypťan Sinuhe

Historický román je svojím spôsobom veľmi výlučná literárna forma. Pokiaľ má byť spracovaný naozaj poctivo, kladie na tvorcu nemalé nároky. V prvom rade si vyžaduje presnú znalosť popisovaného historického obdobia, bez ktorej docieliť autenticitu je, pochopiteľne, nemožné. Nemôže chýbať chytľavý príbeh, či rovno viacero spletitých príbehov, zaľudnený čo najpestrejšou zmesou charakterových typov, plasticky interpretujúcich historickú každodennosť i veľké zlomové historické udalosti. Všetko z tohto, a ešte podstatne viac, vo svojej tvorbe ponúka zrejme absolútny imperátor na poli historického románu – Mika Waltari.

Takhle píšou o novém Barnesovi v The Guardianu

Recenzie

Takhle píšou o novém Barnesovi v The Guardianu

V českém překladu se na serveru Literární.cz objevila recenze Alexe Prestona na poslední knihu Juliana Barnese The Noise Of Time, kterou už připravuje Artforum na letošní podzim k vydání.

Portrét umelca v hluku totalitného času

Správy

Portrét umelca v hluku totalitného času

Najnovšie dielo Juliana Barnesa Šum času je fiktívnou zlomkovitou biografiou Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (1906–1975), románom o zápase talentovaného umelca so strachom a svedomím v časoch obludného režimu krajiny Sovietov.