Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Izraelský spisovateľ David Grossman: Keď vám zomrie syn, nemôžete už nič považovať za samozrejmé

Literárny festival BRaK a vydavateľstvo Artforum dostali do Bratislavy jedného z najuznávanejších izraelských spisovateľov. Reportérovi Denníka N Mirkovi Tódovi povedal aj svoj obľúbený vtip o tom, ako vojde kôň do baru. Tiež o tom, ako čítanie môže deťom zmeniť život, ako ťažko sa mu písala kniha, keď v libanonskej vojne zomrel jeho syn Uri ako dostal nápad, že svoju poslednú knihu napíše v štýle stand-up komédie, ktorá však vôbec nie je vtipná a aj čo si myslí o jadrovej dohode s Iránom.

Dopočul som sa, že ste si v Bratislave vypýtali aj čas na písanie svojej novej knihy – smiem sa spýtať, aké s ňou máte plány?

Opýtať sa môžete, ale nič vám nepoviem. (smiech) Píšem novú knihu a mám tú situáciu veľmi rád. Keď píšem, mám zrazu viac energie, viac pozorujem a som ostražitejší. Keď nepíšem, cítim sa, akoby som spal.

Ste na seba prísny, keď píšete?

Je to vášeň, nie je to o disciplíne. Práveže sa musím často zastaviť pri písaní a nie naopak – nútiť sa do písania. Samozrejme, doma máme veľmi striktnú rutinu. Každé ráno sa budíme o trištvrte na šesť, keď je ešte vonku prítmie, a prechádzame sa s kamarátmi štyri kilometre. Okolo ôsmej ráno začínam písať. Píšem aj popoludní, ale najaktívnejší som ráno. Vtedy som izolovaný, žiadny telefón, fax či email. Vôbec nič.

Môžete nám aspoň naznačiť, či sa román bude odohrávať v Izraeli?

Zrejme bude v Izraeli a ešte ďalších miestach.

Možno vás v niečom inšpiruje aj Bratislava – ste tu prvý raz?

Áno, a je to veľmi krásne mesto.

Vaša mama sa narodila v Palestíne, váš otec tam prišiel ako dieťa z Poľska. Hovoril vám o strednej Európe?

Hovoril o svojom detstve, ako prišiel do Palestíny v roku 1933, mal vtedy deväť rokov. Na začiatku veľmi nerozprával o svojich detských rokoch. Izrael bol v 40., 50. a 60. rokoch novonarodeným štátom, ktorý sa skutočne zrodil z popola šoa. Nie je to klišé. Ľudia sa orientovali na budúcnosť, nechceli sa pozerať do minulosti, pretože tá predstavovala bolesť, žiaľ, perzekúcie a poníženie. Budovali národ, priemysel, agrikultúru, jazyk, armádu aj kultúru. Všetko stavali s pomyslením na budúcnosť. Neskôr mi otec začal rozprávať svoje príbehy z detstva, ale možno ešte lepšie urobil, keď mi dal čítať knihy o Židoch v diaspóre v strednej a vo východnej Európe. Boli to knihy od Šoloma Alejchema.

A pri ňom sa aj začala vaša kariéra. Ako deväťročný ste vyhrali rozhlasovú vedomostnú súťaž o tomto židovskom autorovi, ktorý písal v jidiš. Vedeli ste dokonca viac ako vážení profesori, no do finále vás nepustili – prečo? Báli sa, že deväťročné dieťa zahanbí dospelých?

Nepustili ma s odôvodnením, že to nie je dobrá výchova, keď taký mladý chlapec vyhrá také veľké peniaze. Bolo to niečo okolo dvesto dolárov. To bolo v 60. rokoch, keď bol Izrael veľmi skromný a puritánsky. Úplný opak oproti dnešným dňom. Možno si mysleli, že peniaze ma skorumpujú. Ale dali mi v tom rozhlasovom štúdiu návrh: ak nejaký zo súťažiacich nebude vedieť odpoveď, obrátia sa na mňa. Boli medzi nimi samí profesori literatúry, lenže ja som mal veľmi sviežu pamäť, a keď niekto nevedel odpoveď, tak sa otočili ku mne a ja som ju mal vždy pripravenú. Vtedy si v rádiu povedali, že tento chlapec by pre nás mohol pracovať, robiť rozhovory a cestovať.

To znie lepšie ako finančná odmena, nie?

Aj ja si to myslím. Mal som vďaka tomu veľmi nezvyčajné detstvo. Chodil som po celom Izraeli v autobuse s mojou mamou a robil som rozhovory so spisovateľmi či s básnikmi a divadelnými hercami, ktorých som naozaj obdivoval. Stal som sa mladým korešpondentom a začal robiť detského herca v rozhlasových hrách. Veľký zážitok som napríklad mal s významným básnikom Avrahamom Šlonským v Tel Avive. Prvý raz som zažil tú progresívnu, liberálnu a živú telavivskú atmosféru. Všetko bolo iné ako v Jeruzaleme. Aké tam nosili ženy krátke sukne, ako sa ľudia rozprávali otvorene v kaviarniach. Pre nás v Jeruzaleme to bolo neslýchané. Ten básnik bol ku mne veľmi milý a mal skvelý talent pri vymýšľaní rýmovačiek. Súťažili sme, hodil som slovo a hneď naň vymyslel rým. Dal mi nejaké rady, ako sa stať spisovateľom. Vtedy som ani netušil, že by som sa ním raz mohol stať.

Ako sa deväťročné dieťa stane takým expertom na Šoloma Alejchema?

Fascinovala ma jeho literatúra, asi podobným spôsobom, ako dnes deti objavujú svet Harryho Pottera. Zrazu som objavil realitu Židov v malých dedinách v Poľsku, Rusku či Tbilisi. Mali svoj svet, jazyk s jidiš melódiou, vlastné hodnoty určené Bibliou, mŕtvych ľudí vpúšťali do svojich životov. Veľmi ma to nadchlo a netušil som o tom tragickom rozmere, ani som si nepoložil otázku, či existuje ešte tento svet. A to bola realita detstva môjho otca, jeho knihy boli pre mňa nakoniec najlepším spôsobom, ako sa ocitnúť v jeho detstve. Nie každé dieťa má možnosť ocitnúť sa v detstve svojich rodičov. Prečítal som všetkých šesť zväzkov, doslova som ich zhltol. Bolo to pre mňa magické. Nemali na stránkach čísla, ale boli označené písmenami ako Biblia či Talmud (s hebrejskou Bibliou najdôležitejší text judaizmu). Pre mňa to bola svätá kniha a nikto medzi mojimi kamarátmi ju nepoznal. Zistil som však tiež, že nie je dostatočne cool, aby som o Alejchemovi hovoril mojim spolužiakom, a tak som si to nechal pre seba ako tajomstvo. Keď vyhlásili v rádiu tú súťaž, bol som v šoku, že ho niekto pozná. (smiech)

Ako ste sa dostali k jeho knihám?

Môj otec ich mal doma. V tom čase, keď ste pracovali v nejakej veľkej organizácii alebo vo vláde, tak ste na sviatky dostávali knihy, nie kupóny na nákup. Vydavateľom sa vďaka tomu veľmi darilo. Mali obrovský počet čitateľov. V každej rodine bývali tie isté série kníh, ako napríklad Churchillove pamäti či Egypťan Sinuhet, ktoré mnohí nikdy ani neotvorili. Teraz v obývačkách nebývajú knižnice, vtedy bolo bežné, že steny zakrývali knihy.

Váš otec bol vodič autobusu – aký mal vzťah ku knihám?

Tie knihy od Alejchema mi dal, aby mi tak nepriamo vyrozprával o svojom detstve, ako sám nebol zrejme schopný. Povedal mi: David, prečítaj si to, tak nejako to bolo, keď som bol malý. Knihu mi podával s takým záhadným úsmevom. Môj otec bol veľmi autoritatívna osoba, a s tým trochu zahanbujúcim úsmevom akoby mi odovzdával tajomstvo života. A svojím spôsobom mi ho dal. Keď pre problémy s očami musel skončiť so šoférovaním, stal sa knihovníkom mestského dopravného podniku. Znamenalo to pre mňa, že som mal súkromnú knižnicu a mohol sa dostať k akejkoľvek knihe, stačilo povedať: aba, prosím ťa, dones mi ju. Zvyčajne to bola detektívna kniha od Enid Blytonovej, či niečo od Marka Twaina. Bol som najšťastnejšie dieťa na svete. Čítal som veľmi veľa. Vo verejnej knižnici som predtým mal dohodu s knihovníčkou, ktorá mi dovolila si vždy zobrať tri knihy.

Pamätáte sa na svoju prvú knihu?

To nie, ale pamätám si, ako mi čítavali rodičia pred tým, ako som išiel s bratom spať. Vždy sa snažím motivovať rodičov, aby čítali deťom pred spaním. Máme teraz dve vnučky, triapolročnú a päťapolročnú. Od pol roka si deti uvedomujú, že keď chytíme do ruky knihu a čítame, tak máme úplne iný hlas. Neskôr chcú viac a viac, chytajú sa príbehu a prídu na to, že je to ako zlatý kľúč, ktorý vám otvára dvere do inej dimenzie. Keď majú deti štyri či päť rokov, môže im to otvoriť myseľ pre veľa životných možností. Možno niektoré doma nemajú veľa dôvodov na predstavivosť a fantáziu, pretože zvyčajne dospeláci chcú od detí, aby boli veľmi praktické. Odpradávna sa vedie vojna medzi komunitou dospelých a komunitou detí. Chceme, aby čo najrýchlejšie vyrástli, vedeli sa obliecť, jedli samy. Nemáme čas, ponáhľame sa. A pri čítaní knihy je tu zrazu príbeh, fantázia a humor, čo nie je v každej domácnosti samozrejmosťou. Aj preto som napísal okolo 18 kníh pre deti. Pre mňa je veľmi dôležité, aby aj troj- a štvorročné deti čítali.

Vaša slovenská prekladateľka Silvia Singer mi povedala, ako ste radili svojim prekladateľom, aby čítali nahlas svoj preklad. Čítate nahlas svoje knihy?

Áno. Poslednú verziu knihy Žena, ktorá uteká pred správou, a to som mal skutočne veľa verzií, ani si to neviete predstaviť, som v tom bláznivý fanatik, som si čítal nahlas 28-krát. Je to veľmi intuitívny proces, neviem dopredu, čo chcem dosiahnuť pri písaní. Pri poslednej verzii stojím, nesedím, snažím sa získať odstup od stránky a čítam ju nahlas. A zrazu toľko chýb sa objaví. Začínam tiež objavovať nové významy, ktorých som si na začiatku nebol vedomý. Príbeh vzniká u autora v akomsi jeho slepom bode, a tak by to malo byť. Autor by nemal vedieť všetko, možno aj polovica vecí by nemala byť jasná. Ak vie príliš veľa, ani pre čitateľa to nebude zaujímavé.

Rozprávate o knihe, ktorá sa vám písala najťažšie – keď ste prišli o syna Uriho, ktorý zomrel počas vojny v roku 2006 medzi Izraelom a Hizballáhom. Dokončili by ste ju, keby vás Amos Oz neusmernil?

Bolo to krátko po smrti môjho syna, keď som bol s mojimi staršími priateľmi a veľkými spisovateľmi našich čias Avrahamom Jehošuom a Amosom Ozom, ja som ich najmladší brat. Vedeli, o čom píšem, a že je to veľmi podobné tomu, čo sa mi stalo. Povedal som im, že asi nebudem schopný dokončiť tú knihu. Amos mi povedal, že naopak, tá kniha ma zachráni, a Jehošua mi dal veľmi múdru radu, aby som nemenil pôvodnú myšlienku tejto knihy a pokračoval vo svojom pôvodnom zámere. Toho som sa aj držal a dokončil som ju o rok a pol neskôr.

Uľavilo sa vám, keď ste ju mali hotovú?

Áno, keďže sa mi niečo také stalo, jediné pevné miesto pre mňa bola kniha, ktorú som písal. Znie to až abstraktne a teoreticky, ale keď sa vám niečo také stane, nemôžete už nič považovať za samozrejmé. Napríklad zostať nažive či udržať si vzťah a rodinu. Zrazu sa všetko zborí. Pre mňa bolo písanie knihy jediná pevná vec v tom čase. Pamätám si prvý deň po šive (židovský týždeň najväčšieho smútku), keď som prišiel na miesto, kde písavam, a prinútil som sa tam sedieť a začať znovu písať. Prvý deň mi to trvalo len hodinu, na druhý deň hodinu a pol a postupne som sa stal človekom, akým som bol pred tým. Akosi intuitívne, akoby to bol rodičovský inštinkt, zrazu ožili moje postavy a mal som chuť naplniť ich životom a večnosťou. To ma úplne naplnilo a vrátilo k životu.

O strate vášho syna ste hovorili aj vo svojom prejave k 70. výročiu vzniku Izraela. Dá sa ten žiaľ prekonať?

Nie som si istý, či sa to dá. Je jednoduchšie prekonať smútok, keď stratíte rodičov, čo je správny poriadok vecí, pochovať svojich rodičov. Žiaľ je súčasť môjho života, všetkého, čo robím, je stále so mnou. Tento druh bolesti je, bohužiaľ, jedna z mála možností, ako byť v kontakte s mojím synom, a nechcem sa toho vzdať, hoci je to veľmi bolestivé.

Vo vašich knihách je veľa smútku, dokonca aj v tej poslednej, ktorá vyhrala prestížnu Medzinárodnú Man Bookerovu cenu Vojde kôň do baru. A to je román o stand-up komikovi. Kniha je viac smutná ako veselá. Ako ste prišli na to, že ju napíšete v štýle jedného večerného výstupu stand-up komika?

Nemôžem povedať, že by som sa rozhodol. Bol tu nápad, a tie majú svoju vlastnú povahu. Zrazu sa len tak objavia. Môže sa to stať ráno či večer, kdekoľvek, keď idete po ulici či pri počúvaní rádia. Zrazu zachytíte mutáciu reality. Mal som v hlave príbeh chlapca, aký sa stal postave románu Dovalemu, ktorému nikto nechce povedať, čo sa vlastne stalo v jeho živote. A teraz neprezraďme čitateľom zápletku.

Neprezradíme, pretože práve zápletka robí tú knihu takou zaujímavou a dramatickou.

Ten nápad som mal už v roku 1991, keď som natrafil na podobný prípad a začal som nad tým uvažovať. Nikdy som však nevedel, ako to urobiť. A spôsob, ako napísať príbeh, je pre mňa rovnako dôležitý ako samotný príbeh. Ten sa rozpráva celé dejiny a je veľmi ťažké povedať nejaký nový príbeh. Všetko bolo tým či iným spôsobom viac-menej povedané. Tá vynachádzavosť je v tom, ako ten príbeh uchopíme. A zrazu som mal nápad – čo keď svoj príbeh začne Dovale rozprávať pred úplne ľahostajným publikom? Vtedy som si uvedomil, že ide o situáciu, v akej sú stand-up komici pred ľuďmi, ktorých majú rozosmiať. Oni sa o komika nezaujímajú, chcú byť len zabávaní. Hovoril som si, že keďže ide o smutný príbeh, mohlo by to byť veľmi silné. A v takej situácii vždy musí ostatných rozosmiať. A tak som hneď vedel, že toto je skvelý spôsob, ako sa pustiť do Dovaleho príbehu.

V Bratislave sme mali príležitosť vidieť aj divadelnú adaptáciu jeruzalemského divadla Cameri. Páčil sa vám herec, ktorý hral Dovaleho?

Veľmi sa mi to páčilo. Dror Keren ho hrá úžasne. Zažil som už asi 30 adaptácií mojich kníh, a z tejto som nadšený. Vždy si ju rád pozriem a je veľmi ťažké dostať na hru lístky, aj pol roka dopredu. Raz som na ňu chcel ísť, museli mi dať stoličku navyše. (smiech)

Názov knihy Vojde kôň do baru je začiatkom vtipu, ktorý však Dovale nikdy nedopovie. Mali ste na mysli nejaký konkrétny vtip o koňovi?

Každý čitateľ by ho mal dokončiť svojím vlastným spôsobom. (smiech) O koňovi, čo vojde do baru, sú stovky vtipov. Ale jeden vám predsa len poviem: „Kôň vojde do baru, príde k barmanovi a povie mu: ‚Prosím vás, mohli by ste mi dať nejaké arašidy, sušené paradajky, mandle a pivo?‘ Barman je z neho očarený, všetko mu dá. Kôň si to zoberie, sadne si, všetko zje a vypije. Vráti sa k barmanovi, aby zaplatil, a povie mu, že to bolo také chutné, že sa zajtra znovu vráti. Barman je nadšený. Vyskočí po telefón, aby zavolal svojmu najlepšiemu kamarátovi, ktorý je majiteľom cirkusu, a vraví mu: ‚Počúvaj, neuveríš, čo ti teraz poviem, príď zajtra o štvrtej a uvidíš najväčšiu vec vo svojom živote, ktorá ťa urobí veľmi bohatým.‘ Na druhý deň o štvrtej popoludní dvaja džentlmeni čakajú, kedy príde kôň. Príde načas a barmanovi povie: ‚To pivo bolo včera veľmi dobré, prosím si jedno, ale myslím si, že môj žalúdok neprijal dobre tie sušené rajčiny. Prosím si len tie oriešky k tomu.‘ A kôň ide znovu na svoje miesto do rohu aj s pivom a orieškami. O chvíľu k nemu príde majiteľ cirkusu: ‚Prepáčte, pán kôň, že vás na chvíľu vyruším. Mám cirkus, keby ste doň prišli, môžem vás urobiť veľmi bohatým, spojte sa, prosím, so mnou.‘ Kôň sa zamračí a opýta sa ho: ‚Prečo potrebujete v cirkuse počítačového programátora?‘“ (smiech)

Dobrý vtip. Bolo pre vás ťažké vymýšľať vtipy, ktoré zaznejú v knihe?

Len jeden som vymyslel, a neprezradím vám ktorý. Keď som písal o žiarlivosti, zrazu som všade videl žiarlivosť. Bol som zrazu žiarlivý aj na komára, ktorý si sadol na rameno mojej manželky. Keď som písal o šoa, všetka realita sa premenila na šoa, o každom, koho som stretol, som si hovoril: na čiu stranu by sa dal – medzi vinníkov či obete? Všetko bolo ako nejaký hermetický systém, ktorý som chcel spoznať. A keď som začal písať Doveleho príbeh, zrazu som si uvedomil, že všetci mi stále chcú rozprávať vtipy, a to ani nevedeli, o čom píšem. Videli ma a hneď mi začali hovoriť vtip. (smiech) Pred touto knihou som poznal asi tak tri vtipy, teraz mám v zásobe tak 50 dobrých či slabších vtipov. Veľmi však trpím, keď natrafím na nejakého úporného rozprávača vtipov, ktorý si myslí, že je vtipný. Musím ako spisovateľ povedať, že písať o vtipoch, ktoré sprevádza smútok, bola veľká výzva.

Hlavná postava Dovele Grunstein má rovnaké iniciálky ako vaše meno – znamená to, že je kniha čiastočne autobiografická?

Všetko, čo píšem, sa stáva autobiografickým.

Foto – Vladimír Šimíček/Denník N

Máte rád stand-up komédie?

Nie. (smiech) Iba keď sú geniálne dobre urobené. Keď ma to zabaví ako diváka a otrasie zemou pod mojimi nohami. Väčšina stand-up komédií taká nie je.

Čo dobré ste v poslednom čase čítali?

Určite by som odporučil Prebúdzanie levov od nádejnej talentovanej izraelskej autorky Ayelet Gundar-Goshen, to je skutočne skvelá kniha. O doktorovi, ktorý zrazí utečenca a utečie, a jeho žena ho vydiera, aby pomáhal nelegálnej komunite Eritrejčanov v Izraeli. Je to veľmi dobre napísané, prekvapivo vyzreto napísané na takého mladého a nového autora. Veľmi by som odporúčal sledovať jej prácu.

Spolu s Amosom Ozom patríte medzi najvýznamnejších kritikov izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, okupácie palestínskych území či konfliktu s Iránom. Čo si myslíte o tom, že sa mu podarilo dosiahnuť, aby Amerika vystúpila z dohody s Iránom?

Je tak veľa vecí, o ktorých nevieme, ako dopadnú, že je veľmi ťažké predvídať ďalší vývoj. Posledné dva dni som neustále fanaticky sledoval televíziu. Keď niekto sebavedome hovorí, že vie, čo sa stane, je klamár. Nevieme, ako bude Irán naozaj reagovať. Som presvedčený, že sa nepokúsia zosadiť režim ajatolláhov, aj keby chceli. Možno budú teraz Iránci fanatickejší a agresívnejší voči Izraelu. Je tu taká možnosť. Nevieme ani to, ako bude Európa reagovať, či si nechá diktovať Trumpom, že nemôže obchodovať s Iránom. To, čo vidíme, nie je posledný krok. Je to začiatok nového procesu, kde nikto, ani Trump, nevie predvídať, ako sa to skončí. Odhadujem tiež, že by to zároveň mohlo začať proces, na konci ktorého bude ešte prísnejšia dohoda o Iráne, aby bolo jasné, že nemôžu vyrobiť atómovú zbraň. Ak sa ma opýtate, či verím Iráncom, hovorím nie. Klamali predtým a urobia všetko pre to, aby klamali aj v budúcnosti. Treba brať všetko veľmi vážne, aj keď hovoria o smrti Izraela. Beriem to vážne, to nie sú len vyhlásenia.

Prečo je iránsky režim taký posadnutý zničením Izraela?

Nie je to prvý režim, čo je posadnutý zničením Izraela. Izrael má tú schopnosť privádzať ľudí do šialenstva, obzvlášť antisemitov. Možno, keďže ekonomika je slabá a majú revolučné elementy v spoločnosti, je pre nich dobré mať vonkajšieho nepriateľa, pri ktorom si vylievajú všetku svoju nenávisť. Posledná vec, ktorú by som chcel vidieť, je vojna Izraela s Iránom. Irán nie je len nejaká ďalšia krajina, je to krajina s veľkou históriou a dedičstvom a so skutočne hrdinskou minulosťou. Vo svojich prvých rokoch za šáha Pahlávího dokonca mala veľmi dobré vzťahy s Izraelom. Vidieť tie dva veľké národy v krvavej vojne je nemysliteľné, lenže toľko nemysliteľných vecí sa deje v tomto svete.

Môže to dopadnúť aj dobre?

Je šanca aj v tejto situácii. Je to prvý raz, keď Saudská Arábia, Egypt, Spojené arabské emiráty a Jordán majú veľký záujem spojiť sa s Izraelom, pretože sa obávajú Iránu a nechcú, aby sa ovládol celý región. Boja sa extrémistických šiitov, ako sa boja extrémnych sunitov, ako al-Káidy či Dáišu. Veria, že Izrael je tiež dobrá cesta, ako sa dostať k Trumpovi, a možno to nevidia zle. Vieme, že Palestínčania nemôžu s nami ustúpiť a dohodnúť sa na mieri bez podpory arabských krajín. Teraz tu máme kombináciu, keď všetky strany môžu z toho profitovať. Stačí, aby Netanjahu povedal, že ide urobiť mier s Palestínčanmi, a začne sa dialóg. Je tu príležitosť, ktorá sa môže každú sekundu vytratiť – prečo ju Netanjahu nevyužíva, neviem. To považujem za veľmi vážnu chybu.

Izraelský reportér Economistu Anshel Pfeffer vo svojej novej biografii opísal Netanjahua ako politika, ktorý sa veľmi podobá na lídrov, ako je Trump či Erdogan, že za jeho éry je xenofóbia na vzostupe a demokracia sa ocitla v ohrození. Je to také kritické?

Je to kritické. Izrael je síce stále ojedinelou demokraciou na Blízkom východe a jeho režim je oveľa lepší ako v Iraku či Saudskej Arábii, ale naša demokracia je v nebezpečí z jednoduchého dôvodu: pretože okupujeme iný národ už 51 rokov. Nemôžete byť demokratom, keď niekoho okupujete a utláčate druhých ľudí. Je to takmer axióma. Vidíme oslabovanie našej demokracie v zákonoch, ktoré sa schvaľujú v knesete. Minulý týždeň presadil Netanjahu zákon, že v akútnej situácii stačia jeden či dvaja ľudia, premiér a minister obrany, aby Izrael vyhlásil vojnu. Jeden človek môže vyhlásiť vojnu, ktorá môže zmeniť históriu nášho regiónu, to nie je demokratický zákon.

Izrael má za sebou viac vojen, keď také pravidlo nepotreboval. O čo ide Netanjahuovi?

Cieľom zákona je dať Netanjahuovi ešte viac moci. Pravicový tábor je veľmi silný, myslím, že keby boli voľby, Netanjahu by získal polovicu hlasov. Je veľmi populárny, chytrý a talentovaný politik, to nemôže nikto poprieť. Je veľmi dobrý rétor, ktorý dokáže ľahko ovplyvniť a zmanipulovať ľudí. Vie odpovedať na obavy Izraelčanov veľmi sofistikovaným spôsobom. Vie zmixovať reálne hrozby s izraelskými traumami. Izrael má traumatizovanú spoločnosť a sme úplne bezmocní zoči-voči takej manipulácii. Vďaka tomu stále vyhráva voľby a budúci rok môže prekonať v dĺžke vládnutia Ben Guriona.

Ani korupčné prípady mu nerobia problém?

Väčšina Izraelčanov je presvedčená, že by sa mu to malo prepáčiť, že možno urobil chyby, ale predsa sa nezbavíte takého skvelého premiéra za to, že fajčil cigary a pil šampanské od svojho priateľa. Myslím, že keby išiel do väzenia, budeme svedkami veľkých demonštrácií. Predpokladám však, že by stačil mesiac po jeho prípadnom konci, a Izraelčania by si zvykli na nového premiéra, ktorý môže byť taký talentovaný. Dúfam, že to bude Cipi Livniová (bývalá ministerka zahraničia). Lenže Netanjahu je génius v tom, ako sa vie hrať so strachom.

Teraz je to veľký trend od Ameriky po strednú Európu. Existuje na taký populizmus nejaká protiobrana?

Je to veľmi ťažké. Chce to veľa vzdelávania a občianskych aktivít, demonštrácií, písania článkov – jednoducho angažovať sa. V Izraeli necítime, že by sa ľavica angažovala, je nás veľmi málo. Skúste zorganizovať ľavicovú demonštráciu, budete pľuť krv, keď dáme dokopy 15 stále tých istých ľudí.

Vo svojom prejave k izraelskému výročiu ste povedali, že Izrael je pevnosť, ale ešte nie domov. Prečo?

Domov je miesto, kde sa cítite existenčne veľmi dobre. Všetky izby patria tebe a ty sa tam cítiš bezpečne. Izrael, napriek obrovským úspechom, ktoré môžeme považovať za zázrak, takým miestom nie je. Skutočne, to, že tri roky po konci šoa, počas ktorého zomrelo šesť miliónov našich ľudí, tretina našej populácie, Izrael dokázal zmanažovať všetku tú kultúru, agrikultúru, vedu, high-tech, priemysel a ekonomiku, a to proti všetkým nepriazňam a vojnám, cez ktoré si prešiel… Milióny Židov z rôznych prostredí spolu vytvorili národ. To je veľmi ťažké urobiť demokratickým spôsobom, nedemokraticky je to veľmi ľahké. Izrael je pre mňa, hoci som sekulárny, zázrak. Niekedy proti logike. Ale ešte neuspel v kľúčovej otázke – v urovnaní vzťahov s našimi susedmi, z ktorých sú niektorí naši nepriatelia. Nesnažili sme sa dostatočne tvrdo a neverili v možnosť mieru.

V čom je problém?

Sme takí zjazvení tragickou históriou, že neveríme, že mier je možný. Keď vidím, ako sa Slovensko pokojne bez kvapky krvi rozdelilo s Českom, tak ma to udivuje, hoci si to nechcem idealizovať a určite mala aj táto separácia svoje problémy. Preto sa snažím, aby Izrael nebol len pevnosťou, nechcem žiť ako bojovník celý život a uvedomovať si, že každé tri roky tu bude nejaká vojna. Ak sme takí silní vojensky, prečo nevyužijeme túto silu na zmenu situácie? Vojenská sila nie je riešenie samo osebe, je to len spôsob, ako zmeniť situáciu k lepšiemu. Lenže pre nás sa to stalo cieľom. Chcem viac – plný život, ktorý môžete mať, len keď máte mier.


David Grossman, izraelský spisovateľ a pacifista. Narodil sa v Jeruzaleme v roku 1954.

Patrí spolu s Amosom Ozom a Avrahamom Jehošuom medzi troch najúznavanejších izraelských spisovateľov.

Na Slovensku vydáva jeho knihy vydavateľstvo Artforum. Zatiaľ v slovenčine vyšli jeho romány Žena, ktorá uteká pred správou a Vojde kôň do baru, kniha, ktorá získala medzinárodnú Man Bookerovu cenu.


Mirek Tóda/Denník N


PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Zrazil čierneho imigranta, ušiel a začala sa napínavá izraelská dráma


Zobraziť diskusiu (0)

Vojde kôň do baru

Vojde kôň do baru

David Grossman

Večerné predstavenie standup komika Dovale G. v malom izraelskom meste v ešte menšom suterénnom bare. Publikum si najprv užíva okúzľujúceho, nevypočítateľného i odpor vzbudzujúceho, no skúseného komika. Postupne sa však jeho patetická šou plná vtipov a smiechu mení na osobnú spoveď, otvorenú ranu, hlboko skrytú v jeho vnútri po celé roky. Komik je na javisku rozpoltený medzi tým, čo dlhuje publiku a čo sebe. Všetko to sa odohráva pred jeho bývalým priateľom z detstva, ktorý sa celý čas snaží pochopiť, prečo bol pozvaný na túto šou.

Kúpiť za 10,20 €

Podobný obsah

Slavnostně se obleč a zůstaň doma – rozhovor s Garym Snyderem

Správy

Slavnostně se obleč a zůstaň doma – rozhovor s Garym Snyderem

Americký básník, esejista a environmentalista Gary Snyder, oslavil 8. května 2020 devadesátiny. Tento pra-ekolog, přítel Jacka Kerouaca a Allena Ginsberga, držitel Pulitzerovy ceny 1974 za sbírku Želví ostrov, napsal zatím poslední sbírku Nebezpečí na vrcholcích v roce 2004 (česky 2010).

 Doufám, že se za pár let nestaneme hlavními aktéry Člověka nula…

Správy

Doufám, že se za pár let nestaneme hlavními aktéry Člověka nula…

"Musím přiznat, že nejsem velký fanoušek sci-fi, na druhou stranu užší žánr dystopie mě vždycky přitahoval. A v Rusku má dystopie dlouhou tradici, Zamjatinův román My vyšel ještě před ikonickými romány George Orwella nebo Aldouse Huxleyho." To říká v rozhovoru překladatelka knihy Anny Starobiněcové Člověk nula Adéla Koutná.

Hitler dokázal ošálit mnoho zkušených lidí - rozhovor s Julií Boydovou

Správy

Hitler dokázal ošálit mnoho zkušených lidí - rozhovor s Julií Boydovou

Události, k nimž došlo v Německu v letech 1919–1945, byly dramatické a děsivé. . Kniha Cestovatelé ve třetí říši se snaží odpovědět na otázku, zda současníci mohli pochopit podstatu nacionálního socialismu, čelit vlivu nacistické propagandy a tušit či předvídat holokaust. Autorka vychází ze zpráv a svědectví očitých svědků, cizinců, kteří zemi především ve 30. letech navštívili a které Hitlerovo Německo z mnoha důvodů fascinovalo.