Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz:

STRÝKO Francisa Mariona Tarwatera bol mŕtvy ešte len pol dňa, keď sa chlapec opil natoľko, až nebol schopný ďalej kopať hrob a černoch menom Buford Munson, ktorý prišiel, aby si naplnil krčah, musel hrob dokončiť a odtiahnuť telo, stále sediace pri raňajkách, a pochovať ho slušným a kresťanským spôsobom, so symbolom Spasiteľa pri hlave a dostatkom hliny, aby ho nevyhrabali psy. Buford prišiel okolo obeda, a keď pri západe slnka odchádzal, chlapec, Tarwater, ešte nebol naspäť z pálenice.

Starý muž bol Tarwaterovým prastrýkom, aspoň to tvrdil, a kam až detská pamäť siahala, vždy žili spolu. Strýko vravel, že mal sedemdesiat rokov, keď ho zachránil a podujal sa ho vychovať. Keď umrel, mal osemdesiatštyri. Tarwater podľa toho odhadoval svoj vek na štrnásť rokov. Strýko ho naučil počty, čítanie, písanie a dejiny začínajúce Adamom vyhnaným z raja, postupujúce cez prezidentov k Herbertovi Hooverovi, a v rámci špekulácií ďalej k druhému príchodu Ježiša a súdnemu dňu. Okrem toho, že mu poskytol dobré vzdelanie, ho zachránil pred jediným ďalším spojením so svetom, synovcom starého Tarwatera, učiteľom, ktorý vtedy nemal žiadne deti a chcel tohto syna svojej mŕtvej sestry vychovať podľa vlastných predstáv.

Starý muž mal možnosť zistiť, čo sú to za predstavy. Tri mesiace žil v jeho dome vďaka niečomu, čo vtedy považoval za lásku k blížnemu, ale, ako sám povedal, zistil, že sa to na lásku k blížnemu vôbec nepodobalo. Počas celého pobytu synovec na ňom potajomky robil výskum. Synovec, ktorý ho prijal v mene lásky k blížnemu, sa zároveň zadnými dvierkami vkrádal do jeho duše, pýtal sa ho viacznačné otázky, nastražoval pasce okolo domu a sledoval, ako im padá za obeť, a nakoniec o ňom uverejnil štúdiu v učiteľskom časopise. Zápach jeho činov stúpal až do neba a sám Pán starého muža zachránil. Zoslal mu záchvat videnia, prikázal mu ujsť s osiroteným chlapcom do tej najzabudnutejšej časti vidieka, vychovať ho, a tým opodstatniť svoje Vykúpenie. Pán mu zaistil dlhý život a on uchmatol dieťa učiteľovi spred nosa a zobral ho na čistinu Powderhead, pozemok, na ktorý mal doživotné právo.

Starý muž, tvrdiac, že je prorok, vychoval chlapca tak, aby sám očakával volanie Pána a aby bol pripravený na deň, keď ho začuje. Zaškolil ho do pohrôm, ktoré sa stávajú prorokom, tých z tohto sveta, ktoré sú bezvýznamné, a tých od Pána, ktoré proroka očistia plameňom, lebo jeho samého plameň očisťoval znova a znova. Učil sa v ohni.

Bol povolaný v ranej mladosti a vydal sa do mesta hlásať ničenie čakajúce svet, ktorý opustil svojho Spasiteľa. Z jadra svojej zúrivosti hlásal, že svet uvidí slnko vybuchnúť v krvi a ohni, a kým zúril a čakal, slnko každé ráno vychádzalo, pokojné a samozrejmé, ako keby nielen svet, ale aj sám Pán prepočul posolstvo proroka. Vychádzalo a zapadalo, vychádzalo a zapadalo nad svetom meniacim farbu zo zelenej na bielu, zo zelenej na bielu, zo zelenej na bielu, znova a znova. Vychádzalo a zapadalo a starý muž strácal nádej, že ho Pán vypočuje. Jedného rána na svoje veľké potešenie uvidel zo slnka vychádzať ohnivý prst a skôr, ako sa mohol obrátiť, skôr, ako mohol zakričať, prst sa ho dotkol a ničenie, na ktoré čakal, mu zachvátilo mozog a telo. Jeho vlastná krv bola vypálená, nie krv sveta.

Keďže sa na svojich chybách veľa naučil, mohol Tarwatera, keď sa ten rozhodol počúvať, učiť tvrdým faktom služby Pánu. Chlapec mal však vlastnú predstavu a počúval netrpezlivo, presvedčený, že on nebude robiť chyby, keď príde čas a Pán ho zavolá.

Nebolo to posledný raz, čo Pán napomenul starého muža ohňom, ale odkedy učiteľovi zobral Tarwatera, sa to už nestalo. Vtedy záchvat videnia hovoril jednoznačne. Vedel, pred čím chlapca ochráni, a to, o čo sa snažil, bola záchrana, nie ničenie. Naučil sa dosť na to, aby nenávidel ničenie, čo musí prísť, a nie všetko, čo bude zničené.

Učiteľ Rayber zakrátko prišiel na to, kde sú, a vydal sa na čistinu zobrať si dieťa naspäť. Musel nechať auto na prašnej ceste a míľu kráčať cez les po chodníku, ktorý striedavo mizol a objavoval sa, aby nakoniec dorazil na kukuričné pole so zanedbanou dvojposchodovou chatrčou uprostred. Starý muž vždy s potešením rozprával Tarwaterovi o červenej, spotenej, hmyzom doštípanej tvári svojho synovca. Poskakovala v kukurici, hneď za ňou ružový, kvetovaný klobúk patriaci žene zo sociálky, ktorú zobral so sebou. Kukurica bola toho roku posadená na štyri stopy od verandy, a keď z nej synovec vyšiel, starý muž sa objavil vo dverách s brokovnicou a skríkol, že strelí každú nohu, čo sa dotkne jeho schodov, a tí dvaja stáli oproti sebe, zatiaľ čo sa žena zo sociálky vyhrabala z kukurice, rozháraná ako pávica, ktorú vyrušili v hniezde. Starý muž vravieval, že keby nebolo ženy zo sociálky, synovec by nevykročil. Tváre oboch boli do krvi doškriabané ostňami kríkov a z rukáva ženinej blúzy visel konárik černice.

Stačilo, aby pomaly vydýchla, akoby vypúšťala posledné zvyšky pozemskej trpezlivosti, a synovec zdvihol nohu a položil ju na schod a starý muž mu do nej strelil. Rozprával chlapcovi o synovcovom výraze rozčúlenej spravodlivosti, výraze, ktorý ho rozzúril natoľko, že zľahka nadvihol brokovnicu a vystrelil znova, tentoraz odstrániac kúsok z jeho pravého ucha. Druhý výstrel z jeho tváre vymazal spravodlivosť a zanechal ju prázdnu a bielu, odhaliac, že za ňou nebolo nič, odhaliac, ako starý muž niekedy priznával, jeho vlastné zlyhanie, lebo kedysi dávno sa sám neúspešne pokúsil synovca zachrániť. Uniesol ho, keď mal sedem rokov, a zobral ho na vidiek a pokrstil ho a naučil ho pravdu o jeho Vykúpení, ale učenie vydržalo pôsobiť len niekoľko rokov, postupom času sa dieťa vydalo po inej ceste. Boli chvíle, keď myšlienka na to, že možno sám napomohol synovcovi k novému smerovaniu, v starom mužovi natoľko oťažela, že prestal Tarwaterovi rozprávať príbeh, prestal a civel pred seba, ako keby pozeral do jamy, čo sa mu otvorila pod nohami.

V takých chvíľach sa vydával do lesa a nechával Tarwatera na čistine samého, niekedy aj celé dni, kým si s Pánom vydiskutoval svoj mier, a keď sa vrátil, zúbožený a hladný, vyzeral tak, ako by podľa chlapca prorok vyzerať mal. Vyzeral, ako keby zápasil s divou mačkou, ako keby mal hlavu stále plnú obrazov, ktoré videl v jej očiach, svetelné kolesá a podivné príšery s obrovskými ohnivými krídlami a štyrmi hlavami otočenými do štyroch strán vesmíru. V takýchto chvíľach Tarwater vedel, že keď bude povolaný, povie: „Tu som, Pane, som pripravený!“ Inokedy, keď nebolo ohňa v strýkovom oku a hovoril len o pote a smrade kríža, o znovuzrodení, aby sa umrelo, a o strávení večnosti jedením chleba života, chlapec nechával svoju myseľ zatúlať sa k iným veciam.

Myšlienky starého muža neprechádzali bodmi príbehu vždy rovnakou rýchlosťou. Niekedy, ako keby na to nechcel myslieť, rýchlo prebehol časťou, kde postrelil synovca a ponáhľal sa ďalej, rozprával o tom, ako tí dvaja, synovec a žena zo sociálky (už len jej meno bolo vtipné – Bernice Bishopová), zutekali, zanechávajúc za sebou vzďaľujúce sa šuchorenie v kukurici, a ako žena zo sociálky kričala: „Prečo si mi nič nepovedal? Vedel si, že je to blázon!“, a ako vybehol k oknu na poschodí a uvidel, že keď na druhej strane poľa vyšli von z kukurice, držala synovca okolo pása a podopierala ho, zatiaľ čo poskakoval smerom k lesu. Neskôr zistil, že sa s ňou oženil, hoci bola dvakrát taká stará ako on a mohol z nej dostať prinajlepšom jedno dieťa. Už nikdy mu nedovolila vrátiť sa tam.

A Pán, ako hovorieval starý muž, uchránil to jedno dieťa, čo z nej bolo možné dostať, pred tým, aby ho takíto rodičia skazili. Uchránil ho jediným možným spôsobom: dieťa bolo zadubené. Tu starý muž zastal a nechal na Tarwatera pôsobiť tiaž tejto záhady. Odkedy vedel o existencii dieťaťa, niekoľkokrát cestoval do mesta, aby sa ho pokúsil uniesť a pokrstiť, ale vždy sa s neúspechom vrátil. Učiteľ bol na pozore a starý muž už bol príliš tučný a neohybný na úlohu svižného únoscu.

„Keď umriem,“ povedal Tarwaterovi, „a ešte nebude pokrstený, bude to na tebe. Bude to prvá misia, na ktorú ťa Pán povolá.“

Chlapec veľmi silno pochyboval, že by jeho prvou misiou mal byť krst zadubeného dieťaťa. „Veru nie, nebude,“ povedal. „On nechce, aby som dorážal to, čo ty nedorazíš. Má pre mňa inakšie veci.“ A myslel pri tom na Mojžiša, ktorý udrel do skaly a vytryskla voda, na Jozueho, ktorý zastavil slnko, na Daniela, ktorý pohľadom skrotil levy v jame.

„Ty nemáš čo myslieť za Pána,“ povedal prastrýko. „Súd z teba môže vytriasť dušu.“

Zobraziť diskusiu (0)

A násilní ho uchvacujú

A násilní ho uchvacujú

O'Connor Flannery

Novelu A násilní ho uchvacujú vydala americká spisovateľka Flannery O´Connor ako tridsaťpäťročná, štyri roky pred smrťou. Prostredie, kde sa autori narodili a žijú, ich zvykne ovplyvňovať. U O´Connor je príslušnosť k miestu – južanským štátom – spolu s jej nefalšovaným katolicizmom určujúcou silou tvorby. Tvorby výnimočnej a inej než čokoľvek, čo

Kúpiť za 10,20 €

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: