Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Eva Umlauf: Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči

Eva Umlauf patrí medzi najmladších, ktorí majú na svojom predlaktí vytetované číslo. Ako dvojročná zázrakom prežila Osvienčim a trvalo jej dlhé roky, kým prehovorila o svojom osude. Uvedomila si, že svedkovia miznú a skutočnosť, že na Slovensku boli koncentračné tábory, že Slovenský štát posielal svojich občanov na smrť, sa spochybňuje a bagatelizuje. Kniha Evy Umlauf z vydavateľstva Absynt je dôležitým svedectvom, ktoré by malo byť povinným čítaním.

Nováky boli popri Seredi a Vyhniach jedným z troch židovských pracovných táborov na Slovensku. Zriadili ho v roku 1941 na okraji malého priemyselného mestečka v Nitrianskej župe – pracovný tábor, ktorý v období deportácií slúžil aj ako transportný a zberný tábor do táborov smrti na východe: do Osvienčimu alebo Majdanku. Predbežne posledný transport odišiel zo Slovenska 20. októbra 1942. Slovenské obyvateľstvo čoraz silnejšie vnímalo zaobchádzanie so Židmi ako nehumánne. Pritom prezident Slovenského štátu Tiso s autoritou katolíckeho kňaza ospravedlňoval prenasledovanie Židov v príhovore na holíčskej dožinkovej slávnosti v roku 1942: „Chcel by som sa ešte zmieniť o otázke, o ktorej sa teraz často diskutuje, a síce židovskej otázke. Či je kresťanské, čo sa s nimi deje... Či je to ľudské? Pýtam sa: Je kresťanské, keď sa slovenský národ pokúša zbaviť svojho večného nepriateľa – Židov? Je to kresťanské? Láska k sebe samému je Božie prikázanie a láska ku mne samému mi prikazuje, aby som sňal zo seba všetko, čo mi škodí a ohrozuje môj život.“

„Oddychová prestávka“. Tak nazvali historici obdobie po zastavení deportácií. Prestávka, počas ktorej sa pre 1 600 väzňov v Novákoch beztak nezmenšila smrteľná hrozba. A predsa na necelé dva roky vzniklo za ostnatým drôtom čosi ako civilný život.

Nováky, kde sa vyrábala najmä konfekcia, ale aj oba ďalšie tábory nadobudli v tomto období až do vypuknutia Slovenského národného povstania svojimi výrobnými prevádzkami, manufaktúrami a továrňami pre zásobovanie štátu taký veľký význam, že sa so svojimi robotníkmi stali nevyhnutnosťou. Tábory sa fakticky prevádzkovali samy – z predaného tovaru sa financovalo zásobovanie väzňov potravinami a tovarom dennej spotreby.

Z našich čias v Novákoch mi zostali štyri fotografie, nad ktorými si zakaždým lámem hlavu. V tábore bola fotografická dielňa. Preto existujú početné zábery všetkých nováckych dielní. Z estetickej stránky pripomínajú propagandistický materiál, akým národní socialisti dokumentovali na mnohých miestach vykorisťovania efektívnosť nútených prác. Zdanlivé dôkazy, že podmienky v táboroch neboli až také zlé. Vidieť na nich robotníkov v čistých továrňach a dielňach, riadne oblečených a dobre živených. Aj z Novák existujú snímky každodenného všedného života: ženy pri šijacích strojoch a v pisárňach, klampiarska čata, skupina mládeže v bielych cvičebných úboroch, škôlkari s vychovávateľkami, fotografie divadelného predstavenia alebo pohľad do jedného z drevených barakov: Stoja v nich jednoduché poschodové postele s rebríkmi, na nich visia šaty, v strede miestnosti stojí rustikálny stôl s drevenými lavicami – celé to pripomína idylu mládežníckych ubytovní z tridsiatych rokov. Novácky fotograf pán Braun ma sprevádzal po celé detstvo, neskôr totiž vlastnil malé fotolaboratórium v Trenčíne. Aj mňa v Novákoch fotografovali. Ale ako tieto snímky prežili vojnu?

Dodnes ma motívy týchto fotografií napĺňajú úžasom: Jedna, za ktorú sa celý život hanbím, ma zobrazuje nahú asi ako osemmesačné bábätko sediace na svetlej ovčej kožušine. Na hlávke prvé vlásky, bucľaté líčka. Je to obrázok spred obdobia makových rezancov, ale zreteľne viditeľné tukové záhyby na brušku a nôžkach svedčia o tom, že v tábore sa o bábätká starali dobre. Ďalšie dve snímky vznikli neskôr, v zime 1943/44: Sedím v snehu na sánkach. Tmavé vlasy mi medzičasom podrástli a vykúkajú spod svetlej čiapky. Telo mi trčí z hrubého kožušinového fusaka. Mám dokorán otvorené ústa – očividne výskam od nadšenia, lebo sneží. Druhá snímka zrejme vznikla v ten istý deň. Znázorňuje ma v tmavých nohaviciach a bielom kabátiku, ako ma mama drží za ruku v snehu. Skláňa sa ku mne a usmieva sa do fotografovho objektívu. Obuté má kožené čižmy, oblečený dlhý tmavý kabát a šatka na hustých vlasoch sa jej trochu zošmykla – mladá, usmievavá matka. Iba pravidelne usporiadané stĺpy táborovej ohrady vágne odkazujú na miesto jej vzniku. Drôtené pletivo a ostnatý drôt nevidno, rozplývajú sa v snehovej fujavici. Ešte zarážajúcejšia mi pripadá fotografia, kde som s mamou – najskôr začiatkom leta 1944 – v plavkách na lúke. Vyzeráme ako dovolenkárky, ja mám vo vlasoch bielu mašľu.

Možno mi tie snímky pomôže interpretovať Ivan Kamenec, aspoň dúfam. Tento historik je odo mňa o štyri roky starší a celý život žije na Slovensku. Patrí k prvým, ktorí sa zaoberali dodnes málo prebádanými dejinami Slovenska počas vojny. Aj Kamenec má židovské korene a vojnu prežil v úkryte. Úprimne mi rozpráva, že „náhodou“ písal svoju prvú vedeckú prácu práve o Novákoch. Ako mladý študent musel triediť archívny materiál, medziiným aj o tábore Nováky. Ak ide o jeho výskumy, a to jednostaj zdôrazňuje, vlastný životopis vraj nehrá žiadnu úlohu – pri tomto názore sa ako terapeutka musím pousmiať. Lenže o týchto veciach by ako seriózny vedec, samozrejme, nikdy nediskutoval, hoci naše kontakty za posledné roky prerástli do priateľského vzťahu.

Kamenec sa na chvíľku zadíva na moje fotografie a pokrčí čelo. „To sú nebezpečné snímky,“ povie skoro nesúhlasne, „treba s nimi zaobchádzať veľmi opatrne.“

Potom mi referuje o dnešnom antisemitizme na Slovensku. Podobne ako v Rakúsku, kde do polovice osemdesiatych rokov minulého storočia zastávali teóriu, že boli prvou Hitlerovou obeťou, panuje dnes na Slovensku tendencia pripisovať Nemcom zodpovednosť za prenasledovanie a vraždenie slovenských Židov.

„Mnohí ľudia u nás veria, že jedine nátlak nacistov na slovenskú vládu viedol k deportácii slovenských Židov.“ Kamenec vo svojich knihách ukázal, že aj slovenská vláda od roku 1938 šírila v rozhlase antisemitskú propagandu a vyzývala na bojkot všetkého židovského – z tohto pohľadu teda v deportáciách Židov na jar 1942 nevidí začiatok, ale vyvrcholenie tragédie slovenských Židov. Nie je ochotný zbaviť viny vtedajších zodpovedných: „Predstav si toto: Slovensko nebolo obsadené nemeckými vojskami. A napriek tomu rovnako dochádzalo k prenasledovaniu a deportáciám.“

„A čo je podľa teba na mojich detských fotografiách také nebezpečné?“ opýtam sa.

„Sú príliš neškodné. Je na nich sýte, spokojné bábätko. A šťastná mamička,“ odpovedá Kamenec.

„Čo je na tom také zlé?“ pýtam sa nechápavo.

„To je voda na mlyn tým, ktorí tvrdia: ‚Vidieť, ako dobre sa mali ľudia v tábore.‘“ Preto sa mu javí problematický aj príbeh nováckeho bazéna, ktorý sa opakovane vynára v súvislosti s táborom. I ja natrčím uši: Plaváreň v pracovnom tábore, kde by sa mládež mohla po práci zabaviť? Je možné, že sa mama so mnou po práci chodila kúpať? Cítim, že sa o tábore musím dozvedieť viac, aby som pochopila, ako tam moji rodičia žili.

„Nováky boli idyla. Idyla v tieni smrti,“ hovorí Alexander Bachnár. Patrí k posledným svedkom, ktorí dnes ešte žijú a vtedy už boli dospelí. Bachnár je ročník 1919 a pamäť mu funguje fenomenálne. Už niekoľko rokov žije v bratislavskom židovskom domove dôchodcov Ohel David. Keď vchádzam do jeho izby, pán Bachnár spí, ale keď ho po pleci poklepe ošetrovateľka, ktorá ma sprevádza, hneď vyskočí ako rybička. Dozvie sa, že s ním chcem hovoriť o Novákoch a od radosti sa mu rozžiari tvár.

„Teším sa, že vám môžem porozprávať, ako som prežil.“

Bachnár je rutinér a hneď z neho vytryskne vlastný životný príbeh: Hovorí, ako ho, vyštudovaného učiteľa, odviedli v roku 1941 do slávneho 6. bataliónu – pracovného útvaru pozostávajúceho z mladých židovských mužov, neraz komunistov a sionistov, ktorí museli pri Dunaji stavať byty a kanalizáciu. Ako na jeseň 1942 prišiel do Novák: „Najťažšie pre nás väzňov bolo vydržať tú neskutočnú táborovú monotónnosť,“ spomína si Bachnár. „Prežil som iba preto, že moja sestra šila moderné šaty pre ženu veliteľa tábora.“ Bachnár bol totiž na zozname posledného transportu z Novák do Osvienčimu v októbri 1942. Sestra však docielila, že jeho meno v poslednej chvíli vyškrtli. „Prezradila mi to však až o dvadsať rokov, lebo nechcela, aby som sa cítil vinný, keďže na smrť namiesto mňa šiel niekto iný.“

Potom vytiahne zo šuplíka zožltnutý dokument: menovací dekrét za učiteľa v Novákoch vystavený ministerstvom školstva v Bratislave. „Chceli sme deti vyrastajúce vo väzení naučiť, čo je sloboda.“

„Ako ste to robili?“

„Dnes je ťažké pochopiť, aké boli Nováky. Ľudia sa nachádzali v neustálom ohrození života. Deti však napriek tomu chodili do školy a mali kvalifikovaných učiteľov. Považoval som za dôležité, aby sa napriek okolnostiam vyvíjali emocionálne pozitívne. Židovská rada mi ako učiteľovi poslala do Novák gramofón a platne. Tie som deťom púšťal a spolu sme analyzovali hudbu: Napríklad Smetanovu symfonickú báseň Moja vlasť, Beethovenovu Ódu na radosť alebo Čajkovského Slávnostnú predohru 1812.“ Bachnár si pamätá aj na to, že v Novákoch bolo niekoľko pôrodov. Matky mohli zostať pri svojich dojčatách, ale mali za úlohu postarať sa aj o batoľatá ostatných matiek.

Precízna pamäť starca na mňa robí dojem a zároveň obdivujem jeho ľudskosť, jeho vieru vo formujúci efekt hudby a kultúry – a to v prostredí trvalého ohrozenia.

„Predstavte si – v tábore sme dokonca hrali divadlo.“ Ale o tom nech radšej porozpráva Dalma Holanová-Špitzerová. Kedysi bola jednou z hlavných predstaviteliek na neveľkej táborovej scéne. Žije v Bratislave o niekoľko ulíc ďalej.

Keď Dalme Holanovej-Špitzerovej zatelefonujem a navrhnem stretnutie a rozhovor o Novákoch, pozve ma na najbližší večer do svojho bytu. Je to vdova po spisovateľovi Jurajovi Špitzerovi, výrazná osobnosť, bývalá herečka, televízna moderátorka a kabaretiérka, ktorá ešte aj dnes ako deväťdesiatročná vyučuje budúcich hercov. Skutočná diva v elegantnom hnedo-staroružovom oblečení ma búrlivo privíta.

„Najprv si vyzuj topánky a poď ďalej,“ vyzve ma a ako malému dievčatku mi ukazuje cestu do skromnej kúpeľne.

„Teraz si poriadne umy ruky teplou vodou,“ prikáže mi a posadí sa na okraj vane, kým si ja poslušne mydlím ruky. Vyhranený zmysel pre čistotu, strach zo špiny a z baktérií ako reakcia na katastrofálne hygienické podmienky v táboroch – s tým sa stretávam u preživších často.

Stolček v obývačke je už prestretý. Nielen preto, že mi Dalma Špitzerová dôsledne tyká, aj meštianske zariadenie jej bytu mi pripomína vlastné detstvo: staromódne lampy, ťažké skrine s dyhovaním koreňového dreva. Takýchto vzorov som sa ako dieťa v noci bála, lebo som v nich videla rôzne príšery a duchov. Dalma Špitzerová servíruje nezvyčajne sladkú Esterházyho tortu so sprejovou šľahačkou.

„No tak, čo by si chcela vedieť?“ opýta sa ma povzbudivo.

„Rozprávajte mi o Novákoch, prosím.“

„Aha, o Novákoch.“

Dalma opovržlivo mávne rukou a majestátne sa oprie o operadlo červeného čalúneného kresla. „Zažila som toho toľko.“ O tom nepochybujem. Do tábora prišla ako šestnásťročná a práve tam objavila vášeň pre divadlo. Hrala Elinu, hlavnú postavu hry Vec Makropulos od Karla Čapka – je to komédia o tridsaťročnej žene, ktorá vďaka zázračnému nápoju spoznala tajomstvo večnej mladosti. Túto hru inscenovali v židovskom pracovnom tábore, odkiaľ deportovali mladé ženy do Osvienčimu!

Navyše sa Dalma v tom čase dala dokopy so svojou životnou láskou, Jurajom Špitzerom, svojím neskorším manželom. Bol členom židovskej rady v nováckom tábore a jedným z hlavných organizátorov tamojšieho odbojového hnutia. V čase Slovenského národného povstania bol jedným z veliteľov partizánskej jednotky pozostávajúcej zo židovských bojovníkov.

Dalme ešte aj dnes žiaria oči ako mladému dievčaťu, keď hovorí o Jurajovi, s ktorým prežívala radosti i strasti spoločného života: časy v tábore a v partizánskom úkryte v horách v okolí Banskej Bystrice, nádej na dobré časy po vojne a antisemitské prenasledovanie v Československu. Po roku 1968 ho občiansky a spoločensky diskriminovali, vyhodili zo zamestnania a nesmel publikovať svoje diela.

„Spomínate si na deti v tábore?“

Podnikám ďalší pokus.

„Ach, deti... Vieš čo, ja ti poviem, ako to bolo. Asi sa ti to nebude príjemne počúvať, ale tak to bolo – boli sme mladí. Nezaujímali nás deti ani rodiny.“

Dalma sa šibalsky usmeje. „Chceli sme ísť k partizánom. Dokonca som do tábora prepašovala zbraň.“

Potom rozpráva, že ako mladé dievča prepašovala do tábora pištoľ. V Novákoch bola totiž brána, ktorou sa dalo voľne vchádzať a vychádzať, i keď to bol prísne strážený pracovný tábor. Väzni sa však museli podrobiť kontrolám, ktoré vykonávali suroví strážcovia z Hlinkovej gardy. Ale Dalme sa vďaka hereckému umeniu podarilo prejsť cez kontrolu bez ujmy.

„Juraj mi vtedy vylepil poriadne zaucho, jediné v živote,“ povie koketne so skrytou pýchou. Dievčinu ľúbil a bol zhrozený, že úplne zbytočne vystavila nebezpečenstvu seba i ostatných.

Ľahkomyseľnosť, strach, ohrozenie života – to všetko dnes Dalma Špitzerová zakrýva úsmevom. „Bola som veľká krásavica, muži sa za mnou obzerali. V Novákoch sa žilo ťažko. Ale pre nás to bolo aj dobrodružstvo.“

Fascinuje ma jej rozprávanie, vitalita i telesná pružnosť, ktorú si zachovala do vysokého veku. A zároveň musím myslieť na Kamencovu nevôľu. Ako má dnešný človek chápať takéto reči o Novákoch?

Mimochodom, aj Dalma Špitzerová má fotografiu z obdobia stráveného v tábore. Znázorňuje usmiaty polovičný profil tmavovlasej krásky, odvážne hľadiacej zamysleným pohľadom cez ostnatý drôtený plot niekam do diaľky. V pozadí sa dá rozoznať tmavá drevená stavba. Nech sa usilujem, ako chcem, nedarí sa mi predstaviť si okolnosti, za ktorých táto fotografia vznikla.

Keď sa po vyše dvoch hodinách s Dalmou Špitzerovou rozlúčim, napriek prepiatej srdečnosti vo mne zostáva najmä pocit vyčerpania. Celý čas bez prestávky, bez nadýchnutia, bez bodky a čiarky rozprávala a veľa sa smiala. Mnohé z toho rozprávala už často – iba niekoľko dní pred naším stretnutím odvysielali v slovenskej televízii jej portrét.

Ale pochopila som Nováky lepšie? Myšlienky mi opäť zaletia k rodičom – späť k tomu 19. decembru 1942, keď ma v mrazivej zime držali v náručí ako uzlíček. Mama bola vtedy len o málo staršia ako Dalma Špitzerová. Neviem si predstaviť, že by svoju situáciu vnímala ako dobrodružstvo: vydatá za muža, ktorého ledva poznala, v neistote, či niekto z jej rodiny ešte žije, netušiac, ako sa bude život vyvíjať, a najnovšie ešte aj zodpovedná za bezmocné dojča. Azda sa jej uľavilo, že porodila dievča? Dočítala som sa, že niektoré iné matky mali takéto pocity, lebo v biednych hygienických podmienkach nemuseli vykonávať obriezku.

Rada by som považovala za výraz výnimočnej životnej energie, keď mama v júli 1944 druhý raz otehotnela. Vtedy sa na obzore črtala iskierka nádeje: Život v tábore sa o niečo zjednodušil, keď 1. apríla 1944 stiahli strážne oddiely Hlinkovej gardy a namiesto nich nasadili do služby obyčajných slovenských žandárov. Surového veliteľa tábora vystriedal veliteľ tamojšej žandárskej expozitúry s humanistickým zmýšľaním. Schválil výstavbu plavárne a postaral sa o zriadenie mikve – židovského rituálneho kúpeľa. Čo však bolo oveľa dôležitejšie: dramaticky sa zmenila svetová politická situácia. Nemci už dávno nežali jedno víťazstvo za druhým. V Normandii sa 6. júna 1944 vylodili spojenecké vojská a na východe sa začala veľká ofenzíva Červenej armády. Tá 3. júla oslobodila Minsk, 13. júla Vilnius a 23. júla tábor smrti Majdanek.

Vedeli moji rodičia, ako sa situácia vyvíja? Napĺňalo ich to nádejou? Robili si plány na obdobie po oslobodení? Hovorili Imro a Agi o druhom dieťati? Neviem si to predstaviť. Pravdepodobnejšie mi pripadá, že jednoducho nevedeli, ako sa chrániť pred otehotnením.

Je 9. november 2014. Celé Nemecko je od nadšenia hore nohami, videla som to v ranných správach v hotelovom televíznom prijímači. Davy ľudí v Berlíne oslavujú 25 rokov od pádu múru. Že je to zároveň 76. výročie Krištáľovej noci, to som nepočula nikde.

Už niekoľko dní som v Bratislave na návšteve starých priateľov. Ján Karšai zvaný Janko, môj trenčiansky priateľ z mladosti, ktorý v roku 1968 emigroval do Kanady, je tiež v meste. Svojej čínskej manželke Betty predstavuje starú vlasť. Odkedy som Jankovi rozprávala o svojom knižnom projekte, je ako zelektrizovaný. Už dlho ma pobáda, aby som napísala svoj príbeh. Pochádza zo židovskej rodiny, ktorá prežila vďaka výnimke. Osud našej rodiny vždy sledoval s mimoriadnou empatiou. Spolu s Betty boli hneď ochotní sprevádzať ma pri hľadaní stôp. Na druhý deň sa po dvoch hodinách cesty autom ocitneme v Novákoch na malej, pomerne zanedbanej stanici mimo mestského centra. Modro-biela umelohmotná tabuľa s nápisom „Nováky“ sa pod vplyvom slnka a dažďa skoro úplne rozpadla. Je nedeľné poludnie, naokolo je len veľmi málo ľudí: Telnatý bradatý päťdesiatnik v špinavej vojenskej bunde si k nohe položí zelenú tapacírovanú látkovú tašku. Usudzujúc podľa tvaru, nosí v nej zbraň. Nedôverčivo si nás premeria, potom odvráti hlavu a uprene sa zahľadí na koľajnice. Dve mladé ženy v moderných pestrých vetrovkách prejdú cez koľaje a zmiznú v neveľkej čakárni. Na náprotivnej strane ulice sa prechádza muž v šľapkách a teplákoch s bojovým psom.

Vedela som, čo ma v Novákoch čaká, preto mnou tento pohľad otriasol menej ako prvý raz začiatkom deväťdesiatych rokov. Vtedy som bola úplne bez seba, že nič, ale vôbec nič na tomto mieste nepripomína nedávnu minulosť. Keď som sem prišla na prelome storočí druhý raz, visela tu už aspoň tabuľa, za jej umiestnenie dlhé roky bojoval Alexander Bachnár. „Neďaleko obce Koš v rokoch 1941 až 1944 režim vojnového slovenského štátu zriadil židovský koncentračný tábor. Na tejto železničnej stanici nakladali ľudí z tábora do dobytčích vagónov a deportovali ich do osvienčimských plynových komôr.“

V duchu si kladieme otázku, či dnešní obyvatelia vedia, že v Novákoch bol tábor. Ale nenachádzam odvahu osloviť niektorého z okolostojacich. Napokon sa Janko vyberie k sprievodcovskej búdke so stiahnutými žalúziami a prihovorí sa staničnému výpravcovi, ktorý práve vychádza z dverí.

„Viete niečo o tábore, čo tu kedysi bol?“

Staničný výpravca, fešný muž v parádnej uniforme, sa mu pozrie rovno do očí.

„Áno,“ odvetí a ukáže na tabuľu.

„Viete, kde ten tábor bol?“ Muž zasa prisvedčí. Neurčito ukáže na pár kopcov na opačnej strane koľajníc.

„Keď som bol ešte dieťa, v osemdesiatych rokoch, z tábora stálo ešte niekoľko barakov,“ spomína si. „Využívali sa ako maštale pre dobytok.“

Staničný výpravca sa v areáli tábora hrával s kamarátmi. „Neskôr postavili nové maštale a staré baraky zbúrali. Odvtedy tam nič nie je.“

Viac nám povedať nemôže. Na stanicu vchádza poludňajší vlak do Trenčína. Ľudia vystupujú, ďalší zas nastupujú. Výpravca zdvihne signálny terčík. Vlak odchádza.



Eva Umlauf

Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči

Absynt 2018

Preložila Katarína Széherová

Zobraziť diskusiu (0)

Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči

Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči

Eva Umlauf

Táto kniha sa nás týka. Rozpráva príbeh ženy, ktorá sa v roku 1942, päť dní pred Vianocami, narodila v židovskom pracovnom tábore v Novákoch. Koncentráky na Slovensku? Áno, aj taká bola realita slovenská realita v čase druhej svetovej vojny. Eva Umlauf patrí medzi najmladších, ktorí majú na svojom predlaktí vytetované osvienčimské číslo. Po dlhých rokoch si uvedomila, že svedkovia miznú, a ak svoj príbeh nevyrozpráva, navždy sa stratí. Ako malé dvojročné dievčatko prežila Osvienčim – a to bol zázrak. Spolu s matkou a sestrou sa po vojne usadili v Trenčíne. Verili, že začnú normálny život, no už o pár rokov sa ich dotkla totalitná (i antisemitská) ruka komunistického Československa. Eva Umlauf rozpráva o svojom vysťahovaní do Nemecka, o láske i bolestných stratách.

Kúpiť za 11,04 €

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: