Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Esemesky z pekla (detenčného tábora)

Víťaz najlukratívnejšej literárnej ceny v Austrálii si ju nemohol prísť prevziať, lebo ho vláda tej istej krajiny zadržiava ako ilegálneho migranta vo vyše tisícpäťsto kilometrov vzdialenom detenčnom zariadení – väzení na tichomorskom ostrove Manus (Papua-Nová Guinea). „Dziwny jest ten świat, gdzie jeszcze wciąż mieści się wiele zła,“ spieval koncom 60. rokov poľský rocker Czesław Niemen. O päťdesiat rokov neskôr je svet azda ešte divnejší.

Na úvod aktuálna správa: Dňa 31. januára 2019 sa v Melbourne odovzdávali literárne ceny premiéra austrálskeho štátu Viktória. Udeľujú ich v šiestich kategóriách, pričom víťazi získavajú po 25 tisíc austrálskych dolárov. Spomedzi nich porota vyberá absolútneho víťaza, laureáta Victorian Prize for Literature, ktorý dostáva navyše stotisíc austrálskych dolárov. Viktoriánske ceny sú najvyššie dotovanými literárnymi cenami na austrálskom kontinente. Tohoročnú cenu za literatúru faktu získal Behrouz Boochani za knihu No Friend but the Mountains (voľne: Hory sú našimi jedinými priateľmi, vyd. Picador Australia, vyšlo 31.7.2018), zároveň sa stal absolútnym víťazom pre rok 2019.

Kto je prekvapujúci laureát lukratívnej ceny? Jeho osudy sú ako z dobrodružného filmu, ktorého záver zatiaľ nepoznáme: skončí sa tragicky alebo happyendom? Behrouz Boochani je kurdský novinár, ľudskoprávny aktivista, básnik a filmár, narodil sa v r. 1983 v západnom Iráne. Pracoval najprv ako novinár na voľnej nohe pre viaceré iránske médiá, neskôr založil týždenník Werya, ktorý sa orientoval na zachovanie kurdskej kultúry. Keď iránska polícia prepadla jeho kancelárie a zatkla viacerých Boochaniho kolegov, pochopil, že rovnaký osud pravdepodobne čaká čoskoro aj jeho a rozhodol sa emigrovať do Austrálie a požiadať tam o politický azyl.

Odcestoval najprv do Indonézie, kde zaplatil prevádzačom, aby ho na lodi previezli do Austrálie. Pri prvom pokuse takmer prišiel o život, keď sa loď potopila. Ani druhý pokus nebol úspešnejší, loď týždeň blúdila na mori, pokým ju neobjavila austrálska pobrežná stráž. Na austrálsku pôdu vstúpil na svoje tridsiate narodeniny, 23. júla 2013. Tesne predtým však krajina uzavrela novú dohodu s Papuou-Novou Guineou: tých ilegálnych migrantov, ktorých odchytia v austrálskych výsostných vodách, dopravia do detenčného strediska na papuánskom ostrove Manus, kde budú čakať na vybavenie formalít, spravidla vyhostenie. Pre Boochaniho a jemu podobných to znamenalo, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou do zasľúbenej Austrálie nikdy nedostanú.

Svetielko nádeje svitlo pre internovaných na ostrove Manus (a v podobnom zariadení na ešte vzdialenejšom ostrove Nauru), keď vláda prezidenta Obamu prisľúbila poskytnúť stovkám utečencov vrátane Boochaniho azyl v USA. Tento prísľub však prezident Trump ostro kritizoval a výrazne obmedzil.

Boochani sa stal priamym svedkom a kronikárom ťažkých podmienok, v ktorých na svoj ďalší osud čakajú utečenci v manuskom detenčnom tábore. O tamojšom živote napísal niekoľko článkov, napr. do novín Guardian alebo Huffington Post. Zaznamenával ho aj pomocou mobilného telefónu, natočené videá posielal priateľovi, holandsko-iránskemu režisérovi. Arash Kamali Sarvestani z nich zostrihal film Chauka, Please Tell Us the Time, ktorý mal v r. 2017 mimoriadny ohlas na filmovom festivale v Sydney.

Podobne komplikovane sa rodila aj kniha ocenená cenou premiéra štátu Viktória. Boochani jej jednotlivé časti posielal ako esemesky (presnejšie: textové správy cez aplikáciu WhatsApp) priateľom v perzštine (farsí); do angličtiny knihu preložil Omar Tofighian. Opísal v nej plavbu z Indonézie, zadržanie a väznenie na ostrove Manus, do rozprávania vložil aj lyrické poetické pasáže a analýzy dehumanizujúceho systému detenčného tábora.

Literárne ceny premiéra štátu Viktória udeľuje melbournské Wheelerovo centrum. Doteraz ich udeľovali iba občanom alebo rezidentom Austrálie. Tohoročná porota sa však jednomyseľne zhodla, že Boochaniho dielo No Friend But the Mountains, príbehy migrantov zadržiavaných na Manusovom ostrove, je súčasťou širšieho austrálskeho príbehu, čo je „úplne konzistentné s poslaním týchto cien.

* * * * *

Pôsobivý predhovor k Boochaniho knihe napísal austrálsky spisovateľ Richard Flanagan, ktorý za román The Narrow Road to the Deep North (česky Úzká cesta na daleký sever, Odeon 2015) získal v roku 2014 Man Bookerovu cenu:

No Friend but the Mountains je knihou, ktorá sa právom zaradí na poličku so svetovou literatúrou z väzenia, k takým rozmanitým dielam, ako sú De Profundis Oscara Wilda, Zošity z väzenia Antonia Gramsciho, Do nepohody Raya Parkina, Človek zomrel Woleho Soyinku a List z birminghamského väzenia Martina Luthera Kinga, Jr.

Sama existencia tejto knihy, ktorú napísal v jazyku farsí mladý kurdský básnik Behrouz Boochani v situácii dlhotrvajúceho nátlaku, trýzne a utrpenia, je zázrakom odvahy a tvorivej húževnatosti. Nenapísal ju na papier alebo do počítača, ale naťukal na mobile a prepašoval z ostrova Manus vo forme tisícok textových správ.

Rozmer počinu Behrouza Boochaniho pochopíme, keď si uvedomíme, ako ťažko vznikal, ako jeho existencia hraničí s nemožnosťou. Naša vláda urobila všetko pre dehumanizáciu žiadateľov o azyl. Ich mená a osudy mali ostať pred nami skryté. Na ostrovoch Nauru a Manus prežívajú v zoologickej záhrade krutosti. Ich životy akoby nemali význam.

Všetci títo väzni boli pritom uväznení bez obvinenia, bez usvedčenia, bez odsúdenia. Postihol ich kafkovský osud, ktorý má tie najkrutejšie následky: stratu nádeje. To je pravým zámerom austrálskych väzniteľov.

Takto sa túžba po slobode premenila na zuhoľnatené telo, keď sa 23-ročný Omid Masoumali na protest upálil. Na krik 21-ročnej Hodan Yasin, ktorá sa tiež podpálila.

Toto sa stalo z nás, z Austrálie.

Bez povšimnutia ostali prosby ženy, ktorú znásilnili na Nauru.

Dievča, ktoré si zošilo dokopy pery.

Detský utečenec, čo si vypichal do dlane srdce, ani nevediac prečo.

Vzbura Behrouza Boochaniho je iného druhu. Lebo jedinou vecou, ktorú v ňom väznitelia nedokázali zahubiť, je jeho viera v slová: v ich krásu, v ich potrebu, v ich možnosti, v ich oslobodzujúcu silu.

Počas svojho väznenia sa Behrouz Boochani vydal na cestu výnimočnú v dejinách austrálskeho žurnalizmu: podávať spravodajstvo o tom, čo sa deje na ostrove Manus, vo forme tvítov, esemesiek, videí natočených na mobil, telefonátov a emailov. Postavil sa tak na odpor austrálskej vláde, ktorá urobila všetko preto, aby zamedzila informovaniu o osudoch utečencov, neustále zakazovala novinárom vstup na ostrovy Manus a Nauru. Zašla dokonca tak ďaleko, že na istý čas prijala drakonický článok 42 austrálskeho zákona o pohraničnej stráži, podľa ktorého hrozilo dvojročné väzenie lekárom alebo sociálnym pracovníkom, ktorí by poskytli verejnosti svedectvo o bití alebo sexuálnom zneužívaní detí, o prípadoch znásilnenia alebo krutosti.

Jeho slová čítali ľudia na celom svete, prekonali oceány aj ohlušujúci krik zástupov platených propagandistov. S pravdou na svojej strane a mobilom v ruke, jediný väznený utečenec upozornil celý svet na veľký zločin Austrálie.

Behrouz Boochani napísal teraz zvláštnu a hroznú knihu, kroniku svojho osudu mladého muža, ktorý strávil päť rokov ako väzeň utečeneckej politiky austrálskej vlády – politiky, v ktorej sa obe naše hlavné strany predháňajú v krutosti.

Pre každého Austrálčana je ťažké čítať túto knihu. Hrdíme sa slušnosťou, láskavosťou, štedrosťou a férovosťou. Nič z toho však nevyplýva z Boochaniho správy o hlade, biede, bití, samovraždách a vraždách.

Jeho opis správania sa austrálskych úradníkov na Manuse mi bolestne pripomenul, ako môj otec opisoval správanie japonských dôstojníkov v zajateckých táboroch, kde si on a mnohí jeho kolegovia, austrálski vojnoví zajatci, tak veľa vytrpeli.

Čo sa to s nami stalo, že teraz my páchame také zločiny?

Táto správa volá po zúčtovaní. Niekto sa musí za tieto zločiny zodpovedať. Lebo ak sa tak nestane, dejiny nás učia, že neprávosti z ostrovov Manus a Nauru sa celkom isto jedného dňa zopakujú v Austrálii vo väčších, mohutnejších, nekonečne tragickejších rozmeroch.

Práve ľudia, čo sú za to zodpovední, by mali byť vo väzení, a nie tí nevinní, o ktorých ohromnom utrpení vydáva táto kniha znepokojujúce svedectvo.

Kniha je však oveľa viac ako púhe J’accuse. Je dokonalým triumfom mladého básnika, ktorý nám ukázal, akú majú slová aj dnes váhu. Austrália uväznila jeho telo, ale jeho duša ostala dušou slobodného človeka. Jeho slová sa teraz neodvolateľne stali aj našimi slovami a naše dejiny odteraz budú za jeho príbeh zodpovedné.

Dúfam, že jedného dňa privítam Behrouza Boochaniho v Austrálii takého, akým sa ukázal byť na týchto stránkach. Ako spisovateľa. Ako veľkého austrálskeho spisovateľa.“ (Richard Flanagan, 2018)


Štefan Olejník

(Ilustračné fotografie:
fotografia detenčného centra na ostrove Manus - flickr: DIAC images [CC BY 2.0], via Wikimedia Commons;
fotografie z facebooku Behrouza Boochaniho.
Text predhovoru R. Flanagana z voľne dostupnej ukážky z knihy No Friend but the Mountains na stránke Amazonu preložil Š.O.)

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Fedor Gál 70

Správy

Fedor Gál 70

Fedor Gál je pro mě jedním z lidí, kteří symbolizují moderní svobodné Slovensko. Navíc - jsem obdivovatel jeho přímé řeči.

Dva dojímavé príbehy

Správy

Dva dojímavé príbehy

Niekedy otvorím knihu a cítim, že teraz je ten správny čas, kedy si ju musím prečítať. Nedávno som prečítal 2 knihy, ktoré majú niečo spoločné. Hlavným hrdinom týchto kníh je muž, ktorému zomrela manželka a on sa nevie s jej stratou vyrovnať. A keďže život bez milovanej ženy pre týchto mužov nemá zmysel, hľadajú spôsob, ako ho ukončiť.

Zbrane Kornela Földváriho

Správy

Zbrane Kornela Földváriho

„No nie je ten život zlomyseľné prasa, ktoré sa vyžíva v detinských schválnostiach a dobre sa zabáva na našich reakciách?“ Napísal raz Kornel Földvári svoje milovanej sestre Irene Lifkovej. Roky jej spolu so svojou ženou Naďou písal každý týždeň jeden dva listy, písal ich na stroji a posielal poštou do Trenčína.