Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Byť slušný nestačí

​„Miro Kusý patril k tým vzácnym ľuďom, ktorí si nepotrebovali vylepšovať vlastnú minulosť. O svojej viere v komunistickú utópiu hovorí s rovnakou poctivosťou, ako keď priznáva svoje omyly po roku 1989,“ vraví o Miroslavovi Kusom Martin Šimečka, editor knihy Byť slušný nestačí.

Rok po smrti Miroslava Kusého vychádza v knižnej edícii Denníka N kniha rozhovorov, ktoré s ním urobila novinárka Ľuba Lesná. V čase ich stretnutí mal Miroslav Kusý 86 rokov a Ľuba Lesná s ním prešla opäť celý jeho turbulentný život – detstvo vo vojnových časoch, vstup do komunistickej strany aj následné prehodnocovanie marxizmu, život v okupovanom Československu, podpis Charty 77 aj to, ako podpis ovplyvnil kariéru a rodinu, roky v disente a „spolužitie“ so Štátnou bezpečnosťou, Nežnú revolúciu aj pôsobenie na univerzite.

„Zomrel, keď sa naše rozhovory chýlili ku koncu. Niečo ostalo nedopovedané a niečo by možno ešte povedal inak. Som však presvedčená, že to podstatné sa nám v našich rozhovoroch zachytiť podarilo, a to že život človeka je prikrátky na to, aby sa čo len na okamih podrobil lži a neprávosti.“ Ľuba Lesná

Názov knihy Byť slušný nestačí vychádza z textu, ktorý Miroslav Kusý napísal v roku 2018 pre Denník N a ktorý je aktuálny najmä teraz, počas prebiehajúcej predvolebnej kampane, keď slovo slušný využívajú všetky strany politického spektra.

Podľa Miroslava Kusého však nestačí byť slušný. Je potrebné byť aj angažovaný a starať sa o veci verejné. Angažovaný občan nie je a nesmie byť protikladom slušného človeka. On je jeho nevyhnutným logickým pokračovaním v rozvinutej demokratickej spoločnosti. Tam, kde slušný človek končí, angažovaný občan začína. A Miroslav Kusý bol jeden z tých, ktorí sa starali a angažovali po celý svoj život.

„Táto kniha je návodom na život, v ktorom sa odvaha a česť zákonite menia časom na hlbokú múdrosť.“ Martin M. Šimečka

„Veľmi sa musím brániť nutkaniu ‚dovysvetľovať‘ jeho život inými úsekmi, zážitkami, inými citátmi a fotografiami. Ale to hádam inokedy. Toto je rozhovor 86-ročného Mira Kusého s Ľubou Lesnou na poslednú chvíľu.“ Jolana Kusá

„Detstvo sme prežili v šťastnej bubline. Zároveň sme však veľmi vnímali otca ako vzor pracovitosti, zásadovosti, spravodlivosti. Sklamať ho bolo vždy pocitom najväčšieho zlyhania. To nám zostáva dodnes.“ Alexandra Bražinová a Dagmar Kusá.

Miroslav Kusý (1931 – 2019)

bol významný slovenský filozof, politológ a politik. V roku 1967 sa stal najmladším profesorom filozofie na Slovensku. V roku 1969 mu po vylúčení z komunistickej strany zakázali pedagogickú činnosť a vyhodili ho z univerzity.

V roku 1977 podpísal Chartu 77; patril medzi jej prvých signatárov. ŠtB odvtedy šikanovala jeho aj jeho rodinu domovými prehliadkami, častými väzobnými stíhaniami či výsluchmi. V roku 1989 ho zaistili ako jedného z piatich členov tzv. bratislavskej päťky. Desať týždňov strávil vo väzbe, mal byť odsúdený za podvracanie republiky. Prepustili ho tesne pred Nežnou revolúciou v novembri 1989.

Počas Nežnej revolúcie sa stal podpredsedom Verejnosti proti násiliu (VPN). Po Nežnej revolúcii pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, poslanec Národnej rady SR a aj ako kancelár prezidenta Václava Havla pre Slovensko.

V rokoch 1990 – 1991 bol rektorom Univerzity Komenského a do roku 1996 viedol Katedru politológie FF UK. Stal sa zakladateľom Slovenského helsinského výboru, Nadácie Milana Šimečku a predsedom komisie Unesca pre ľudské práva na Slovensku. Bol autorom či spoluautorom vyše jedenástich kníh. Pravidelne prispieval do denníka SME a Denníka N.

Ľuba Lesná (1954)

pred rokom 1989 pracovala ako divadelná kritička, po Nežnej revolúcii ako investigatívna novinárka a politická komentátorka, medzi iným v denníku Verejnosť, v Rádiu Slobodná Európa a v Slovenskej televízii.

Napísala tri publicistické knihy o únose Michala Kováča mladšieho, syna slovenského prezidenta. Za knihu Únos prezidentovho syna alebo Krátke dejiny tajnej služby (1998) dostala Cenu Egona Erwina Kischa. V roku 2007 jej vyšla detektívka Prípad medička, inšpirovaná vraždou Ľudmily Cervanovej na konci sedemdesiatych rokov. Rozhovory s bývalou premiérku Ivetou Radičovou vyšli v roku 2013 pod názvom Krajina hrubých čiar. V roku 2017 jej vyšla zbierka štyroch noviel Tisícročná žena: Klytaimnístra, Báthoryčka, Alma Rosé a Antikvariát.

Napísala aj niekoľko hier, napríklad Supy verzus klarinet – dokumentárnu drámu o mladom klarinetistovi Hartmutovi Tatzovi, ktorý sa v roku 1986 pokúsil utiecť na Západ cez Petržalku a na hranici ho na smrť dohrýzli pohraničiarske psy.

Ukážky z knihy:

Detstvo, štúdiá

Ako ste sa dostali do Opatoviec?

Vedľa Emyházy bola pobočka Apollky, vyrábal sa tam petrolej. Na rohu Halašovej, kde sme bývali, bola nádrž s miliónmi litrov petroleja a tá sa stala terčom bombardovania. Keď Američania začali s náletmi na Bratislavu, trávili sme celé noci v našom kryte, teda vo vyhĺbenej jame v pivnici. Mama sa preto po niekoľkých dňoch rozhodla, že musíme z Bratislavy odísť. Zobrala decká, kozu a bicykel, nastúpili sme do vlaku a odcestovali do Opatoviec. Otec musel ostať v Bratislave na nútených prácach a staral sa o nášho suseda, starého pána Herzfelda, ktorý bol zlatníkom a hodinárom. Ale v tom čase už bol na vozíku. Otec ho nosil dolu bez vozíka do nášho krytu. A po bombardovaní ho odniesol k nemu domov. Mali sme vedľa seba brány.

A keď sme počas slovenského štátu mali zásobovacie problémy, mama sa vybrala na južné Slovensko – alebo ako to volala: „na Maďary“ – s nejakým oblečením, ktoré vymieňala za múku, klobásu či slaninu.

Pána Herzfelda nedeportovali do koncentráku?

Neviem prečo, ale nie. Po vojne dal otcovi na pamiatku doxovky, vreckové hodiny na retiazke. Tesne po oslobodení otec stretol Rusa, ktorý sa ho spýtal: Skoľko časov? Otec vytiahol svoje krásne hodinky od Herzfelda a Rus mu ich vzal. Posťažoval sa pánovi Herzfeldovi a ten mu dal druhé. Také isté.

Doteraz ich mám ja. Už mali zlomenú polos. Po roku 1989 som veľa cestoval a nosil ich so sebou do Švajčiarska a Nemecka, či sa dajú opraviť. Povedali mi, že nie, lebo také súčiastky sa už nevyrábajú.

Ale v Bratislave mám automechanika, ktorý ako amatér opravuje aj hodinky. A ten mi ich opravil za dvadsať eur. Idú doteraz. Len ich nepoužívam, pretože ich treba každý deň naťahovať. A kto dnes naťahuje hodinky? Zleniveli sme.

Prečo vás mama vzala práve do Opatoviec nad Nitrou?

Jeden mamin brat tam mal mlyn a ďalší dvaja bratia mu s ním pomáhali. Tam som prežil aj Povstanie a bombardovanie Prievidze, ktorá je päť kilometrov od Opatoviec. Lenže okolie Prievidze a samotná Prievidza boli povstaleckým územím len krátky čas. Po potlačení Povstania tadiaľ prechádzali nemecké vojská.

Nemali ste strach?

My decká nie. Brali sme to skôr ako dobrodružstvo. Nemeckí vojaci potrebovali niekoho na pomocné práce, na zvinovanie telefónnych šnúr. Chlapov nebolo, len ženy a deti, preto nás, už vyspelejších chlapcov, na to nahovárali. Lenže keď istý nemecký poddôstojník chcel zobrať mňa, mama ho okamžite spacifikovala. Nepustila ma a tak naňho nakričala, že odišiel preč. Nemala pred uniformou žiaden rešpekt. Nezľakla sa ani nemeckého vojaka vo frontovej línii.

V dedine v tom čase neboli žiadni partizáni?

Bolo zopár mužov, ktorí sa pridali k Povstaniu. A keď sa vracali domov, nemeckí vojaci ich zastrelili. A ešte prešli nejaké rumunské vojská cez Opatovce. Po prechode frontu ktosi z revolučného národného výboru poslal nás chlapcov zbierať patróny a nevybuchnuté míny. Našťastie, nikomu sa nič nestalo a čosi sme aj pozbierali. A v lese pri jednom čistení sme narazili na Rumunov. Boli mŕtvi.

V apríli 1945 Opatovce a Prievidzu oslobodili Rusi. V Prievidzi sa zriadilo gymnázium. Malo to výhodu, že za dva mesiace som absolvoval celý štvrtý ročník. Bolo to ako vo verneovke – desať mesiacov prázdnin a dva mesiace školy.

Robotnícke povolania

Čo nasledovalo po výpovedi z univerzitnej knižnice v dôsledku podpisu Charty 77?

Začali sa peripetie mojich hľadaní zamestnaní. Išlo, pravdaže, len o robotnícke povolania. Postup bol taký, že som sa musel prihlásiť na národnom výbore na odbore pracovných síl. V tom čase pojem nezamestnaný neexistoval.

Kto nebol zamestnaný, bol označený za príživníka.

Presne tak. Z národného výboru mi dávali lístky pre jednotlivé podniky, kde potrebovali robotníkov. Asi desaťkrát som sa pokúšal zamestnať na ich návrh. Prišiel som do podniku, ktorý mi odporúčali, dal som im papier z národného výboru. Na základe neho ma aj naozaj prijali. Hneď nato tam však prišiel eštebák a povedal im: Vy ste zamestnali Kusého. To pre nás znamená, že s ním istým spôsobom sympatizujete. Počítajte s tým, že budete mať problémy. Posvietime si na vás. Budeme za Kusým chodiť, predvolávať ho, ale budeme vypočúvať aj vašich ľudí, ktorí sa s ním rozprávajú, aby nám opísali, o čom sa bavili. Celkovo budete pod prísnejším dozorom.

Tieto slová stačili na to, aby ma okamžite vyhodili. Každý skrýval niečo, o čom nechcel, aby vyšlo najavo.

Čo napríklad?

No napríklad keď som bol pár dní zamestnaný v laboratóriách, už si nepamätám názov podniku, všimol som si, aký tam bol bordel. Predseda strany dostával rôzne úplatky. Pred jeho dverami stáli vrecia cukru, ktoré mu poslali ako úplatok. A nosili mu aj alkohol. Bol večne ožratý.

Nahnevalo ma to a pri jednom výsluchu som eštebákom povedal: Pozrite, ako funguje tento váš vychýrený podnik. Je tam bordel, všeličo si tam môžete všimnúť.

Prvé, čo urobili, vybrali sa za riaditeľom podniku a povedali mu: Prijali ste Kusého do zamestnania. A Kusý o vás rozširuje, že máte bordel. Neprekáža vám, že si pestujete hada na hrudi? Keby sme boli na vašom mieste, okamžite Kusého vyhodíme.

Pravdaže neotáľali a ihneď ma naozaj vyhodili.

Okrem toho, keď som niekde nastúpil, každý druhý deň prišli za mnou do mojej novej roboty na čiernej volge a odviezli ma v nej na výsluch, aby aj ostatným ukázali, čoho sú schopní.

Takže ma napokon opäť vyhodili.

Robil som aj v Bernolákove. Poslali ma s partiou k vrtu, to zakaždým trvalo štyri dni. A potom som mal štyri dni voľno. Dobre som tam zarábal. Asi po týždni sa eštebáci rozhodli: Kusého nenecháme, aby tak dobre zarábal. Nemôže mať takúto prácu.

Prijali ma zakaždým na týždeň – desať dní a potom ma vyhodili. Trvalo to asi dva roky.

Súčasnosť – po vražde novinára Jána Kuciaka

Myslíte si, že ich (korupčné škandály) spôsobuje demokracia, ktorá so sebou prináša uvoľnenie a väčšiu toleranciu, alebo sú tie problémy dozvukmi totalitného režimu?

Podľa mňa u nás nová demokracia spôsobuje oveľa väčšmi problémy než staré veci. Na dozvuky totalitného režimu sa síce sem-tam odvolávame, ale už sú zanedbateľné.

Na druhej strane, o demokracii vieme už dosť na to, aby sme pozorne sledovali jej vývoj. Už vieme, že ide o krehkú vec, ktorá sa dá oklamať a ktorá veľa nevydrží. Napriek tomu mi znovu a znovu prichádzajú na um Churchillove slová: Demokracia je mizerný spôsob vlády, ale nič lepšie nepoznáme.

Mal pravdu.

Základný problém je totiž ako vždy v ľuďoch. Demokracia je o ľuďoch, je taká vyspelá, akí vyspelí sú v nej demokrati. Bez demokratov niet demokracie. To je základný problém. Skutočne angažovaný občan, ktorý robí nesmierne záslužnú prácu, nech je akýkoľvek, dokonca aj hulvát, nech by aj rozhádal zasadaciu sieň v meste, kraji alebo kdekoľvek, ale angažuje sa za demokraciu.

Záslužnejšiu, než keď slušný človek neurobí nič, len povie: Áno, máte pravdu, je to hnus, ale načo by sme sa v tom vŕtali? Nechajme to radšej tak.

Je naozaj vrcholne dôležité ísť do toho. Demokracia musí byť stále v pohybe. Keď všetko zmĺkne a pohyb je len zo zotrvačnosti, vtedy je zle.

Dôležité je občianske povedomie. V tomto smere je dôležitá výchova. Samozrejme, nielen školská výchova, ale aj vytvorenie určitej politickej kultúry. Treba vyžadovať od politikov, aby ju dodržiavali. A to politik môže robiť iba pod tlakom.


Ľuba Lesná, Miroslav Kusý
Knižná edícia Denníka N, 2020

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Kde sa vzal Kotleba?

Knižné ochutnávky

Kde sa vzal Kotleba?

Druhé, aktualizované a fotografiami doplnené vydanie knihy, ktoré prináša pomerne jasný obraz Mariana Kotlebu - rasistu s nechuťou ku všetkému cudziemu, odporcu demokracie so sklonom k stihomamu a rodinkára neschopného plniť volebné sľuby. Kto je Marian Kotleba?

Vojna je blízko

Knižné ochutnávky

Vojna je blízko

Reportér Tomáš Forró je jedným z nemnohých novinárov, ktorí sa dostali medzi vojakov na ukrajinskom Donbase - a to na obidvoch stranách bojovej línie. Podnikol sedem ciest do separatistických oblastí Donecka a Luhanska a rozprával sa s ľuďmi, ktorí vojnou trpia, ktorí na nej zarábajú, ktorí ju podporujú. Pri čítaní knihy Donbas. Svadobný apartmán v hoteli Vojna je ťažké uveriť, že všetko, o čom Forró píše, sa odohráva u našich východných susedov, s ktorými máme spoločnú hranicu.