Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Ane Riel: Živica

Temné severské krimi, v ktorom niet po kom pátrať, lebo vrah je jasný hneď. Román dánskej autorky je o nezvyčajnej rodine žijúcej na izolovanom ostrove - ďaleko od ľudí sa tam dejú veci, ktoré pripadajú normálne iba samotným zúčastneným. A to, po čom treba pátrať sú pohnútky, príčiny, korene chorých myšlienok. Odporúčanie Ane Ostrihoňovej si môžete vypočuť v zázname z Rádia_FM.

Keď otec zabil starú mamu, bola v bielej izbe tma. Bola som pri tom. Aj Carl tam bol, ale nevšimli si ho. Bolo to na Vianoce, ráno, a trošku snežilo, ale také naozajstné biele Vianoce z toho veru v ten rok neboli.

Vtedy bolo všetko iné. Bolo to ešte predtým, ako začali otcove veci zapĺňať obývačku tak, že sme sa do nej viac nedostali. A predtým, ako sa mama zväčšila natoľko, že prestala vychádzať zo spálne. Ale bolo to potom, ako sme ohlásili, že som umrela, aby som nemusela chodiť do školy.

Alebo to bolo predtým? Veľmi nevynikám v určovaní poradia, čas sa mi zlieva dokopy. Prvé roky života sa zdajú nekonečné. To preto, že všetko zažívame prvý raz – robí to na nás dojem, povedala mi jedna pani.

Iste som vtedy toho zažívala veľa a mnohé veci som zažila prvý raz. Ako napríklad, keď som videla, ako mi zabíjajú starú mamu.


Takže vianočný stromček visel zo stropu. Nebolo to nič výnimočné a nové, pretože otec vešal veci zo stropu rád, aby využil priestor v obývačke, ako sa len dalo. Darčeky ukladal pod kmeň, a tak sme vždy dúfali, že príde domov s nízkym stromčekom.

V ten rok bol stromček zrejme riadne malý, pretože pod ním ostalo dosť miesta pre velikánske darčeky. Jedným z nich bola šialene krásna minikára. Otec ju spravil v dielni a mama do nej ušila červené vankúšiky. Mama s otcom vyrábali darčeky vždy vlastnoručne. V tom čase mi ešte nedochádzalo, že iné deti dostávajú kupované darčeky. Veľmi sme sa takými vecami nezaoberali. S Carlom sme boli vďační za to, čo sme dostali, a najmä za nášho otca a mamu. No dobre, Carl bol niekedy na nich trochu napaprčený, ani sám však nevedel povedať prečo.

Tie Vianoce boli iné preto, že stará mama bola mŕtva. To sa ešte nikdy predtým nestalo, bolo to niečo nové, nevyskúšané a určite to bolo nové aj pre ňu. Vyzerala ohromene, ako tam tak sedela v zelenom kresle a civela na stromček bez toho, aby zažmurkala. Napadlo mi, že tak uprene hľadí na srdce, ktoré som uplietla z hnedého papiera. To ona ma naučila skladať a splietať papier, zatiaľ čo hovorila otcovi všetky tie veci, ktoré mu radšej hovoriť nemala.

Mysleli sme si, že by mala byť v ten večer pri stromčeku s nami. Predtým, ako ju pošleme preč. A mala by dostať aj darček. No dobre, to sme si mysleli my dvaja s otcom. Vlastne skôr ja. Mama na to len prikývla, lebo som ju s tým otravovala.

Stará mama si vyložila nohy na šamlík – na to si spomínam. To asi preto, že som sedela na zemi hneď pred ňou. Jej nylonové pančušky boli také priesvitné, že som pod nimi videla spodné nohavičky a hnedé topánky jej sladkasto páchli po akomsi prípravku, ktorý ich mal chrániť pred dažďom. Boli to úplne nové topánky, povedala mi, že si ich kúpila v obchode na pevnine. Okrem toho mala na sebe sivú sukňu, červenú blúzku a šatku s bielymi čajkami – oblečenie som našla celkom na dne jej tašky. To ja som trvala na tom, aby sme ju na Vianoce pekne obliekli. Vyzeralo by čudne, keby tam sedela s nami v nočnej košeli.

Odvtedy si nik do zeleného kresla nesadol. Nemohli sme.

Spájalo sa s ním priveľa vecí.

Keďže si stará mama nemohla vybaliť svoj darček z novinového papiera sama, dovolili mi, aby som to spravila ja. Na prvý pohľad sa mi zdalo, že otec aj jej postavil motokáru, lebo to bola dlhá drevená škatuľa na kolieskach. Tiež ju vyrobil. Nebol v nej však volant, ani červené vankúšiky. Nepotrebuje ich, ba ani veko, vyhlásil. Jediné, čo bolo vnútri, bol vankúš, ktorým ju ráno zadusil.

Keď sme starú mamu uložili dovnútra – tentoraz mala hlavu na vankúši, nie pod ním – vyviezol ju otec zadnými dverami, tisol ju okolo domu, popri drevárni, až do polí za stajňou. S Carlom sme za ním šli na motokáre a, samozrejme, ja som musela tlačiť jeho, lebo opačne by sme sa nepohli z miesta. Mama šla ako posledná. Mame vždy všetko trochu dlhšie trvalo.

Vonku bola tma ako vo vreci, ale my sme poznali okolie nášho domu aj v tme, aká tam bývala. Nebo v ten Vianočný večer oťaželo mračnami, nebolo vidno hviezdy, a len s ťažkosťami sme rozpoznávali obrysy lesa a polí, čo obkolesovali náš dom. Ráno trochu pofukovalo, ale teraz vietor ustal, nič sa ani nepohlo a prestalo aj snežiť. Vianoce sa očividne rozhodli, že budú tiché a tmavé.

Potom sme starú mamu podpálili pevným podpaľovačom, novinovým papierom a dlhými zápalkami, s ktorými sa nemôžeme hrať (Carl to teraz predsa len robil). Samozrejme, najprv sme si museli dať dole rukavice, boli predsa celkom nové, mali nás chrániť pred dažďom.

Netrvalo dlho a museli sme ustúpiť dozadu, lebo nám bolo teplo. Čoskoro plamene osvetlili všetko natoľko, že z tmy vystúpilo napájadlo za plotom a kroviny na okraji lesa. Keď som sa obzrela, videla som svoj tieň, tancoval po osvetlenej stene stajne a celkom zreteľne som v žiare ohňa dovidela aj na otca s mamou. Držali sa za ruky.

Opäť som sa zahľadela na starú mamu. Ležala tam a horela aj so svojimi bielymi vlasmi. Náhle mi zovrelo žalúdok.

„Naozaj ju to nebolí?“ spýtala som sa.

„Nie, neboj sa,“ odvetil otec. „Nič necíti. Už tu nie je.“

Keď som sa v motokáre postavila, takto som dovidela na starú mamu. Stále tam ležala. Trochu som sa čudovala jeho odpovedi. No verila som všetkému, čo otec povedal. Všetko vedel. To on mi povedal, že potme človek necíti natoľko necíti bolesť. Na dne mora si ryby jednoducho nevšimnú, že sa navlečú na háčik, zajace si v noci nevšimnú, že sa dostanú do pascí. „Tma odnáša bolesť,“ vravieval otec. „ A my si berieme len tie zajace, ktoré potrebujeme.“ To preto mohli chodiť dobrí ľudia ako my na lov len v noci.

Navyše, stará mama nevydala ani hláska, zatiaľ čo horela, čo bolo vlastne dostatočným dôkazom. Zvykla dávať hlasno najavo, keď ju niečo bolelo alebo sa jej priečilo. Nikdy som nepočula nikoho tak nahlas kričať, ako v to predpoludnie, keď jej spadla na hlavu škatuľa s tuniakom v plechovkách. Skutočne sa vedela rozhnevať.

Ešte stále trochu dymila, keď sme sa boli na ňu ráno pozrieť. Či skôr jej pozostatky dymili, pretože z nej veľa neostalo. Svojím spôsobom mi prišlo trochu ľúto, že je preč, lebo niekedy sa mi páčilo, že u nás býva. Robila úžasné palacinky.

Keď som sa za ňou zašla pozrieť neskôr, už tam nebolo nič, len tmavá zem a trochu oškvŕknutej trávy. Otec mi vysvetlil, že všetko poupratoval a jej pozostatky pochoval. Nikdy mi nepovedal, kde.

Neskôr som často premýšľala na tým, či bolo správne, čo otec spravil – to, že ju zadusil poduškou. Ale on trval na tom, že áno. Inak by bolo všetko bývalo oveľa horšie.

Stará mama nehovorila nič, keď sa to stalo. Tak čudne sa mykala v posteli, až kým celkom neumrela – trochu mi pripomínala ryby, ktoré postupne dusí vzduch, keď ležia na dne člna. Tresli sme ich vždy po hlave, aby netrpeli. Nechceli sme predsa, aby niekto trpel.

V to vianočné ráno bola, našťastie, v izbe starej mamy úplná tma. Je nemožné, že by ju smrť v takej hustej tme bolela – to som si vtedy aspoň myslela. Navyše to šlo veľmi rýchlo, otec totiž silno pritlačil. Keď človek rúbe stromy a nosí dosky a kadečo prevláča a vyrába nábytok, tak zosilnie. Azda by som to mala robiť aj ja, lebo mi vždy vraví, že som neuveriteľne silná na svoj vek, o tom, že som dievča, ani nehovoriac.

Vlastne som nikdy nepremýšľala nad tým, čo som. Bola som taká, ako ma videli. A niekedy som potom videla niečo, čo oni nevideli.


Žili sme na Hlave, maličkom ostrove ležiacom pred veľkým ostrovom. Žili sme tu len my a vystačili sme si.

Hlavu spája s hlavným ostrovom tenká šija, volajú ju Krk. S vnímaním času mi to veľmi nejde, ale otec hovorieva, že od nášho domu to cez Krk k najbližšej usadlosti trvá necelú polhodinu rezkým krokom. O pätnásť minút viac zaberie cesta do najväčšieho mesta na ostrove. Považovala som Korsted za obrovské mesto, no stará mama mi vysvetlila, že je maličké v porovnaní s mestami na pevnine. Pomyslenie na to množstvo ľudí ma vydesilo. Cudzích ľudí som sa bála. Človek nikdy nevie, vravieval otec. Netreba sa dať oklamať tým, že sa usmievajú.

Dobré na ľuďoch z hlavného ostrova bolo, že mali všetko, čo sme potrebovali, čiže by sme to svojím spôsobom bez nich nezvládli.


Keď už otec viac nechcel odchádzať v noci z Hlavy, bola som to predovšetkým ja, kto sa o nás staral. Dovtedy ma však dávno naučil, ako to robiť.

Spolu sme sa vydali na cestu dodávkou. Spravidla v noci, keď ľudia najhlbšie spia. Vždy sme našli miesto, kde sme auto ukryli a potom sme sa zakrádali a nachádzali v kôlňach a stodolách rôzne veci. Niekedy sme zašli aj do obývačiek a kuchýň a tak. Raz sme vošli až do spálne jednej pani. Bola taká spitá, že sme si pokojne mohli odniesť aj jej perinu. Neskôr som si lámala hlavu nad tým, čo si asi pomyslela, keď sa zobudila a perina bola preč. Otec mi povedal, že ju videl na ďalší deň na ulici v Korstede. Vraj vyzerala trochu zmätene, asi uvažobala, čo je to za čertovinu. Perina bola z husieho peria, povedal. Možno jej napadlo, že sama od seba odletela.

Perinu z husieho peria dostala mama a mne dala svoju starú perinu. Otec ju začiatkom roka vymenil za veľmi dobrý lis na klobásky. Bolo v nej kačacie perie. O niekoľko mesiacov sme si lis vyzdvihli u holiča, lebo sme predsa nemali v úmysle nechať mu ho. Holič s manželkou spali na poschodí a lis na klobásky ležal v kuchyni. Ani len nezamkli zadné dvere z kuchyne, bolo to také jednoduché, že jednoduchšie to už ani nemohlo byť. Napadlo mi, že holič vlastne chcel, aby sme prišli a zobrali si naše veci – či jeho veci, alebo komu tie veci patrili. Jeho žena vždy tak čudne voňala, cítila som ju až dole v kuchyni! Keby som bola holičom, tak by som chcela, aby niekto odniesol namiesto lisu ju. Otec mi vysvetlil, že to je parfum.

Ešte dlho voňala mamina perina po holičovej žene, ale keď som ju dostala ja, bolo z nej cítiť, vďakabohu, už len mamu, takmer žiaden parfum a ani stopu po kačkách. Z novej maminej periny z husieho peria riadne páchol alkohol. Ona nikdy nepila nič silnejšie než kávu so smotanou a potom už len vodu zo studne – ale k tomu sa dostanem.

Otec vedel šikovne vypáčiť dvere a okná. Povedal mi, že sa to naučil od svojho otca. Nepoznala som dedka, ale viem, že sa volal Silas. A otec ma naučil, ako sa to robí a ja som si to cvičila doma v dielni na dverách a oknách, čo sme našli. Veľa sa ich povaľovalo na skládke na juhu ostrova a my sme si ich zobrali toľko, koľko sme odviezli. Nechápem, prečo ľudia také veci vyhadzujú. Veď sa dajú opraviť – a vyrovnať, znovu môžu zatvárať, a dá sa s nimi hrať.

Zvyčajne sme sa vyhýbali domom, kde mali nové dvere, bolo ťažké dostať sa cez ne dnu, najmä ak ľuďom napadlo zamknúť. Našťastie ich nebolo na ostrove veľa. Ale ak sme sa nedostali do domu, mali spravidla na dvore stodolu alebo kôlňu a tam sme našli dosť vecí, ktoré sme si odniesli. Raz sme zobrali aj prasa. Prasatá nám chýbali a sedliaci ich mali naozaj veľa, nemohli ich všetky zjesť. Vtedy ma udivilo, že nevydalo ani hláska, ani len prestrašene nezakvíkalo, keď ho otec zodvihol. Ale to asi preto, že otec to so zvieratami vedel. So všetkými. Vedel ich aj veľmi dobre zabíjať, tak, aby nič necítili. Je to len jeden zo spôsobov, ako sa správať k zvieratku láskavo, vysvetlil mi.


Ane Riel

Živica

Preklad: Zuzana Demjánová

Premedia 2017



Zobraziť diskusiu (0)

Živica

Živica

Ane Riel

Severskou krimi roku 2016 sa stal román, ktorý s detektívkami nemá veľa spoločného. Temný príbeh dánskej autorky je o nezvyčajnej rodine žijúcej na izolovanom ostrove.

Kúpiť za 11,66 €

Podobný obsah

Karen Dionne: Dcéra Močiarneho kráľa

Ukážka

Karen Dionne: Dcéra Močiarneho kráľa

Na upršané jesenné dni vybrala Aňa Ostrihoňová napínavý thriller z vydavateľstva Slovart. Keď známy únosca detí ujde z väzenia, jednou z tých, ktorí sú schopní ho nájsť a vrátiť späť do väzenia, je Helena, matka dvoch detí - a dcéra únoscu. Dobre pozná rozľahlé močiare, kde sa skrýva a pozná ich práve vďaka krutosti otca. Tu však príbeh ešte len začína - otec neutiekol z väzenia pre nič za nič.

Meghan Daum: Nevysloviteľné a iné konverzačné témy

Knižné ochutnávky

Meghan Daum: Nevysloviteľné a iné konverzačné témy

Vydavateľstvo Inaque začalo vydávať zbierky esejí autoriek - predovšetkým ženských autoriek. Po Kate Bolick a Doris Lessing môžete siahnuť po esejach americkej novinárky Meghan Daum, v ktorých v ktorých sa úprimne konfrontuje s prežívaním smrti svojej matky, rozhodnutím nemať deti a každodennými otázkami, ktoré sú dnes zvyčajne zaobalené do zbytočnej sentimentálnosti. V ukážke z eseje s názvom Životamenička píše o svojej skúsenosti s pomocou deťom umiestneným v náhradnej starostlivosti.

Peter Wohlleben: Duševný život zvierat

Tip ane ostrihoňovej

Peter Wohlleben: Duševný život zvierat

Čo vlastne vieme o zvieratách okrem toho, čo sa o ich výške, výskyte alebo strave dozvieme z encyklopédií? Do hĺbky ich môže spoznať ten, ktorý sa s nimi dennodenne stretáva - napríklad lesník. Ak vás táto téma zaujíma a Konrada Lorenza ste už prečítali, odporúčame vám spolu s Aňou Ostrihoňovou prečítať si knihu lesníka a ekológa Petra Wohllebena, autora knihy Tajný život stromov.