Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Anasoft litera: Pavel Vilikovský - Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Pavel Vilikovský, laureát ceny Anasoft litera v rokoch 2006 a 2014, finalista v rokoch 2007, 2010, 2015 a opäť v desiatke v aktuálnom roku, je podľa ocenení, prekladov, predajov, čitateľských ankiet aj kritík jedným z najlepších slovenských prozaikov, hádam najlepším. Posúvať mená po literárnom rebríčku nám však neprináleží - porota ceny Anasoft litera tak urobiť musí - my si radšej prečítame ukážku z ďalšej knihy z finálovej desiatky ceny Anasoft litera - Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa Pavla Vilikovského

*

Koho by to zaujímalo: Vojvodkyňa nemala, ako býva u drakov zvykom, deväť či desať hláv, ale v svojej jednej skrývala toľko pozoruhodných myšlienok, že by hravo vystačili aj na tucet dračích, a keď natrafila na vnímavého poslucháča, rada sa o ne podelila.

„V mladosti som bola veľmi ctižiadostivá,“ povedala Ptyžanovi. „Trpela som ilúziou, že ma nemajú radi, a chcela som všetkým ukázať, akí sú ku mne nespravodliví a ako sa mýlia.“

Sedeli na terase pred reštauráciou na Ventúrskej ulici a žmúrili do slnka, ktoré koncom mája už štípalo ako osa. Sýto modrá obloha nad ich hlavami však mala v sebe čosi zlovestné, akoby nebo nad celým kráľovstvom bolo potiahnuté čiernym súknom. Nieto divu, v tomto kraji bolo od nepamäti vždy nad čím žialiť a kvíliť – tak ako sa kresťania rodia s dedičným hriechom, tu zasa ľudia prichádzali na svet s dedičnou krivdou. Mariška Šlahorová z Borovej nebola výnimkou.

Teraz sa francúzska vojvodkyňa nad tou pochabou dievčinou iba kruto, škrípavo zasmiala. Figa Borová! Jej v tejto chvíli myslená minulosť sa trblietala ako odblesky lúčov v pohári vína na stole. „Bola som vtedy vraj pekná, chalani sa za mnou obzerali, ale mňa také pletky nezaujímali, mala som vyššie ciele,“ povedala a vyrozprávala Ptyžanovi Mariškin príbeh. Jej otec bol hradlár, trčal v malom domčeku pri trati a z času na čas spustil rampy alebo prehodil výhybku. Keď ctižiadostivá dcéra vychodila strojársku priemyslovku v Trnave a dozvedela sa o desaťmesačnom strojvodcovskom kurze, rozhodla sa kráčať v otcových šľapajach, ibaže oveľa ďalej, aby tomu večne namosúrenému chlapovi ukázala dlhý nos. Tak sa stala prvou slovenskou strojvodkyňou, písali o nej aj v novinách. Zverili jej motorový vlak s dvoma alebo troma vagónmi na trati Trnava – Kúty a späť, a čoskoro jej všetci železničiari na staniciach kývali na pozdrav a výpravcovia s úsmevom prikladali ruku k štítku červenej brigadírky. „Bola som taká malá senzácia,“ povedala vojvodkyňa s pohľadom zasnene upreným do diaľky, „volali ma krásna strojvodkyňa.“

To bol, pravdaže, príbeh, rozprávaná minulosť; myslená sa tak ľahko vypovedať nedala. Vábivo ako rebrík do nekonečna sa pred oknom blyštia koľajnice, okolo nich starostlivo ustlaná krajina s bielym pieskom presvitajúcim pomedzi trávu na násype, z úctivého odstupu mávajú uháňajúcemu vlaku borovicové lesy, v diaľke z korún stromov ako nabádavý prst ukazuje k nebu veža dedinského kostola, a tento teplý bochník chleba krája na dve polovice červený motorový rušeň, ktorému velí ona... nie, ten pocit ustavične sa meniacej, dočasnej večnosti, tú nadšenú bolesť z pominuteľnej krásy nedokázala vojvodkyňa slovami vyjadriť, s tým si nevie rady ani Obyčan. To je jednoducho nad ľudské sily, a o čom sa nedá hovoriť, o tom sa má mlčať. Aj po dlhých rokoch však vojvodkyňu sama od seba, nevolaná, ovanula ľahučká vôňa nafty v kabíne, pocítila chvenie motora na ovládacom paneli a ďaleké, nejasné volanie budúcnosti, ktorá sa nikdy nedostavila.

„Bol vtedy do mňa zamilovaný jeden učiteľ z pedagogickej fakulty,“ povedala vojvodkyňa Janíčkovi, „profesor marxizmu-leninizmu.“ Povedala mu to bezstarostne, od oka, nepremeriavala slová krajčírskym metrom. Prespávala občas, keď šla s posledným vlakom, na ubytovni v Trnave, a o dve izby ďalej tam našiel prechodné útočisko aj on. Lásku jej nikdy nevyznal, mal však vo zvyku pozývať k sebe študentov, a keď už niečo popili, zašiel vedľa po ňu a hrdo im ju predvádzal ako prvú strojvodkyňu na Slovensku. No takýmito detailmi už vojvodkyňa Janíčka nezaťažovala. Chlap sa ňou pýšil, tak čo iné to mohlo v teraz myslenej minulosti byť?

„Veril by si tomu?“ opýtala sa. „Profesor marxizmu-leninizmu!“ A keď Janíčko, ktorý o profesoroch marxizmu-leninizmu nemal žiadnu predstavu, bez váhania prikývol, aj voči sebe krutá vojvodkyňa ho matersky napomenula: „Nesmieš veriť všetkému, čo ľudia povravia. Keby sme občas nezaklamali, bol by svet strašne fádny.“ Profesor určite nebol profesorom, na to bol primladý a strojvodkyňa sa v akademických tituloch nevyznala (pre ňu boli profesormi aj učitelia na strednej škole), ubytovňa možno nebola ubytovňa, ale vysokoškolský internát, a ten predčasne zaoblený, akoby od ustavičného nadšenia zružovený muž sa ňou možno chválil len ako stelesnením úspechov, ktoré ženám umožňuje socialistické zriadenie. Vedel kreslením geometrických obrazcov na tabuľu študentom vedecky dokázať, že Boh nejestvuje (keď raz aj jej načrtol na kúsok papiera tú prázdnu dieru po Bohu, neumelý obrázok v nej vzbudil dojem, že nielen existencia, ale aj neexistencia Boha je iba ľudským výmyslom), no kúpiť si v obchode nohavice alebo topánky správnej veľkosti nedokázal a k ženám sa za triezva správal ako k Panne Márii, ktorá nosí na zasadania ústredného výboru obložené chlebíčky.

„Ja som do profesora zamilovaná nebola,“ povedala z terajšej diaľky vojvodkyňa o bývalej prvej strojvodkyni. Ale jedného dňa do rušňovodičovej kabíny a zároveň do jej života vstúpil vysoký muž s usmievavými čiernymi fúzikmi a omamným drnčivým rrr. „Dnes by sme jednoducho povedali, že bol sexy,“ poznamenala vojvodkyňa, „ale ja som vtedy také výrazy nepoznala.“ Nevošiel dnu sám, boli s ním traja sprievodcovia: okresný tajomník strany, predseda okresnej pobočky poľovníckeho zväzu i tlmočník, a všetci sa k fúzkatému Francúzovi správali s okatou, takmer podlízavou úctou – dedičným bírešským inštinktom v ňom už zďaleka rozpoznali a uznali pána. Nebol to nik iný ako ľavičiarsky vojvoda, ktorý si len tak z rozmaru zmyslel na vlastné oči sa pokochať krásami života v socializme; na to, aby navštívil rovno najpokrokovejšiu krajinu sveta, nebola asi jeho túžba po dobrodružstve dostatočne veľká.

Hlava francúzskych komunistov vystrojila vojvodu odporúčacím listom, v ktorom sa zdôrazňoval prínos tohto predstaviteľa aristokracie pre vec socializmu vo Francúzsku, a z najvyšších miest navštívenej krajiny prišiel príkaz, aby vzácnemu hosťovi pripravili reprezentatívny program. Absolvoval už rybačku pre vyvolených na rybníku v štátnej rezervácii pri dedinke Kľúčovec (musel na ňu nearistokraticky vstať už o štvrtej ráno, ryby vraj najlepšie berú v takých včasných hodinách) a teraz ho viezli na poľovačku do chránenej krajinnej oblasti na Záhorí – vlakom, lebo vojvoda vyslovil želanie oboznámiť sa so životom prostého ľudu. Keď už to bolo tak, okresný tajomník využil príležitosť a predstavil mu krásnu strojvodkyňu, prvú ženu v krajine na tomto dôležitom a zodpovednom poste, vyhradenom iste aj v kapitalistickej cudzine doposiaľ iba mužom. Zhovárať sa za jazdy so strojvodcom bolo zakázané, ale veď toto bola strojvodkyňa a delegácia využila na návštevu kabíny dlhšiu zastávku, keď motoráčik vyčkával na príchod oproti idúceho vlaku. Nehovoriac o tom, že tak ako na všetko ostatné v svojom okrese, aj na rozhovory so strojvodcami mal tajomník výnimku.

Vojvoda strojvodkyni obradne pobozkal ruku, s francúzskym šarmom vyslovil niekoľko lichôtok, ktoré uviedli tlmočníka do jazykových rozpakov, a na najbližšej stanici návštevníci vystúpili. Čakalo ich tam už auto, ktoré ich odviezlo do zvernice k vopred vyhliadnutému danielovi, ale vojvoda požiadal sprievodcov, aby mu zariadili ďalšie stretnutie s krásnou strojvodkyňou, a počas svojho pobytu želanie ešte niekoľko ráz zopakoval. Plánovaný program sa tým výrazne zmenil, organizátori však aristokratickému vyslancovi francúzskeho proletariátu ochotne vyšli v ústrety a pôvabnú dievčinu mu predhodili podobne ako toho daniela vo zvernici.

„Bola to, ako sa vraví, láska na prvý pohľad,“ povedala teraz vojvodkyňa Ptyžanovi, „aspoň z jeho strany.“ Naznačila tým odstup, ktorý mladá a do vecí lásky nezasvätená dievčina iste nemala. Lichotil jej vojvodov záujem i dvorné správanie, páčili sa jej jeho fúziky, francúzske rrrr a nosovky i špicaté kožené poltopánky, v jeho blízkosti cítila závan ďalekého, tajomného sveta (používal vodu po holení Avalanche z firmy patriacej inej vetve vojvodovského rodu), a na základe toho všetkého krásna strojvodkyňa mylne usúdila, že je zamilovaná. Dnes si to krutá vojvodkyňa už dobre uvedomovala, ale rozprávala príbeh, a to sa nezaobíde bez skratiek a zjednodušovania. A ak je, ako vieme, skutočné iba to, čo je práve teraz, tak práve teraz bolo aj toto. „Posielal mi zaľúbené listy, kvôli nim som sa začala učiť po francúzsky,“ povedala, „a po pol roku, keď sa rozviedol so svojou treťou manželkou, pricestoval sem a mali sme občiansky sobáš v Primaciálnom paláci. V tomto prípade povolili úradné orgány výnimku, istý vysoký stranícky predstaviteľ sa aj zúčastnil na obrade.“

To bol jeden variant príbehu, ktorý sa dal vydolovať z myslenej minulosti. Druhý by hovoril, že vojvoda si pôvabnú dievčinu priviezol ako exotickú trofej z ďalekého Východu, aby tak popri jej očividných erotických prednostiach demonštroval svoje ľavičiarske cítenie a provokoval aristokratické vrstvy francúzskej spoločnosti. Socialistická strojvodkyňa! Taká mezaliancia! Skrýval sa za tým azda aj jeho osobitý, tak trochu kanadský zmysel pre humor, ktorý prispel k premene nevinnej krásnej strojvodkyne na krutú vojvodkyňu.


Pavel Vilikovský

Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Slovart 2017

Zobraziť diskusiu (0)

Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Pavel Vilikovský

Vo svojej novej próze nás Pavel Vilikovský zasväcuje do ľúbostného príbehu mladého pracovníka reklamnej agentúry Ivana, až kým odrazu s prekvapením nezistíme, že je to vlastne postava z románu bezmenného slovenského spisovateľa. Ivan sa svojmu tvorcovi vymkne z rúk a proti jeho vôli začne viesť nezávislý život. Vilikovský ukazuje spisovateľa ako bežného občana, ktorý sa pohybuje vo svete všedných starostí, no zároveň ako autor žije vo vymyslenom svete a čoraz ťažšie sa mu darí tieto dva svety rozlíšiť. V oboch sa musí vyrovnávať s dotieravými pochybnosťami i trpkým poznaním. Pavel Vilikovský odhaľuje zákulisie tvorivého procesu a stavia pred seba i čitateľa otázky o rozličných polohách a podobách skutočnosti, ktoré si v zhone súčasného života na vlastnú škodu zabúdame položiť.

Kúpiť za 10,76 €

Podobný obsah

Shortlist Anasoft litera

Správy

Shortlist Anasoft litera

O dva týždne sa dozvieme, kto napísal najlepšiu knihu minulého roka, no už teraz sa výber zúžil z desať na päť kníh vďaka novému systému. Podobný systém výberu má aj britská Man Booker prize či poľská Niké. Do finále slovenskej ceny Anasoft litera teda postupujú tri autorky a dvaja autori.

Anasoft litera: Daniel Majling - Ruzká klazika

Knižné ochutnávky

Anasoft litera: Daniel Majling - Ruzká klazika

Istý tunajší literát - ako ho v predslove nazýva Ján Štrasser - sa zapojil do celosvetovej siete falšovateľov diel ruskej klasiky a nečakane to dotiahol až do desiatky prestížnej slovenskej literárnej ceny Anasoft litera. Chudák falšovateľ vraj zomrel na zápal pľúc a Daniel Majling, ktorý tie vydarenejšie kúsky zozbieral a vydal pod názvom Ruzká klazika, s nimi žne slávu. Nech sa páči, ďalšia ukážka z desiatky najlepších kníh vydaných v roku 2017.

10 najlepších podľa poroty Anasoft litera

Správy

10 najlepších podľa poroty Anasoft litera

Kniha Scenár Etely Farkašovej, Povrch našej planéty Petra Macsovszkého, Ruzká klazika Daniela Majlinga, Sladký život Jany Micenkovej, Flešbek Márie Modrovich, Čierny zošit Richarda Pupalu, Muž z jamy a deti z lásky Vandy Rozenbergovej, Antihrdina Alexandry Salmely, Dotyky s absolútnom Dušana Vicena a román Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa sa stali finálovými knihami ocenenia Anasoft litera.