Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Poviedka mesiaca jún 2019: Richard Pupala: Súkromná hodina matematiky

Richard Pupala pochádza z Hnúšte a je autorom kníh Čierny zošit a Návštevy. Nápadito pracuje s atmosférou strachu u zraniteľných postáv, ktorými sú väčšinou deti. Ich pocity stvárňuje v okolí, jeho pachoch, zákutiach, nástrahách. Tým sa umocňujú emócie bezbrannosti. Do textov často komponuje neznámo, aby poslúžilo ako odkladacia zóna pre problémy. Každý nehostinný kút sa ale pri bádaní detailov mení na funkčnú realitu.

„Však on je normálny psychopat!“ Otec ziapal a mama ho tíšila, snažila sa ma brániť, ale tým svojim kunkavým tónom, na facku. Raz som ju prichytil. Vrátil som sa od kanála a hneď som šiel do kúpeľne. Nechcel som, aby otec zbadal, aký som zablatený. Sklonená nad umývadlo, vyskočila.

„Jéj, už si doma?“

„Čo sa stalo?“

„Nič, zlatko,“ hlúpo sa zasmiala. „Čo by sa malo stať?“ A z nosa sa jej pustila krv.

Mama ľudí znervózňovala. Tiež som bojoval s nutkaním ublížiť jej alebo ju aspoň šetrne, no rázne odsunúť z cesty. Jej náklonnosť som považoval za prekážku medzi mnou a otcom.

Prestaň – kurva – kunkať!

Bolo to jeho slovo, inde než doma som ho nepočul. K maminmu hlasu priliehalo tak, že mi ani nenapadlo pátrať, kde ho otec vzal a čo znamená.

Dozvedel som sa to náhodou, asi z nejakého dokumentu v telke. Muselo to byť na jar, možno v apríli ešte pred hodinou matematiky u profesorky Badinkovej. Bol som ôsmak a celé dni som sa ponevieral vonku. Prekvapilo ma, že kunka, konkrétne kunka žltobruchá je malá nevzhľadná žaba. A potom som ich aj počul naživo, kunky, a neznelo to ako bežné žabie kvákanie, skôr spev. Namiesto tréningov a doučovania som chodil ku kanálu pri čističke. Párkrát som zmizol aj z vyučovania, z dvojhodinovky technických prác. Vôbec ma netrápilo, že to praskne. Mal som viac obľúbených miest. Opustenú stavbu s miestnosťou čiernou od ohňa alebo úsek pri trati, kde rýchlik zabil štyroch Afgáncov. Hľadal som úlomky kostí alebo aspoň stopy krvi.

Ale najradšej som chodil ku kanálu. Čupel som bez pohnutia v kríkoch a sledoval ľudí, prechádzajúcich po chodníku. Bol som od nich sotva na dva metre a zdalo sa mi úžasné, že ma nevidia. Bol som neviditeľný a tajomný. Počúval som, o čom sa zhovárajú, hľadel im do tvárí. Občas ma zacítili psy, ale cez močarinu, presakujúcu z kanála, sa neodvážili. Otec mal možno pravdu a ja som sa zbláznil, tak trochu. Chlapcom sa to stáva, zvlášť v tomto období života. Dnes viem, že to nie je nič výnimočné.

Jednu kunku som vylovil z vody a ďobol do nej palicou. Spravila niečo nečakané. Horeznačky, s vytočenými kĺbmi sa energicky prehla – akoby ma chcela odstrašiť tým, že praskne, predvádzajúc žiarivo žlté fľaky na bruchu. Netušila, aké má šťastie. Zacítil som chuť pichnúť do nej ešte raz a silno zatlačiť, a taká chuť je vzrušujúca, ale ovládol som sa, tajomný a ušľachtilý a zase znehybnel, spomalil dych, to mi išlo na jednotku. Keď sa kunke zdalo, že nebezpečenstvo pominulo, otočila sa na brucho, zase sivozelená a odskákala do bezpečia pod hladinu močariny.

Spev kuniek sa mi zdal krásny. Neviem, či ho otec niekedy počul. Bol v ňom zvláštny smútok. Rád som kvôli tomu spevu počkal pri kanáli do tmy. Detský psychiater, doktor Malnoczký, muž s maličkým noštekom sa ma pýtal, či masturbujem. Otcovi potom vysvetlil, že som len mierne zaostal vo vývoji, ale všetko doženiem.

Predtým zašiel otec do školy, čo som netušil. Spýtal sa ma, či mu nechcem niečo povedať, napríklad o mojich známkach. Nechcel som mu nič povedať a videl som ako zovrel päsť a zhlboka, prerývane sa nadýchol, no neudrel ma do tváre, len do ramena – až mi cvakli zuby. Bolo to prvý a posledný krát čo sa ma takto dotkol. Dozvedel sa, že som si katastrofálne zhoršil prospech, žiacku som do školy preventívne prestal nosiť. Z matematiky som prepadal. Preto mi vybavil doučovanie. Profesorka Badinková učila na gymnáziu. A predtým prednášala na ekonomickej univerzite.

Otec ma odviezol pred osemposchodový, nezateplený panelák a čakal v aute, kým vojdem. „Už ti nikdy nebudem môcť veriť,“ povedal mi po údere päsťou do ramena. Zvonil som v bráne, nikto neotváral, otec na mňa hľadel z auta a dovnútra ma vpustil telnatý chlap v šľapkách so smetným košom.

„Ku komu ideš?“

„K profesorke Badinkovej.“

Významne prikývol a stlačil gombík, aby ma k nej vyviezol.

„Rodina?“

„Synovec.“

Rád som klamal a hľadel pri tom ľuďom do očí. Smetný kôš smrdel po rybách.

Zase som zvonil. Zdalo sa mi, že zvoním celú večnosť. Otec by mi neveril, že nebola doma. A keď sa dvere konečne pootvorili, akurát pre hlavičku s veľkými slnečnými okuliarmi, v prvom momente som si myslel, že stojím oproti dieťaťu. Predstavil som sa a pripomenul doučovanie. Profesorka bola menšia ako ja. Pozrela na hodinky, ktoré nemala na ruke a vpustila ma dnu.

Asi som ju zobudil. Bola útla, vo vyťahanom svetri, bez veku. Mala krátke vlasy. Do očí som jej pre tmavé sklá nevidel, v prítmí bytu sa musela pohybovať po pamäti. Usadila ma v obývačke so zatiahnutými závesmi. Zažala lampu v rohu a zapálila si cigaretu. Izba nebola pekná, a mne sa to páčilo. Chvíľu si ma bez pohybu prezerala a vyhlásila, že dúfa, že nie som príliš hlúpy.

Prezrela si učebnicu matematiky, ktorú som priniesol so sebou. Listovala v nej stále prudšie, s cigaretou medzi prstami, až sa zdalo, že posledné stránky vytrhne, dudrajúc si popod nos: „Lineárne nerovnice... kružnicový oblúk... výsek... kombinatorika...“ A všimol som si, že okrem svetra má na sebe len hrubé pančuchy s dierami na kolenách.

Učebnicu odhodila vedľa mňa na gauč. „Dnes na teba nemám veľa času,“ povedala. „Budeme sa chvíľu rozprávať, nezáväzne.“ Vstala a odišla do kuchyne. Počul som ako otvorila chladničku. Vrátila sa s fľašou Martini rosé. Načiahla sa do police po krištáľový pohár a naplnila ho ružovým vermútom.

„Nemáš rád matematiku alebo ju nechápeš?“

Zamyslel som sa.

„Zdá sa mi, že kým skončí hodina, umriem.“

Napila sa. „Chcelo by to ľad,“ zabrblala a upriamila na mňa tmavé sklá. „Pravdepodobne netušíš, aká je matematika krásna.“

Potom sa rozhovorila. Fajčila jednu od druhej a medzi vetami chlipkala vermút po dúškoch ako múdry vtáčik. Kládla mi otázky. Určite som už počul, že matematika má veľa spoločného s hudbou, áno? Nie s Elánom, pochopiteľne. A školské osnovy tú krásu zabíjajú. Nepamätám si presne, čo všetko mi povedala. Možno hovorila aj o tom, že matematika je o vzťahoch. A viac o dôležitých otázkach než odpovediach. Ale niečo dôležité tým zmenila. Žiaden dospelý sa so mnou takto nerozprával. Určite nie v škole. Matematiku začneš mať rád, hovorila alebo to hovorím ja, ak pochopíš, že je plná záhad, ktoré čakajú len na to, kým ich rozlúskneš.

„Je to dobré?“ spýtal som sa a ukázal na fľašu. Výrazne zdobené vinety vermútov priťahovali moju pozornosť.

„Je to sladké a horké zároveň,“ povedala a dopila, zaklonila hlávku. Vzala ďalší krištáľový pohár, naliala mi vermút, a doliala aj sebe.

Najskôr som na jazyku zacítil omamnú sladkosť, cez ktorú sa vzápätí predrala horká, dospelá chuť.

Chcela vedieť niečo o mne. Povedal som jej o rodičoch. O tom, že otec neznáša mamu a už aj mňa. Pripadalo mi úplne normálne, že to hovorím, v obývačke plnej dymu. Jednu cigaretu tipla v polovici a druhú si hneď zapálila. Keď som dopil, doliala mi.

„Matematika je ako život. Je vo všetkom,“ povedala.

Hľadel som na kolená.

„Aj vo mne?“ spýtal som sa.

„Aj v tebe, ty trkvas,“ povedali diery na pančuchách.

Hodinu zrazu uťala. Tipla cigaretu a povedala, aby som šiel.

„Nabudúce si povieme niečo o pravdepodobnosti.“

Otec zacítil dym z cigariet. A potom alkohol z môjho dychu. Plietol sa mi jazyk, skôr zo strachu ako vermútu. Mamu silno uštipol do líca a držal, kým sa nerozplakala. A hneď ráno zašiel do gymnázia.

Profesorku Badinkovú prepustili. Mala už jedno napomenutie a v kabinete jej našli fľašu. Otec napadol mamu ešte raz a potom od nás odišiel. Podal žiadosť o rozvod a založil si novú rodinu. Mama bola dlho nešťastná. Chcela poznať odpoveď, a hľadala ju v sebe. Chvíľu trvalo, kým si zvykla, že je spokojnejšia ako predtým. Istý čas tomu pocitu nedôverovala, asi preto, že ho dovtedy nezažila.

Profesorku som párkrát stretol, naposledy v potravinách v oddelení s alkoholom, asi po roku. Kupovala víno. Pozdravil som ju, kývla hlávkou, ale neviem, či ma cez slnečné okuliare spoznala.

Otec s nami prestal udržiavať kontakty. Jedného dňa cez letné prázdniny som ho po rokoch náhodou zbadal na pumpe kdesi za Kremnicou, už ako vysokoškolák. Mal so sebou malého syna, druhého. Z kufra zaparkovaného auta vytiahol mikinu a protestujúceho chlapčeka do nej navliekol. Zdvihol ho do náruče a poriadne mu zo žartu prdol pod bradu. Malý sa dusil od smiechu a otec si ma všimol, keď ho ukladal do sedačky. Istý čas som si nahováral, že ma nevidel, ale pohľady sa nám stretli, to si pamäť nevymyslí. Nastúpil do auta a odfrčali. Nezazlievam mu to. Mohol som mu mávnuť, keby som chcel.

S druhou rodinou mu to vyšlo lepšie.

Výživné platil načas až kým som nedoštudoval.

Mama sa nezmenila. Ani moja manželka ju nemá v láske. Ľudí stále znervózňuje, a mňa tiež. Naše deti rozmaznáva a oni ju majú radi takým tým banálnym spôsobom. Je len otázkou času, kedy pred ňou začnú utekať.

„Jéj, ty zase kunkáš!“

Baví ma to; a myslím, že aj ju.

„Ozaj?“

„Už s tým prestaň.“

Na jar sa chodím poprechádzať ku kanálu. Vzal som tam aj rodinu, ale smutný spev nevidených žabiek so žltými bruchami na moju ženu ani deti nijako zvlášť nezapôsobil.

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Knižné ochutnávky

Náš člověk aneb A. J. Fikry o knihách, které fakt nemusí

Otevřel jsem knihu Příběhy opředený život A.J. Fikryho. A tam po pár stránkách našel tohle knihkupecké vyznání:

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Knižné ochutnávky

Od Kyjevské Rusi k Pussy Riot

Martin C. Putna napsal knihu o souvislostech ruských dějin. Jaký div, že se z knihy stala událost a žádané zboží. Rus je v tancích zase za humny...

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Knižné ochutnávky

Flannery O´Connor: A násilní ho uchvacujú

Koncom februára Artforum vydáva knihu americkej autorky Flannery O´Connorovej. Kúsok americkej južanskej gotiky ochutnajte už teraz: