Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

96 rokov na ceste

„Vyrozprával som teda už celú cestu,“ píše Jack Kerouac v liste, ktorý poslal z New Yorku cez celú krajinu na západ priateľovi Nealovi Cassadymu do San Francisca. Z rukopisného zvitku dlhého 40 metrov zaplneného súvislým prúdom slov sa stala legenda, rovnako ako z jej autora, beatnika, budhistu, tuláka, alkoholika a obdivovateľa H. D. Thoreaua. Dnes by mal Kerouac 96 rokov a my si ho pripomenieme úryvkom z jeho najznámejšieho románu Na ceste, ktorý vyšiel na Slovensku aj v pôvodnej a neupravenej podobe.

S Nealom som sa spoznal spoznal nedlho nato, ako mi zomrel otec... Práve som sa vylízal z vážnej choroby, o ktorej sa tu nejdem rozširovať, a keď, tak hádam len toľko, že mala čo robiť s otcovou smrťou a s mojím odporným pocitom, že všetko je mŕtve, stojatá voda. S Nealovým príchodom sa fakticky začalo v mojom živote obdobie, ktoré možno nazvať životom na ceste. Dovtedy som často sníval, že vyrazím na západ, aby som videl, čo a ako, ale bolo to len také plánovanie, a nie a nie sa rozhýbať ku konkrétnemu činu a tak ďalej. Neal je na takú cestu ideálny parťák, lebo sa vlastne na ceste narodil, keď jeho rodičia prechádzali v dvadsiatom šiestom cez Salt Lake City v starej rachotine do Los Angeles. Prvý raz som o Nealovi počul od Hala Chasea, ktorý mi ukázal pár jeho listov z polepšovne v Colorade. Strašne ma tie listy zaujímali, lebo v nich tak naivne a milo prosil Hala, aby mu vysvetlil Nietzscheho a ostatné úžasné intelektuálnosti, ktorými sa Hal právom tak preslávil. Raz sme o jeho listoch debatovali s Allenom Ginsbergom a pritom padla otázka, či toho neobyčajného Neala Cassadyho niekedy spoznáme. Ale to je už dávno, ešte keď Neal nebol taký ako dnes, keď bol mladistvý delikvent, obostretý tajomstvom. Potom prišla správa, že Neal je z polepšovne vonku a mieri do New Yorku, vôbec prvý raz, a ešte sa trúsili reči, že sa práve oženil s akousi 16 ročnou Louanne. Raz som sa len tak pofl akoval po areáli Kolumbie a Hal s Edom Whiteom mi povedali, že Neal práve dorazil a býva u akéhosi Boba Malkina v jeho brlohu vo Východnom, teda španielskom Harleme. Neal vraj prišiel včera večer, prvý raz v NY, aj so svojou apartnou kosťou Louanne. Vystúpili z autobusu na 50 ul. a hneď, kde by sa najedli, a rovno za rohom zapadli k Hektorovi a odvtedy bol Hektorov bufet pre Neala vrcholným symbolom NY. Míňali tam peniaze na velikánske krásne koláče s polevou a na šľahačkové zákusky. Neal celý čas hučal do Louanne veci ako: „Teraz sme, kočka moja, v New Yorku, a hoci som ti ešte nepovedal všetko, čo sa mi premlelo hlavou, kým sme prešli Missouri a hlavne keď sme šli okolo polepšovne v Booneville, čo mi pripomenulo moje väzenské problémy, je absolútne jasné, že naše osobné nedoriešenosti v ľúbostnom živote musíme odložiť na neskôr a už aj začať myslieť na konkrétne životné plány...“ a tak ďalej, ako to už bolo v tom prvom období jeho štýlom. S chalanmi sme sa vybrali do toho ich kvázi bytu a Neal nám prišiel otvoriť v trenírkach. Louanne rýchlo vyskočila z postele. Zrejme ju preťahoval. Robil to v jednom kuse. Bol tam aj ten druhý, čo mu to tam patrilo, Bob Malkin, ale Neal ho zrejme poslal do kuchyne, asi urobiť kávu, a hneď spustil o svojich sexuálnych záležitostiach... sex bol preňho jedinou a najposvätnejšou vecou v živote, hoci potil krv, aby naškrabal na živobytie a tak. Na prvý pohľad pripomínal mladého Gena Autryho - - - frajer, úzke boky, modré oči, pravý oklahomský prízvuk. Veď aj krátko predtým, ako si vzal Louanne a prišiel na východ, robil na ranči, na Ed Uhlovom v Sterlingu Colo. Louanne bola pekná sladká lasička, ale strašne hlúpa a schopná príšerných vecí, ako sa ukázalo neskôr. Spomínam toto prvé stretnutie s Nealom len preto, čo robil. Vtedy sme celú noc pili pivo a ja som sa opil a čosi som bľabotil, spal na gauči, a keď sme potom osprostení sedeli v sivom začínajúcom ráne pochmúrneho dňa a fajčili vajgle z popolníka, Neal nervózne vstal, zamyslene prešiel sem a tam a zahlásil, že najbližšie, čo treba, sú raňajky a pozametať, a urobí to Louanne. Nato som odišiel. To je všetko, čo som o Nealovi pre začiatok vedel. Na druhý týždeň sa mi povedali, že Neal práve dorazil a býva u akéhosi Boba Malkina v jeho brlohu vo Východnom, teda španielskom Harleme. Neal vraj prišiel včera večer, prvý raz v NY, aj so svojou apartnou kosťou Louanne. Vystúpili z autobusu na 50 ul. a hneď, kde by sa najedli, a rovno za rohom zapadli k Hektorovi a odvtedy bol Hektorov bufet pre Neala vrcholným symbolom NY. Míňali tam peniaze na velikánske krásne koláče s polevou a na šľahačkové zákusky. Neal celý čas hučal do Louanne veci ako: „Teraz sme, kočka moja, v New Yorku, a hoci som ti ešte nepovedal všetko, čo sa mi premlelo hlavou, kým sme prešli Missouri a hlavne keď sme šli okolo polepšovne v Booneville, čo mi pripomenulo moje väzenské problémy, je absolútne jasné, že naše osobné nedoriešenosti v ľúbostnom živote musíme odložiť na neskôr a už aj začať myslieť na konkrétne životné plány...“ a tak ďalej, ako to už bolo v tom prvom období jeho štýlom. S chalanmi sme sa vybrali do toho ich kvázi bytu a Neal nám prišiel otvoriť v trenírkach. Louanne rýchlo vyskočila z postele. Zrejme ju preťahoval. Robil to v jednom kuse. Bol tam aj ten druhý, čo mu to tam patrilo, Bob Malkin, ale Neal ho zrejme poslal do kuchyne, asi urobiť kávu, a hneď spustil o svojich sexuálnych záležitostiach... sex bol preňho jedinou a najposvätnejšou vecou v živote, hoci potil krv, aby naškrabal na živobytie a tak. Na prvý pohľad pripomínal mladého Gena Autryho - - - frajer, úzke boky, modré oči, pravý oklahomský prízvuk. Veď aj krátko predtým, ako si vzal Louanne a prišiel na východ, robil na ranči, na Ed Uhlovom v Sterlingu Colo. Louanne bola pekná sladká lasička, ale strašne hlúpa a schopná príšerných vecí, ako sa ukázalo neskôr. Spomínam toto prvé stretnutie s Nealom len preto, čo robil. Vtedy sme celú noc pili pivo a ja som sa opil a čosi som bľabotil, spal na gauči, a keď sme potom osprostení sedeli v sivom začínajúcom ráne pochmúrneho dňa a fajčili vajgle z popolníka, Neal nervózne vstal, zamyslene prešiel sem a tam a zahlásil, že najbližšie, čo treba, sú raňajky a pozametať, a urobí to Louanne. Nato som odišiel. To je všetko, čo som o Nealovi pre začiatok vedel. Na druhý týždeň sa však zveril Halovi Chaseovi, že sa od neho musí naučiť písať, aj keby sa čo robilo. Hal mu povedal, aby išiel za mnou, že spisovateľ som ja. Neal si medzitým zohnal robotu na parkovisku, posekal sa s Louanne v ich hobokenskom byte, prečo šli práve do Hobokenu, to vie len Pán Boh, a ona sa tak naštvala a lomcovala ňou taká pomstychtivosť, že bežala k fízlom s akýmsi bláznivým vymysleným hysterickým udaním a Neal sa musel z Hobokenu zdekovať. Nemal kde zložiť hlavu. Hneď sa teda vydal do Ozone Parku, kde som býval s mamou, a keď som raz večer sedel nad svojou knihou alebo obrazom alebo akokoľvek to nazvete, ozvalo sa zaklopanie a v tmavej predsieni stál Neal, ukláňal sa, servilne sa ošíval a vraví: „A -ahoj, pamätáš si ma, Neal Cassady? Prišiel som, aby si ma naučil písať.“ „A kde máš Louanne?“ spýtal som sa a on na to, že si zrejme vykurvila pár dolárov alebo čosi v tom zmysle a vrátila sa do Denveru... „kurva jedna!“ Vypadli sme na pivo, lebo v obývačke sedela mama a čítala noviny a pred ňou sme nemohli hovoriť, o čom sme chceli. Iba raz pozrela na Neala a to jej stačilo, vraj je to blázon. Ani vo sne netušila, že aj ona sa s ním bude párkrát hnať šialenou americkou nocou. V krčme som povedal Nealovi: „Počuj, prekristapána, ja dobre viem, že si za mnou neprišiel len preto, aby si sa stal spisovateľom. A navyše o tom dokopy nič neviem. Len to, že sa na to musíš upnúť ako narkoman na drogu.“ A on na to: „Ale samozrejme, ja presne viem, ako to myslíš, a tieto problémy už aj mňa napadli, ale mne ide o uvedomenie si tých faktorov, ktoré robia človeka závislým na Schopenhauerovej dichotómii pre vnútorne uvedomený...“ a tak ďalej v tom štýle, veci, z ktorých som nerozumel ani mäkké f a on už ani ten mäkčeň, podľa mňa vtedy naozaj nevedel, o čom hovorí, bol to skrátka len mladý delikvent, celý divý do úžasnej predstavy, že sa stane pravým intelektuálom, a rád takým tónom a takými slovami rozprával, ale bez ladu a skladu, ako to odpočúval od „pravých intelektuálov“, lenže pozor, v ostatných veciach nebol ani zďaleka taký naivný a stačilo mu pár mesiacov s Leonom Levinskym, aby sa dostal komplet do obrazu vo výrazoch, žargóne a intelektuálskom štýle.

Tak či onak, za toto bláznovstvo som si ho obľúbil a sťali sme sa spolu v Lindenovom bare za mojím domom a pristal som, že môže ostať u mňa, kým si nenájde prácu, a ďalej sme sa dohodli, že niekedy vyrazíme na západ. To bolo v zime roku 1947. Krátko po zoznámení s Nealom som sa pustil do písania či maľovania svojho ohromného Mestečka a mesta a bol som asi štyri kapitoly ďaleko, keď raz večer, keď u nás dovečeral a už mal tú novú robotu na parkovisku v New Yorku, hotel NYorker na 34 ul., sa mi naklonil cez plece, ako som odušu klepal do stroja, a vraví: „Rýchlo, kamarát, tie baby nepočkajú, švihni si,“ a ja na to: „Vydrž chvíľu, hneď to bude, len čo dokončím túto kapitolu,“ a dokončil som a bola to jedna z najlepších kapitol v celej knihe. Potom som sa nahodil a vyrazili sme do New Yorku za kočkami. Ako viete, dostať sa z Ozone Parku do New Yorku trvá hodinu nadzemkou a metrom, a keď sme frčali nadzemkou nad strechami Brooklynu, vrážali sme do seba, rozhadzovali sme rukami, vykrikovali na seba a v kuse čosi mleli a na mňa sa začala prenášať tá jeho strelenosť. Neal bol vcelku jednoducho strašne zbláznený do života, a hoci bol hochštapler, okolie balamutil iba preto, lebo chcel naplno žiť a dostať sa do styku s ľuďmi, pre ktorých by bol inak vzduch. Balamutil aj mňa, takpovediac, a ja som to vedel a on vedel, že to viem (to bol základ nášho vzťahu), ale mne to bolo jedno a vychádzali sme fajn. Začal som sa učiť od neho práve toľko, koľko sa on pravdepodobne učil odo mňa. Pokiaľ ide o moje písanie, vravel: „Do toho, do toho. Robíš to senzačne!“ Dorazili sme do New Yorku, už som zabudol, čo a ako, dve kočky - - - mali ho tam čakať alebo čo, ale neukázali sa. Zaskočili sme teda na jeho parkovisko - - - mal tam búdu, kde sa prezliekol, pred puknutým zrkadlom sa vyštafíroval a vypadli sme. A v ten večer sa spoznal s Leonom Levinskym. Keď sa Neal stretol s Leonom Levinskym... myslím, samozrejme, Allena Gingsberga... stalo sa čosi úžasné. Dve posadnuté duše, a hneď si padli do rany. Pár prenikavých očí hľadel do iného páru prenikavých očí... hochštapler - svätec a veľký zádumčivý hochštapler - básnik s temnou dušou, to ako Allen Gingsberg.

Obálka románu ako ju navrhol Jack Korouac


Jack Kerouac

Na ceste (rukopisný zvitok)

preklad: Otakar Kořínek

Artforum 2011


Zobraziť diskusiu (0)

Na ceste (upravená verzia)

Na ceste (upravená verzia)

Jack Kerouac

Legendárna biblia bítnickej generácie, jedna z najlepších kníh minulého storočia. Kultový román a základný kameň bítnickej literatúry. Kniha, ktorú Jack Kerouac napísal už v roku 1951, ale jej pôvodný, necenzurovaný text nebol v tom čase nikto ochotný uverejniť. Kerouac na knihe pracoval ešte ďalších šesť rokov. Svoj divoký, autentický a spontánny text upravil do všeobecne prijateľnej, no nemenej sugestívnej formy. Román Na ceste spôsobil v Amerike konca päťdesiatych rokov kultúrny výbuch a Jack Kerouac sa stal ikonou novej, spontánnej a odtabuizovanej literatúry.

Kúpiť za 10,12 €

Jack Kerouac - Notes

Jack Kerouac - Notes

zápisník formát A5

Notes (zápisník) formátu A5, s čistými stranami, obálka notesu je inšpirovaná reprodukciou Kerouacovho autoportrétu.

Kúpiť za 5,96 €

Podobný obsah

Fedor Gál 70

Správy

Fedor Gál 70

Fedor Gál je pro mě jedním z lidí, kteří symbolizují moderní svobodné Slovensko. Navíc - jsem obdivovatel jeho přímé řeči.

Dva dojímavé príbehy

Správy

Dva dojímavé príbehy

Niekedy otvorím knihu a cítim, že teraz je ten správny čas, kedy si ju musím prečítať. Nedávno som prečítal 2 knihy, ktoré majú niečo spoločné. Hlavným hrdinom týchto kníh je muž, ktorému zomrela manželka a on sa nevie s jej stratou vyrovnať. A keďže život bez milovanej ženy pre týchto mužov nemá zmysel, hľadajú spôsob, ako ho ukončiť.

Zbrane Kornela Földváriho

Správy

Zbrane Kornela Földváriho

„No nie je ten život zlomyseľné prasa, ktoré sa vyžíva v detinských schválnostiach a dobre sa zabáva na našich reakciách?“ Napísal raz Kornel Földvári svoje milovanej sestre Irene Lifkovej. Roky jej spolu so svojou ženou Naďou písal každý týždeň jeden dva listy, písal ich na stroji a posielal poštou do Trenčína.